Baletní panorama Pavla Juráše (97)

Tentoraz:
* „Sám byť zalezený nechcem“, pokračovanie rozhovoru s Borisom Nebylom
* Rodin a Eifman fotoobjektívom Petra Brenkusa
* Comeback Michala Krčmáře do Prahy?
***

Predtým než bude pokračovať rozhovor s Borisom Nebylom, ktorý nadviaže na minulú Panorámu (tu), by som chcel profesijne tanečníka trochu priblížiť.Bývalý sólista baletu Wiener Staatsoper Boris Nebyla študoval na Tanečnom konzervatóriu Evy Jaczovej v Bratislave a potom pokračoval na Konservatorium der Stadt Wien a v Ballettschule der Österreichischen Bundestheater. V roku 1997 sa stal demi sólistom Wiener Staatsoper a v roku 2001 sólistom za vedenia súboru Renatom Zanellom. V rámci angažmán hosťoval v Japonsku, Španielsku, Belgicku, Francúzsku, Taliansku, Nemecku a na Ukrajine. Tancoval so všetkými balerínami súboru: Simona Noja, Greta Hodkinson, Eva Petters, Irina Tsymbal či Shoko Nakamura.

Jeho tanečný repertoár bol rozsiahly. Sóla a hlavné roly v baletoch Labutie jazero, Raymonda, Paquita, Giselle, La Sylphide, La fille mal gardée, Wolfgang Amadée, Spartacus či roly v baletoch Kyliána, van Mannena, Forsytha, Bienerta, Zanellu, Patricka C. Delcroixa, Adlera, Gervasiho, Hölblinga, Beila, Cavalariho. Keby sme mali vymenovať konkrétne ďalšie roly siahli by sme k Albrechtovi Giselle (choreografie Elena Tschernischova), Gustav a Josef v Popoluške (Renato Zanella), priateľ Princa v Labuťom jazere (Rudolf Nurejev), Pas de quatre Spiaca krásavica (Peter Wright), Bernard de Ventadour v Raymonde (Rudolf Nurejev), Sedliacky pár v Giselle, Španielska bábka v Luskáčikovi (Jurij Grigorovič), Mercutio a Benvolio v Romeovi (John Cranko), kráľ žobrákov v Manon (Kenneth MacMillan). Renato Zannella vytvoril pre Nebylu kreáciu Wolfganga v balete Wolfgang Amadée, Antoine Bournonville či Oskar v Maškarnom bále (Vladimir Malakhov). Z ďalších osobností je to napríklad Uwe Scholz, rola v balete Podivuhodný mandarín, George Balanchine – The fours temperaments, La Valse a Thema und Variationen. Adagio Hammerklavier, Black Cake (Hans van Manen), Sinfonie in D a Petite Mort (Kylián), Empty Place, La Chambre, Symphony, Sacre, Alles Walzer, Idomeneo-Tänze (Laus Deo), Mythos und Beethoven Opus 73.(Renato Zanella).

Osudovým okamihom Nebylovej kariéry bola rola Spartaka v modernej interpretácii šéfa súboru Renata Zanellu. V tejto monumentálnej tanečnej freske vytvoril kompaktnú sugestívnu postavu, v inscenácii, ktorá nebola zaťažená tradičným videním historického eposu, ale modelovala ľudské charaktery v kľúčových životných situáciách na pozadí technologicky a výtvarne pôsobivej scénografie v choreografii oscilujúcej medzi akrobatickými výkonmi, fyzickým hraním a tancom.Druhou osudovou rolou je nepochybne James v Sylfide, s ktorou sa vrátil ako uznávaný tanečník do Bratislavy na scénu Slovenského národného divadla. V tej tanečník zažiaril svojou čistou technikou Bournonvilla, osobitou eleganciou, nadhľadom nad zákernosťami choreografie a jemným modelovaním svojho hrdinu.

