Vídeňský Peer Gynt je plný barev, tvarů, příběhů, emocí a poezie

Repertoár baletného súboru Štátnej opery vo Viedni je od 21. januára 2018 bohatší o celovečerný balet Peer Gynt. Veršovaná dráma nórskeho dramatika Henrika Ibsena inšpirovala Edwarda Cluga, ktorý s použitím hudby Edvarda Griega, vytvoril súčasné strhujúce tanečné divadlo.

Noverrove reformy v praxi: Peer Gynt vo Viedni

Ibsenova hra Peer Gynt, prvý raz vydaná v roku 1867, sa dočkala javiskového spracovania o deväť rokov neskôr, v roku 1876, v Kristiánii (dnešné Oslo) s hudbou nórskeho skladateľa Edvarda Griega. Severský mytologický príbeh je plný fantázie a bohatý na množstvo epizód. Košatá dejová pestrosť je ideálnym materiálom k javiskovému spracovaniu, no zároveň veľkou výzvou pre dramaturga a režiséra.

Edward Clug pristúpil k spracovaniu s citom pre dramatickosť a fantazijnú divadelnosť. Rumunský choreograf prvý raz inscenoval dielo v roku 2015 so Slovinským národným divadlom v Maribore. Z epizódne bohatej literárnej predlohy vydestiloval najzaujímavejšie časti, ktoré poskladal do kompaktného libreta bez toho, aby menil pointu predlohy alebo charaktery jednotlivých postáv. Výsledkom redukcie literárneho diela je libreto, ktoré je vyváženým kompromisom medzi mytologickým a reálnym svetom. Dvojpólovosť deja pripomína romantické balety ako Giselle a La Sylphide, len v obrátenom garde a s mužskou hlavnou postavou. V Clugovom Gyntovi sa do sveta nadprirodzených a fantazijných bytostí dostávame už v prvom dejstve, a druhé dejstvo diváka vracia späť do „reálneho sveta“. Logicky a jasne vystavaná dramaturgia a symbióza pohybu a hudby svedčí o hlbokom profesionálnom prístupe autora k tvorbe diela.

Noverrove reformy v praxi
Edward Clug dokázal v tanečnom predstavení zhmotniť to, čo písal Jean George Noverre vo svojich Listoch o tanci a baletoch. Jednotlivé zložky – podmnožiny divadelného tvaru – sa v takmer dokonalej súhre stretávajú na javisku v rovnocennom vzťahu, pričom jedna druhú neobmedzuje ani nezatieňuje. Aj pre divadelného nováčika je v Clugovom naštudovaní Peer Gynt zrozumiteľným, emocionálnym a vizuálne príťažlivým zážitkom. Skrýva sa za tým už spomenutá premyslená dramaturgia, a to aj hudobná, hľadanie pohybovej reči, ktorá je technickou výzvou pre interpretov, no zároveň nie samoúčelným tancovaním, a v neposlednom rade príťažlivý scénický a kostýmový vizuál. Výsledkom je plynulé striedanie rozpohybovaných dejových obrazov, ktoré ruka v ruke plynú s hudobnou predlohou v nenásilnom a strhujúcom divadelnom príbehu.

Dôležitým faktorom inscenácie je takzvaný moment prekvapenia, ktorý napríklad Balanchine používal v dynamike a kombinatorike krokových variácií. Clug prináša na scénu neočakávané prekvapenia niekedy formou zmeny pohybu, inokedy prekvapivým kostýmom alebo jeho detailom, zmenou scény, rekvizitou, metaforou i konaním postáv. Ako režisér nenecháva nič na náhodu. Každé gesto, každá farba, každá rekvizita majú svoj význam. Ako choreograf využíva slovník moderného baletu, ktorý je plastický, široký a komunikatívny (v niečom trošku pripomína pohyb Paula Lightfoota a Sol León). Zásadná je schopnosť pomocou pohybu zadefinovať charaktery postáv. Kým Peer Gynt je drzý rojko, biely jeleň je vznešený, Matka utrápená, Maročanky zvodné a trolovia nemotorní. Kúsok po kúsku vložil do Griegovej krásnej hudby jednotlivé časti divadelnej skladačky a poskladal tanečnú mozaiku s názvom Peer Gynt. Kompaktný javiskový tvar je samozrejme výsledkom spolupráce s kostýmovým výtvarníkom Leom Kulašom a javiskovým dizajnérom Markom Japeljom.

Leo Kulaš vytvoril škálu kostýmov, ktorá materiálovo, vzorovo i farbou prináša na javisko severskú estetiku i náladu. Jasne rozlišuje „civilné“ oblečenie smrteľníkov od rozprávkovo štylizovaných kostýmov trolov, ktorí majú rohy a ktorých telá sú pokryté veľkými vredmi, bieleho jeleňa s parožím, zelenej ženy s dvomi tvárami. Domnievam sa, že nápaditosť a fantázia vložené do kostýmov prebudia na chvíľu dieťa ukryté v každom z divákov.

