Černá a bílá: Princ v Labutím jezeru v Brně bojuje s rakovinou

Labutie jazero po Radačovsky

Predpokladám, že sa snáď nenájde nikto, kto by nepoznal skvost klasického baletu na hudbu Petra Iljiča Čajkovského Labutie jazero, balet, ktorý je najhranejším titulom na svete. Verzia choreografa a režiséra v jednom Mária Radačovského má byť modernou verziou tohto baletu, novým pohľadom na tému i na povahu farieb čiernej a bielej aplikovaná na osobný zážitok. Hoci sme v klasickej predlohe zvyknutí na dominanciu ženského elementu Odetty – Odílie, tu choreograf dáva prednosť postave princa Siegfrieda, chorého na rakovinu, ktorý hľadá sám seba v obraze labute. Balet je teda postavený skôr na symboloch, alegóriách a personifikáciách, v ktorých treba hľadať skôr skutočný príbeh a nie rozprávkové bytosti.

Tancovať na Čajkovského Labutie jazero bez špičiek a tutu nie je nová myšlienka. Pohybový vizuál, alebo pôvodné libreto zmenili už John Neumeier v roku 1976, Mats Ek v roku 1987, alebo Matthew Bourne v roku 1995 (s pánskym obsadením zboru labutí) a ak by sme chceli ostať na domácej pôde, bol to Ján Ďurovčík so svojim tanečno-hudobno-činoherným projektom Labuťko v roku 2007. Tieto skutočnosti uvádzam snáď len pre úplnosť a preto, lebo vždy sa nájdu odporcovia lipnúci ostentatívne na tradíciách a klasike. Vskutku ani nejde tak o to, či má Labutie jazero opäť svoju novú modernú verziu, ako o to, aká je. Black and White malo svoju premiéru v roku 2012 v Spojených štátoch amerických s údajným veľkým úspechom. Český (ale aj slovenský) divák (bolo nás na premiére zo Slovenska pomerne dosť) má tú možnosť od 20. marca 2015 v Mahenovom divadle ND Brno.Čo teda urobil Mário Radačovský z Labutieho jazera, aké sú jeho nové motívy a výstupy? Hudobne vychádza z partitúry roku 1895, kde boli urobené zásadné škrty v 1. a 3. dejstve, 2. a 4. dejstvo ostáva takmer nedotknuté. Inšpirácia vychádza z Labutieho jazera , ale je postavená na osobnej skúsenosti autora s ochorením rakoviny. Sám tvrdí, že myšlienka urobiť novátorské prevedenie tejto inscenácie vznikla na nemocničnom lôžku pri pohľade z okna na jazero s labuťami. Mení samozrejme pohyb, choreografiu, vizuál i dramaturgiu, využíva výpovedné symboly farieb, ktorých význam sa v rôznych kultúrach mení a rozpráva príbeh viac svoj, než Siegfriedov. V niektorých pasážach sleduje variácie z klasiky (občas gestá, kroky, pózy máme šancu spoznať z klasickej predlohy) kombinuje ich však s vlastným choreografickým jazykom, čo diváka vytrháva z línie zakódovaných klasických štruktúr a môže pôsobiť miestami rušivo. Tu sa mi žiada podotknúť, že zrejme Radačovského choreografiu vnímajú ľahšie diváci, ktorí neovládajú ortodoxne presnosť klasickej predlohy, ktorá ich zavádza a majú podvedome tendenciu ešte veci dokončiť, gesto a dvíhačku dotiahnuť, piruetu zopakovať.