Na vrchole kariéry sa rozhodol zo súboru odísť a venovať sa viacej pedagogickej práci a hlavne choreografii, ku ktorej sa postupne už ako sólista dostával. Už v roku 2011 vytvoril choreografiu pre slávny viedenský Opernball, slávnostné entrée, v ktorom vtedy ako hosť vystúpil Manuel Legris – medzinárodná baletná superstar, dnes riaditeľ zjednoteného Wiener Staatsballett. Ďalšie choreografie Nebylu boli napríklad pre Ballettschule Wiener Staatsoper alebo pre operné inscenácie Viedenskej štátnej opery. Prelomom by sa dala označiť vyzretá, inscenačne sugestívna verzia baletu Faunovo odpoludnia (na scéne Volksoper). Nebyla vytvoril minimalistický príbeh muža a ženy, ktorý vnútorne nabil emóciami, ktoré partnerstvo muža a ženy sprevádzajú. Záhadnú mysterióznu osobnosť antického Fauna posunul k rafinovanému mladíkovi a bývalú Nižinského Nymfu vybavil vlastnosťami ženy, ktorá je rovnako neuchopiteľná ako záhadný Faun. Toto stretnutie, ktoré sa môže odohrať dnes, môže pochádzať z minulosti, či byť obrazom budúcnosti, dáva dostatok vzrušujúceho pohybového slovníka divákovi, ako jasný dôkaz choreografického umu Nebylu. Inteligentný pohyb cítiaci tanečníci, Tainá Ferreira a Felipe Vieira sa choreografie dokonale zmocnili. Hra svalov, póz, neustáleho mačacieho pohybu opretého do nôh a sugestívna partnerská hra prelínajúcich sa tiel v diagonále proti sebe, splývajúca v končatinách. Rafinovaná a zvodná. Otvorená fyzickosť ako odozva škandálneho prvého Fauna. V novom kontexte, bez historického balastu vo vzrušujúcom dialógu s plazivou pastierskou selankou Debussyho.

Nebyla nie je choreograf, ktorý sa presadzuje za každú cenu, či hľadá príležitosti v kamenných divadlách. Založil vlastnú skupinu Nebyla Dance Company, s ktorou pracuje na kodifikácii svojho pohybového slovníka a definovaní svojej javiskovej poetiky. So súborom vytvoril diela ako Seorsum, Solus, Beyond, Crossings und Schick/saal alebo Mein Herz in deiner Hand aufgeführt. Neženie sa do dĺžkou závratných kusov, ale hľadá optimálne vyjadrenie svojich pocitov bez toho, aby upadol do akýchsi dnes tak obľúbených pokusov. Jeho čisté, inteligentné choreografie sú tak ako poézia. Určené vnímavým, nie konzumným divákom.

Bývalý šéf Baletu Bratislava Mário Radačovský ho prizval v minulej sezóne k spolupráci na Novej scéne v Bratislave (tu). V tejto sezóne Radačovský už ako šéf baletu Národného divadla Brno oslovil Nebylu k choreografii pre baletnú premiéru v komornej Redute, bohužiaľ z angažmán zišlo, takže s tvorbou choreografa sa nebude môcť oboznámiť aj divák v Česku. Teraz však už po tomto krátkom predstavení osobnosti Nebylu, k pokračovaniu rozhovoru, ktorý je zaujímavejší a pestrejší, než faktografické údaje…
Choreografovali ste pre Opernball 2011, baletnú školu Wiener Staatsoper, pre Traviatu Jeana-Francoise Sivadiera a hneď pre Volksoper Faunovo odpoludnie. Ako sa cítite ako choreograf?

Na jednej strane táto choreografická práca ma veľmi napĺňa tým, že je veľmi kreatívna. Človek je tým, kto si zadáva smer ako to pôjde, má tvorivú slobodu, môže si vybrať ľudí na spoluprácu, hudbu, to je tá pozitívna stránka čo sa mi na choreografii páči a čo ma naplňuje. Negatívna stránka je zase to, že človek sa musí neustále obhajovať a v tejto dobe aj bohužiaľ pred ľuďmi, ktorí bohužiaľ nemajú šajnu o našom umení. Lebo niektorí skutočne nemajú ani šajnu.

Myslím to preto, že väčšinou tanečník po konci aktívnej javiskovej kariéry si vyberie buď byť pedagóg, alebo keď cíti nápady byť choreografom. Vy ste zaujímavo spojili obidve možnosti. Navyše ste z baletu neunikli ani v osobnom živote a oženili ste sa s primabalerínou Simonou Nojou. Samý balet … (smiech)

Samý balet? Keď som bol ešte v divadle, tak som si myslel, že balet je alfa a omega celého tanečného umenia. Ale veľmi dobre mi pomohlo keď som sa oslobodil a začal som byť ako umelec na voľnej nohe a začal som spolupracovať aj so súčasnými choreografmi, začal som sa zaujímať o ich tvorbu. Tým odchodom z baletného súboru opery sa mi otvoril horizont tanečného umenia vôbec. I o svete. A to som v tej dobe veľmi potreboval. Takú kreatívnu zmenu a vedieť, že existuje toľko rozdielnych smerov tanca, ktoré som predtým ako sólista baletu v kamennom divadle vôbec nevnímal. Bol som ako taký kôň s klapkami na očiach.

