Traviata (anebo opera) tak i onak

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Na stránkach portálu Opera Slovakia som podrobne (vcelku pozitívne i keď s viacerými výhradami) rozobral Konwitschneho inscenáciu Verdiho Traviaty premierovanú v októbri minulého roka v Grazi, ktorú som navštívil o mesiac neskôr (pozn.redakce: Opera Plus o této inscenaci psala zde). V decembri mala operná Dáma s kaméliami (podľa Operabase v období 2007/2012 vo svete najhranejšia opera s  629 uvedeniami) zasa premiéru v Bruseli aj s účasťou slovenskej sopranistky Simony Houda-Šaturovej. Inscenáciu režisérky Andrey Brethovej recenzoval na stránkach českého portálu Opera Plus odborne zdatný slovenský recenzent a v porovnaní so mnou väčší (hoci nie nekritický) stúpenec moderných režijných transkripcií klasickej opery Robert Bayer. Jeho recenzia (nájdete tu) ma natoľko zaujala, že som si inscenáciu pozrel na internete (pozn. redakce: dotyčný záznam už byl z internetu stažen). Pravda pozeranie opery na obrazovke počítača neposkytuje rovnako komplexný zážitok ako sledovanie predstavenia v divadle. Predsa mi však umožnilo (spolu so spomínanou recenziou) vytvoriť si obraz o tejto inscenácii, ktorá mimochodom v Bruseli vyvolala minoriadny ohlas. Prejavil sa nielen obrovským záujmom o vstupenky ale aj reakciami publicistov a predovšetkým publika, ktoré na premiére režisérku „vybučalo“. Baier na záver svojej recenzie vyslovuje presvedčenie (alebo nádej?), že reakcia publika nesmerovala proti režijnej koncepcii ale proti zvrátenému svetu, ktorý nás obklopuje a ktorý režisérka pomocou Verdiho Traviaty chce reflektovať.O snahe dnešných režisérov pretaviť aj operný hudobno-divadelný druh na kritickú reflexiu súčasnosti som sa vyslovil už viackrát (v spomínanom hodnotení Konwitschneho Traviaty ale aj v starších článkoch v Slove a Hudobnom živote) a aj po tejto mojej najnovšej skúsenosti s bruselskou Traviatou nemám dôvod na svojom názore nič meniť. Zásadnou otázkou je, či zdivadelnenie a chápanie aj klasickej opery ako kritickej spoločenskej reflexie priveľmi neprevracia na ruby hierarchiu hodnôt operného diela a či sa hudba a spev nedostávajú (ak to trocha preženiem) do podobného postavenia, aké má vo filme filmová hudba. Na prvý pohľad takéto riešenie nehrozí, pretože aj režijne značne kontroverzne prijímané inscenácie sa väčšinou vyznačujú kvalitnými hudobnými naštudovaniami. Na druhej strane ale (ak ponecháme bokom úzku elitnú skupinu operného publika), bežný operný divák (najmä ak je režisérov vklad mimoriadne dominantný a pri dnešnom úzuse spievať všetky opery v jazyku orignálu) má len malú možnosť sústrediť sa na spev a hudbu a prijímať ich s pôžitkom, a pritom sa primárne trápiť s dešifrovaním toho, čo chcel režisér povedať. Riziko nepochopenia režisérskeho zámeru demonštrovala svojho času recenzia Bednárikovho Fausta v Opernwelte, kde rakúsky recenzent inscenáciu interpretoval ako výpravné šou bez postihnutia ideového plánu réžie poukazujúceho na problémy manipulácie a zneužitia moci.

Problém účinnosti režisérskych inscenácií opier tiež súvisí so štruktúrou operného publika, v ktorom prevládajú skôr návštevníci koncertných sál než činoherných predstavení. A to nehovorím o sociálnej skladbe operného hľadiska, v ktorom sú alebo návštevníci z vrstiev, ktorí sa s hodnotami dnešného, do záhuby sa rútiaceho sveta plne stotožnili a profitujú z jeho podoby, alebo návštevníci skôr zo stredných vrstiev, ktorí zmienený svet pasívne a rezignovane prijímajú a len v súkromí di naň občas zanadávajú. Očakávať od jedných či druhých, že ich režisérova kritická výpoveď výraznejšie osloví, je krátkozraké. Sociálno-kritický alebo morálno-kritický akcent, ktorý sa dnešní režiséri pokúšajú implantovať aj do opery, súvisí aj s celkovým vývojom umenia v modernej spoločnosti a jeho rozdvojením sa na prostú, často vulgárnu zábavu a na intelektuálske pesimistické vízie. Tieto síce v podstate nemajú ďaleko od pravdy, ale tento uhol pohľadu jednak prenášajú aj do umenia minulosti a jednak sa pritom priam vyžívajú v pesimizme a vulgárnosti. Ich osobné či spoločenské frustrácie nijako nemôžu viesť človeka v hľadisku k aktivizácii boriť sa s problémami vlastného života a neblahého vývoja spoločnosti, ale skôr posilňujú pocity frustrácie vnímateľov ich umeleckého výsledku. Alebo že by sme sa vracali do prvých desaťročí minulého storočia, v ktorých umelecké avantgardy si kládli za cieľ (popri hľadaní nových výrazových prostriedkov umenia) aj provokovať meštiakov? S tým vari súvisí aj skutočnosť, že opera sa (aspoň u nás) opäť stáva spoločensko-prestížnou záležitosťou vrstiev, ktoré prichádzajú potom do divadla odborne „nepripravené“ a neschopné vnímať tak estetické ako spoločensko-kritické stránky moderných inscenácií. Nemyslím si, že posun k režisérskemu chápaniu opery majú na svedomí len činoherní režiséri, lebo tak Martin Huba akov Taliansku známa filmová režisérka Liliana Cavani vedia pripraviť aj celkom tradične poňatú opernú inscenáciu. Skôr tu ide zo strany režisérov o osobnostné zameranie estetické (dnes tak módna estetika ošklivosti) alebo filozofické (Konwitschneho brechtovsky ladené proklamácie o potrebe aj prostredníctvom opery meniť ľudí a svet).

