Jelko Yuresha v Baletním panoramatu

Baletná panoráma Pavla Juráša (202)
Tentoraz:

• Aurélie Dupont upokojila parížsky balet
• Lúčenie Diany Vishnevy s USA
• Jelko Yuresha: „Tanec je o dávaní“
• Čo sleduje Jelko Yuresha?

 

Aurélie Dupont upokojila pařížský balet
Na rozdiel od Berlína a iných nepokojných baletných domov, v Paríži sa s menovaním bývalej étoile Aurélie Dupont situácia upokojila. Môžete si to pozrieť v rôznych dieloch a aktualitách v Panoráme. Kritika a odborná verejnosť aj diváci berú bývalú hviezdu, ktorú milovali, v jej novej kariére riaditeľky po abdikácii Benjamina Millepieda ako logické pokračovanie jej životnej cesty, ktorá je s parížskym baletom úzko spätá. Nekritizujú ju ako Igora Zelenského v Mníchove, nebúria sa proti nej tanečníci ako voči menovaniu Sashy Waltz v Berlíne a už vôbec nie, ako na konci sezóny protestovali v La Scale tanečníci na tlačovej konferencii proti plánom Maura Bigonzettiho, ktorý na začiatku tejto sezóny nakoniec abdikoval zo zdravotných dôvodov. A La Scala sa tak ponorila do chaosu, dokonca zrušila decembrovú premiéru Coppélie, ktorú mal choreografovať Bigonzetti, a hrá miesto nej oprášeného Romea.

Väčšina rozhovorov s Dupont romanticky začína opisom umelkyne a údivom k jej módnemu štýlu či vysokým podpätkom značky Yves Saint Laurent. Dupont sa mnohým divákom vryla do pamäti vďaka rolám, ktoré stvárnila pre kamery na DVD. Vtedy ešte na video. Jej dojemná Sylvia od Neumeiera, kde rozvinula nekonečnú škálu emócií a očarujúcu poéziu, či jej rozprávková Aurora v Nurejevovej Spiacej krásavici. Obe po boku Manuela Legrisa ako jedinečného partnera a aj virtuózneho sólistu. Naposledy dojala svojou rozlúčkovou Manon, kde bol jej osudovým milencom Roberto Bolle. Ako hriešna svätica v tejto zvláštnej dráme, kedy rozporuplnosť hrdinky a jej negatívne ja môžu divákov deptať a jej strašná smrť v močariskách pralesa v New Orleans môže byť zaslúžený trest, Dupont rozvinula uhrančivo krásnu postavu. Jej harmonické rysy tváre, nadhľad nad technickou stránkou roly a silné ženské fluidum urobilo z tejto jej Manon strhujúci vrchol jej kariéry. V role známej, ba chronicky známej, vykresala v obťažných MacMillanových dvíhaných figúrach neobyčajne pôsobivé herecké detaily. Korunou jej osobnosti bola aj záverečná klaňačka, posledná ako étoile súboru. Keď sa dojala a slzy tiekli pred kamerami v priamom prenose po jej líčení a zlatý dážď konfiet – malých hviezdičiek – ju ozdobil ako cisárovnú zlatým hávom. To je však už minulosť. Dnes je tu ambiciózna riaditeľka, ktorá rýchlo naskočila v stave núdze na uprázdnené miesto, o ktorom snívali mnohí jej bývalí kolegovia, starší kolegovia a veční žiadatelia o miesta riaditeľov.

Dupont sa vyzná nielen v jedenástich tisícoch metrov štvorcových Palais Garnier, kde sídlia, ale pozná aj stovky z tisícovky zamestnancov po mene. Dokonca sa v areáli jedinečnej budovy nachádza aj baletná sála s názvom „D“. D skoro ako Dupont. Poznala byrokraciu a riadiace systémy a plynule vo februári vplávala do riaditeľne, úctivo pozdravila a vedie prípravu zazmluvnených projektov do tejto sezóny ešte od Millepieda. „Mám rada výzvy a rada sa poučím,“ odkazuje Dupont. Po slávnostnej rozlúčkovej Manon s Robertom Bollem mala len osemmesačný dôchodok. Zatiaľ úraduje v bývalej odpočivárni. „Moje koleno je mŕtve, ale prvýkrát v živote nemám žiadnu bolesť,“ hovorí o sebe. Momentálne ju teší aj fakt, že étoile Ludmila Pagliero sa uzdravila a vrátila sa na scénu. Málo sa vie, že vedľa oslnivej kariéry – stala sa priamo ikonou francúzskeho baletu – má aj povinnosti matky. Má dvoch synov, osemročného Jacquesa a päťročného Georga. Tí sa tešia, že maminka už neumiera zabitá na scéne a je s nimi viac doma, že nie je už väzňom baletného života. Do hudby Jimiho Hendrixa, Boba Marleyho, Beyoncé či Justina Biebera im spieva v byte v XVIII. arrondissemente Habaneru z Carmen. U Dupontovcov je pracovitosť kardinálna cnosť. Otec lekár a výskumník v duchu Pasteura a maminka zdravotná sestra vštepili dcére, jednej z troch, úctu k ľudom i pracovitosť. Tanec jej chýba a je to priam frustrujúce pokušenie. Najskôr sa zapojí do niektorých inscenácií aspoň ako baletný majster a bude čerpať zo skúseností, ktoré nazbierala u veľkých osobností, s ktorými pracovala. Veď do súboru bola prijatá už ako šestnásťročná a nasiakla tradíciu umelcov, ktorí už nie sú ani medzi nami. „Je oveľa ťažšie byť balerína ako riaditeľ baletu v opere.“ Teší sa na prácu, politické boje za balet, nové komunikačné stratégie a nové projekty. Verná svojmu mottu: Qui peut le plus peut le moins (pozn. autora: Kto vie viac, môže robiť menej).

