Temnější černá labuť v Baletním panoramatu

Baletná panoráma Pavla Juráša (154)

Tentoraz:

• Temnejší než čierna labuť
• „Skutočnosť je jen slovo“, hviezda Flesh and Bone Sarah Hay exkluzívne pre Panorámu
• Luskáčik na niekoľko spôsobov
• Čo sleduje Václav Janeček?

Temnejší než čierna labuť
Vhodným darčekom k Vianociam pre fanúšikov baletu je vyčíhať vydanie DVD sady či patričný link k nepatričnému online sledovaniu nového seriálu z prostredia baletu Flesh and Bone. Niektorí kritici povrchne označujú prvú sériu ôsmich dielov za osemhodinovú „čiernu labuť“, ale toto konštatovanie je veľmi, veľmi zjednodušené. Seriál je brilantne scenáristicky napísaný a ešte lepšie natočený a celková atmosféra je mimoriadne pôsobivá. Veľkým bonusom je, že hlavnú rolu mladej baletky, ktorá uteká z Pittsburghu do New Yorku a získava miesto v súbore American Ballet, hrá skutočná balerína, a nie herečka, ktorá sa tvári ako baletka: Sarah Hay.

Tá postave s menom Claire Robbins dáva všetko. Členka baletného súboru Semperovej opery z Drážďan (teraz v novembri vystúpila ako MacMillanova Manon!) okúzľuje svojou úprimnosťou vo výraze, akýmsi až melancholickým a bojazlivým prejavom v kľúčových situáciách. Autentické tanečné pasáže, vizuálne zaujímavo snímané, sú v jej prípade mimoriadne pôsobivé. Jej hovorený prejav a dlhé detaily sú v anglickom origináli veľmi artové. Tanečnica sa výborne popasovala s nástrahami osudu svojej postavy a dokáže ju jemne tieňovať a profilovať. Nejednoznačnosť toho, čo si Claira vďaka Sarah Hay myslí v jednotlivých kľúčových situáciách, je rafinovaná.

V opozícii a zároveň ohromnej interakcii k nej v skrytom napätí stoja primabalerína Kiira, spolubývajúca Mia a ďalšie dievčatá (veľký priestor má sympatická Dafné), ktoré dostávajú niekedy viac, niekedy menej priestoru, ale aj tak si seriál zachováva vzácnu vyváženosť. Dôležitú rolu hrá podivne rozpoltený šéf súboru, ktorý bojuje medzi umením, finančným zaistením súboru a osobnými démonmi. Viac vrstevnatý názov série potvrdzuje odvážny scenár plný odhalenej nahoty tiel. Divoký a nespútaný sex ako skúmavý pohľad pod mikroskopom, bolestné hľadanie priateľstva, pocitu potrebnosti či rozkoše. V sonórnom tóne farieb, akejsi sépiovej monochromatickosti, sa vyladené vizuálne čarovanie úchvatne láme s bolesťou a reálnou krásou tiel, priestorov, pohybu či samotného baletu.

Mimoriadnu minutáž dostávajú baletné scény. Dôležitú úlohu hrá každodenný baletný tréning, Balanchinove Rubíny či nová kreácia, ktorú súbor pripravuje. Postavy k zdeseniu mnohých, ktorí si myslia, že balet je len javisková dekoratívna krása, naruší ich realistické rozloženie dobrých a zlých vlastností, pozitívneho a temného. Bisexuálny riaditeľ Paul (vynikajúci výkon Bena Danielsa) bezostyšne súloží v kancelárii so svojím milencom po tom, ako prednesie zdrvujúci prejav k členom súboru. Temné prúdy jeho charakteru vyvierajú v mnohých epizódach, kde sa prejavuje ako rafinovaný despota, a stavia do popredia otázku, či to robí pre kvalitu výkonu súboru, či pre svoje sadistické uspokojenie. Mia intriguje s korepetítorom.

