Rossini Opera Festival Pesaro: dva tituly se stejnou předehrou

V Pesare dva tituly s rovnakou predohrou 

Tridsaťpäťročné dejiny operného festivalu v rodisku Gioacchina Rossiniho opäť naladili masy verných divákov na strunu každoročného očakávania prekvapení. Dramaturgických, muzikologických, interpretačných. Kolíska systematickej rossiniovskej renesancie (hoci začatej už dávno pred založením Rossini Opera Festivalu), liaheň speváckych talentov, odprašovanie nánosov zo známejších opusov a revitalizácia tých zabudnutých – to sú charakteristiky dvoch augustových týždňov v prímorskom Pesare. Inak to nebolo ani tohto roku. Navyše s prológom, venovaným pamiatke Claudia Abbada (jemu bol symbolicky venovaný celý ročník) a videoprojekciou jeho pesarského naštudovania Cesty do Remeša spred tridsiatich rokov.

Recitál Juan Francisco Gatell
Tridsaťpäťročný argentínsky tenorista Juan Francisco Gatell si vie získať srdcia divákov. Poľahky sa mu to podarilo aj na hodinovom recitáli s klavírnym sprievodom Beatrice Benzi v Pedrottiho auditóriu pesarského konzervatória. V tucte čísel vystriedal rad skladateľov, počnúc Wolfgangom Amadeom Mozartom (obe árie Dona Ottavia), Ludwigom van Beethovenom (dve piesne z cyklu Quatro ariette e un duetto, op. 82), cez Gioacchina Rossiniho (ária Gioconda z opery La pietra del paragone a arietty z cyklu Péchés de vieillesse), Gaetana Donizettiho (Ernesto z Dona Pasquala a Nemorino z Nápoja lásky) po Daniela Aubera (Fra Diavolo), Charlesa Gounoda (Madrigal d´Horace) až po prídavkového Astora Piazzollu.Na prvý pohľad konfekčná dramaturgia (popoludňajšie koncerty sú skôr populárne ladené) dostala v Gatellovom podaní množstvo farieb a výrazových odtieňov. Jeho typický tenore di grazia je síce ľahký, ale kompaktný, schopný pracovať s pomerne širokou dynamickou amplitúdou a upútať vyváženosťou registrov. S veľkým slohovým pochopením predniesol Mozarta (skvelá dychová technika v koloratúrnom úseku Il mio tesoro intanto), s noblesou sa pohrával v belcante a s neafektovaným, skutočne úprimným výrazom odovzdal aj drobnejšie a humornejšie ladené čísla. Vrcholom bol do istej miery melodramatický prídavok z tvorby Gatellovho argentínskeho rodáka Astora Piazzollu.

Hodnotenie autora recenzie: 80 %
***

Aureliano in Palmira po prvýkrát v Pesare
Do kompletizácie tridsaťdeväťčlenného javiskového dedičstva Gioacchina Rossiniho už chýbali len dva krôčiky. Predposledný má pesarská festivalová pôda už preoraný. Po uvedení mladíckej „drammy serio“ Aureliano in Palmira ostáva len vzkriesiť o šesť rokov neskôr skomponovanú operu Eduardo e Cristina. Pre korektnosť dodávam, že obe už zazneli na mladšom rossiniovskom festivale v nemeckom Bad Wildbade.