 

Lúčenie Diany Vishnevy s USA
Lúčiť sa bude hviezdna balerína z Mariinského divadla Diana Vishneva. Kto plánujete cestu do New Yorku, práve tam sa v júni 2017 rozlúči so svojou dvanásťročnou kariérou stáleho hosťa tohto súboru. Dobrý tip na vianočný darček. Vishneva si vybrala Tatianu v Crankovom Oneginovi s partnerom v osobe Marcela Gomeza. „Musím aktuálne prestať robiť veľkú klasiku,“ odkázala americkým novinárom štyridsaťročná baletná hviezda. „Musím podávať výkony na sto percent a už je čas dať priestor iným veľkým projektom,“ rozvádza svoje rozhodnutie balerína. Bude to jej oficiálna rozlúčka s ABT, kde za dvanásť rokov stvárnila najdôležitejšie roly repertoáru klasického až po Balanchina, Neumeiera, Ashtona či Ratmanského. Tatianu si vybrala preto, že rola obnáša dramatické komponenty, a hlavne kvôli svojmu najobľúbenejšiemu partnerovi Gomesovi. Vishneva je prepojená aj s Auréliou Dupont, práve pre ne totiž Ohad Naharin stavia nový balet.

Vishneva ho uvedie na svojom festivale, ktorý sa volá Context a je to festival súčasného tanca v Petrohrade. Počiatky siahajú do roku 2013, kedy sa konal prvý ročník. Vishneva s festivalom expanduje aj do Moskvy. „Stále sledujem súčasnú scénu pre jej bravúrnosť a inovatívnosť,“ komentuje svoj záujem umelkyňa. Z moderných tvorcov má rada Bigonzettiho, Pendletona, Maillota či Carolyn Carlson. A budúcnosť? „Počkajme a uvidíme,“ komentuje tajomne.

 

Čo sleduje?
Dnešný hosť je obzvlášť vzácny. Je totiž vzácnou pripomienkou zlatej baletnej éry. Dnes už starší pán, ktorý trávi život cestovaním, možno aj bilancovaním – Jelko Yuresha. Ak Vám jeho meno nič nevraví, nemusíte sa cítiť previnilo. Ako sám hovorí, patrí už baletnej minulosti. Ako niekdajšia baletná hviezda teraz na sklonku života rozpredáva na luxusných aukciách svoj život, spomienky, pamiatky, aby upratal svoj reálny domov. Dnes sa to už len tak nevidí, aby tanečník dával do dražby luxusné starožitnosti. Ako napísal americký novinár Juan Michael Porter: „Je vidieť, že má životný elán, aj keď ho už baví len málo vecí.“ Dokonca pripodobnil dnes už sedemdesiatosemročného pána k Jamesovi Bondovi, ktorého hrá elegantný Sean Connery. Jednoducho tanečník, výborný tanečník, sa pozná aj s vekom, navyše gentleman a intelektuál, milovník umenia a krásy.

Yuresha sa narodil v bývalej, nám dobre známej Juhoslávii. V Záhrebe. Mal to šťastie, že vďaka umeleckým kvalitám mohol vycestovať do Londýna na baletnú akadémiu, odkiaľ rovno preskočil do London Festival Ballet a do Kráľovského baletu. Tam sa zoznámil s vtedy okúzľujúcou a vychýrenou balerínou Belindou Wright, s ktorou sa zamilovali a vzali. Wright bola oslavovanou balerínou svojej generácie. Tancovala nielen v londýnskych súboroch, ale aj u Rolanda Petita v Paríži či v súbore Grand Ballet du Marquis de Cuevas, s ktorým v roku 1956 v Monte Carle tancovala na svadbe kniežaťa Rainiera a Grace Kelly. Dolin vzdal hold baleríne v svojej biografii, kde ju označil ako „dokonalú balerínu“. „Ona má krásne nohy a nárty. Telo má nádhernú rovnováhu. Je rovnako ľahká ako Alicia Markova a má hlboké kvality vnútorných emócií skutočného umelca,“ napísal v roku 1960 Dolin.