Primabalerína Kiira (fascinujúci výkon žiarivej nádhery a tragédie konca kariéry tu podáva skutočná balerína z Kyjeva, emeritná prvá sólistka ABT v New Yorku – Gamzatti, Swanilda, Odetta/Odilia, Kitri, Medora, Myrtha – Irina Dvorovenko; s ABT sa rozlúčila po sedemnástich rokoch angažmán, 2013) aj keby mohla, neuchyľuje sa k intrigám proti nastupujúcej Claire, ale bojuje sama so sebou o ešte lepší výkon, ktorý by jej zaistil hviezdny post. Je závislá na kokaíne, aby podávala tie najlepšie výkony. Ruská baletná majsterka vlečie so sebou aj do sály zmutovaného psa, baletky sa ohovárajú, intrigujú, ale si aj pomáhajú. Dafné sa nebojí (za finančnú podporu svojho otca, ktorá je mimochodom podvodom) zažiadať o sólový kontrakt a v noci si privyrábať striptízom v hriešnom klube. Ten vlastní ruský emigrant Sergej, ktorý ako správny Rus miluje balet a je jeho fanúšikom. Riaditeľ na skúške ohmatáva Rossa – Sashu Radetzkého (tu), pre ktorého je to po detskom filme o balete veľká rola zrelého umelca, aby ho vzápätí za jeho ignorovanie „lásky“ vyobsadil zo sólového partu v Rubínoch.

Napríklad práve v jeho prípadoch scenár dokáže na minime plochy vykúzliť pôsobivé vyznenie a rozkrytie jeho postavy. Najprv on zvádza v partnerine Claire, aby sa mu to isté vrátilo potom so šéfom. Keď bezradne hľadá cestu späť k svojej úlohe, je odhodlaný ukradnúť Kiire kokaín, aby sa ponoril do stavu nevedomia, a je ochotný sa so šéfom aj vyspať. To však nakoniec nevyjde, lebo urazený samoľúby šéf, tentokrát v rúchu baránkovom a nie vlčom, už nemá o ovečku záujem. Až šťastná náhoda, tak ako v divadle často býva, mu premiérový večer vráti. Naopak Trey sa ponúka ako tovar len preto, aby si polepšil. Či je to „dar“ – odmena za to, že nespadol do „bahna“? Šéf ponúka krásnu baletku ako návnadu na chytenie sponzora, kšeftuje sa tu so všetkým, aj s počestnosťou. Všetko v záujme vyššieho umeleckého princípu, baletu, ktorý má navrch, pretože on je zmyslom existencie týchto pár stratených v obrovskom meste. Krv a pot, telá a kosti, krása a hnus, láska a bolesť, odhodlanie a sebazničenie… Úchvatné umelecké rozpory medzi svetom na rampách divadiel a tragickou prázdnotou v osobnom živote sa tu vo variáciách striedajú v skúsených scenáristických zápletkách.

Šesťdesiatminútové diely sú nabité podprahovým napätím, manipuláciou s divákom a úchvatne budovaným pocitom tragédie i najobyčajnejšej všednosti. Temné tajomstvá ústrednej postavy sú kapitolou samou o sebe, ktoré tu netreba prezrádzať. Miluje však knihy a nesie si ťažkú stigmu z rodiny, z detstva a svojej rozporuplnej sexuality. Postava ako zo Shakespeara (však sa aj volá Romeo) je bezdomovec a blázon, ktorý býva v dome Claire a ktorý je priam antickým chórom a pravdovravným glosátorom ako veľkí alžbetínski šašovia.

Je zaujímavé – a pritom to vôbec nepoznať – že každý diel scenáristicky obstaráva iný autor, a aj režisérom každého dielu je niekto iný. Tento široký rozptyl tvorcov prináša rafinované finesy a rozmnožuje bohatstvo názorov i pohľadov. Je zaujímavé, ako pútavo môže vyznieť pôvodný seriál pripravený s mimoriadnym vkusom a profesionalitou. Aké dramatické osudy môže vyhrotiť láska k baletu a tancu a ako možno vytvoriť jemnú pavučinu navzájom prepojených osudov na malej ploche bez toho, aby sa prezradilo príliš mnoho či ukázalo príliš málo.

