Se Štefanem Kocánem znovu v New Yorku (1)

Pred predstavením Rigoletta v Met som Štefanovi Kocánovi dala niekoľko otázok, ktoré potvrdzujú, že je to umelec nielen nevšedného talentu a umeleckého potenciálu, ale i skromnosti, inteligencie a osobného šarmu, čo môžem potvrdiť i z osobného stretnutia pred a po predstavení.

V prebiehajúcej sezóne 2010/2011 nájdeme vaše meno v Metropolitnej opera New York hneď v troch operách : Sparafucila v opere Rigoletto, v úlohe Ferranda v Il trovatore a v lete so súborom Met odlietate na turné s operou Don Carlos do Japonska, kde robíte Veľkého inkvizítora. Len predstavenie Rigoletta je v januári a apríli celkom 10-krát a ked´ pripočítame ďaľšie dve opery je to celkove úctyhodný počet na jednej scéne v priebehu jednej sezóny. A tak moja prvá otazka znie: ako sa vám v Metropolitnej opere pracuje? Na začiatku vašej kariéry ste viacej pôsobili v Európe, teraz sa dosť zdržujete v USA. Môžete porovnat európske operné domy s americkými a sú pri príprave predstavenia nejaké rozdiely?

V MET sa mi pracuje veľmi dobre. Veľmi mi vyhovuje “americký” spôsob práce, koncentrovanejše a časovo úspornejše plánovanie skúšok. Samozrejme, že toto plánovanie závisí od mnohých faktorov (režisér, dirigent, celková dispozícia vzhľadom na ostatné produkcie divadla , atd.) , ale osobne som mal štastie na omnoho lepšie zorganizované produkcie, v porovnani s Európou. V Európe sa často veľmi plýtva časom…a tým pádom možno povedať aj financiami(?). Táto “profesionálna koncentrovanost” v USA je možno podnietená aj tým, že divadlá sú tu financované výlučne privátne! Štát sa na finacovaní divadiel nepodiela! A tým pádom je ekonomická stránka viac pod dohľadom. Neviem, ale asi na tom niečo bude.

A propos…ked´ som uz spomenul čisto privátne financovanie kultúry v USA… Toto znie v Európe ako totálna utópia. V Európe sa s týmto môžu pochválit možo len určité odvetvia showbusinessu , pripadne určitých druhov športu , bohužiaľ. Často sa zabúda, aká je kultúra dôležitá.

Kde sa momentálne zdržujem, závisí pochopiteľne od ponúk, ktoré dostávam a tuto sezónu je to väčšinou v zámorí, čomu sa z profesionálneho hľadiska veľmi teším. Budúca sezóna bude fifty-fifty, čomu sa tiež veľmi teším.

Metropolitná opera v New Yorku má v porovnaní s európskymi opernými divadlami neobvyklé rozmery. V hľadisku je temer 4.000 miest. Hovorí sa, že akustika je tam výborná, ale každý kto sedel v posledných radoch parteru pod mohutným balkónom asi bude oponovat. Taktiež divák, ktorý sedí na najvyššom balkóne “family circle” má pocit, že sedí vo verónskej aréne. Ako vnímate tento velký priestor vy, ako sólista ? Je to iné spievať v Met a iné v divadlách, ktorých rozmery sú znateľne menšie?

Samozrejme je iné spievať v malom divadle a v divadlel rozmerov MET. Spevácka technika sa vo svojej podstate nemení, ale výrazne sa mení narábanie s mikro a makro-dynamikou. Taktiež herecká stránka by sa mala prispôsobiť veľkému priestoru.

Samotná akustika sály je vzhľadom na rozmery dobrá , samozrejme však nemožno očakávať nejaké ohúrenie obrovským zvukom lejúcim sa zo scény na diváka. Objem takého priestoru sa oklamať nedá. Samotné akustické vyriešenie rovnomerne kvalitného posluchu vo všetkých častiach sály je vždy problematické, v každom divadle a predovšetkým v novších divadlách, ktoré boli postavené v minulom storočí. Neviem čím to je, ale ak mám hovoriť z mojich doterajších malých skúsenosti, tak som dobrú , ideálnu divadelnú akustiku zažil len v starých divadlách, kde nebolo v sále nič dodatočne menené. Niekedy stači len vymeniť sedadlá za nové, alebo vymeniť drevený parket/obloženie stien a akustika sa úplne zmení. Ako príklad spomeniem Teatro Comunale v talianskej Modene – fantastické ! Všetky nástroje aj hlasy znejú prekásne , každý svojou prirodzenou farbou, neskreslované zlou akustikou sály.

Z tohto hľadiska možno označiť MET ako akusticky vydarený moderný operný dom, v ktorom si však treba dávat trošku pozor pri výbere lístkov. Ja osobne som bol v sále na jednom z balkónov, ktoré sú akusticky dobré a jeden raz som bol na bočnom balkóne vpravo, hned´ pri scéne a spevákov som počul menej a pár krát som bol v parteri v strede sálu a akustika bola fantastická.

Všetky tri opery v ktorých tento rok pôsobite v Met sú diela Giuseppe Verdiho. Vaše začiatky však boli iné, spieval ste hodne Mozarta a bel cantový repertoir, Donizettiho, Rossiniho. Máte v blízkej budúcnosti plány vrátiť sa k tomuto repertoiru? A aký je váš vťah k opere českej, ruskej, prípadne k opere XX. storočia?

