Publikum na ni dodnes vzpomíná. Před 10 lety zemřela Alžbeta Ondrušová-Svobodová

Na rozhraní päťdesiatych a šesťdesiatych rokov minulého storočia by sa operný súbor SND dostal do ťažkostí pri obsadzovaní úloh pre koloratúrny soprán, keby v roku 1959 neangažoval mladú 27-ročnú sopranistku Alžbetu Ondrušovú-Svobodovú. Kedysi slávna Anna Hrušovská sa už pomaly z javiska vytrácala a Jarmilu Smyčkovú angažovali do SND až v sezóne 1966/1967. Preto príchod Svobodovej bol pre súbor nielen posilou ale vlastne záchranou pri tvorbe širokého repertoáru.

K nedožitému výročiu Alžbety Ondrušovej-Svobodovej

Speváčka študovala na VŠMU u Margity Česányiovej a Imricha Godina a následne na Čajkovského konzervatóriu v Moskve v triede Niny Dorliak (inak manželky Sviatoslava Richtera). Jej absolventskou úlohou v Moskve bola Zuzanka z Mozartovej Figarovej svadby, ku ktorej sa v SND dostala až hodne neskôr (1971). Svobodová vstúpila na javisko Opery SND úlohou Musetty (spolu s neskôr významnou vokálnou pedagogičkou Vlastou Rojkovou-Hudecovou) a počet jej menších i veľkých úloh rýchlo narastal. Z tých prvých treba spomenúť aspoň jej Barču z Hubičky (v ktorej však neprekonala jedinečnú vokálnu kreáciu Anny Hornungovej-Martvoňovej), Kuchárika z Rusalky, Pastierika z Tannhäusera a Frasquitu z poriadne „starej“ Wasserbauerovej inscenácie Carmen.

Svobodová sa postupne dostala ku všetkým významným koloratúrnym úlohám repertoáru (s výnimkou Straussovej Zerbinetty) a aj k viacerým úlohám pre lyrický soprán.

Osobitne jej sedeli úlohy z Mozartových opier, čiže Zerlina z Dona Giovanniho (1961) a o desať rokov neskôr spomínaná Zuzanka z Figarovej svadby, ktorú spievala už v čase, kedy jej umelecký rast obmedzovala vleklá choroba. Aj preto najväčšie úspechy dosiahla v prvej polovici šesťdesiatych rokov, kedy v SND vytvorila Titaniu z Brittenovho Sna noci svätojánskej (1962), Aničku z Čarostrelca (1963) a v tom istom roku vstúpila do obnovenej inscenácie Traviaty a doštudovala si Gildu do staršej inscenácie Verdiho diela. Vzhľadom na charakter jej krištáľového a vo výraze trocha chladného hlasu jej Gilda sedela oveľa lepšie než parížska kurtizána, ktorú vedela viac precítiť vtedy v SND pôsobiaca Jarmila Kralovcová. Vari jej najdokonalejšie stvárneným partom bola mechanická bábka Olympia z Hoffmannových rozprávok (1963).

Aj herecky sa výborne uplatnila ako Lady Harrieta vo Flotowovej Marthe (1964), ale aj ako hravý Oskar v Maškarnom bále (kde vrátila alternujúcej Martvoňovej pomyselnú porážku z Hubičky).

V druhej polovici desaťročia v parte Elviry z Rossiniho Talianky v Alžíri poukázala na styčné body mozartovského a rossiniovského vokálneho štýlu. Jej skôr inštrumentálne znejúcemu hlasu dobre sedeli aj úlohy z predmozartovského obdobia – Eurydika z výbornej inscenácie Gluckovej opery (1966) a Romilda z Händelovho Xerxesa (1969). Omylom bolo jej obsadenie do úlohy Liù v Puciciniho Turandot. V ďalšom desaťročí potom už okrem spomínanej Mozartovej Zuzanky vytvorila len jednu významnejšiu postavu – Milenu vo Frešovej detskej opere Martin a slnko (1975).

Speváčka sa už od začiatkov svojej speváckej dráhy venovala aj koncertnej činnosti. Spievala napríklad Štyri posledné piesne Richarda Straussa, v Beethovenovej Deviatej sopránový part (ktorý zvyčajne interpretujú dramatickejšie hlasy) či Haydnove Ročné obdobia. Najvýznamnejšia však bola jej účasť na koncerte Slovenskej filharmónie v Honeggerovom oratóriu Johanka na hranici (s hovorovým partom Milky Vášáryovej), ktorý sa stal udalosťou vtedajšej filharmonickej sezóny. V sedemdesiatych rokoch ešte naspievala aj Schwanhildu z Bellovho Kováča Wielanda, ktorého pre televíziu nakrútil činoherný režisér Tibor Rakovský.

Škoda, že po skvelých začiatkoch speváčka nemohla naplno uplatniť svoj talent. Aj tak však jej výkony zo šesťdesiatych rokov minulého storočia patria do zlatej knihy slovenskej opernej interpretácie. Od Svobodovej smrti uplynulo už 10 rokov a pamätníci jej výkonov na ňu dodnes spomínajú.