Vídeň a Bratislavu spojil indický gentleman

Viedeň je od Bratislavy vzdialená len necelých šesťdesiat kilometrov, ale pravidelná účasť Viedenských filharmonikov v našej metropole je stále zriedkavou a vzácnou príležitosťou k spoznaniu telesa s nezameniteľným zvukom. Jeden z najtradičnejších orchestrov, ktorý každoročne obdivujú milióny ľudí z celého sveta pri premietaní ich Novoročného koncertu, má bohatú a pútavú históriu, ktorá spoluvytvárala dejiny európskej hudby. Nielen prístupom k hudobnému naštudovaniu diel, ale aj organizačnými štruktúrami sa vždy odlišovali od zvyšku podobných orchestrálnych telies. Zaujímavý je napríklad princíp, ktorý zaviedol už zakladateľ telesa Otto Nicolai, aby súbor nemal svojho hlavného šéfdirigenta, ale celoročných spolupracovníkov, takzvaných Abonnementdirigenten.

Pripomenutie sto sedemdesiateho piateho výročia existencie Viedenskej filharmónie – Wiener Philharmoniker – sa odohráva nielen v ich sídle, ale aj na prebiehajúcom mini turné, ktoré včera večer začalo v Bratislave a pokračuje v Budapešti,  Paríži, Baden-Badene, Berlíne a Miláne, pričom koncerty majú takmer totožný program, až na koncert v Maďarsku, kde zaznie aj dielo maďarského autora Ferenca Erkela. Rovnako silnú odozvu má aj meno indického dirigenta Zubina Mehtu, s ktorým Filharmonici absolvujú koncertnú šnúru. Ten už šesť dekád stojí za dirigentským pultom a namiesto zaslúženého odpočinku plnia jeho diáre ďalšie pracovné termíny. Už v Bombaji, odkiaľ pochádza, sa namiesto o tradičnú indickú hudbu zaujímal o tú európsku. Tento záujem “zdedil” po svojom otcovi, ktorý svojho času založil prvý indický symfonický orchester interpretujúci európsku tvorbu (Bombajský symfonický orchester). Zubin Mehta ju mohol neskôr spoznávať priamo z autentického zdroja vo Viedni, kam prišiel ako osemnásťročný mladík študovať dirigovanie, skladbu, klavír a kontrabas. Návštevy skúšok Viedenských filharmonikov, pozorovanie dirigentských osobností a nepriamy dotyk s Richardom Straussom skrz štúdia u jeho žiaka Hansa Swarowského, to všetko neskôr zužitkoval, keď dostal príležitosť viesť toto teleso. Už v dvadsiatich piatich rokoch bol pripravený debutovať s Viedenskou filharmóniou, v čase, keď bol jej riaditeľom Herbert von Karajan.

V rozhovore pre magazín Harmonie sa Mehta zdôveril, že práve Viedenská filharmónia pre neho predstavovala ideálny orchestrálny zvuk, ktorého farebnosť neskôr zúročil aj v spolupráci s Izraelskou filharmóniou, kde nepretržite pôsobí päťdesiat rokov, i v ďalších kooperáciách so svetovými telesami. To, čo robí zvuk viedenského orchestrálneho telesa nenapodobniteľný a originálny, je spôsob použitia nástrojov, ktoré majú ladenie mierne vychýlené od klasických štandardov, ako aj inú, odlišnú konštrukciu.

Energický nástup v diele Tragická predohra od Johannesa Brahmsa mal zdôrazniť trýznivú povahu diela, ktoré 26. decembra 1880 uviedli v premiére práve Viedenskí filharmonici. Jedna z najvýznamnejších orchestrálnych kompozícií devätnásteho storočia je svojou dvojznačnosťou priťahovaná k vzdušnej aj ťaživej interpretácii. Svojím názvom má síce asociovať smútok a pochmúrnosť, ale na druhej strane vznikla v pokojnom prostredí alpského letoviska Bad Ischl, kde Brahms odpočíval, tvoril a naberal inšpiráciu. Nemecký skladateľ prerozdelil ľudský život skladajúci sa z krajších aj horších okamžikov do dvoch predohier: Akademická predohra a spomínaná Tragická. Johannes Brahms ten smútok nepremenil na odovzdanie, ale na vzdor, ktorý je už v úvode načrtnutý v témach prezentovaných vo veľmi rýchlom slede, bodkovaným rytmom. Synkopické akordy orchestra vytvárali veľké napätie, pričom melódia stúpala a klesala v arpeggiach zaznamenaných v úvodnej časti Allegro ma non troppo. Viedenskí filharmonici chceli nabudiť dojem, v ktorom rozrušenie súperilo s lyrizmom o to, kto skorej uchopí melódiu. Extatické napätie neustúpilo ani v časti Molto più moderato, kde boli emocionálne stavy držané v tichých pasážach. Majestátnosť diela sa naplno prejavila pod naštudovaním Zubina Mehtu, ktorý viedol Viedenskú filharmóniu bez okázalých gest, pričom dával dôraz na farebnosť a variabilitu dynamiky.

Ešte viac sa ukázala súdržnosť medzi ním a orchestrom v diele Sinfonia concertante B dur, kde sólové časti “zápasia” o svoje postavenie v jednote s orchestrálnym zvukom. Ani Joseph Haydn – podobne ako Brahms –neskomponoval túto skladbu vo svojom domácom prostredí, ale počas dvoch návštev Londýna, kam prišiel na pozvanie huslistu Johanna Petera Salomona, ktorý zároveň hral sólové časti určené v tomto diele pre husle. Permutácie v štyroch sólových partoch dávajú do opozície dve nástrojové zloženia: dvojica dychov – v podaní hobojistu Martina Gabriela a hráčky na fagot Sophie Dartigalongue – proti dvojici sláčikov, huslistu Rainera Honecka a violončelistu Roberta Nagye.

Úvodné Allegro sleduje iba pomalé harmonické zmeny a po kadencii sa do diania zapájajú sólové nástroje, ktoré spolu vedú dialóg postupne sa meniaci na štyri monológy. Táto “hašterivosť” prešla v druhej časti Andante, kde štyroch sólistov sprevádza iba menší sláčikový a dychový sprievod. Do virtuóznych zobrazení a farebných kontrastov vstúpil iba krátky orchestrálny ritornel. Viedenská filharmónia zachovala ľahkosť, eleganciu a vtip, ktoré sú pre túto časť tak príznačné, a skôr má charakter komornej než orchestrálnej hry. Stalo sa tak dielom v diele, väčšia súčasť väčšieho celku.