Aureliano in Palmira vstúpil do života počas karnevalovej sezóny 1813, 26. decembra v milánskom Teatro alla Scala. V danom plodnom roku išlo už o štvrtý nový javiskový opus dvadsaťjedenročného Gioacchina Rossiniho. Predchádzal mu januárový Il signor Bruschino, februárový Tancredi a májová Talianka v Alžíri, zhodou okolností všetky premiérované v troch rozličných benátskych divadlách (San Moisè, La Fenice a San Benedetto). Triumfy sa striedali s prehrami. Do kategórie druhej patril okrem Bruschina aj Aureliano in Palmira. V poradí dvanásta Rossiniho opera (tretia vážna) bola prvou spoluprácou skladateľa s Felice Romanim, len o štyri roky starším libretistom. Napriek tomu, že partitúre trocha chýba dramaturgická zomknutosť a strhujúce gradácie, ktorými už skôr vyzdobil úspešného Tancreda, práve v nej sa v hlave skladateľa zrodili geniálne hudobné myšlienky. V prvom rade predohra, ktorá neskôr prešla do prvej z neapolských opier, Alžbety, kráľovnej anglickej, aby definitívne – s istými korekciami – zakotvila v Barbierovi zo Sevilly. Pikantériou tohto ročníka bolo, že túto „sinfoniu“ (taliansky terminus technicus pre predohry) sme počuli v dvoch rôznych produkciách – v Aurelianovi aj Barbierovi. Ďalšou recykláciou prešla úvodná zborová scéna Sposa del grande Osiride, z ktorej vzišiel úvod prvej Almavivovej árie Ecco ridente in cielo. Podobne Rosinino Io sono docile má tiež pôvod v Aurelianovi. Tento spôsob prenášania vlastných pasáží bol pre autora príznačný a korešpondoval s danou dobou. V neposlednom rade je táto opera raritná skutočnosťou, že part Arsaceho po prvý a posledný raz skomponoval Rossini pre kastráta. Skvelého Giovanniho Battistu Vellutiho.

Pesarský Aureliano in Palmira je výsledkom kritickej revízie partitúry, pod ktorú sa podpísala vedecká inštitúcia Fondazione Rossini v spolupráci s Casa Rossini. Muzikologicky sa s týmto dielom zaoberal Američan Will Crutschfield, ktorý sa postaral aj o jeho hudobné naštudovanie. Pozná teda partitúru do najmenších detailov, vlastným bádaním zisťoval a diferencoval čo pochádza zo strateného autografu, čo z kópií. Skladal mozaiku, ktorej výsledkom boli vyše tri hodiny čistej hudby. Možno trocha zdĺhavej v rozsiahlych secco recitatívoch (duo inštrumentalistov, čembalo a violončelo, bolo umiestnené priamo na javisku a čiastočne integrované do deja), ale frapujúcej v duetách sopránu s mezzosopránom (v neskorších dielach často využívaných), v barytenorovom rozsahu titulného hrdinu a predovšetkým vo virtuozite najväčšieho partu Arsaceho. Niet tu však typickej finálovej árie. Will Crutschfield na čele orchestra a zboru bolonského Teatro Comunale spravil priekopnícku prácu a dospel k výsledku, pred ktorým treba sňať klobúk.

Režisér Mario Martone, scénograf Sergio Tramonti a kostýmová výtvarníčka Ursula Patzak javisko Teatra Rossiniho zbytočne nezahusťovali a vzdušne priehľadnými závojovými stenami menili hrací labyrint. Exotickosť námetu podčiarkovali farebné, historizujúce kostýmy a pastelovo kolorované svietenie. Rozhorané a vysvietené bolo aj proscénium. Vzhľadom na veľkú náročnosť hlavných postáv nevyžadoval režisér žiadne rozptyľujúce herecké akcie, podobne aj zborové výjavy boli poňaté skôr koncertne. Azda najväčším vzruchom bola pastierska scéna so stádom živých (a poslušných) kôz.

Titulnú postavu stvárnil americký tenorista Michael Spyres, napriek mladému veku už etablovaný rossiniovský tenor s tmavšou spodnou a technicky zvládnutou vysokou polohou. V jeho výrazovom stvárnení Aureliana mi chýbalo len trocha viac dramatických akcentov. Najnáročnejšou partiou opery je pôvodne kastrátový Arsace, ktorého sa ujala uzbecká mezzosopranistka Lena Belkina. Príjemný lyrický materiál, pružný v koloratúre, bezpečný vo výškach azda časom farebne dozrie aj v hlbokej polohe. Nohavičkový part si ju vyžaduje zaspievať razantnejšie. Jessica Pratt (Zenobia) na rozdiel od Belkiny nie je pesarskou debutantkou, takže po jej skvelom zápise pred troma rokmi sa od Austrálčanky očakávalo veľa. Nesklamala, jej soprán má obrovský dynamický aj rozsahový rozptyl, je zdatná v koloratúre, len zo dve extrémne výšky boli o čosi menej okrúhle. Z menších úloh upútal mezzosoprán Raffaelly Lupinacci (Publia), ale aj basista Dimitri Pkhaladze (Veľkňaz) či barytonista Sergio Vitale (Licinio) a tenorista Dempsey Rivera ako Oraspe. Mimochodom, všetko „odchovanci“ každoročnej Accademie Rossiniany.