Vaša pani je riaditeľka baletnej školy Viedenskej štátnej opery. V júli som navštívil koncert a bol som nadšený výkonmi mnohých študentov. V čom vy vidíte najväčšie rozdiely medzi tanečným vzdelávaním u nás a v cudzine, napríklad vo Viedni, kde sa dobre orientujete?

Neviem, ako to teraz vyzerá na Slovensku. Ale moja manželka Simona, podniká zaujímavé veci. Napríklad čo sa týka záujmu o štúdium baletu, ten tu tiež nie je taký veľký, ako by sa čakalo. A tak zorganizovala medzinárodné turné, kde robí audície aj pre zahraničných študentov a tým má väčšiu pravdepodobnosť priviesť na školu veľmi talentované deti z rôznych krajín. A tým je výber väčší a môže stúpať kvalita. Druhá vec je, že kvalita pedagógov hovorí svoje, je to veľmi medzinárodný tím: Austrália, Kanada, výborní bývalí sólisti z rôznych súborov. Má aj výborných ruských pedagógov. Simona tým, že ona je taká i v tom, čo sa týka myslenia o tanci, veľmi inovatívna. A v prvom rade sú pre ňu dôležité záujmy študenta: čo potrebuje študent-tanečník, aby sa stal výborným tanečníkom pre dvadsiate prvé storočie. Je to aj o tom, ako sa prezentuje baletné umenie žiakom. Úlohou pedagóga je nielen naučiť kroky, ale aj vyvolať záujem o to, čo sa učí. Ten elementárny záujem tam bude, inak by sa tam žiaci neprihlásili, ale ja to sledujem tiež a za niekoľko rokov na škole decká prestanú mať záujem, začnú byť lenivé, upadnú do rutiny, takže je treba ten záujem udržať a podporovať.

Kvalita pedagóga sama o sebe podľa mňa nestačí. Pre mňa bol veľmi dôležitý fakt, že som zmenil školu. Ja som sa ocitol v novom priestore a pracoval som na stopäťdesiat percent. To je taká prirodzená reakcia človeka, že sa viacej snaží, keď zmení pôsobisko. Škola ale vtedy rozhodne nebola horšia ako teraz. Čo je dôležité je aj to, že Simona vedie i samotných pedagógov k jednote a k tomu, aby oni aj ich žiaci vyzerali jednotne, mali tvár, mali štýl, že sú z jednej školy.

Ako sa vlastne cíti mladý muž, povedzme v puberte, ktorý študuje balet, má ho rád, ale zároveň cíti napríklad pohľad otca, navyše pedagóga. Nebolo to stresujúce?

To je presne to, čo u mňa nebolo. Ja som mal otca ako vzor pred sebou v tom smere ako on pracuje. Ale čo sa týka môjho vzdelania alebo techniky, vývoja, vývoja umeleckého po technickej stránke, tam sme mali veľmi málo kontaktu. Takže tento tlak som nemal a to bolo veľmi dobre pre mňa.Je pravda, že baletná škola opery je omnoho lepšia ako viedenské tanečné konzervatórium?

Áno. Samozrejme. Čo sa týka financií. Pochybujem, že by mali nejaké problémy. Všetko je o profile študenta, aký je keď vyštuduje školu a aké je vedenie tej školy, ktoré určuje smer, ktorým sa študenti vydávajú. A nie je ťažké sa pozrieť akí absolventi konzervatórium skončili a čo dokázali.

Náš web sledujú mnohí tanečníci. Môžu napríklad prísť k vám v nedeľu, keď majú voľno a dať si u vás tréning?

Áno, môžu prísť, ale v nedeľu je zatvorené. (smiech) Ale pre profesionálnych tanečníkov vediem tréning trikrát týždenne; pondelok, streda, piatok, takže sa uvoľnia v divadle alebo sa dajú na pracovnú neschopnosť. (smiech) Takže od 10.45 do 12.15.

Keď chce človek učiť, potrebuje k tomu vedomosti, odvahu a akýsi neopísateľný vnútorný mechanizmus. Keď totiž choreograf skazí balet, nemusí to nikto ani poznať a polovici divákov sa to dielo môže páčiť. Ale keď učiteľ zle učí, môže to mať na mladých v akomkoľvek obore celoživotné následky. Nemáte strach?

