Měsíc (nejen) v Barceloně (2)

Opera v Barcelone
Pri pohľade na budúcu sezónu Gran Teatro Liceo sa dá konštatovať, že jeho repertoár bude pomerne konzervatívny. Z dvanástich premiér štyri budú patriť trom autorom predverdiovského belcanta, uvedú sa po dve opery Verdiho a Wagnera, jedna Mozartova a Bizetova opera, kým modernu budú predstavovať „klasici“ dvadsiateho storočia Straussova Arabella a Poulencov Ľudský hlas. To oveľa progresívnejšie formujú tentoraz repertoár vo francúzskom Toulouse, kde popri Maškarnom bále, Turandot a Tristanovi pripravia dve opery Brittena, Castora et Polluxa od Rameaua, Prokofjevove Zásnuby v kláštore, Mittererovu Masakru napísanú v roku 2003 a detskú Servainovu operu Gombíkova vojna z roku 1996.

V metropole Katalánska medzi marcovým uvedením Tosky a júnovým naštudovaním Dallapiccolovho Väzňa spojeného s Pucciniho Sestrou Angelikou som  si mohol pozrieť poslednú reprízu Korsakovovej opery Povesť o neviditeľnom meste Kiteži a prvú reprízu Wagnerovej Valkýry.Opery Rimského-Korsakova  sa donedávna mimo Ruska považovali za výrazne  menej atraktívne ako diela jeho kolegov z Mocnej hŕstky – Musorgského a Borodina. Bolo to predovšetkým pre ich jednoznačnú zviazanosť s ruskou históriou a rozprávkovou tradíciou Rusi, pre ich skôr epickú než dramatickú hudobnú reč  a uprednostňovanie orchestrálnej faktúry pred vokálnymi partami, ktoré obsahujú  efektné árie (Končak, Končakovna, Igor, Borisova korunovácia či smrť). Toto všetko platí aj o predposlednej Korsakovovej opere Povesť o neviditeľnom meste Kiteži (premierovanej v roku 1907), v ktorej sa síce tak ako v každej opere hovorí o láske, no namiesto ľúbostných duetov v nej nájdeme skôr filozofické meditácie, ktoré sú zmesou  panteistických tradícií a pravoslávia, mýtu a historickej reality v procese formovania sa svojbytnosti ruského národa (a od devätnásteho storočia aj svojbytnosti ruskej opernej hudby).Príbeh z čias tatárskych nájazdov získal vďaka skladateľovi a jeho libretistovi Vladimirovi Nikolajovi Belskému, ale aj vďaka režisérovi barcelonskej inscenácie mimoriadne  aktuálne morálno-filozofické dimenzie. Ak sa niekomu môže zdať, že jednoduchý príbeh opery  sa rozvíja príliš pomaly (s prestávkami  predstavenie trvá štyri hodiny), možno práve to ju robí dnes pre náročnejšieho diváka, presýteného na skratkovitosťou a unáhlenosťou (ktorú tak krásne „zvozila“ slovenská filozofka Etela Farkašová v eseji o pomalosti) takou atraktívnou. Veď potreba zamyslieť sa nad vlastným životom a jeho zmyslom v dnešnom  svete bez oporných hodnôt nikdy nebola taká silná.