Ak ste už teraz zhnusení a zdesení, vedzte, že pred týždňom boli zverejnené nominácie na 73. ročník Zlatého glóbusu a v dvoch kategóriách je tento seriál nominovaný. Celý cyklus v kategórii televízny film alebo mini séria so súpermi v podobe: American Crime, American Horror Story: Hotel, Fargo, Wolf Hall. Druhá nominácia je triumfom pre mladú, pracovitú a sympatickú balerínu Sarah Hay a isto šéf baletu v Drážďanoch Aaron S. Watkin slávi už teraz, že umelkyňu uvoľnil na natáčanie a urobil tak svojmu súboru reklamu k nezaplateniu. Sarah Hay sa dostala do očarujúcej zostavy v kategórii Herečka. Pobije sa s Kirsten Dunst (Fargo) či so šialenou Lady Gaga, ktorá hrá v American Horror Story: Hotel. Výsledky sa dozvieme po Novom roku, 10. januára v živom prenose na NBC.

Rodáčka z New Yorku, od roku 2010 členka baletu Semperovej opery v Drážďanoch Sarah Hay prijala aj pozvanie do Baletnej panorámy. Interpretka, ktorá na domovskej scéne tancuje roly ako Swanilda v Coppélii, Máša v Luskáčikovi, Manon, sólové party v ďalších klasických tituloch, veľký zástoj má v diele Balanchina, či extravagantný súčasný repertoár Forsythe, Ekman, Celis, Bigonzetti, Dawson, Wheeldon a ďalší.

Myslíte si, že skutočný, reálny baletný život je možné vôbec vtesnať do filmového scenára? Niečo tak bohaté, dynamické, viac vrstevnaté ako život tanečného umelca vmiesiť do krátkej série, do krátkeho dielu?

Mám pocit, že každý baletný súbor má rozličný jed vo vnútri seba. Je tam vždy nejaký druh politického aspektu, ktorý má vplyv na skupinu. Je tu veľká konkurencia, ako v každom inom športe, ale balet má tiež takú umeleckú časť, ktorá je tiež veľmi osobná. Verím, že séria bola dramatická, ale tiež veľmi autentická.

Nemali ste vy, ako „seriózna“ baletná umelkyňa z veľkej scény, zo slávneho súboru, problém s veľmi odvážnymi scénami v nočnom klube?

Som so sebou veľmi spokojná v scénach na javisku v striptízovom klube. Boli samozrejme desivé, ale na to som si zvykla. Pretože to bolo veľmi dôležité pre divákov, aby mohli vidieť, ako Claire bojuje so svojou sexualitou.

Čím je pre vás vôbec balet a tancovanie?

Balet je pre mňa všetkým. Vyrastala som iba s jediným koníčkom, ktorým bol balet. To som tak robila dvadsaťpäť rokov. Je to veľmi stará forma umenia. Má ohromnú históriu a to je dôvod, prečo je taká krásna a krehká. Množstvo práce, ktorú som do neho vložila ja, je až smiešne. Ale vďaka tomu a pre to prežiješ.

Nemali ste problém s kamerou? Predsa len, na javisku v Drážďanoch na veľkej scéne vystupujete vo veľkom priestore a aj výrazové gesto je inakšie ako intímny fokus kamery v mnohých dlhých detailoch na vás v seriáli.

Užila som si to viac pred kamerou než na javisku. Milujem byť intímna, emocionálne spojená s ľuďmi. A podeliť sa o to cez charaktery je úžasné. Na javisku som nikdy nemala taký pocit reality ako pred kamerou. Skutočnosť je len slovo.

Tancovali ste napríklad v drážďanskej verzii vynikajúceho Ekmanovho baletu Cacti to očarujúce dueto s Jiřím Bubeníčkom a teraz na jeseň po filmovaní rolu, ako je Manon u MacMillana, o ktorej snívajú tisícky balerín. Aké preferujete charaktery či štýl na scéne? Komické? Dramatické?

