To byl Vojtech Schrenkel. Vzpomínka na slovenského tenoristu

Operní fanúšikovia majú najradšej tenoristov, ktorí spievajú Di quella pira z Trubadúra alebo Nessun dorma z Turandot. Dnes im nebezpečne konkurujú tenoristi špecializovaní na predverdivské belcanto. Zato sa rýchlo zabúda na tých, ktorých odbor sa označuje ako tenore comprimario, v našich zemepisných šírkach niekedy zjednodušene tiež nazývaný buffo tenor. Jedným z predstaviteľov toho hlasového odboru bol u nás Vojtech Schrenkel, od ktorého narodenia uplynie deviateho februára osemdesiat rokov.
Vojtech Schrenkel (zdroj SND / foto Magdaléna Robinsonová)

Spomienka na Vojtecha Schrenkela (9. 2. 1938 – 30. 12. 1986)

Sledoval som činnosť Berca (ako sme ho familiárne volali) už počas jeho štúdií na VŠMU v triede Imiricha Godina, niekdajšieho aj v Rakúsku úspešného speváka s brilantnou vysokou polohou. Tú zdedili po ňom aj niektorí jeho žiaci, napríklad Andrej Kucharský a Berco Schrenkel. Na malom javisku Štúdia VŠMU (dnes Malá sála SF) začínal s úlohou notára v Donovi Pasqualovi a jeho neustále opakovanie „et cetera“ vyvolávalo salvy smiechu.

V nasledujúcich študentských predstaveniach musel prejsť k lyrickým a neobyčajne náročným úlohám. Spieval Pylada v Gluckovej Ifigénii v Tauride  (popri skvelej Anne Peňaškovej a Pavlovi Maurérym), Viliama Majstra v Thomasovej Mignon (popri Otilii Hagarovej, Lucii Poppovej a Jurajovi Hrubantovi) a Mozartovho Belmonteho (popri Darinke Markovičovej, Lucii Poppovej) v Únose zo serailu. Na pôde VŠMU som ho naposledy počul spievať (v roku 1962) Ladislavovu „Když zavítá máj, lásky čas“ počas súťaže československých umeleckých škôl (vyhrala v nej Iveta Czihalová-Funková nádherným prednesom Che farò senza Euridice).

V rokoch 1962 – 1972, kedy bol sólistom Opery Štátneho divadla v Košiciach, sa stratil z môjho zorného uhla. Aj tam však pôsobil viacodborovo. Popri Beppovi z Komediantov spieval lyrického Rodolfa z Verdiho Luisy Millerovej, ktorú v Košiciach uvádzali pod Schillerovým názvom Úklady a láska, a pred odchodom do Opery SND ešte Cassia v pamätnej Bargarovej inscenácii Verdiho Otella. Medzitým (čo bolo v 60. rokoch zvykom) si v rokoch 1966 – 1968 „odskočil“ do NDR (Frankfurt nad Odrou), kde spieval mozartovské party, ale aj Lionela z Flotovovej Marty.

V Opere SND začínal úlohou Triqueta v Eugenovi Oneginovi. Túto úlohu spievali v SND (a výborne) Alexander Baránek a Pavol Gábor. Schrenkel pokračoval v ich tradícii skvelej paródie francúzskeho učiteľa hudby len s tým rozdielom, že v refréne prvej slohy nahradil francúzske slovo brie slovom la rose a jeho prednes pôsobil „sladšie“. Výborný bol aj jeho Vašek z Predanej nevesty, Spoleta z Tosky, Jacquino z Fidelia, Normanno z Donizettiho Lucie, Kormidelník z Blúdiaceho Holanďana. Každú z týchto vedľajších postáv vedel čímsi ozvláštniť. Napríklad v závere Kriškovej inscenácie Tosky zlostným zlomením paličky jeho Spoletu, ktorému vďaka samovražde titulnej postavy unikla jeho korisť.

Čo do významu však ostatné úlohy prekonal  v Hajtmanovi v Bergovom Wozzekovi a najmä v Benešovej Hostine v úlohe Herodesa (1984). Jednou z jeho výborne hlasovo i herecky charakterizovaných postáv bol Monostatos z Čarovnej flauty. Osud mu doprial (tak ako kedysi Leonardovi Warennovi v Met), že zomrel ako päťdesiatnik na javisku práve pri interpretovaní tejto postavy, to bolo 20. decembra 1986. Nemožno ale zabudnúť  ani na part, ktorý ho preslávil aj mimo Slovenska. Mimoriadne náročný a vysoko položený tenorový part v Orffovej Carmine Burane mu sedel ako uliaty. Na javisku poctivec nerozoznávajúci väčšie a menšie postavy, v bežnom živote príjemný spolubesedník. To bol Berco Schrenkel.

Reklama

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na