To zrejme pochopil aj režisér Dmitri Tcherniakov (tiež autor scény a spolutvorca kostýmov), keď presunul  filozofické vyznenie  z idealistickej kresťanskej platformy na rovinu všeľudsky humanistickú. Teda nijaké reálne stretnutie hlavnej postavy Fevronie so svojím milým v nebeskom raji, kde namiesto nárekov a bolesti ich čaká len nekonečné šťastie, ale namiesto toho len sen zomierajúcej vyjadrujúci jej hlbokú vieru v Božiu spravodlivosť, ktorej odrazom je aj pozemská príroda. Kým pre prvé dejstvo režisér pripravil idylickú scénu a rozohral priam naturalistické výjavy (podfarbené skvelou inštrumentáciou evokujúcou jednotu sveta prírody a jej ľudských i zvieracích obyvateľov), v druhom dejstve z námestia Malej Kiteži urobil hlučnú krčmu, v ďalšom dejstve  námestie Veľkej Kiteži premenil na útulok pre vojnových utečencov. Tatárske vojsko s kalašnikovmi predstavil ako hordy najrôznejších dnešných násilníkov všetkých kontinentov, národov i rás. V týchto dejstvách sa  staré cirkevné rituály miešali s antiiluzívnymi výjavmi .Napríklad predstaviteľ kniežaťa Jurija sám ostentatívne vypol javiskové svetlá, aby umožnil prechod do nasledujúceho obrazu. Dobre boli aranžované zborové scény a vrcholný zážitok predstavoval záver inscenácie, v ktorom  po výjave v „nebeskej Kiteži“ na proscéniu zostalo ležať mŕtve telo hlavnej protagonistky.Korzakovova hudba je inštrumentálne prepracovaná, no zároveň smeruje k jednoduchosti a opiera sa pritom tak o religiózne ako ľudové inšpirácie. Spev je iba doplnkom hudobnej výpovede a posúvateľom deja, čo niektorí považujú za vplyv Wagnera. Josep Pons ako dirigent Symfonického orchestra Teatra Liceo sa správne pohyboval medzi askézou pri  vystihovaní hudobných detailov a medzi monumentalitou slávnostných alebo dramatických miest partitúry. Z presily ruských sólistov (len knieža Jurij bol stvárnený Ericom Halfvarsonom) popri viac herecky než spevácky zdatných predstaviteľoch Fervonie a Grišku (Svetlana Ignatovich a Dmitry Golovnin) zaujali v troch menších úlohách basisti Akexander Tsymbalyuk, Vladimír Ognovenko a Gennadi Bezzubenkov, pričom všetci traja už vystupovali v Met.Trocha matnejšia vyšla (herecky i spevácky) postava kniežaťa Vsevoloda v podaní tenoristu Maxima Aksenova.

Nasledovala Valkýra. Bolo to už šesť štyridsiate naštudovanie tohto diela v dejinách divadla. Hoci nepatrím k obdivovateľom  reformovaného Wagnera a z tejto časti jeho tvorby  som naživo videl iba budapeštianske Zlato Rýna, barcelonská Valkýra na mňa silne zapôsobila. Platí to tak o diele ako o inscenačnom výsledku.Bolo úžasné sledovať priam jednotu medzi hudbou s Wagnerovými príznačnými motívmi a deklamovaným textom či mimicko-gestickou reakciou účinkujúcich. Inscenácia uvádzaná v šiestich predstaveniach je dielom známeho režiséra Roberta Carsena a scénografa Patricka Kinmontha, ktorí v minulej sezóne inscenovali v Liceu úvodný diel tetralogie. Ako to v posledných desaťročiach býva zvykom, ani teraz sa príbeh neodohrával v bájnych časoch germánskej mytológie, ktorá ostatne už Wagnerovi  slúžila len ako prototyp spoločenských a individuálnych problémov jeho súčasnosti. Hneď v úvode sú Hunding a jeho družina predstavení ako príslušníci guerilly poľujúci na nepriateľov, čo aj vďaka  darebnému (sivo-čiernemu) takmer vyprázdnenému javisku (a isteže predovšetkým vďaka hudbe) zvýrazňuje pocity ohrozenosti, nebezpečenstva a pesimistickej bezútešnosti. Naproti tomu svet Walhaly v prvom obraze druhého dejstva je zobrazený ako  uhladená audienčná sieň, v ktorej sa pohybuje Wotam v uniforme generála a jeho strážcovia pripomínajú frankovskú falangu. Nasledujúce obrazy i posledné dejstvo sa potom odohrávajú na rovnako nehostinnej snehovej pláni.Vizuálny dojem plne korešponduje  s hudobnou i ideovou podstatou diela, na čom popri hlavných inscenátoroch majú zásluhu aj všetci účinkujúci. Eric Halvarson dobre vystihol surovosť Hundinga, no hlasovo sa mi viac páčil v Korzakovovi. Klaus Florian Vogt má pomerne svetlý a farebne menej príťažlivý tenor, ale v exponovaných pasážach vie s ním dosiahnuť  vysoko dramatický účinok, takže jeho Siegmund napokon vyznel mimoriadne presvedčivo. Albert Dohmen herecky smeroval od spupného tyrana k zlomenému starcovi a spevácky sa mu darilo viac v deklamačných pasážach než v povestnej rozlúčke. Zo ženského tria tak herecky ako spevácky jednoznačne najviac zaujala Anja Kampe ako Sieglinde, mohutný, rýdzo wagnerovský supersoprán mala predstaviteľka Brünnhildy Irene Theorin, spevácky sa mi však už zdala mierne za zenitom  a herecky bola menej uvoľnená. V ich tieni trochu zostala Japonka Mihoko Fujimura ako Fricka. Predstaviteľky valkýr zaujali viacej pri spoločnom speve než pri jednotlivých sólach, herecky však ich kriesenie mŕtvych vojakov patrilo k vrcholným miestam inscenácie. Orchester vedený tým istým dirigentom ako v Korzakovovi  hral korektne, no k naplneniu ozajstného ideálneho wagnerovského zvuku mu čo-to chýbalo, čo sa osobitne prejavilo v javiskovo výborne riešenom závere opery.Celkovo by som túto vydarenú inscenáciu predsa len o čosi vyššie hodnotil v javiskovej než hudobnej zložke s konštatovaním, že búrlivák Carsen tentoraz na mňa pôsobil umiernenejším a disciplinovanejším dojmom než v jeho niektorých inscenáciách, ktoré som videl v minulosti. Obe recenzované predstavenia boli beznádejne vypredané a nadšene aplaudované.