Scéne Marka Japelja dominujú skalný masív s tunelom a biela cesta, ktorá elipsovito obieha javisko.  Oba dominantné prvky sú popisné i metaforické. Skala, okrem samotného brala, symbolu nespútanej nórskej prírody, kde Gynt stretáva bieleho jeleňa, symbolizuje aj domov, citové zázemie. Biela cesta okrem cesty ako takej vymedzuje tanečný priestor, definuje konkrétne miesto a symbolizuje aj Gyntovu životnú cestu. V predstavení je množstvo dekoratívnych rekvizít ako pne stromov, lietadlo, orientálne koberce, truhla, invalidný vozík, no ani jedna nie je samoúčelná, prázdne javisko vďaka nim predstavuje iné miesta a nálady.

Interpretačné majstrovstvo
Viedenská inscenácia baletu Peer Gynt po tanečnej stránke neprináša žiadne technicky náročné skoky, kombinované pirouettes, krkolomné dvíhačky, no napriek tomu je pre interpretov výzvou a pre divákov zaujímavou pohybovou exhibíciou. Čaro sa ukrýva vo vyššie spomínanej schopnosti choreografa vystihnúť pohybom charakter jednotlivých postáv.

V popredí inscenácie stojí Peer Gynt, ktorý je v podstate celé predstavenie na scéne. Postupne prechádza rôznymi fázami života od tých najobyčajnejších, akou je záujem o ženu, až po absurdné stretnutie trolov a pobyt v blázninci. Denys Cherevychko, známy skôr ako predstaviteľ sólových postáv v typických klasických baletoch, predviedol široký diapazón odtieňov osobnosti svojej postavy. Mimoriadne presvedčivý bol v úlohe Peera-syna, v scéne, kde mu umiera matka. Z bujarého muža bol zrazu odzbrojený zraniteľný chlapec, ktorý publiku dokázal vhnať slzy do očí. Mimoriadne pôsobivé boli emocionálne duetá Peera so Solveig, ktorú stvárnila Nina Poláková. Polákovej herecký prejav bol dievčenský, nežný a úprimný. Tanečne veľmi prirodzená predviedla krásne pohybové divadlo v závere baletu, kde už ako stará Solveig na chrbte niesla ťarchu celého svojho života charakterizovanú dverami (časťou domu). Opäť šlo o scénu, pri ktorej vlhnú oči.

Fantastický výkon podal Andrey Kaydanovskiy ako Smrť. Nielenže mu postava nesmierne sedí, ale zdá sa, že sa tanečník v grotesknej postave našiel. Každý pohyb, gesto, grimasa, pohľad boli precízne a prepracované.

Nesmierne ľudský rozmer do predstavenia vniesol výkon Franzisky Wallner-Hollinek, ktorá ako Peerova Matka ukázala široký rozsah materinských citov. Rozpoltené pocity, keď synovi vyčíta jeho nedostatky a zároveň v nej planie nekonečná láska matky k dieťaťu, boli na scéne hmatateľne citeľné.

Elegantne dekoratívnym dojmom pôsobil aj Jeleň Zsolta Töröka, ktorý v elegantných krokových väzbách sprevádza Peera Gynta na zložitých osobných križovatkách.

Slová chvály si zaslúži aj Nikisha Fogo, ktorá stvárnila Zelenú ženu s dvomi tvárami (druhú mala na temene hlavy). Jej dominantná vizáž bola umocnená rafinovaným kostýmom a výrazným sexi pohybom.

Divák si určite všimne troj-dojku alebo tri dojky v trolovskom obraze so spoločne spletenými zelenými vrkočmi, ktoré pôsobia veľmi fantazijne, no viac staticky. V porovnaní s nimi bola štvorica bláznov z druhého dejstva plná pohybu, humoru, možno i smiechu cez slzy. Zo spomenutej štvorice vyčnieval suverénny výkon Scotta McKenzieho.

Viedenské uvedenie Peera Gynta je plné farieb, tvarov, príbehov, emócií a poézie. Je to nenásilne moderné predstavenie vytvorené s rozumom, vkusom a rešpektom k literárnej a hudobnej predlohe. zastávam názor, že ide o inscenáciu, ktorá má veľký potenciál osloviť aj nebaletné publikum.

Hodnotenie autora recenzie: 100 %

Peer Gynt
Choreografia: Edward Clug, Miloš Isailovič
Hudba: Edvard Grieg
Dirigent: Simon Hewett
Scéna: Marko Japejl
Kostýmy: Leo Kulaš
Svetelný dizajn: Tomaž Premzl
Klavír: Shino Takizawa
Wienner Staatsballett
Orchester der Wiener Staatsoper
Chorakademie und Extrachor der Wiener Staatsoper
Premiéra 21. januára 2018 Wiener Staatsoper Viedeň
(napísané z reprízy 27. 1. 2018)

Peer Gynt – Denys Cherevychko
Solveig – Nina Poláková
Smrť – Andrey Kaydanovskiy
Jeleň – Zsolt Török
Åse – Franziska Wallner-Hollinek
Ingrid – Eszter Ledán
Zelená žena – Nikisha Fogo
Malá Helga – Isabella Lucia Severi
Aslak – Alexis Forabosco
Mads Moen – Igor Milos
Anitra – Céline Janou Weder
Begriffenfeld – András Lukács
Tri dojky (trojdojka) – Zsófia Laczkó, Katharina Miffek, Iulia Tcaciuc
Štyria blázni – Sveva Gargiulo, Gala Jovanovic, Leonardo Basilio, Scott McKenzie

www.wiener-staatsoper.at