Dnes je už pre Yureshu aj táto verná partnerka iba preludom, ako ich vychýrená Giselle v šesťdesiatych rokoch, kým ich neodstavili Nurejev a Fontyen. A tak – možno s ťažkým srdcom, ale nezlomení – opustili slávny baletný súbor aj Londýn a vydali sa kočovným životom baletných hviezd po celom svete. Pod záštitou British Council precestovali skrz naskrz kolónie Veľkej Británie a prinášali balet tým, ktorí ani nevedeli, kde je Londýn. Yureshov jedinečný štýl lyrického, romantického dlhovlasého baletného hrdinu, so zmyslom pre detail a charakter roly, k nemu na baletnú sálu priviedli legendy baletu a tak sa napojila tradícia na mladého žiadostivého umelca.

Pracovali s ním Bronislava Nijinska, Leonid Massine, Sergej Lifar, Vladimir Bourmeister, Frederick Ashton a Anton Dolin. S Dolinom sa do seba umelecky zamilovali a slávny choreograf pre Yureshu a jeho manželku a tanečnú partnerku postavil Giselle či Pas de quatre. Priateľstvo a umelecké súznenie vyvrcholilo v kreácii Variations of Four (Variácie pre štyroch), ktoré Dolin Yureshovi venoval a tanečník dodnes ako jediný vlastní licenciu pre naštudovanie. Zo zabudnutia sa tento skvost pre štyroch fantastických pánskych sólistov podarilo po dlhých desaťročiach vybrať až v októbri 2016 slávnemu moskovskému festivalu baletných hviezd 21. storočia Kremlin Gala, kde umelecký poradca Vasily Medvedev presvedčil Yureshu, aby prišiel do Moskvy a virtuózny kus naštudoval s baletnými hviezdami 21. storočia. Medvedev zas naštudoval k pocte Petipu veľký fragment z baletu Talizman. A Dolinov zabudnutý balet tancovali štyria vynikajúci tanečníci. V Česku dobre známy Vadim Muntagirov z Kráľovského baletu v Londýne, Semyon Chudin z Bolšovo baletu, Marian Walter z Berlína a Timur Askerov z Mariinského divadla. A tak sa zabudnutý tanečník, blúdiaci svojimi bytmi v Zürichu či New Yorku, vrátil na baletnú sálu a minulosť si opäť podala ruku s prítomnosťou, aby zanechala bod pre budúcnosť. Bodku!

„V porovnaní s dnešnými tanečníkmi sme boli hrozní,“ kriticky spomína tanečník, ktorý vystupoval po celom svete. „Moja generácia nemala fyzické schopnosti, ktoré vidíte dnes. Čiastočne preto, že sme si neboli vedomí toho, ako ďaleko naše telo môže ísť. Ale tiež preto, že nám to nebolo povedané. Dnes tanečník môže robiť čokoľvek,“ spomína umelec, ktorý neskôr, keď ho to prestalo baviť (ako vraví, preto, že bol príliš vnímavý a trpel pri hádkach s choreografmi), sa začal venovať aj baletnej scénografii a navrhovaniu kostýmov. Zasnene a možno správne, však na margo minulosti a súčasnosti, hovorí: „Mali sme niečo, čo nemajú dnešní tanečníci: Museli sme tancovať. Pre nás to bol život. Tancovali sme, pretože to bolo niečo, čo sme potrebovali. Nebola v tom diskusia, niečo o ocenení, alebo kto je veľký, slávny, alebo kto je lepšie platený. Boli Markova, Danilova, Krassovska, Fonteyn, Belinda, …!“ spomenie na svoju manželku. „Žiadna z týchto balerín, a boli to veľké baleríny a samozrejme museli mať svoje egá, boli to ľudia, mali aj svoju pýchu k tomu, čo robia, ale nikdy nezabudnem na ich skvelý humor. Oni boli vždy rozosmiate a rozprávali vtipy. Oni boli hviezdy. Mali to, túto kvalitu, ktorá bola viac ako ich talent a ich koncentrácie. Boli skvelé, pretože oni mali neuveriteľnú schopnosť citu a keď tancovali, mohli ste ho vnímať. Dalo by sa pozrieť inam? Nie. Bolo to nemožné. Nič iné neexistovalo, pretože naplnili pódium svojimi emóciami,“ hovorí Yuresha. A hovorí to podnetne i k zamysleniu a dodáva: „Mali i charizmu osobnosti. Maľovali na javisko, kúsok po kúsku spúšťali zvnútra seba vôňu a transformovali celé divadlo. Všetko ste videli; vôňu, chuť, keď oni vystupovali.“