Hodnotenie autora recenzie: 75 %
***

Armida sa vrátila po dvoch desaťročiach
Na rozdiel od Aureliana v Palmire, tretia z deviatich opier objednaných impresáriom Domenicom Barbajom pre Neapol, na libreto Giovanniho Schmidta skomponovaná Armida, nie je už žiadnym aktuálnym objavom. Jej revitalizácia sa uskutočnila na začiatku rossiniovskej renesancie a po Obliehaní Korintu (novodobá premiéra bola roku 1949 vo Florencii a nasledovali uvedenia v Ríme a Neapole) bola druhou operou seriou pesarského rodáka, ktorá sa po dlhej odmlke vrátila na javisko. Pamätným dňom je 26. apríl 1952, miestom Teatro Comunale vo Florencii, dirigentom bol Tullio Serafin a v titulnej úlohe sa objavila ani nie dvadsaťdeväťročnáročná Maria Callas. O tenorové role (v opere je ich šesť!) sa podelili okrem iných Francesco Albanese, Mario Filippeschi a Gianni Raimondi.

Javiskový život Armidy pokračoval o dvanásť rokov neskôr novou inscenáciou v Benátkach (s nedávno zosnulou holandskou divou Cristinou Deutekom), o ďalšie tri roky v rakúskom Bregenzi, po čase opäť v Benátkach (s Katiou Ricciarelli), v Bonne, na festivale Aix-en-Provence (Armidou bola June Anderson), koncertne v Amsterdame (s rumunskou dramatickou koloratúrou Nelly Miricioiu) až sa napokon dostala na javisko festivalového Pesara. To sa udialo 9. augusta 1993 v tamojšom Teatro Rossini v hudobnom naštudovaní Daniele Gattiho, v réžii Lucu Ronconiho a v titulnej postave s dovtedy neveľmi známou Renée Fleming. Bol som svedkom premiéry, ktorá bola po každej stránke triumfálna. Prešli vyše dve desaťročia a Armida ašpirovala na rovnako úspešný návrat. Jedinečnosť chvíle sa však už celkom nezopakovala.

Armida je inšpirovaná neskoro renesančným hrdinským eposom Oslobodený Jeruzalem od Torquata Tassa. Dejovú osnovu tvorí obliehanie Jeruzalema kresťanským vojskom na čele s Gottfriedom Bouillonským (v opere Goffredo). Obrancovia mesta sú spolčení s pekelnými mocnosťami, ktorých nástrojom je krásna čarodejnica Armida. Jej zmyselnosti a ľsti podľahne aj kresťanský rytier Rinaldo. V konečnom dôsledku sa však Armida dostane do vlastnej pasce a ostáva sama, opustená všetkými. Príbeh plný fantázie sa objavuje v mnohých operných variáciách (Monteverdi, Händel, Gluck, Mysliveček, Haydn, Dvořák a mnohí iní), pričom tá Rossiniho magnetizuje na jednej strane virtuóznym partom titulnej hrdinky (písaným pre primadonu Isabellu Colbran), na druhej šesticou tenorov. Ich počet sa občas redukuje spojením postáv Goffreda a Ubalda, respektíve Gernanda a Carla, keďže nevystupujú v rovnakom dejstve. Prvé pesarské uvedenie ponúklo kompletnú šesticu tenoristov, súčasné štyroch. Absolútnou raritou je veľký a náročný trojspev tenoristov z tretieho dejstva.

Režisér Luca Ronconi, scénografka Margherita Palli a kostýmový výtvarník Ugo Tessitore mali k dispozícii široké pódium Adriatickej arény (akusticky výborne pre operné účely upravená športová hala), takže mohli priam bezbreho rozvinúť príbeh plný fantázie. Otvorili v prvom dejstve masívny priestor, ktorý mal znázorňovať tábor križiakov, no historizujúci prvok sa v tomto poňatí priamo nezjavil. Išlo skôr o pôsobivý optický vnem, kde na jednoduchom hnedasto „pokrčenom“ pozadí sa vynímali červeno-strieborné kostýmy s brneniami bojovníkov. Čierna farba šiat Armidy a „netopiera“ Idraota znázorňovali temné sily a aby bolo javisko ešte plnšie, po ľavom boku viseli atrapy (bábky) vojakov. Modernizujúcim prvkom bol akýsi dopravný pás, ktorý v pozadí javiska prevážal prichádzajúce a odchádzajúce postavy. Tmavý kontrast dostáva druhé dejstvo, odohrávajúce sa na Armidinom „ostrove šťastia“, naplnené démonmi, fúriami a nymfami. Milo pôsobil výjav titulnej postavy s vynorenou postavičkou malého bieleho Amora. Osviežujúca, moderne nadýchnutá je veľká baletná vložka v choreografii Micheleho Abbondanzu, predvedená jeho vlastným tanečným súborom.