Okrem hudby (ktorá niekedy pôsobí akoby bola iba požičaná) si autor z Labutieho jazera vzal základný motív boja dobra a zla, čiernej a bielej (hoci pripúšťa zámenu farebných významov a kladie otázky), vzal si labutiu krehkosť (motív krídiel), fenomén vody (projekcia i fragmetálna fyzická prítomnosť). Všetko ostatné (scéna, kostým, choreografia, príbeh) je už viac on a možno ešte pár iných. Minimalistická (architektonicky a graficky poňatá) scéna akoby čosi „uchmatla“ z atmosféry amerického režiséra Wilsona, farebné svietenie zadného horizontu trochu evokuje Eifmanove ruské výpravné produkcie a dámy v trikotoch pripomínajúcich vkusnú spodnú bielizeň občas obuté v topánkach na podpätkoch a s rozpustenými vlasmi nás vracajú kdesi k súčasnej komornosti a intimite maďarského Frenáka. Radačovského jednoznačne charakterizuje choreografia založená na kombinovanom pohybe, ktorý zámerne „odporuje“ hudbe, je štylizovaný a hraničí s vedomým karikovaním hraničiacim s groteskou (zborové scény dám s ostentatívne využitou pohupovacou panvou, výrazy prekvapených pánov, hlasné vzdychy…). Ďalšou typickou črtou je využitie skupinových scén na dotvorenie príbehu, atmosféry a osadenie „spoločnosti“ do kontextu deja, ktorá svojou prítomnosťou akoby vytvárala z choreografie veľké divadlo (posledný vstup spoločnosti sa mi javí už ako trochu zbytočný, hoci ho chápem ako uzavretie prológového oblúku až k záveru), mne osobne by však stačil dramatický moment, v ktorom by sa príbeh ukončil. Choreograf využíva tiché pasáže na akcentovanie emočnej gradácie (niekedy sú žiaduce, úderné a chcené), miestami však časovo natiahnuté, taneční protagonisti nedokážu herecky utiahnuť a udržať emóciu v napätí. U Radačovského si občas „zahrá“ aj opona (tanečníci sa do nej balia, vypadávajú z nej, vykúkajú, jej zdvihnutie po úroveň nôh tanečníc za ňou s priehľadom len na ich krokové variácie si autor zopakoval z vlastného predstavenia Warhol svojho času uvádzaného v SND…). Napriek týmto scénografickým „fintám“ je hlavný dôraz na tanec a emočnú výpoveď. Umelec rád vkomponováva do svojich projektov filmové projekcie (Michael Auer), tentoraz je to fenomén premietnutej vody (hladiny vlniaceho sa jazera a letiacich labutí).Vnímanie projekcie však evidentne závisí od polohy sedenia diváka, projekcia vo svojom celkovom vizuálnom znení  je vnímateľná len zvrchu, z prízemia ju divák chápe skôr ako abstraktný priemet akýchsi indiferentných pruhov na telách tanečníkov (letiace labute nemá šancu postrehnúť, čo napokon nemusí byť na škodu veci). Padajúci prúd vody zvrchu, ktorý symbolicky rozsekne boj Siegfrieda s Rotbartom (ergo symbolom rakoviny) mohol byť naopak použitý evidentnejšie (jeho fragmentálnosť navodzuje dojem omylu). Dá sa však chápať ako vyšplechnutie vody z jazera, v ktorom sa tentoraz nie Siegfried, ale Rotbart (teda rakovina) „utopí“, zmizne v hlbinách, alebo prúd vody ako fenomén očisty zlej energie, ktorá chorobu „odplaví“.

Scéna (Marek Hollý) je poňatá výsostne minimalisticky, obdĺžnikový jednoduchý portál na ľavej strane, ktorým princ vstupuje akoby do iného sveta (z reality do sna, ale aj zo sna do reality), portál sa občas vysunie do výšky a nasvietením z bielej na červenú nadobúda iný význam (akéhosi výkričníka, vstupu do podsvetia, pekla, démonických síl). Zadný horizont profilujú dve vodorovné plochy – čierne plátno na spodu ukončené „neónovým“ svietením definuje spodnú plochu, ktorá mení náladu svietením rôznych farieb (červená, modrá, oranžová, biela…).Farebnú plochu vystrieda spustenie reflexných fólií narezaných v širokých pásoch a evokujúcich veľké zrkadlo v tanečnej sále, (cez pruhy sa dá jednoducho skryť , zmiznúť za nimi, i vynoriť sa z nich). Reflexná plocha zároveň odráža tanečné kreácie protagonistov, v ich odraze zmnožuje vizuálne dianie na javisku, násobí utrpenie princa i zdekoratívňuje obrazy labutí. Jemný, mimovoľný pohyb pásov obrazy zľahka dynamizuje a azda tiež zadáva rytmus vlniacej sa vodnej plochy.

