Šanci vám poskytnou jen jednou. Roman Novitzky do třetice pro Baletní panorama

Baletná panoráma Pavla Juráša (198) 
Tentoraz:

• „Šancu vám poskytnú len raz“ – záver rozhovoru s Romanom Novitzkým, prvým sólistom Stuttgartského baletu (3)
• Umrela umierajúca labuť. Adieu Yvette Chauviré
• Šothov nový balet Chaplin v Štátnom divadle v Košiciach
• Čo sleduje Roman Novitzky?

Záver rozhovoru s prvým sólistom Stuttgartského baletu Romanom Novitzkým (3)
Dnes je tu záver rozhovoru s Romanom Novitzkým, prvým sólistom baletu v Stuttgarte, fotografom a choreografom. Jeho rozprávanie doplní aj ukážková fotogaléria hviezd svetového baletu, ktoré fotografoval vo svojej réžii so svojou víziou. V rozhovore prebehneme niekoľko tém, ktoré zhrňujú aktuálny život tanečníka a jeho názory. Zaujímavá pre českého diváka bude isto pasáž o balete Krabat, ktorý je rovnakým námetom ako český Čarodejov učeň od Jana Kodeta a SKUTRu.

Vrátim sa ešte k tancovaniu, či skôr jeho pedagogickému charakteru. Študovali ste na Slovensku, boli ste na zaujímavej stáži v Monte Carle, teraz pracujete v Stuttgarte. Ako pozorujete svoje telo, čo mu najviac vyhovuje, aby ste dosiahli ten najlepší výsledok v oblasti techniky?

To je veľmi jednoduché. Vyhovuje mu tvrdá práca, drilovanie, opakovanie, neustále skúšanie. (smiech) Takmer väčšinou, keď mám tancovať nejakú rolu, skúšam aj sám, mimo pracovného času. Pomáha mi aj priateľka, od tejto sezóny už manželka. Natáča ma, opravuje ma, analyzujeme… Zistil som, že tak najlepšie spoznávam svoje telo a možnosti a napredujem tak rýchlejšie. Niekedy je ťažké prinútiť sa, ak človek až tak nemusí a nikto tam pred ním nesedí, aby ho nakopol. Ale práve o to ide, prekonať tú pohodlnosť, to potom prináša „ovocie“. Aspoň pre mňa. Moje telo nie je ideálne stavané pre balet. Možno zvonka to vyzerá ideálne, vysoký, pomerne dlhé nohy. No ja myslím skôr zvnútra, kĺby a šľachy. Preto musím veľa pracovať, starať sa o svoje telo, aby som tieto nedostatky vyvážil. A samozrejme treba dbať aj o mentálnu stránku. Byť psychicky v pohode na javisku ako tanečník je veľmi dôležité a treba na tom pracovať tiež. Je to podstatná súčasť úspechu.

Myslím, že v Panoráme ešte nikto tak kriticky na seba nepohliadol a nezdôraznil tento aspekt, že tanečník, ktorý tanec miluje, musí vyvážiť svoje nedostatky nielen tým, že o nich vie, ale že ich aj vie premeniť vo výhodu. Prekonať svoje limity.

Verím v tvrdú robotu. Verím, že keď do niečoho človek vloží energiu, tak sa mu to vráti. Čím viac vloží, tým lepšie. Ja vkladám do vecí všetko, maximum toho, čo v danej situácii môžem! Keď viem, že som urobil pri príprave najviac. ako som mohol, upokojuje ma to svojím spôsobom a dodáva odvahu k výkonu a aj keď to nedopadne povedzme úplne podľa mojich predstáv – čo sa stáva málokedy, že dopadne (smiech) – a ja viem, že viac som urobiť nemohol, poviem si, že to tak malo byť a má ma to v niečom posunúť ďalej. A to sa netýka len tanca. V podstate všetkého, čo robím.

Pozorujete na svojom tele, kondícii, technike za to obdobie v Stuttgarte pozitívne zmeny?

Áno, určite. Ako som spomínal predtým, vďaka takej tvrdej konkurencii, súťaživosti a svetovej triede tu v Stuttgarte som bol takpovediac donútený, v dobrom slova zmysle, siahnuť na svoje najvzdialenejšie možnosti. O niektorých som ani nevedel, že ich mám. (smiech) Čo ma samozrejme posúvalo vpred po každej stránke. Nehovoriac o tom, že už len keď sa človek pozerá a vidí, dokáže sa z toho veľa naučiť a môže ho to veľmi inšpirovať.

Tancovali ste zaujímavé charakterové roly: Tybalta u Cranka, Majstra v Krabatovi či Des Grieuxa v Neumeierovej Dáme s kaméliami. To sú vlastne tri rozdielne typy. Na také roly sa tanečník musí špeciálne pripraviť povedzme aj doma. Napríklad si prečítať literárnu predlohu, premýšľať. Ako postupujete vy? A asi to bude dobre, keď v tvrdej konkurencii kolegov takéto sólové úlohy máte?

Väčšinou to je tak, že od toho okamihu, ako vidím svoje meno obsadené na určitú rolu, začnú mi víriť hlavou myšlienky a pocity: Ako by som to zatancoval? Čo by som do toho vložil? A ako by som to mohol skombinovať so svojimi skúsenosťami, emóciami, pocitmi? A vložiť do toho aj niečo svoje, nielen kopírovať niečo alebo niekoho iného. Takže to, že to mám takto vložené vo svojom vedomí a podvedomí a moja myseľ s tým nejako automaticky neustále pracuje a hľadá a nachádza rôzne pomocné a inšpirujúce veci – to je prvý krok. Samozrejme veľkou pomôckou je prečítanie si literárnej predlohy na získanie prehľadu o tej danej osobe, ktorú mám tancovať. O jej osobnosti a vlastnostiach, ale aj o ďalších postavách, ich vzájomných vzťahoch a celkovej atmosfére. Tým sa získavajú vedomosti, tanečník môže byť nad vecou a vedieť, čo by mal v danej situácii cítiť, vyjadriť. Film, ak je taká možnosť, býva pre mňa tiež veľmi dobrá pomôcka. Nie na kopírovanie herca, no na inšpiráciu. Tak isto na inšpiráciu si rád pozriem aj výkony iných tanečníkov z iných súborov v tej istej role. Beriem si z toho to dobré, vidím, čo sa mi nepáči, učím sa na chybách. To je tá mentálna príprava. Potom prichádza tá fyzická, v baletnom štúdiu. No a potom už treba len oboje skombinovať a preniesť na javisko. (smiech)

Diváka v Česku isto zaujme váš Krabat, teda príbeh, ktorý uvádza aj Národné divadlo v Prahe pod názvom Čarodejov učeň.

Pre Stuttgart balet vytvoril balet Krabat náš domáci choreograf Demis Volpi. Príbeh je napísaný podľa literárnej predlohy, ktorá je v Nemecku naozaj veľmi známa a pozná ju veľmi veľký počet divákov, čo bola veľká výhoda a pritiahlo to do divadla mnoho návštevníkov. Zaujímavé bolo, že obidve premiéry tohto titulu, v Prahe aj v Stuttgarte, boli v rovnakej sezóne. Bohužiaľ sa mi ešte nepodarilo vidieť tú pražskú verziu, no veľmi rád by som ju videl, zaujíma ma, ako sa s príbehom popasoval súbor Národného divadla.