Nikolai Rimsky-Korsakov:
La leyenda de la ciudad invisible de Kitezh
(Povesť o neviditeľnom meste Kitěži)
Dirigent: Josep Pons
Réžia a scéna: Dmitri Tcherniakov
Kostýmy: Elena Zaitseva a Dmitri Tcherniakov
Svetla: Gleb Filshtinsky
Orquesta Sinfónica y Coro del Gran Teatre del Liceu
(koprodukcia Gran Teatre del Liceu Barcelona / De Nederlandse Opera Amsterdam / Teatro alla Scala Milán)
Premiéra 13. apríla 2014 Gran Teatre del Liceu Barcelona

Príncep Iuri Vsévolo – Eric Halfvarson
Príncep hereu Vsévo – Maxim Aksenov
Fevrònia – Svetlana Ignatovich
Grixka Kuterma – Dmitry Golovnin
Fiodor Pojarok – Dimitris Tiliakos
Patge del príncep Iu – Maria Gortsevskaya
Noble 1 – Josep Fadó
Noble 2 – Alex Sanmartí
Sonador de gusli – Gennadi Bezzubenkov
Domador d’óssos – Albert Casals
El captaire cantant – Xavier Mendoza
Bediai – Alexander Tsymbalyuk
Burundai – Vladimir Ognovenko
Sirin – Larisa Yudina
Alkonost – Margarita Nekrasova
*** 

Richard Wagner:
La valquiria
(Die Walküre)
Dirigent: Josep Pons
Réžia: Robert Carsen
Kostýmy a scéna: Patrick Kinmonth
Svetla: Manfred Voss
Produkce: Buhnen der Stadt Koln (Colonia)
Orquesta Sinfónica y Coro del Gran Teatre del Liceu
Premiéra 19. mája 2014 Gran Teatre del Liceu Barcelona

Sieglinde – Anja Kampe
Siegmund – Klaus Florian Vogt
Brünnhilde – Irene Theorin
Wotan – Albert Dohmen
Hunding – Eric Halfvarson
Fricka – Mihoko Fujimura
Helmwige – Daniela Köhler
Orlinde – Maribel Ortega
Gerhilde – Sonja Mühleck
Siegrune – Kai Rüütel
Waltraute – Pilar Vázquez
Rossweisse – Ana Häsler
Grimgerde – Anna Tobella
Schwertleite – Kismara Pessatti   

www.liceubarcelona.cat

Foto archiv autora, archiv