Carlo Rizzi na čele orchestra a zboru Teatro Comunale di Bologna ponúkol kompetentné hudobné naštudovanie, v ktorom dostal priestor rovnako šťavnato kantabilný orchestrálny Rossini, ako aj do bravúrnych ozdôb a extrémnych výšok a hĺbok členené sólistické postavy. Rizzi má s týmto štýlom obrovské skúsenosti, ktoré v Armide, s ktorou sa nestretol po prvýkrát, bohato zúročil. Bolonský orchester a zbor sú tými najpovolanejšími interpretmi Rossiniho partitúr.

Titulnú postavu stvárnila mladá španielska sopranistka Carmen Romeu, ktorej výkon nebol jednoznačný. Na jednej strane má jej hlas príjemnú tmavšiu farbu v centrálnom registri i v hĺbkach a pokiaľ sa part pohybuje v lyrickej i ozdobnej rovine, zvládla ho statočne. Keď však boli potrebné dramatické gradácie a exponovaná vysoká poloha, narážala na zjavné technické nedostatky. Žiaľ, na svoju pesarskú predchodkyňu Renée Fleming sa jej nadviazať nepodarilo. Hlavnou a nedelenou tenorovou rolou je Rinaldo, ktorého stvárnil osvedčený rossiniovský tenorista Antonino Siragusa. Mimochodom, jediný z Talianska pochádzajúci tenorový protagonista festivalu. Jeho devízou sú stopercentné kovové výšky, istým mankom bola v minulosti chladná stredná poloha (v Pesare vystupuje od roku 1998), ktorá sa zrením hlasu postupne mení do vrúcnejšej. Naopak, ruský tenorista Dmitry Korchak (Gernando a Carlo) môže stavať na svojom farebnom, obsažnom materiáli, pričom pevné má aj výšky, nie sú však natoľko lesklé. Menej výrazne pôsobil americký tenorista Randall Bills (Goffredo a Ubaldo), hoci príjemnou farbou disponuje aj on. Menšiu postavu Eustazia úspešne zvládol mladý Grék Vassilis Kavayas. Sýtu basovú farbu vložil do dvojroly Idreaota a Astarotta Carlo Lepore.

Hodnotenie autora recenzie: 80 %
***

Strhujúca a nestarnúca Ewa Podleś
Najlepšie na koniec. Popoludňajší koncert poľskej altistky Ewy Podleś bol očakávaný s neskrývaným napätím. Do posledného miesta vypredané Teatro Rossini očakávalo obľúbenú, hoci v Pesare len po štvrtýkrát vystupujúcu šesťdesiatdvaročnú speváčku, ktorá je nielen vzorovou reprezentantkou „starej“ (rozumej poctivej) školy belcanta, ale v súčasnosti sa úspešne uplatňuje ako predstaviteľka charakterových rolí. Že sa to všetko dá skĺbiť, presvedčila bezo zvyšku.Jej recitál bol s orchestrom, pričom Filarmonica Gioacchino Rossini pod taktovkou energického Carla Tenana mala dosť priestoru aj pre samostatné čísla (predohry k La clemenza di Tito, Euryanthe, Medey a Ruslanovi a Ľudmile). Ťažiskom koncertu však boli výstupy Ewy Podleś. Začala vo francúzštine predneseným Gluckovým Orfeom, kde potvrdila, že jej hlboký alt má stále objem, farbu a sviežosť. Po štýlovo príkladnom prvom čísle nastúpil s nadšením prijatý Ciro z Rossiniho opery Ciro in Babilonia (v tejto úlohe excelovala na festivale pred dvoma rokmi), vyzdobený perlivou koloratúrou, priam barytonálnymi hĺbkami a plnozvučnými výškami. Bol to pravý dramatický výraz pre „nohavičkové“ belcantové postavy. Na Cira nadviazal s neskutočným šarmom prednesený Maffio Orsini z Donizettiho Lucrezie Borgie, z ktorého sálal mladícky chlapčenský hedonizmus. Do úplne odlišnej polohy sa preniesla v altovom sóle z kantáty Sergeja Prokofieva Alexander Nevsky. Zrazu bol v tóne a výraze ruský pátos, vleklé frázy a široké emócie.

