Viva La Gruberová! Po dvou letech znovu v Bratislavě

Viva Musica! festival – Viva La Gruberová!

Po dvoch rokoch zavítala do svojho rodného mesta Edita Gruberová. Približovať našim čitateľom meno umelkyne, ktorá dvíha aj po štyridsiatich ôsmich rokoch sólistickej kariéry zo stoličiek publikum v metropolách, kde táto najvyššia pocta nepodľahla devalvácii ako u nás, je samozrejme zbytočné. Až do pádu železnej opony sme po nej len bažili a sledovali jej kariéru zväčša zo zahraničných rozhlasových prenosov. Tí šťastnejší aj sporadicky naživo, keď Viedeň, len pár desiatok kilometrov od hraníc, bola tak blízko a zároveň ďaleko. Po prelomovom roku 1989 začala konečne prichádzať do svojej domoviny aj živá Edita Gruberová.

Na slovenskej pôde sme ju spoznávali prostredníctvom operných recitálov, zväčša počas Bratislavských hudobných slávností, ale aj v koncertnom uvedení Belliniho Normy či Donizettiho Lucrezie Borgie, raz pod holým nebom nad Bratislavským hradom a v piatok večer (22. júla) napokon po prvýkrát v novej budove Slovenského národného divadla. Nebola však hosťom tejto inštitúcie, ale letného Viva Musica! festivalu, ktorý mal operné auditórium prenajaté. Edita Gruberová priniesla typický Liederabend, teda piesňový večer klasického formátu, typický pre umelcov najvyšších kvalít, vycizelovanej kultúry a vkusu. Ak v umeleckej kariére Edity Gruberovej môžeme hovoriť zhruba o dvoch fázach, prvej mozartovsko-straussovskej (s vrcholom v „Zerbinettissime“, zrodenej v spolupráci s Karlom Böhmom) a druhej belcantovej (Donizetti, odštartovaný Luciou di Lammermoor po boku Petra Dvorského a Bellini), tak interpretácia piesňovej literatúry sa vinie okolo oboch. Začala s ňou v menších rakúskych mestách už v prvých rokoch viedenského angažmánu a postupne sa s klavírnymi partnermi rangu Erika Werbu, Irwina Gagea či po dlhý čas Friedricha Haidera udomácňovala na najpoprednejších svetových pódiách a festivaloch.

Komorné muzicírovanie vždy malo a dodnes má v hierarchii umeleckých hodnôt Edity Gruberovej prioritné postavenie. Ona je totiž tým typom umelkyne, ktorý dokáže veľmi presne diferencovať interpretáciu opernej partie od piesňového opusu. Nesmierne citlivo vníma rozdielne, ale aj spoločné polohy oboch druhov umenia. Pod tými spoločnými mám na mysli schopnosť dať aj komornému formátu, hoci na ploche troch-štyroch minút, ucelený a zvnútornený obsah, tvar, vykresliť jeho či už dramatickú, alebo komickú linku vo výrazových nuansách. Čisto vokálnymi prostriedkami, bez barličiek divadelného kostýmu, masky, kulisy. To všetko nahrádza vlastnou tvárou, záchvevmi hlavného „nástroja“, mimikou, gestom.

„Fenomén Edita“, ako pani Gruberovú nazval pred dvoma desaťročiami v predslove knihy Neila Rishoia legendárny Marcel Prawy (ktovie, keby žil, aký prívlastok by jej prisúdil dnes?), sa po dlhé roky venovala predovšetkým nemeckej piesňovej literatúre. V ostatnom čase sa dramaturgický obzor jej recitálov väčšmi priklonil aj smerom k slovanskej tvorbe, ktorá pre ňu síce nebola novou, no nie profilovou. S Dvořákovou piesňovou tvorbou sa však napríklad prezentovala už v milánskej La Scale roku 1994. V koncertnej šnúre, ktorú absolvuje v tomto čase, paralelne s opernými vystúpeniami a koncertnými uvádzaniami operných diel (ktoré s takou naivnou vehemenciou odmieta súčasná dramaturgia prvej slovenskej scény), intenzívne spolupracuje so slovenským klaviristom a dirigentom Petrom Valentovičom. Ich programovú os tvoria v prvej časti večera ruskí a českí skladatelia.

Úvodný blok je okienkom do piesňovej tvorby Piotra Iľjiča Čajkovského a Nikolaja Rimského Korsakova, kde si Edita Gruberová vyberá od každého z nich po dve romance. V prvom prípade ide o výber z cyklu Šesť romancí, op. 6 Otčego a Kolybeľnaja, v druhom z cyklu Štyri romance, op. 43 sa zameriava na Svež i dušist tvoj roskošnyj venok a Ne veter, veja s vysoty (cyklus vznikol roku 1880). Umelkyňa na scéne žiadnu postavu z operných diel ruských skladateľov nevytvorila, jej pohľad bol teda absolútne nezaťažený ich javiskovou tvorbou. Vlastne, takým by bol, aj keby na daktorú z koloratúrnych postáv Rimského Korsakova natrafila. Je totiž interpretkou, ktorá si vytvára vlastný, od tradície absolútne nezávislý model, vystavia si koncepciu blízku svojmu naturelu, svojmu vnútornému stotožneniu sa s hudbou a textom danej skladby. Pokiaľ ruskí interpreti dávajú do Čajkovského a Rimského Korsakova viac hlasového volumenu, intenzívnejšiu hladinu zvuku a mocnejší pátos, Gruberová vedome (ale nie cielene) s nimi polemizuje. V prvej piesni večera začína pavučinovými troma „p“ (piano pianissimo), akoby prvé tóny zneli z úst dospievajúceho dievčaťa, v jeho intímnej spovedi. Ani druhý Čajkovskij v poradí neotvára „širokú ruskú dušu“, ale kreovaný je opäť s prevahou éterických pianových pasáží, vďaka perfektne fungujúcej dychovej technike, schopnej jemných výrazových modulácií. Kto očakával, že v Rimskom Korsakovovi Edita Gruberová „rozbalí“ hlas do silnejších dynamických hladín, ostal možno prekvapený, možno zaskočený. Opäť to bol neporovnateľný originál. Netvrdím, že interpretačný ideál, ale ani náznak inšpirácie tradíciou. Edita Gruberová je však umelkyňou s takou dávkou charizmy, že neváham tvrdiť, že na podobnú licenciu má právo. Zavše v mene výrazu prechádzala v prvej romanci až do parlanda, s tónmi a jej obsahom sa maznala, nedbajúc, že aj intonáciu a frázu podrobuje výrazu. V druhej bolo viac kantilény, širších plôšok, no stále to bola veľmi lyrická, zvnútornená a nepatetická podoba skladby.