Kostým (Patricia Barker) má farebné definovanie jasné, čierna a biela sa strieda vo variantoch labutí (Odetty – doktorky – Odílie), v čiernobielom kombinovanom kostýme manželky, zbory dám sú v bielych šatočkách strihom pripomínajúcich 20-30te roky minulého storočia, páni sú v čiernych oblekoch a bielych tričkách, len u Rotbarta sa objaví v čiernom plášti mefistovská červená, Siegfried je v šedom odtieni a labute v bielych krátkych body vkusne a žensky kopírujúcich estetiku ich tiel.Balóny na narodeninovej party sú tiež v čiernobielom znení. Hoci prvoplánovo a v našich zemepisných šírkach definujeme bielu ako symbol čistoty a čiernu ako temnú (hoci elegantnú) silu, obe farby nadobúdajú rôzne významy v iných kultúrach, biela môže byť symbolom prázdnoty, smútku aj smrti, čierna naopak symbolom naplnenia. Biela svojou nevinnosťou môže zavádzať, klamať a skrývať čosi temné, zlé a zákerné, čierna svojou priamočiarou desivou pravdivosťou nás môže paradoxne doviesť k osvieteniu a čistote. Na základe zdanlivo zlého a ničivého (čierna tma, utrpenie, choroba) máme šancu si intenzívnejšie uvedomiť to dobré (svetlo, čistotu, pravdivosť, lásku). V kontraste tmavých síl, ktoré nás ťahajú dole, odhalíme odrazové mostíky, ktoré nás opäť vymrštia nahor. Možno iných, skúsenejších, uvedomelejších a lepších. S týmito úvahovými a filozofickými kontrastmi tvorcovia Black and White disponujú a na ich individuálne výkladové roviny sa spoliehajú. (poznámka len na okraj – Black and White dokonca inšpirovalo jedného z divákov natoľko, že sa obliekol do pánskeho obleku zvislo predeleného do čiernobielej kombinácie viac však evokujúceho reklamu na odev šetriaci antiperspirant).

S oboma umelcami – scénografom Marekom Hollým aj kostýmovou výtvarníčkou (a tanečnicou v jednom) Patricou Barker choreograf opakovane spolupracuje a tvorí s nimi tím.

Príbeh, hoci hovorí o princovi, je viac ako civilný. Princ sa dozvedá o svojej chorobe od doktorky, správa ho výrazne zasiahne (klesnutie tanečníka do kolien v záklone je efektným a dramatickým prvkom, ktorý sa ešte párkrát zopakuje). Prichádza z nemocnice domov, kde ho čaká „supriseová“ narodeninová party nič netušiacej manželky a spoločnosti. Vo virvare slávnostnej balónovej veselosti nedokáže povedať manželke pravdu a náhle sa zrúti. V tom momente sa ocitá v inej dimenzii, realita sa mení na sen. Spoločnosť žien, aj doktorka sa menia na labute. Hoci v realite bola doktorka posol zlých správ, v sne sa mení na labuť nádeje a šance na záchranu. Choroba (Rotbart) sa stáva princovou súčasťou, je to sila, aj bremeno, ktoré si nesie doslova na pleciach, démon, ktorý tancuje po jeho pomyselnej smrti s jeho manželkou, parazit, ktorý ho ničí a zožiera, ktorého sa potrebuje zbaviť (lezie mu po tele, kráča v jeho tieni, oblieka sa do jeho saka, reprezentuje temný pendant k jeho životu…).Je to jeho druhé ja, ktoré sa snaží pochopiť a s ktorým zároveň bojuje. Je to boj so samým sebou, labute sú alegórie slobody, o ktorú sám usiluje a ktoré mu pomôžu poraziť chorobu. V zrkadle sa odráža jeho život i skúsenosť, ale aj množstvo otázok bez odpovedí o čierno-bielom svete v nás.