Po slovanskom odklone sa ešte dvakrát vrátila Ewa Podleś na taliansku pôdu. Raz sa prevtelila do starej ženy, slepej Giocondinej matky z Ponchielliho drámy (opäť priliehavý výraz a gestá), aby oficiálnu časť uzavrela prešibane pôvabnou a mladistvo zvodnou Isabellou z Rossiniho Talianky v Alžíri. A znova perlila koloratúrami, skákala z polohy do polohy, prosto očarila. Na veľa prídavkov neostal čas, zato Massenetova humorná Madame de la Haltière zo Cendrillon stála za to. Čerešnička na torte na záver.

Hodnotenie autora recenzie: 95 %
***

Barbier v novej kritickej edícii
Otázka bežného návštevníka opery určite bude znieť asi takto: čo už možno na dookola omieľanom Barbierovi zo Sevilly nájsť nového? Doyen rossiniovskej renesancie, dnes už osemdesiatšesťročný dirigent a muzikológ Alberto Zedda by o tom vedel rozprávať hodiny, ba aj dni. Bol to on, ktorý pred štyridsiatimi rokmi odstraňoval nánosy každodennej prevádzkovej rutiny a na základe originálu vyjasňoval detaily skladateľových zámerov. Dnes je už táto edícia, o ktorú sa v milánskej La Scale opieral Claudio Abbado, považovaná za „historickú“. Na stole je metodologicky nanovo poňatá, ešte dôslednejšie odhaľujúca najtajnejšie zákutia partitúry, dešifrujúca chyby vzniknuté povrchnejším čítaním predlohy, vzťahy medzi textom a hudbou a mnohé iné mikroskopicky zistiteľné detaily.

Do tohto inovovaného Barbiera sa pustil tridsaťdvaročný taliansky dirigent Giacomo Sagripanti s nesmiernou vervou mladosti, inšpiratívnej sily, ale aj pokory voči predlohe. Jeho tempá boli diferencované, často briskné a v gradáciách s nefalšovaným „briom“. Bol to opäť bolonský orchester (v tomto roku mimoriadne vyťažený), ktorý pripravil skutočnú hudobnú lahôdku. Menší zborový part zverili tento raz debutujúcemu Coro San Carlo di Pesaro.

Nová produkcia, ktorá je kolektívnym dielom frekventantov a pedagógov Accademie di Belle Arti di Urbino, je označovaná za formu poloscénickú. Presnejšie, je polojavisková a polohľadisková. Veľká časť akcií sa odohráva v uličkách prízemia, tam sa nielenže spieva, ale zavše tam komparzisti prinášajú aj kulisy. Využité sú tiež bočné lóže a samozrejme i samotné javisko. Nie však do hĺbky, lebo ho ohraničujú makety tamojšieho divadla a v popredí sa nachádza len minimum mobiliáru. Celkovo išlo o koncepciu miešajúcu mladícku recesiu s nadľahčeným humorom i paródiou, nie však zaťaženú ošúchanými gagmi. Bartolo vôbec nie je starý komický dedko, Basiliov portrét rozširuje cirkevnícka charakteristika (so sympatickým nadľahčením tejto háklivej témy) a ich scény majú humor, ktorý nie je z kategórie triviálnych. Popri fešáckom Almavivovi a o čosi hmotnejšom Figarovi trocha plochejšie vyznieva privážna a pritučná Rosina. A kto sa za týmito postavami skrýva? Rosinou je tridsaťročná mezzosopranistka Chiara Amarù, v koloratúre ozaj bravúrna, no vo výraze trocha málo šarmantná. Je to typ mezzo-koloratúry, ktorej by sedeli mužské nohavičkové rossiniovské party. Ako Figaro na festivale debutoval mladý Francúz Florian Sempey, obdarený zvučným, šťavnatým a v každej polohe vyváženým barytónom. Ozdoby a legátové frázy Almavivu (samozrejme, vrátane záverečnej árie Cessa di piu resistere) s ľahkosťou a leskom zvládol Juan Francisco Gatell, Paolo Bordogna bol bezchybným Bartolom a Alex Esposito skvostným Basiliom.

