Valery Gergiev a Orchestr Mariinského divadla na Bratislavských hudebních slavnostech

Francúzska a ruská kultúra boli dlhé stáročia v úzkom spojení. Vzájomná inšpirácia prechádzala do vzájomnej spolupráce, ale aj do rivality, ktorú v dvadsiatom storočí priniesol nárast nacionalistických myšlienok. Dialo sa tak v čase, keď sa z Moskvy a Petrohradu s obdivom obzerali na Paríž ako na hlavné centrum hudobného diania. Toto epicentrum európskych myšlienok bolo zase ohúrené ruskosťou a jej tradíciami. Vpád „ruského medveďa“, divokého a neskrotného, spôsobil vo Francúzsku šok a priniesol nové štýlové smerovanie. Jeden z najstarších ruských umeleckých súborov, Symfonický orchester Mariinského divadla, ponúkol túto frankofónno-ruskú interakciu na festivalovom koncerte, ktorý patril do kategórie výnimočných.

Otvorila ho skladba, ktorou sa začala revolúcia v dejinách európskej hudby. Prelúdium Faunovo neskoré popoludnie Clauda Debussyho prvýkrát očarilo publikum 22. decembra 1894. Prelínanie reálneho a snového sveta, starých a nových poriadkov, predostrelo víziu novej epochy, kde sa narábanie so zvukom ako s hlavným formotvorným činiteľom stalo dominantnou myšlienkou. Zhudobnenie básne francúzskeho poetu Stéphana Mallarmého, ktorého literárna tvorba poznačila rozličné avantgardné smery, malo spraviť náladu a vytvoriť atmosféru, tak ako keď sa po precitnutí zo sna rozpamätávate na kontúry snového sveta, no nehľadáte jeho doslovný prepis. Toto snívanie otvorili nežné flautové tóny. Part zmyselnosti a dráždivosti v podaní súboru zachytil zhodu medzi počtom taktov v skladbe a počtom veršov v básni. Meniaca sa orchestrálna farba bola v symbióze s melódiou a najmä harmonickou zložkou. Na stúpajúce a klesajúce stupnicové behy odpovedala harfa v nespútaných arpeggiách. Dirigent Valery Gergiev pomalým gestom uvádzal a spomaľoval, ako keby chcel ten sen ešte predĺžiť. Už sa z neho chystáte prebudiť, ale prv ako otvoríte oči, zavanie pred vami ľahký nádych vašej fantázie. Takto Debussy deklaroval nový úsvit európskeho umenia. V podaní súboru sa to dialo s nehou s akceleráciou na zmyselnosť a žiadostivosť, ktoré boli zaznačené napríklad v hobojovej melódii.

Z tohto „sna“ sa pokračovalo do ďalších sfér, ktoré Olivier Messiaen pretavil v kompozícii L’Ascension, štyroch symfonických meditáciích pre orchester. Pôvodne boli koncipované pre orchester, neskôr upravené pre organ v nanovo skomponovanej tretej časti. Podnázov meditácia však mätie, keďže ide skôr o bujné exponovanie než o pokojné utíšenie mysle. Orchester pristúpil k tomu s poriadnou dávkou extatickosti zastúpenej v bohatej chromatike a textúre, v paralelných harmonizáciách a so zvukovou veľkoleposťou prezentovanou v častých vstupoch fanfár. Ako keby chceli vyjadriť nedostatok štylistickej konzistencie v hutnom zvuku.

Statickosť prvej časti Majesté du Christ demandant sa gloire á son Pére bola vytýčená grandióznosťou ovplyvnenou organovou hrou skladateľa, ktorý túto vášeň pretavoval aj do svojich symfonických diel. Dychová sekcia mala jasnú a čitateľnú farebnosť, ktorá pokračovala aj do druhej časti Alleluias sereins d’une âme qui désire le ciel, keď sa osamostatnila ako dychové trio v zložení anglický roh, flauta a klarinet, ešte umocnené trilkovaním sláčikov – skladateľovým zámerom bolo napodobnenie spevu. V podaní orchestra to bolo pružné, dynamické a výstižné. Ešte väčšie zahustenie chromatiky sa udialo v tretej časti, Alléluia sur la trompette, alléluia sur la cymbale, ktoré prinieslo fanfáry v rýchlejšom tempe prechádzajúcom do záverečnej časti Prière du Christ montant vers son Père, kde slávnostná téma vyústila v sláčikoch a nekončiacich akordických obratoch orchestra. Valery Gergiev správne vybadal, že kľúč k zjednoteniu celej kompozície sa nachádza v harmónii, ktorá vyjadrila skladateľovu pobožnosť a nastolenie výzvy európskej hudby k hľadaniu ďalších výrazových prostriedkov.