Moje začiatky boli rôznorodejšie, avšak nemožno povedať, že moj repertoire bol iný, ako teraz. V novembri som napríklad spieval Mozartovho Osmina v Mníchovskej štátnej opere a v decembri Mozartovho Sarastra v Kolínskej opere. Budúcu sezónu to bude Komtur v novom naštudovani Dona Giovanniho v MET, (mimochodom i túto úlohu robil v Met Sergej Kopčák, poznámka M.Z.) potom Masetto v novom Donovi Giovannim v milánskej La Scale a v berlínskej Štátnej opere. Výber repertoiru závisí aj od momentálnych ponúk , momentálneho estetického vkusu a možností a predností daného hlasu…

Osobne si vždy rád zaspievam Rossiniho, avšak momentálny “rossiniovský vkus” je trochu iný , čo pravdupovediac považujem za škodu. Predovšetkým bas je podľa mojho názoru asi najuniverzánejší hlas, čo sa týka štýlového zadelenia a ak daný spevák technicky a štýlovo daný repertoire zvláda , nevidím žiadny dôvod k prílišnemu škatulkovaniu iba do istej repertoirovej skupiny. V súčastnosti sa to s tým špecializovaním sa a zaškatulkovaním niekedy aj trošku preháňa. Jeden príklad univerzálneho basistu za všetkých: Cesare Siepi…a týmto menom je myslím si všetko povedané.

V krátkosti: ja sa nevyhýbam žiadnemu repertoiru, možno s výnimkou opery 20.storočia, pretože tieto diela sú často písané bez znalosti hlasu a jeho možností. Pri výbere diel 20.storoča som a budem vždy veľmi opatrný.
Ruská a česká opera sú jednými z mojich favoritov. Vzľadom na to, že som začal v nemecky hovoriacich krajinách, nemal som veľa možností tento repertoire spievať. Zatiaľ to bol len Čajkovského Gremin v Tokyu a Dvořákov Vodník v Prahe. Pevne dúfam, že budem mať v budúcnosti viac možností venovat sa slovanským dielam!

A.Dvořák: Rusalka (Vodník – Národní divadlo Praha)

Pôsobivá klasická inscenácia, pre Európana možno až príliš konzervatívna a staromódna, perfektné hudobné naštudovanie s prvotriednym obsadením je pre Metropolitnú operu zárukou, že vypredá predstavenie. Nie je to malý cieľ, ked´ si uvedomíme, že Metropolitná opera nemá žiadne vládne subvencie a všetko je financové bud´ zo súkromných zdrojov, alebo z predaja lístkov (čo je menej než 50 percent). Niet sa čo divit, ze team generálneho managera Petra Gelba veľmi opatrne a uvážlivo hľadá hranicu, kde je novátorstvo ešte akceptovateľné pre diváka, ktorý si má kúpiť lístok v rozmedzí od 20 dolárov (veľmi limitovaný počet miest – standing room) až po najlepšie miesta za 420-450 dolárov v parteri. A tak i rozdiely medzi inscenačnými postupmi a réžiou v USA a v Európe sú markantné. Mnohé inscenácie režisérskeho divadla “regietheatru” ktoré sa v Mníchove, Berlíne, Drážďanoch považujú za štandardné a kritika je nadšená, by v USA vôbec nebolo možné dávat. Ako príklad možno uviesť nedávne naštudovanie Rusalky v Mníchove a Dráďanoch v porovnaní s rozprávkovou Rusalkou v Met v réžii Otta Schenka. Nie náhodou nielen diváci, ale i odborná americká kritika nazýva takéto európske naštudovania hanlivým názvom “eurotrash”. Európske produkcie, predovšetkým v Nemecku a Rakúsku máme možnost poznat osobne a z prenosov HDLive z Metropolitnej opery majú diváci akú-takú predstavu o produkciách v USA. A porovnávania týchto dvoch odlišných umeleckých pristupov a diskusie okolo nich sú obľúbenou témou i na týchto stránkach. Vo svojej kariére ste sa iste stretli s oboma prístupmi . Ktorý z nich je vám osobne bližší a ktorému z nich , pokiaľ sa to tak dá povedať, dávate prednosť?

Počas mojich speváckych začiatkov som bol priklonený výhradne k viacmenej klasickému stvárňovaniu opier. Počas mojho pôsobenia som sa však už stretol naozaj so všetkým možným a musím sa priznat, že pre mňa momentálne nie je vôbec dôležité, či bude inscenácia podaná klasicky alebo moderne, ani prinajmenšom. Co mi je ale výsostne dôležité, je fakt, aby scénické stvárnenie zodpovedalo obsahu diela , nebanalizovalo ho, naopak …snažilo sa o jeho plné rozvitie a vystihnutie tých najmenších detailov, ktoré sa v danom diele nachádzajú. Opery, ktoré už prešli sitom času, sa na scénach neudržali len náhodou , snažme sa teda vždy o opätovné “znovuobjavenie” diela v zmysle ich vystihnutia , odkrytia a správnej plnohodnotnej interpretácie scénických a hudobných detailov a ideí, ktoré sú v diele obsiahnuté. Či je inscenácia tradičná, alebo moderná, by v súčasnosti nemalo predstavovať kameň úrazu.

Čo sa týka výrazu “eurotrash”… ano , v tomto súhlasim. Modernizáciou za každú cenu prichádza veľmi často k banalizovaniu a pošpineniu diel prvkami, ktoré vôbec nemajú na danom mieste čo robiť . Bohužial som osobne tiež mnoho podobného zažil.

Osobne sa veľmi teším tomu, že popri kvalitných nových inscenáciach si môžem zahrat aj v inscenácii dobrých klasikov, napríklad O.Schenka ! Neviete si predstavit, ako to robí dobre …

G.Donizetti: Lucia di Lammermoor (Raimondo, s A.Netrebko jako Lucií – Wiener Staatsoper)

Dokončení rozhovoru se Štefanem Kocánem přineseme zítra