Novoroční koncert z Vídně, tentokrát s Marissem Jansonsem

  1. 1
  2. 2

Iba vo Viedni sa valčík nehrá tradične na tri rovnaké doby
Vypočujte si na Novoročnom koncerte Viedenských filharmonikov

Už len niekoľko hodín nás delí od legendárnej tradície – Novoročného koncertu Viedenských filharmonikov. V zlatej sále viedenského Musikvereinu sa 1. januára 2016 za dirigentský pult už tretí krát postaví lotyšský dirigent Mariss Jansons (1992, 2006, 2012) a krátko po skončení koncertu sa s napätím očakáva aj ohlásenie mena dirigenta budúcoročného koncertu. Vďaka televíznemu prenosu do viac ako 90 krajín si ten tohtoročný bude môcť vychutnať asi 50 miliónov televíznych divákov po celom svete. Nezmeškajte preto jedinečnú príležitosť započúvať sa do zvuku orchestra, ktorý je tak špecifický, že ho poslucháči pri troche pozornosti dokážu od ostatných odlíšiť. Prinášame niekoľko indícií, ktoré aj vám v tom pomôžu.

New Year's Eve Concert - Wiener Philharmoniker & Mariss Jansons (foto archív autorky)
New Year’s Eve Concert – Wiener Philharmoniker & Mariss Jansons (foto archív autorky)

V roku 2014, počas hosťovania Viedenských filharmonikov v New Yorku, si noviny New York Times položili otázku, ako odlišne znejú najlepšie orchestre sveta v 21. storočí. Dajú sa rozoznať podľa zvuku? Ak by ste si zavreli oči a vypočuli si naslepo niekoľko nahrávok, skutočne by ste vedeli identifikovať, ktorý orchester vám práve hrá? Ak by ste túto otázku položili muzikantom, asi by ste si najprv vypočuli nárek nad tým, ako sa istý druh homogenity a uniformity votrel aj do orchestrálneho hrania a pominuli sa finesy, ktoré istým ansámblom dávali osobitý zvuk. Rôzni respondenti by vám dali asi rôzny zoznam orchestrov z jedinečným zvukom, ale jeden jediný orchester by do takého zoznamu zaradil pravdepodobne každý jeden expert – Viedenských filharmonikov.

„Viedenský zvuk“ bol predmetom už množstva hudobných kritík, vedeckých výskumov, akustických experimentov a fundovaných debát. Zubin Mehta, ktorý ich po prvýkrát dirigoval v roku 1961, sa v jednom zo svojich interview vyjadril, že „je to ich tvrdohlavosť, vďaka ktorej si udržali zvuk, ktorý ich odlišuje od ostatných svetových orchestrov. Hoboje, klarinety, horny, trumpety a tympany sú stále tie isté pôvodné typy nástrojov, na ktorých hrávali ešte ich praotcovia.“

Pôvodné nástroje
Vo väčšine špičkových svetových orchestrov sa dnes hrá na tzv. dvojitom lesnom rohu, ktorý nesie označenie aj ako nemecký, resp. francúzsky. Viedenskí filharmonici však hrajú na pôvodných viedenských lesných rohoch. Tie vďaka svojej konštrukcii a teplejšiemu a mäkšiemu zvuku, ktorý produkujú, prirodzenejšie splynú so zvyškom orchestra, predovšetkým s ostatnými dychovými nástrojmi. Sú menšie a ľahšie a vyžadujú tiež špeciálnu techniku hry, odlišnú od hry na tradičný lesný roh.

Aj viedenské hoboje sú iné. Hobojista Viedenských filharmonikov Clemens Horak sa pre The New York Times vyjadril: „Viedeň bola akoby taký ostrov, kde sa aj hoboje vyvinuli úplne inakším spôsobom.“ Sú kratšie než bežné francúzske hoboje, majú širšie vnútorné vŕtanie, iný systém hmatov a kratšie dvojplátkové strojčeky. Ich špecifický zvuk je ťažké slovami popísať, ale najpodstatnejší postreh je, že produkujú o čosi menej vibráta a „to je viedenskou špecialitou“, dodal Horak.

V prípade osobitého zvuku orchestra však nejde len o „hardware“, ktorý je výnimočný. „Software“ filharmonikov a ich hráčske know-how sú azda ešte podstatnejšie – spôsob a tradícia hrania na jednotlivé nástroje sa odovzdávaly na rovnakých konzervatóriách, u tých istých učiteľov, z generácie na generáciu.

Ako sa hrá pravý viedenský valčík?
Týka sa to aj interpretačnej špeciality tohoto orchestra – viedenských valčíkov, ktoré budeme mať možnosť počuť v ich jedinečnom podaní už o pár hodín. Zubin Mehta sa vyjadril, že v slepom teste, keby počul hrať valčík, by takmer s istotou vedel rozpoznať, či ho hrajú Viedenskí filharmonici. „Nie je to len zvukom,“ vysvetľuje Mehta, „je to aj uvoľneným rytmom, takou ich organizovanou nedbalosťou až ležérnosťou. A to nie je kritika. Je to niečo, čo iní ľudia nedokážu.“

Wiener Philharmoniker (foto Wiener Philharmoniker)
Wiener Philharmoniker (foto Wiener Philharmoniker)

Huslista Rainer Honeck, ktorý počas 34 rokov pôsobil ako jeden z koncertných majstrov Viedenských filharmonikov, prezrádza, že valčík hraný vo viedenskom štýle musí mať trošku uponáhľanú druhú dobu a drobné akoby zaváhanie pred treťou dobou. Čiže namiesto hrania 1-2-3 je to skôr 1-2…3. „Neplatí to však vždy. V tom je to tajomstvo. Každý kúsok je iný, vychádza z tradície, z pocitov.“ Tá jemná neistota a nevyspytateľnosť príchodu ďalšej doby vytvárajú u poslucháča to príjemné napätie, ktoré – či už vedome, alebo nevedome – očakáva pri nástupe každej nadchádzajúcej doby.

Nezanedbateľný pre celkový výsledok a zvuk je aj organizačný unikát tejto inštitúcie – je to nezávislá, samosprávou riadená inštitúcia, ktorá nemá hudobného riaditeľa ani šéfdirigenta. Zložená je z hráčov orchestra Viedenskej štátnej opery. V praktickom fungovaní to znamená, že hráči sami vyberajú, kto ich bude dirigovať, ale zároveň je v tom element, že žiaden dirigent nemôže dlhodobo ovplyvňovať ich výsledný zvuk. Claudio Abbado, ktorý ich často dirigoval, to vyjadril asi najvýstižnejšie: „Ja ich nedirigujem. Ja robím hudbu spolu s nimi.“

Profesor Clemens Hellsberger – huslista a zároveň prezident ansámblu – pridáva ďalší dôležitý postreh: „Obrovský vplyv má tiež to, že každý večer sedíme v orchestrisku Viedenskej štátnej opery, čiže sme permanentne konfrontovaní s najprirodzenejším hudobným nástrojom, akým je ľudský hlas. To nás núti dýchať so spevákmi, artikulovať a frázovať spôsobom, akým to robí ľudský hlas.“

Lipnutie na tradíciách má však aj svoje háčiky – až do roku 1997 bol orchester zložený výhrade z hráčov mužského pohlavia a ženy medzi seba neprijímali. Roky protestov priniesli zmenu, ale aj tak má nežnejšie pohlavie v orchestri stále len veľmi symbolické zastúpenie.

  1. 1
  2. 2

Související články


Napsat komentář