Po týchto dvoch francúzskych majsterštichoch prišli na rad ruské diela, ktoré vo svojej dobe spôsobili rovnakú revolúciu a rozruch ako Debussyho impresionizmus. Igor Stravinskij sa ako mladý autor chopil životnej šance, keď mal dokončiť hudbu k baletu Vták Ohnivák. Ponuka prišla od impresária Sergeja Ďagileva, ktorý umelecky aj obchodne využil parížsky smäd po exotike prezentovaný v ruskom umení. So svojou spoločnosťou Ruský balet, ktorá zjednotila viaceré druhy umenia do jedného celku, prišiel parížskej smotánke predstaviť príbeh o zlom čarodejníkovi, zakliatych pannách a mýtickom stvorení. Vták ohnivák mal v sebe všetko, o čom Parížania, vyhrievajúci sa v žiarení technologického pokroku, tajne túžili. Stravinskij sa stal voľbou potom, čo z rôznych príčin odmietli jeho krajania Anatoly Liadov, Alexander Glazunov a Nikolaj Sokolov. Pustil sa do toho s mladíckou energiou, ktorú pretavil do svojej baletnej trilógie – Vták Ohnivák, Petruška a Svätenie jari. Pritom nezavrhol estetiku svojich predchodcov ani svojho učiteľa Rimského-Korsakova, s ktorým síce polemizoval, no najmä v tejto práci sa ním nechal inšpirovať v bohatej orchestrácii, v ktorej spojil ruské témy s návalmi impresionizmu.

Hoci mal balet veľký úspech, samotný Stravinskij nebol s hudobnou zložkou diela celkom spokojný. Napokon ho prerobil do menšieho obsadenia orchestra. Samozrejme, za všetkým stáli aj peniaze, keďže skladateľa prostriedky na veľkolepý orchestrálny súbor finančne vyčerpávali. Táto koncertná suita zaznela v Redute teda v menšom obsadení, no bez toho, aby z nej vyprchala dramatická odvážnosť hudby. Práve naopak, okamžite sa objavil mohutný tok v kombinácii pestrých rytmických štruktúr, spevnosti a dramatickosti oboch národov: francúzskeho a ruského. Orchester sa toho chopil so všetkou vervou, a z prirodzeného harmonického reťazca išli zimomriavky, pričom sa nestratili ani drobné nuansy. Nakoniec sa motívy prirodzene zliali v jeden mohutný zvuk v rozličnej farebnej škále a meniacej sa dynamike. Dokonalé vystupňovanie napätia prišli najmä v disonantnej časti Pekelný tanec kráľa Kaščeja až v ohlušujúcom súzvuku bubnov a tuby.

Publikum nadšeným potleskom dalo najavo, že keby tu súbor zakončil koncert, išlo by o jeden z vrcholov festivalu Bratislavské hudobné slávnosti. Orchester Mariinského divadla pod vedením Valery Gergieva, ktorý sa vrátil na Bratislavské hudobné slávnosti už po tretíkrát, prišiel však po prestávke s ďalším veľdielom. Posledná Šostakovičova Symfónia č. 15 patrí k skladateľovým najtemnejším prácam. Chorľavý skladateľ ubitý režimom ju skomponoval počas svojej rekonvalescencie. Prejaviť svoj názor na verejnosti nemohol, tak všetky obavy a výčitky vkomponoval do tejto symfónie. Šostakovičov nepochopený individualizmus vytvoril symfonickú súdržnosť hudby dvadsiateho storočia v búraní starých -izmov. Už v prvom citáte z Rossiniho Williama Tella sa objavuje tá nejednoznačnosť. Veselá operná melódia sa transpozíciami a polymetrickou plochou v Šostakovičovom ponímaní mení z heroického aktu na existencialistický boj jednotlivca proti tyranii prezentovanej Stalinovým režimom. Harmonická a rytmická nejednoznačnosť ukovaná v melancholickom a dramatickom prelínaní nasledovala ešte do hrozivejšej druhej časti, v ktorej skladateľ citoval sám seba (Symfónia č. 11 a opera Ruská lady Macbeth). Smútočné Adagio sa nieslo v nežnom violončele a v kontrastnom úbytku inštrumentácie a odpovediach trombónov, ktoré boli na tomto koncerte znamenité. Tichá transformácia narástla do tretej časti Allegretta v odvážnych dodekafonických postupoch a vystupňovala sa v záverečnom Adagiu Allegretto, v päťnásobnom citovaní motívu témy z Wagnerovej opery Valkýra.

S prirodzenou autoritou viedol dirigent Šostakovičov boj s osudom, ktorý skladateľ nemohol poraziť, od sláčikov až k sólovému vstupu pikoly. Stále pritom udržiaval pulzujúci orchestrálny tok postupne odchádzajúci do prázdnoty vyjadrujúci Šostakovičove vyčerpanie a úbytok posledných tvorivých síl a energie. Skladateľov hnev a zúfalstvo sledovala prísna tvár dirigenta Valery Gergieva vo výnimočnom podaní. Bolo to vyvrcholenie, v ktorom zapálená vášeň a ďalšie emócie vzbĺkli v ohni ruskej vášnivosti a francúzskeho espritu.

Tento monumentálny koncert priniesol nielen zvučné mená skladateľov a realizátorov, ale presvedčenie, že hudba minulých storočí je stále živá a stále nová.

Hodnotenie autora recenzie: 90 %

Bratislavské hudobné slávnosti 2017
Dirigent: Valery Gergiev
Symfonický orchester Mariinského divadla
14. októbra 2017 Koncertná sieň Slovenskej filharmónie Bratislava

program:
Claude Debussy: Faunovo neskoré popoludnie
Olivier Messiaen: L’Ascension, štyri symfonické meditácie pre orchester
Igor Stravinskij: Vták ohnivák
Dmitrij Šostakovič: Symfónia č. 15 A dur op. 141

www.bhsfestival.sk