Toto je najväčší problém v privátnych školách, aspoň čo sa týka Rakúska. V Rakúsku je to tak, že každý kto chce učiť balet, môže učiť balet. Takže upratovačka si môže od zajtra otvoriť školu a začať učiť balet. Takže v tom vidím aj ja problém, ako to hovorí otázka. Tu už štvorročné deti začínajú chodiť na balet a potom keď idú do profesionálneho vzdelávania je práca pre pedagóga omnoho náročnejšia, pretože mnohokrát nemôže učiť deti nové veci, musí ich i preučiť mnoho zlozvykov, ktoré si priniesli z predošlej školy. A ten proces trvá omnoho dlhšie.

Keďže vo Viedni nevedia slovensky (smiech), môžete mi potvrdiť moju teóriu, že Manuel Legris po slabých šéfoch súbor radikálne premenil a zvýšil ako jeho technickú úroveň tak repertoár, ktorý dnes môže smelo konkurovať Parížu, Mníchovu, Londýnu?

Čo sa týka technickej úrovne, tá je určite top. Crème de la Crème v Európe i vo svete. Čo si ale ja osobne myslím je, že súbor je veľmi mladý, čo je na jednej strane veľmi dobre; talentovaní, mladí, perspektívni tanečníci. Ale súboru chýbajú charizmatickí sólisti, ako je napríklad Mischa Soshnovski či Nina Poláková. Niekedy sa zabúda na to, že vytváranie roly nespočíva v tom, kto zatvorí ako piatu pozíciu, koľko urobí piruet či ako skáče, ale divákovi je treba aj niečo povedať, aby nastala komunikácia medzi umelcom a divákom. To mi niekedy chýba.

Keď sa vrátim k vašej kariére, čo bolo najkrajšie na angažmán vo Viedenskej štátnej opere?

Pre mňa jedna z takých rolí, ktoré mi zostali v pamäti je, keď som tancoval Spartaka. Čím to bolo? Ja som nebol v obsadení naplánovaný. Všetky obsadenia, ktoré mali tancovať, sa ale zranili. A tak som do toho doskočil. A deň pred generálkou sa zranilo posledné obsadenie. Ja som zaskočil, celú skúšku som spravil a na konci prišiel posledný skok a ja som si vyvrtol členok. Bum. Posledný Spartakus zranený. Nakoľko už nebolo žiadne obsadenie, tak som to urobil. Mal som tabletky proti bolesti a rôzne záchranné prostriedky, aby som necítil bolesť. V privátnom živote som skoro nechodil kvôli nohe, ale na javisku s tými práškami som to robil, celé predstavenie. A zatancoval som premiéru. Ale tá najkrajšia spomienka na Spartaka je, že sme sa dali dokopy s mojou manželkou. Je to už dvanásť rokov, sedem rokov zosobášení a máme krásnu dcéru a syna zo Simoninho prvého manželstva.

Stvárnili ste toľko rolí, v dielach toľkých choreografov, že by to vymenovanie zabralo možno celú stranu. Pracovať v rôznych štýloch je pre tanečníka inšpiratívne a formuje ho to, zároveň to však môže byť aj stresujúce v snahe o dokonalosť pohybu a zvládnutie pohybového slovníka. Je niečo, čo sa vám ako tanečníkovi nesplnilo?

Toto sa ma pýta veľa ľudí, pretože som mladý prestal tancovať. Musím ale úprimne povedať, že možno aj preto som vedel prestať s kľudným svedomím, pretože všetky úlohy, ktoré som chcel tancovať som tancoval. A jednoducho okolo tridsiatky som potreboval zmenu. Takže sentimentálne na svoju kariéru nepozerám. Som vďačný za to, čo som tancoval, za to, s ktorými choreografmi som pracoval. Ale nepozerám dozadu na seba pri svojom albume a netečú mi slzy po tvári. To všetko bola fantastická inšpirácia pre život, ktorý vediem teraz ako choreograf a pedagóg.

Takže vám nevadí napríklad, že ste boli u Cranka „len“ Merkucio a Benvolio, a nie Romeo?

No ja som mal tancovať i toho Romea. Mali sme na naštudovanie veľmi málo času a ešte k tomu sa Shoko Nakamura, moja partnerka v roli Júlie, potom dlhoročná sólistka u Malakhova v Berlíne, zranila dva dni pred premiérou. Deň pred premiérou, aby bolo predstavenie, mi zmenili partnerku za Simonu, s ktorou som mal tancovať svoju premiéru Romea. Mali sme generálku a na konci jedného pas de deux, pravdepodobne to bolo od únavy, som si natrhol sval na chrbte, že som sa nemohol ani hýbať a zostal som ležať na zemi, až musela prísť záchranka a odviedli ma ako psa. Dosť tragické. A tak skončila moja úloha Romea. To mi bolo vtedy ľúto. Ale tancoval som iné pekné veci.