Choreografia prvej časti sa v niektorých pasážach možno pridlho koncentruje na skupinové scény (spoločnosť, party), rovnako ako z časového hľadiska dostávajú priveľký priestor mĺkve scény na začiatku pred oponou. Naopak mimoriadne pôsobivé sú duety princa s bielou labuťou (časť Stretnutie s labuťou I. sme mali možnosť vidieť opakovane pri vzácnych príležitostiach aj v SND dokonca v interpretácii Mária Radačovského s Katarínou Košíkovou). V komorných scénach vidieť najintenzívnejšie detailnú prácu s telom tanečníka, s kontrastne pokrčenou fázou nôh a rúk tam, kde ich čakáme vystreté a napnuté, dôsledná práca chodidiel, dlaní, ale aj pohľadov, kreatívne dvíhané figúry, profesionálna ľahkosť vzájomných sklzov po telách tanečníkov… Tam je choreograf „doma“, v týchto momentoch cítiť úprimnosť a silu emócie. Esteticky zafungujú aj labutie obrazy (tanečnice v ľahu, s pokrčenými nohami a vysunutou pažou a dlaňou formovanou do hlavy/zobáku vtáka).Aj duety Princa s Rotbartom, jeho neustály boj s ním (chorobou) sú postavené dynamicky, temperamentne a mužne. Choreograf nezabudol ani na z Labutieho jazera populárne Malé a Veľké labute (Malé zapôsobia aj tu u publika viac ako Veľké). Úspech zožne aj biele Adagio, ktoré je kombinované (predovšetkým v dvíhaných figúrach) s klasickou predlohou a súčasnou tanečnou „rétorikou“. Druhá časť čiernej labute rezonuje vizuálne aj v scénografii (čierna plus červené svietenie) rezolútnejšie. Princ aj Rotbart majú viac dynamiky, dramatických polôh a duet Siegfrieda s čiernou labuťou (manželkou) je choreograficky snáď najinvenčnejší a výrazovo a emočne najnabitejší. Už spomínaný skupinový opakovaný part pred záverom trochu naťahuje čas a neposúva dej ani estetiku predstavenia ďalej, narúša vizuálnu kompaktnosť a odoberá vrcholu napätie (podobná situácia ako v niekdajšom diele Everest uvádzaným svojho času v SND).Záverečný obraz kráčajúceho Princa v ústrety krídlami mávajúcich labutí po „vodnej“ očiste a potlačenej chorobe (Rotbart ležiaci na zemi) má svoju poetiku a poskytuje efektný vizuálny vnem.

Black and White je svojim spôsobom ošemetná záležitosť. Je to mimoriadne osobná, citlivá až intímna výpoveď autora založená na vlastnej skúsenosti, ktorá sa môže týkať v konečnom dôsledku kohokoľvek z nás (alebo našich blízkych) a ktorá náš život (alebo pohľad naň) jednoznačne zmení. „Odovzdať“ teda svoj osud do značnej miery do umeleckého diela je odvaha a riziko zároveň. Mário Radačovský má rád veľké témy a veľké divadlo (Warhol, 68, Everest, Queen, Mata Hari, Black and White…), musím však konštatovať, že na tých menších plochách je vskutku väčší, ako choreograf i režisér (The Letter, Inšpirácia, Zmena, Stretnutie s labuťou I., Monos…). Tam sa dokáže koncentrovať intenzívnejšie na podstatu výpovede, aj na choreografickú skladbu a invenciu. Tam vždy vyšle aj silnejší emočný signál. Tento fakt tvrdím v recenziách opakovane a akosi sa mi tento feeling opäť potvrdil. Black and White má krásne duety, sóla, komorné akcie, má aj skvelých sólových tanečníkov.Black and White má filigránsky, laškovne a hravo vyriešené labutie scény postavené v podstate na jednoduchých gestách a pózach, ktoré ale vo svojej čistote a priamočiarosti majú sympatický výraz a kompozíciu. Dokáže si logicky rozložiť priestor, ale niekedy si nedokáže celkom odhadnúť čas v ňom (alebo ticho v ňom), prípadne zvážiť herectvo protagonistov, ktorí nezvládnu ťarchu výrazu a preto neprenesú emóciu (o ktorú predovšetkým, nazdávam sa, autorovi ide). Nástojčivá kompaktnosť a logika línie sa paradoxne niekedy rozpadá práve aplikáciou „davových“ scén (buď sú pridlhé, alebo zbytočne ešte v závere opakované). Chápem oblúk, ktorým sa chce umelec uberať, opakovanie však môže občas navodiť dojem monotónnosti.