Novinári sa ho často pýtali, či sa niečo také možno naučiť, alebo sa taký človek rodí. „Môžete sa to pokúsiť naučiť, aj keď je ľahšie, ak už taký ste.“ Lebo „ako si môžete urobiť dobré jedlo, ak máte pred sebou neporiadok? Bohom dané talenty, s ktorými sa už niektorí rodia, ale môžete vylepšiť. Ale za prvé, človek musí byť ochotný sa učiť.“ A vzápätí dodáva, že to nie je problém len dnešnej generácie, ale generácie každej. Neupína sa k idei, že mladá generácia nemá úctu či kontinuitu, ako často v reálnom živote s povzdychom starší kriticky pomeriavajú mladších. Skôr láskyplne dodáva: „To je problém každej generácie. S každým, kedykoľvek. Ale áno, je pravda, že táto generácia má väčšie ťažkosti. V súčasnej dobe je to ťažšie, pretože tanečníci si už myslia, že vedia všetko. Títo mladí ľudia môžu robiť… Takmer všetko. Keď sa ich však spýtate, ako to urobiť, nevedia, ako na to. Poznajú len jeden spôsob. Ak sa niečo zmení alebo ich požiadate, aby to urobili inak, narazia do steny. Majú strach z učenia alebo sa snažia o niečo iné, pretože sa boja vyzerať hlúpo. Takže máte tanečnice, ktoré si chodia a myslia si, že vedia všetko skôr, ako mali šancu sa to naučiť. Ako sa môžete dozvedieť a naučiť niečo nové, ak nie ste otvorení pre príjem nových informácií?“ pýta sa Jelko Yuresha. „Je mi ľúto týchto tanečníkov. Kde je tá zvedavosť v tom, že sme (tanečníci mojej generácie) boli všetci tak zvedaví? Možno preto, že sme zažili rôzne ľudské okolnosti. Prežívali sme vojny a odchádzania. Bez toho, aby sme vedeli, čo s nami bude. Bez vecí, bez topánok, bez pančúch sme boli hladní po informáciách. Neustále čítate nové a staré knihy, navštevujete múzeá, vidíte prehliadky a stretávate sa s novými ľuďmi. Keby som mal povedať, čo je odlišné na dnešnej generácii tanečníkov, bolo by to, že svet je menší, pretože každý očakáva, že veci prídu za ním.“

Ale, aby sa nezabudlo na video. Na predstavenie tanečníka, ktorý v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch minulého storočia znamenal mnoho, by to stačilo. V obchode v Royal Opera House Covent Garden si môžete napríklad kúpiť pôsobivú fotografickú knihu o Jelkovi Yureshovi, kde sa o ňom dočítate viac.

Ono vlastne dnes žiadne video ani nebude. Cestou z Moskvy z Kremlin Gala domov do newyorského bytu so zastávkou v Zürichu maestro odpísal: „Neviem, čo sa mi páči, pretože sa už nepozerám na video a nemám televíziu. Ja som už len sen a toto je moja realita,“ hovorí ako nejaký shakespearovský bard bývalá baletná hviezda. „Keď si ale spomeniem na svoje detstvo, mal som veľmi rád film Čarodej zo zeme Oz s Judy Garland. Opäť ten kontrast – sen a realita.“

A ako spomína v Moskve na svojho priateľa Antona Dolina pri Sóle pre štyroch? „Dolin veril vo svojej umeleckej integrite, že každý sa naďalej môže zlepšovať, a dával individualitu každému tanečníkovi a popritom udržal svoj balet v jeho pôvodnej štruktúre! Balet sa musí vyvíjať, byť relevantný v dobe, v ktorej človek žije! Je to tam. Hudba a poézia, pretože naše slová a myšlienky sú len prchavé a efemérne.“ Video o Čarodejníkovi zo zeme Oz tu dávať nebudem. Ako hovorí Jelko Yuresha: „Kto sa chce učiť a pýtať, otázky si nájde.“

A čo na záver? Len dodať heslo Jelka Yureshu: „Tanec je o dávaní. Naše umenie je o kopaní hlboko v našom vlastnom vnútri a ponúkaní toho, čo máme, celému svetu.“
***

V článku sú mimo iného použité citácie z nasledujúcich zdrojov:
Magazín Madame Le Figaro – Aurélia Dupont
BWW Dance Interview – Jelko Yuresha – Reflects On His Past and The Dancers of Today – Juan Michael Porter
The Guardian – Nekrológ Belindy Wright