Moc rada tancujem s Jiřím Cacti. Ale Manon je taká z tých komplexných charakterov. Toľko, toľko emócií k vyjadreniu, a zomrieť na javisku je také úžasné! Milujem hrať na javisku hodne dramatické postavy.

Čo bolo pri filmovaní najťažšie?

Najťažšie natáčanie v seriáli bolo natáčanie samotného tanca. Mnoho hodín a hodne opakovania. Veľmi vyčerpávajúce.

Mali ste veľmi krásnu baletnú sálu. To bolo skutočné štúdio, či len ilúzia vo filmovej hale?

Tento seriál bol natočený vo filmovom štúdiu. Sála bola postavená pre filmovanie.

Čaká sa druhá séria?

Druhú sériu nepoznáme. Ale myslím, že to zostane u mini série.

Takže si rozhodne seriál nenechajte ujsť, aj keby ste sa mali správne vytočiť. Od toho umenie je, aby rozrušovalo pokojné všedné dni a dávalo otázky, často aj nepríjemné.

Aktuality
Každý rok znovu sa na scénu vracia Čajkovského Luskáčik sprevádzaný menami Petipu, Ivanova, Vajnonena, Sergejeva, Gorského, Grigoroviča, Béjarta a ďalších a ďalších, ktorí hľadajú cestu k baletu korunovanému úchvatnou Čajkovského hudbou. Ak máte cestovnú horúčku alebo sa nechcete na sviatky zavrieť doma, je tu niekoľko typov.

Top 1 je úchvatná produkcia Vasilyho Medvedeva a Youriho Burlaka v Štátnom balete v Berlíne (tu). Divákovi ukazujú kostýmy a kulisy, ktoré videl v svojej dobe aj Čajkovskij. Predstavenie plné očarujúcich divadelných efektov s poéziou, a nie moderným „huhu“ efektom, je jasnou ukážkou, ako môže v 21. storočí vyzerať cársky balet. Brilantne vystavaná klasická choreografia ekvilibristického jazyka ponúka širokú paletu nádherných partov pre vynikajúcich tanečníkov. Veľkolepé Grand pas de deux alebo Kvetinový valčík sú skutočnou slasťou a divák môže smelo spievať vianočné Glória. Inscenácia k Vianociam vyšla na DVD a vysielali ju aj artové európske stanice. K tejto inscenácii ešte zaujímavé video z magazínu Deutsche Welle. Všimnite si, akú krásnu podlahu majú na sále v Berlíne, že korepetítor nepúšťa cédečko, ale hrá na klavíri, že tanečníci majú aj na skúške kostým, aby si naň zvykli. Mnoho zaujímavého.

Božský Neumeier. Klasika bez klasiky je Luskáčik Johna Neumeiera v Hamburgu. Lenže tu sa nemusíte báť, aj keď v predstavení nie je jediný vianočný stromček ani myši, žiadne tancujúce vločky ani cukrové kráľovstvo. Zato slávny choreograf rozpráva príbeh pre každú rozprávkovú dobu, kedy aj dospelí spomínajú na svoje detské Vianoce. Romantický príbeh o mladej dievčine, ktorá sa chce stať veľkou balerínou a prežije dobrodružstvo, ktoré navždy zmení jej život. Mária slávi svoje narodeniny v Hamburgu či v Mníchove (tu).

Drážďanská tradícia je Luskáčik šéfa súboru v Drážďanoch Aarona S. Watkina. Zakotvil priamo v Drážďanoch a môže pripomínať akýsi vkusný, prepychový balet na Striezelmarkte. Nechýba kúzelný Drosselmeyer, zlé myši, mnoho darčekov, Luskáčik, ktorý sa zmení v krásneho princa, obľúbená cukrová víla ani vločky. Kulisy vyzerajú ako kulisy, tance sa tancujú a neparodujú. Muzicírovanie Sächsische Staatskapelle je pastva aj pre uši.