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Mohlo by vás zajímat


Reakcí (8) “Traviata (anebo opera) tak i onak

  1. Podstatnou otázkou zůstává především to, že i opera stejně jako ostatní žánry, musí reflektovat dobu její společenské a morální hodnoty a vkus…

    Takže z tohoto pohledu je to zajímavý traktát, ale jde jen a jen o jedno: aby opera přežila musí být pro současné publikum zajímavá a přitažlivá. Stesky nad tím, že Traviata je o prostituce z jiného století a měla by se hrát v kulisách toho století a nepřenášet do současnosti neobstojí. Neobstojí ani stesky nad tím, že přenesením mezi prostitutky z 21. století utrpí její hudba.

    Prostě opera se hraje teď a tady a je potřeba naplnit divadelní sály lidmi, kteří žijí teď a tady. To je ten důvod, proč se režie opery ubírá moderním směrem…

    1. …čímž úspěšně odrazuje značnou část diváků, kteří se skutečně nechtějí v opeře koukat na smetiště, nahé lidi v rolích dekorací a realistické krváky jako vystřižené z béčkových hororů. (tím nemyslím konkrétní inscenaci, spíš řadu “moderních” režií obecně). Cool drama už ve světě nezadržitelně odchází do propadliště dějin, ovšem opera jako kdyby jeho postupy objevovala teprve teď.

      1. Značnou část diváků to naopak přitahuje. Je zajímavé, že v německy a francouzsky mluvících zemích a zemích Beneluxu návštěvnost stagnuje nebo mírně roste (v Německu dokonce výrazněji – mezi lety 2005-10 o 15%) a roste podíl mladých lidí v publiku. Viz zpráva Goetheho institutu z roku 2011.

        A buďte si jistá, že kdyby tuhle inscenaci hráli v Národním, že by to byl trhák. Rozhodně větší, než je současně hraná inscenace režisérky Kališové (i když tam nahá těla také jsou – tedy byla).

    2. A to máte z jakého usnesení? Trochu mne jen mate, proč se kvůli tomu musí předělávat staré kusy, když se mohou psát kusy nové, pokrokové, moderní, na výši doby, hodné člověka rozvinutého 21. století. Pak by se jistě zvýšil podíl potenciálních návštěvníků na 10 % populace i víc, zpátečnické kusy by odešly právem na smetiště dějin a opera by konečně měla hej. Pryč s belcantem, hanba verismu, pětiletku splníme za 4 roky.

      1. Jste zvláštní, ale velmi zvláštní a šikovný demagog. O zpátečnických kusech, belcantu, verismu ani hudbě obecně není v textu ani v diskusích ani slovo. Pokud chcete prosazovat svoje názory, dělejte tak fér. Nikoliv, že ve svých komentářích zaútočíte na nevyřčené a to pak vyvracíte. To je, slovy jednoho brzo už klasika, falešné a nehodné ctitele starých pořádků, vážený soudruhu.

  2. Bruselskú inscenáciu Traviaty, podobne , ako pán Blaho, som mala možnosť vidieť iba na internete. A tiež som tak urobila po prečítaní recenzie.
    Ďakujem p. Blahovy za dosť obšírny rozbor problému “modernizácie” režisérskych zámerov a prenosu deja opery v čase. Dej Dámy z Kaméliami alias Violetty je dej iste nadčasový a ľubovoľne prenositeľný z “plyšových” salónov do scén s gaučom a hodinami alebo oplzlých bordelov a prístavných skladísk. Ostáva preto len a len otázkou vkusu, ako to divák prijme, pravda, ak režisér diváka moc nepodceňuje. (to sa v tomto prípade stalo).
    V Bruseli by som bola spolu s obecenstvom bučala a vôbec nie preto, aká je dnes spoločnosť zvrhlá.
    Bola by som bučala preto, lebo som celým svojim ja nesúhlasila s pani režisérkou.
    Nuž neviem, či na názore obecenstva až tak záleží…

  3. Khail Jan: Mne by jen zajímalo, proč se tenhle princip (údajně tak úspěšný v opeře) neuplatňuje u muzikálů – mají přece moderní hudbu, která by s modernostmi lépe korespondovala. Proč nikdo nestylizuje Johanku z Arku do role mučednice Horákové, Drákulu nevykreslí jako diktárora a z Bídníků neudělá partyzány?? Nejspíš proto, že by na to nikdo nechodil a ty produkce by se neuživily…

Napsat komentář