Mário Radačovský si vie vybrať tanečníkov (svojho času sa „postaral“ aj o odliv tých vysoko profesionálnych zo SND, keď zakladal Balet Bratislava), niektorí sú dodnes s ním aj v ND Brno. To nie je výčitka, skôr chvála jeho nosa na tanečnú kvalitu. Biela labuť Emilia Vuori z Fínska más v sebe krásnu polohu severskej aj labutej strohosti, čistoty, rezervovanosti, ale aj pohybovej tvárnej mäkkosti a dôstojnosti. Je vo výraze trochu neosobná ako doktorka, aj ako biela labuť a tá neosobnosť v istom zmysle priťahuje a adekvátne definuje jej labutí indiferentný charakter. Na jednej strane v povahe pevný a odťažitý, na strane druhej skryto krehký a citlivý. Čierna labuť – slovenská tanečnica Klaudia Bittererová tancuje s nasadením, temperamentom aj prefíkanosťou, je pružná, živočíšna, má elegantné gesto a drzú gráciu. V roli manželky sa mení na láskavú, empatickú partnerku v tichom utrpení. Princ Arthur Abram z kanadského Montrealu sa zhostí po tanečnej stránke svojej postavy profesionálne, na jeho skokoch a ladných pažiach v gestických oblúkoch si zgustneme (hlavne v druhej časti večera), na škodu veci a výpovede je začiatok, ktorého sa akosi výrazovo nevie zbaviť po celý čas – emócia ustrnie v jeho hereckej topornosti a žiaľ, minie sa účinku. Český Rotbart Martin Svobodník je tanečným mužským zadosťučinením, rolu prežíva, jeho temné sily majú v sebe temperament, drámu, esenciu pomstychtivého zákerného zla, s telom narába profesionálne, jeho lineárne gestá zjemňujú démonický charakter a popritom všetkom pôsobí ešte aj sexy. Zbory občas pôsobia trochu neupratane a chaoticky.Som presvedčená o tom, že Black and White je dielo, ktoré hovorí z duše autora, nie som si však istá, či aj do duše diváka. V ND Brno urobilo iste pozitívny rozruch, diváci na prvej premiére štedro a nadšene aplaudovali, opony som nestíhala už ani počítať, choreograf v divadelnej pokore padol z vďaky pred svojim súborom na kolená a v hľadisku sa niesla nálada ľudskej srdečnosti. Mne osobne, niektoré sekvencie zavadzali, za iné by som možno dala ruku do ohňa. A táto rozporuplnosť a nekompaktnosť má vnútorne ruší. Nedovoľuje mi jednoznačne dielo v tomto znení prijať, ale ani ho jednoznačne odmietnuť. Z môjho pohľadu by som ho od istých momentov, ktoré ma brzdia (party spoločnosť, balóny,projekcia, pridlhý mĺkvy prológ) vyčistila a postavila na jednoznačnosti toho najkvalitnejšieho (duety, sóla, zborové labute, dramatické momenty pádu…) čo v sebe má a v čom je Radačovský nepochybne dobrý. Nie som však tvorca, iba pozorovateľ. A preto je Black and White Mária Radačovského pre mňa v naplnení svojich farebných významov a intenciách výpovede predstavenia občas „black“ a inokedy zas „white“. Alebo, že by opačne?!

Hodnotenie autorky recenzie: 65 %

Petr Iljič Čajkovskij:
Black and White
Režie a choreografie: Mário Radačovský
Scéna: Marek Hollý
Kostýmy: Patricia Barker
Balet Národního divadla Brno
Premiéra 20. března 2015 Mahenovo divadlo Brno

Bílá labuť – Emilia Vuorio (alt. Petra Říhová / Andrea Popov Smejkalová / Eriko Wakizono)
Černá labuť – Klaudia Bittererová (alt. Morgane Collangettes / Ivona Jeličová / Elizaveta Shibaeva)
Princ – Arthur Abram (alt. Jan Fousek / Gregor Giselbrecht / Michal Pimek)
Rotbart – Martin Svobodník (alt. Dan Datcu / Uladzimir Ivanou / Ivan Popov)

www.ndbrno.cz

Foto ND Brno / Ctibor Bachratý