Crankův Oněgin a novinka Jiřího Bubeníčka v Baletním panoramatu

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Baletná panoráma Pavla Juráša (163)
Tentoraz:

  • Staromódny, či majstrovské dielo? – Onegin
  • Premiéra Jiřího Bubeníčka
  • Spomienka na Violette Verdy
  • Čo sleduje Francesco Scarpato?


Staromódny, či majstrovské dielo? – Onegin
Viedenský štátny balet vrátil vo februárových dňoch na repertoár obľúbený titul Onegina od Johna Cranka. Dôvodom je isto vynikajúca konfigurácia sólistov schopných zhostiť sa neľahkých rolí. V prvom obsadení dominuje Roman Lazík ako Onegin so všetkou parádou a umeleckým majstrovstvom. Lazík v intenciách Cranka a jeho „detí“ z nadácie, ktoré strážia čistotu jeho odkazu, vzácne vyrovnáva krehkú rovnováhu medzi nárokmi tanca a nárokmi hereckými. Lazíkov Onegin má slovanskú dušu a správne nastavené vnímanie i svoje sny, ktoré ho samozrejme v dejovej linke Puškina postupne vedú k jeho osobnej katastrofe. – Je to katastrofa? Možno šťastie. Lazík tieto extrémy správania vyhrocuje a naopak aj nejednoznačne zamlčuje, čím vytvára uhrančivú, pôsobivo živú figúru. Charakter tohto Onegina nemožno ľahko ani odsúdiť, tanečníkova kreácia vedie diváka k uvažovaniu a v závere aj k súcitu. Lazíka spojuje vzácne profesijné partnerstvo s Ninou Polákovou. Toto partnerstvo a schopnosť dôvery a úplného odovzdania sa práve u Crankových dvoch náročných duet plných zdvíhačiek, premetov a pádov pôsobí celkovo oslnivo. Poláková sa navyše so svojim širokým rozsahom nôh do každej figúry vrhá ako vášnivo poddaná bytosť čakajúca lásku. Hrá Tatianu komplexne, nedelí jej emócie len pre výraz tváre, ale tvorí postavu celým telom. Posledné dueto v jej budoári je vrcholom obidvoch tanečníkov.

Oněgin – choreografie John Cranko – Nina Poláková a Roman Lazík - Wiener Staatsballett (foto Wiener Staatsballett/Ashley Taylor)
Oněgin – choreografie John Cranko – Nina Poláková a Roman Lazík – Wiener Staatsballett (foto Wiener Staatsballett/Ashley Taylor)

Denys Cherevychko je technicky aj emocionálne disponovaný pre Lenského, podobne ako rodák z Moskvy Kirill Kourlaev pre Gremina. Títo východní tanečníci a Slováci dokážu veľmi autenticky vykresliť výbuchy emócií a duševné prepady hrdinov.

Napriek výbornému obsadeniu sa nemožno ubrániť úvahám, nakoľko je Crankov Onegin preceňovaný. Choreograf, na ktorého od jeho náhlej smrti všetci spievajú ódy a označujú ho za najlepšieho baletného rozprávača, znalca a intelektuála, bol v priebehu desaťročí isto prekonaný inými rozprávačmi, napríklad Neumeierom. Samozrejme, rodák z južnej Afriky má v mnohom prvenstvá, ale náhla smrť v štyridsiatich šiestich rokoch prerušila jeho umelecký vývoj, aj ten takzvaný stuttgartský baletný zázrak. Cranko sa prvýkrát stretol na umeleckom poli s Oneginom pri svojom pobyte v Londýne, keď do opernej inscenácie Covent Garden choreografoval slávne tanečné scény (1952). Podľa Percivalovej biografie o choreografovi chcel potom Cranko postaviť Onegina ako poctu londýnskym hviezdam Fontyenovej a Nurejevovi. Dokonca vieme, že chcel balet stavať na prepracovanú hudbu opery, ktorá ho fascinovala na čele s romantickou áriou Gremina o láske k Tatiane. Tú už videl ako pas de deux pre milostnú dvojicu. Vedenie Kráľovského baletu však o takej hudobnej koláži nechcelo ani počuť. A tak z plánu zišlo.

Až v Stuttgarte s Kurtom-Heizom Stolzom prišli na myšlienku vziať neznáme kompozície Čajkovského a vystavať z nich celovečerný balet. Pohrať sa s motívmi a inštrumentáciou a dramaturgicky uvažovať plodnejšie. 13. apríla 1965 sa konala svetová premiéra s hviezdnym párom Marciou Haydée a Rayom Barrom. S výnimkou niekoľkých – tlač a kritika balet strhali. Crankov balet označili za zlyhanie. Cranko sa zamyslel a radikálne zarezal do baletu i dramaturgie. Úplne premenil ansámblové scény a niektoré vyhodil. Z prvého dejstva vytiahol scénu Onegina pri smrteľnom lôžku jeho strýka. V treťom dejstve vyhodil scénu, ako manželka Tatiana ukladá k spánku deti Gremina. Podľa nemeckých baletných historikov zostala z prvej verzie sotva tretina choreografie a dva kľúčové pas de deux. Čo si nedal vyhovoriť, bola účasť obidvoch sestier pri dueli Lenského s Oneginom. Premiéra novej verzie sa konala po dvoch rokoch (1967). Ani tak sa nestal žiadny mediálny zázrak. Ten nastal až v roku 1969, keď súbor vyviezol predstavenie do New Yorku a americkí kritici titul prijali.

Bohužiaľ sa neviem stotožniť s Crankom, ktorý sám spomína: „Nie sú tam žiadne tanečné čísla, ktoré by boli samoúčelné. Každé číslo musí mať na svojom konci iný charakter ako ten, ktorým začalo. Dej musí napredovať.“ V tých rozvláčnych a nudne choreografovaných zborových pasážach druhého a tretieho dejstva sa dej sotva posúva. Najlepšie vychádza dejstvo prvé na statku Larinovcov. Zborový tanec má sympatické ruské citácie, pastorálne východný rítus. Ale oslava v druhom dejstve s priepastným rozdielom medzi skupinkou starých a mladých, ktorí pobiehajú za kulisy a nazad, sotva uchváti choreografickým pôdorysom.

Ešte divnejšia je prezentácia a premena v Petrohrade. Chýba veľká scéna aristokracie, polonéza je málo odlišná od predchádzajúceho slovníka pohybov. Dramaturgicky je divne umiestnené pas de deux Gremina a Tatiany; je ťažko predstaviteľné, že by si takýmto spôsobom vyznávali lásku na plese pred petrohradskou smotánkou v 19. storočí. Celkovo chýba zásadnejšia zmena v pohybe a elegancii Tatiany od života na statku Larinovcov. Dramaturgický úmysel znásobiť scénu duelu prítomnosťou Tatiany a Oľgy je režisérska licencia, ale nudná kroková pasáž, ako si duelanti prehadzujú dievčatá a odháňajú ich, rozhodne dejový ani emočný zázrak nie je. Na to, že Cranko sa pred prvou premiérou zamiloval do sovietskeho filmu, ktorý bežal aj v nemeckých kinách, dosť málo vystihol ráz a kolorit dobového Ruska. Nefunkčná scéna u Larinovcov v druhom dejstve – oslava narodenín je bez ladu a skladu, tak ako aj ťarbavá mazúrka. Slová, že Cranko spojil ruskú a britskú tradíciu, sa javia nanajvýš prehnané.

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Související články


Napsat komentář