Hodnotenie autora recenzie: 80 %
***

Faktografický dodatok: Tridsiaty piaty ročník Rossini Opera Festivalu navštívili pätnásť tisíc dvesto päťdesiat divákov, tržby cez pokladňu zaznamenali sumu deväťsto štyridsať šesť tisíc eur. Zahraniční diváci predstavovali šesťdesiat tri a pol percenta publika. Akreditovaných novinárov bolo sto štyridsať a pricestovali z dvadsiatich šiestich štátov. Na budúci rok pozýva festivalové Pesaro na nové inscenácie La donna del lago, La gazzetta a obnoveného Ciro in Babilonia.

Rossini Opera Festival 2014

Recital Gatell
Juan Francisco Gatell (tenor)
Beatrice Benzi (piano)
18. srpna 2014 17 hod. Auditorium Pedrotti Pesaro

program:
Rossini, Mozart, Beethoven, Donizetti, Auber, Gounod
***

Gioacchino Rossini:
Aureliano in Palmira
Hudební nastudování a dirigent: Will Crutchfield
Režie: Mario Martone
Scéna: Sergio Tramonti
Kostýmy: Ursula Patzak
Sbormistr: Andrea Faidutti
Světla: Pasquale Mari
Orchestra Sinfonica G. Rossini
Coro del Teatro Comunale di Bologna
Premiéra 12. srpna 2014 Teatro Rossini Pesaro
(psáno z reprízy 18. 8. 2014)

Aureliano – Michael Spyres
Zenobia – Jessica Pratt
Arsace – Lena Belkina
Publia – Raffaella Lupinacci
Oraspe – Dempsey Rivera
Licinio – Sergio Vitale
Gran sacerdote – Dimitri Pkhaladze
Un Pastore – Raffaele Costantini
***

Gioacchino Rossini:
Armida
Hudební nastudování a dirigent: Carlo Rizzi
Režie: Luca Ronconi
Scéna: Margherita Palli
Kostýmy: Giovanna Buzzi
Sbormistr: Andrea Faidutti
Choreografie: Michele Abbondanza
Světla: A. J. Weissbard
Orchestra e Coro del Teatro Comunale di Bologna
Compagnia Abbondanza Bertoni
Premiéra 10. srpna 2014 Adriatic Arena Pesaro
(psáno z reprízy 19. 8. 2014)

Goffredo / Ubaldo – Randall Bills
Rinaldo – Antonino Siragusa
Idraote / Astarotte – Carlo Lepore
Armida – Carmen Romeu
Gernando / Carlo – Dmitry Korchak
Eustazio – Vassilis Kavayas
***

Ewa Podleś
Dirigent: Carlo Tenan
Ewa Podleś (alt)
Filarmonica Gioacchino Rossini
20. srpna 2014 16.30 hod. Teatro Rossini Pesaro

program:
Mozart, Gluck, Weber, Rossini, Cherubini, Donizetti, Prokoviev, Glinka, Ponchielli
***

Gioacchino Rossini:
Il barbiere di Siviglia
Dirigent: Giacomo Sagripanti
Režie, scéna, kostýmy, video: Accademia di Belle Arti di Urbino
Sbormistr: Salvatore Francavilla
Orchestra del Teatro Comunale di Bologna
Coro San Carlo di Pesaro
Premiéra 11. srpna 2014 Teatro Rossini Pesaro
(psáno z reprízy 20. 8. 2014)

Il Conte d’Almaviva – Juan Francisco Gatell
Bartolo – Paolo Bordogna
Rosina – Chiara Amarù
Figaro – Florian Sempey
Basilio – Alex Esposito
Berta – Felicia Bongiovanni
Fiorello / Ufficiale – Andrea Vincenzo Bonsignore
Ambrogio – Alberto Pancrazi

www.rossinioperafestival.it

Foto Studio Amati Bacciardi, archiv