Pavol Breslik v Lovcích perel v Banské Bystrici

Prvý Nadir Pavla Bršlíka na Slovensku patril Bystričanom

Koniec sezóny v Štátnej opere Banská Bystrica v ostatných tridsiatich šiestich rokoch kulminoval účasťou na festivale Zámocké hry zvolenské. Spravidla, vrátane uvedenia poslednej premiéry aktuálneho divadelného obdobia. Od tohto leta je už všetko inak. Jedinému slovenskému opernému festivalu pod holým nebom (hoci často pre nestále počasie prenášanému pod strechu divadla) zazvonil umieračik. Náš najmladší a v nejednom ohľade aj najambicióznejší súbor sa však nevzdal a pripravil hneď dve náhrady.

Prvou bola trojica repertoárových predstavení pod hlavičkou Hviezdny jún v Štátnej opere, druhá nás čaká v dňoch 20. – 22. august, keď odštartuje v úplne novom exteriéri areálu Fakulty politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzity Mateja Bela festival Operalia Banská Bystrica. V predstavení Nabucca vystúpi popredný taliansky basista Roberto Scandiuzzi (Zaccaria), titulnú postavu nestvárni nik menší ako Dalibor Jenis a Abigaille bude maďarská svetobežníčka Csilla Boross. V komornom koncerte dostane príležitosť trojica mladých (Katarína Flórová, Judita Andelová a Pavol Kubáň), z ktorých práve barytonista stojí na prahu úspešnej medzinárodnej kariéry. Posledný večer bude patriť sólistov zo skupiny štátov V4, českému barytonistovi Jakubovi Kettnerovi, maďarskému tenoristovi Attilovi Feketemu, poľskej sopranistke Katarzyne Mackiewicz a slovenské farby obháji mezzosopranistka Terézia Kružliaková.

Hviezdy jún sa začal exkluzívne obsadenou Dvořákovou Rusalkou (Štefan Kocán – Vodník, Agnieszka Zwierko – Ježibaba a bratislavskí protagonisti Adriana Kohútková a Miroslav Dvorský ako Rusalka a Princ), pokračoval Donizettiho Mariou Stuardou (Adriana Kohútková a Cristina Baggio) a uzavreli ho v piatok Bizetovi Lovci perál. K nim sa viaže táto glosa.Prítomnosť tenoristu Pavla Bršlíka na Slovensku je vzhľadom na jeho nabitý termínový kalendár (Viedenská štátna opera, Opernhaus Zürich, Štátna opera Mníchov – to spomínam len najbližšie vystúpenia, plus piesňové recitály) mimoriadne vzácna. A že si na svoje jediné javiskové vystúpenie, navyše v úlohe, v ktorej sme ho na Slovensku videli po prvýkrát, vybral banskobystrickú operu, o niečom svedčí. „Sem sa vždy rád vrátim“, začul som z jeho úst v kruhu gratulantov bezprostredne po piatkovom predstavení.

Postavu Nadira naštudoval pred poldruha rokom pre zürišskú operu. Mám pocit, že odvtedy ho nespieval, nejde teda o part, ktorý takpovediac vytiahne z rukáva v ktorúkoľvek hodinu. Navyše, Nadir vôbec nie je pohodlne skomponovanou rolou. Má primárne lyrickú vokálnu líniu, no vzhľadom na orchestráciu, na dramatické situácie, ktorými prechádza, nárokuje si tón pevné v stredoch, svietivý vo výške a technicky pripravený zdolávať nepríjemné prechodové tóny. Najznámejšia ária z 1. dejtva Je crois entendre encore je skúšobným kameňom, ktorého vysokú polohu zdolávajú aj najväčší tenoristi rozmanitými interpretačnými metódami. Od falzetu, mezza voce, cez voix mixte až po plný tón. Pre takého Flóreza, Brownleeho či Korchaka, teda rossiniovských tenorov par excellence, „živiacich sa“ tessiturou nad trojčiarkovým C, spravidla nejde o nič výnimočné. Aj napriek tomu, v mene výrazu, hudobného obsahu a atmosféry árie, nevypaľujú ju v plnom kovovom lesku. Pavol Bršlík si našiel vlastný spôsob, ktorý najlepšie vyhovuje nielen jeho vokálno-technickým dispozíciám, ale najmä emotívnosti prejavu, teda dominantnému znaku jeho umeleckého naturelu. Je to vlastne kombinácia vyššie spomenutého (okrem prvoplánového falzetu), ktorú obohacuje špecifickou farbou hlasu. Prvú strofu predniesol výsostne lyricky a introspektívne, v druhej pridal na zvučnosti a kove, v záverečnom stúpaní opäť ubral a skončil v emotívne presvedčivom a technicky vybrúsenom mezza voce.Postava Nadira inú áriu (žiaľ) nemá, priestor pre uplatnenie jej však ponúkajú duetá i ansámble. Pavol Bršík demonštroval, že jeho stále lyrický tenor nadobúda v stredoch tmavšiu farbu, znie pevne, sýtym timbrom a do výšok, stále štíhlych, koncentrovaných a svietivých, prechádza plynule a prirodzene. Navyše, ide o umelca s veľkým osobnostným vyžarovaním, zanieteným výrazom a priam činoherným hereckým talentom. Aj napriek tomu sa ocitol zoči-voči miestam, ktoré musel jednoducho pasívne prečkať. To však ale ide jednoznačne na konto réžie a možností pohybu na obmedzenej ploche šmykľavej a zošikmene oválnej scéne.

Je veľmi potešujúce, že parametre gala večera nenapĺňal len hviezdny hosť. Celý štvorčlenný kolektív sólistov podal nadštandardné výkony. Z premiérového večera už známa mladá poľská sopranistka Katarzyna Mackiewicz (Leila) opäť upútala technicky pripraveným a veľkou výrazovou škálou disponujúcim hlasom. Je schopná plynule frázovať v éterickom, no v objeme plnom piane (cavatina v 2. dejstve), má koloratúrne dispozície a popri nich vie tón bez forsírovania rozvinúť do mladodramatikých dimenzií. Príjemným prekvapením bol Zurga Šimona Svitka. Súboru šéfujúci a navyše svoje jubilejné sedemsté predstavenie (pri veku 43 rokov obdivuhodné číslo) spievajúci barytonista priam strhol oceľovo pevnou, technicky bezpečnou strednou polohou, predvídajúcou smerovanie do dramatického odboru. Badateľne väčšiu istotu a šťavnatosť nadobúdajú aj jeho výšky, zušľachťuje sa legatova kultúra, zmäkčuje frázovanie. Nie je nič nové, že Šimon Svitok je výborným, bezmanierovým hercom, čo v konštelácii s Pavom Bršlíkom a Katarzynou Mackiewicz dávalo večeru relevantnú pridanú hodnotu. V stredne veľkej postave Nuradába sa v plnej miere uplatnil Ivan Zvarík, farebne „najčernejší“ bas pôsobiaci v slovenských operných domoch (nerátam sem Štefana Kocána). Na jeho pomery spieval kultivovanie a nie všetko len vo forte.