Nezávidíte teraz tanečníkom v súbore tanečné príležitosti?

Vôbec nie.

Keď učíte alebo choreografujete, ste samozrejme starší, máte viac skúseností, vrátite sa niekedy k sebe a poviete si, bol som ale hlúpy, mal som tie piruety robiť takto a zatočil by som desať? Alebo niečo podobné?

Áno. Ale myslím, že to je normálne. Hlavne čo sa týka mladých, že všetko robia na stodvadsať percent. Je veľa vecí, ktoré teraz chápem tým, že učím, som starší a mám aj skúsenosti. A to je presne to, čo hovorím. Každý učiteľ hovorí, urobí to tak bude to lepšie, pôjde to lepšie, ale mladý človek tomu neverí. Alebo ešte tomu nerozumie. To patrí ku každému. Každý tanečník myslím prežíva toto isté.Máte dcérku. Možno taká banálna otázka: Je to viac než balet, medaily zo súťaží, slávne choreografie, potlesk, uznanie?

No pravdaže. Celý pohľad na život sa mi zmenil. Teraz všetko čo robím má nejaký zmysel, ktorý mi dodáva, že sa narodila ona, naša krásavica.

Keď sledujete z Viedne Slovensko – Bratislavu, napríklad politiku, vzťah občanov ku kultúre, ste rád, že ste zostali vo Viedni?

Veľmi rád. A ani neplánujem sa vrátiť. Neviem, či by som to psychicky vydržal pod takým tlakom pracovať. Pretože nie som si istý, či človek ako umelec či v nejakej inej vedúcej pozícii, či môže skutočne dosiahnuť pozitívnu rezonanciu od ľudí.

Viedeň je Čechom i Slovákom dobre známa. Máte nejaké špeciálne svoje miesta? Alebo reštaurácie, bary, tajné miesta (smiech), ktoré sa len tak pre turistov neotvárajú? (smiech)

Myslím, že nie. Ja nie som fanúšik takýchto podnikov. Najradšej chodím do ázijských reštaurácií na japonské jedlá. Jedno z mála miest, kde sa nenájdu umelci, kam chodím aj ja, je ľad na zimnom štadióne.(smiech)

Vy totiž nie ste len fanúšik hokeja, ale sám aktívne hráte….

Ale len tri – štyrikrát do týždňa. (smiech) Mám tréningy, zápasy, na budúci rok budeme hrať aj rakúsku ligu. Predtým, než som šiel na tanečné konzervatórium, tak som hral hokej aj hokejbal. No a keď som začal študovať balet, tak čas nebol a nebolo to ani vhodné kvôli zdraviu a tak do svojich tridsiatich siedmych rokov som nestál na ľade. Ako som prestal aktívne tancovať, tak som cítil, že mi pravidelná fyzická záťaž v živote chýba. I keď choreografujem alebo učím, tak to nie je niečo čo človek robí pre svoju kondíciu a formu a čas, aby som trénoval balet sám pre seba, aby som sa udržal vo forme, som nemal. Tak som sa pred rokom vrátil k tomu, čoho som bol celý život fanúšik, a to je hokej. Hlavne ma to teší, že tam v našom mužstve hrá hodne Slovákov, ktorí žijú v Rakúsku a tým som spoznal nových priateľov, ktorí nemajú nič spoločného s tancom.

Keď nepočítam chvíle s rodinou, s dcérou, máte nejaký čas vôbec pre seba? Že si niekam zaleziete? (smiech)

To je ten hokej. Sám byť zalezený nechcem, to by som mal depky. (smiech)
***

Na záver malá pripomienka hosťovania slávneho baletu Borisa Eifmana v národných divadlách v Česku a na Slovensku. V Slovenskom národnom divadle vytvoril fotografie z hosťovania vynikajúci fotograf Peter Brenkus, ktorý sa v Panoráme objavil už niekoľkokrát. Jeho zaujímavé videnie baletu, ktoré nie je formálne, ale aj v práci s fotografiou tvorivé a pohybové, vnáša nový pohľad na bežne formálne dokonalé osové fotenie baletu. Takže Rodin vo fotografii Petra Brenkusa.

Medzinárodného lesku sa dočká balet v Prahe po Rodinovi znovu. 23. novembra by mal v novej inscenácii Bajadéry vystúpiť miláčik publika Štátnej opery, dnes renomovaný sólista Fínskeho národného baletu Michal Krčmář. Príjemný a umelecky na výši comeback tohto reprezentanta najmladšej tanečnej generácie, ktorá zbiera vavríny v cudzine.

Foto Pavol Juráš, archiv, Peter Brenkus