Grécka kríza, ktorá vyčerpáva Európu a naše zmysly pri pohľade do novín, je podivný jav. Lebo by som rozhodne nečakal, že v Aténach majú takého krásneho Luskáčika. Renato Zanella nezaprel svoju lásku Viedeň a balet vystrojil ako oslavu Vianoc v zrkadlovej sále viedenského Hofburgu. Prepychové róby sa striedajú s husárskymi uniformami (výprava Christof Cremer). Princezná so suitou v ekvipáži precestuje slávne monarchie, napríklad aj Paríž, kým sa vráti domov. Od 23. decembra do 3. januára môžete cestovať do Národnej aténskej opery.

Východná hviezda. Ak je vám Grécko v zime nudné, môžete cestovať ešte ďalej, do Hongkongu. Tamojší Luskáčik je očarujúci mix nielen tradície, ale aj imaginácie mladého ambiciózneho choreografa Terence Kohlera (ako choreografa ho dobre poznajú v Mníchove). Opulentné kostýmy, myši vyzerajúce ako európske myši, aj sneh tam majú, nemusíte sa ničoho báť. A stromček narastie v kúzelnej chvíli taký veľký, že jeho spodné vetvy zakrývajú celé javisko a on sa týči k nebesiam ako čínske mrakodrapy.

Americký sen. K obrazu svojmu vyčačkali Luskáčika už pred desiatimi rokmi vo Washingtone a investícia do mega produkcie v štýle najlepších muzikálov sa im bezpochyby vyplatila. Americká feéria s množstvom nepoznaného a vyfabulovaného rozhodne však nie je prázdna nuda, ale tak ako sa to v Amerike zaužívalo, skutočné rodinné divadlo. Aby sme všetko pochopili, musíme si uvedomiť, že sme na Vianociach v roku 1882 v Georgetowne.

Na vlastné nebezpečie. Ballet du Grand Théâtre de Genève má stále v repertoári dekadentnú inscenáciu psychedelického kúzla a napodiv diváci na ňu chodia. Či ich očaruje eklektická choreografia, či výprava v štýle haute couture od Livie Stoianovej a Yassena Samouilova, neviem. Inscenácia však rozhodne potvrdzuje slová jedného slávneho režiséra: Môžeš robiť, čo chceš, len nesmieš byť nudný. V Ženeve však súboru rozhodne nechýba guráž a tanečné majstrovstvo, ktoré sa mnohé súbory v takýchto inscenáciách snažia zamazať priehrštím scénických hlúpostí.

Vianoce bez Luskáčika zaviedli tento rok vo Viedni. Divákom to rozhodne nevadí. Zimný titul Snehovú kráľovnú Michaela Cordera schňapli behom pár dní. Zostávajú už len lístky na večernej pokladni. Ako sa premiéra vydarila, môžete vidieť vo fotogalérii. Predstavenie sa hrá v komornejšom prostredí Volksopery, aby deti mali interaktívnejší vzťah s tanečníkmi. Uvidíme, čo rovnaká produkcia v marci prinesie v Prahe.

Čo sledujem

Neviem, akým zázrakom mi vyšiel na tento predvianočný diel do rubriky dramaturg Baletu Národného divadla v Prahe, baletný majster a pedagóg Václav Janeček.

„Přál bych si mít “lampu”, tedy světlo, jak je vidět na webové adrese, a obdivuji technologii, která úchvatně tak autentické osvětlení poskytuje.

V této souvislosti mě rovněž napadá přání “mít světlo a jasno” v prožívání všech všedních maličkostí a v hnutích, která nám přináší život. Vždyť slovním základem slova “vysvětlení” je právě světlo… A světlo je tudíž “znamením” srozumitelnosti, pochopení a pozornosti.

Před časem jsem si do své publikace vypůjčil od sv. Tomáše Akvinského jeho požadavek, že ke kráse je zapotřebí trojího: úplnosti, souladu a jasu. A pod světlem také mnohem prostší lampy, než je ta, kterou výrobci nabízejí, ovšem ve “světle” této myšlenky, přeji nám všem vnímat a užívat si zmíněných kvalit v tanci i v životě.“

Toľko Václav Janeček.