Salcburk: Plachetka s Jankovou ve Figarově svatbě a Rihmovo Dobytí Mexika

Salzburský festival 2015 – na úvod dvakrát Wolfgang

Po dvadsiaty prvý raz stojí na čele direktória Salzburského festivalu Helga Rabl-Stadler. Leto 2015 je však jej premiérovým vo dvojici s umeleckým riaditeľom Svenom-Ericom Bechtolfom, ktorý tak postúpil zo svojej pozície šéfa festivalovej činohry. Štyridsaťštyri slávnostných dní, prešpikovaných lahôdkami operného, koncertného a činoherného umenia, hviezdami najjagavejšieho lesku, ale aj objavenými mladými talentami, sa v opernej sekcii začal až v deviaty deň. Tak ako v minulosti, keď býval spravidla festival otvorený okolo 26. júla. Prvé novo uvedené tituly tohtoročnej sezóny tvorili opery dvoch menovcov – roku 1952 narodeného Wolfganga Rihma a o stodeväťdesiatšesť rokov staršieho Wolfganga Amaeda Mozarta. Dobytie Mexika a Figarovu svadbu som navštívil krátko po ich úspešných festivalových premiérach.

Totálne divadlo Petra Konwitschného
Operné dielo 63-ročného nemeckého skladateľa Wolfganga Rihma v našich končinách síce nepoznáme, no jeho Jakob Lenz, Dionysos a Die Eroberung von Mexico (Dobytie Mexika) sa v ostatných sezónach objavovali nielen v rodnej vlasti autora.Poslednú z menovaných dramaturgia Salzburského festivalu určila ako otváraciu premiéru tohto ročníka. Nebola to náhoda, ba ani žiadne riziko. Nejde o novinku, ale o partitúru, ktorá vznikala v období 1987-1991 a roku 1992 uzrela svetlo sveta v Štátnej opere Hamburg. Sám skladateľ ju žánrovo neoznačil za operu, ale „hudobné divadlo podľa Antonina Artauda“. Samotný názov s dobytím Mexika má pramálo spoločného a to aj napriek tomu, že dve hlavné a jediné dejotvorné postavy, Montezuma a Cortez, sú totožné s udalosťami okolo porážky ríše Aztékov a zabratia územia dnešného Mexika Španielmi. V prípade diela s Rihmovým autorstvom hudby i libreta nie je aztécky panovník Montezuma (ríšu viedol v rokoch 1502-1520) mužskou postavou, ale ženskou. Prostou ženou, konfrontovanou v modernej obývačke s mužom, s ktorým sľubne nadväzuje a za dramatických okolností aj búra vzťah. Obaja sú médiom pre analýzu ženského a mužského princípu, ktoré v tomto prípade nie sú kompatibilné a vedú k deštrukcii. Vzťahov i životov.

Libreto nemá typickú dejovú osnovu, sú to skôr (výstižne povedané dramaturgičkou Bettinou Bartz) „ostrovné monológy v mori orchestrálnych zvukov“. Hoci na javisku sú väčšinou dve hlavné postavy, netvoria typické dialógy. Každá z nich má svoju autentickú vokálno-výrazovú reč, každú z nich – a v prenesenom slova zmysle aj prapôvod rozdielnych pohlaví – podporujú doplnkové postavy bez mien. Sopránovú Montezumu dva ženské hlasy, extrémne vysoký soprán a alt, ktoré majú svoje miesto v orchestri a z neho vychádzajú na pomoc javiskovej hrdinke. Barytónový Cortez je posilnený dvojicou hovorcov, ktorá slovami i rôznymi zvukmi koloruje svet mužskej podstaty. Navyše, v nečakanej chvíli sa z diváckych radov zdvihnú viac než tri desiatky mužov (tzv. pohybový zbor) a zasahujú do výjavu sexuálnych orgií. Jediný skutočný a harmonizujúci dvojspev sa nachádza v závere opery, keď sú už vlastne obe postavy mŕtve. Písaný je na Pazove verše a spievaný je protagonistami a capella.

Rihmovo „hudobné divadlo“ sa opiera o surrealistické vízie francúzskeho medzivojnového avantgardistu Antonina Artauda a ľúbostné verše mexického básnika a esejistu Octavia Paza. Skladateľ z nich utkal zaujímavé a percepčne náročné textové pradivo, ktoré priam pohlcuje a dramaturgicky vedie sugestívna, predovšetkým v rytmoch a v preferencii bicích nástrojov strhujúca hudba. Dirigent Ingo Metzmacher,  zanietený interpret moderny, využil v súlade s predstavou režiséra Petra Konwitschného, nekonvenčný orchestrálny korpus (tvorí ho len 48 hudobníkov) k rozsadeniu hráčov na viacero miest auditória festivalového domu Felsenreitschule. Obaja tvorcovia vnímali tento priestor pre dané dielo ako absolútne ideálny. Aby sa publikum cítilo ako súčasť diania, inscenátori postavili tri podesty (dve postranné a jednu centrálne nad hľadiskom), z ktorých vysunutí hráči (dominancia v perkusiách) vytvárajú spolu s kompaktným orchestrom zvláštny stereo efekt.Navyše, mimo orchestra, po oboch stranách javiska (v tomto prípade vrakoviska áut) sú umiestnené dvoje huslí, ktorých sóla funkčne vstupujú do deja (súcit s osamelosťou Montezumy). Hudobné naštudovanie Inga Metzmachera strhne koordinovanou silou rozmanitých zvukovo-farebných a rytmických variácií, zabezpečovaných s obdivuhodnou bravúrou viedenským Rozhlasovým symfonickým orchestrom ORF. Jedine zborové scény vychádzajú z nahrávky, zapožičanej z madridského uvedenia diela spred dvoch rokov. Zvuková stereo kulisa, tvorená perkusionistami, sprevádza príchod divákov do špeciálne osvetleného hľadiska, meniaceho tváre publika akoby do masiek. Je to vstup do krajiny, očakávajúcej búrku. Tá aj prichádza.

Peter Konwitschny so svojím výtvarníkom Johannesom Leiackerom sa v Rihmovej predlohe doslova našli. Ako tvrdia, sémantizujú hudbu, jej zmysel prenášajú do scénických obrazov. Nešli cestou asociácií plynúcich z názvu diela, či mien hlavných postáv, ale sústredili sa výlučne na vibrujúci konflikt medzi ženou a mužom. Do svetlých farieb ladená obývačka, postavená na vrakovisku áut, v pozadí pôvodné kamenné arkády jazdiarne (v dramaticky zlomových situáciách v rôznych farebných ladeniach) a predovšetkým detailná kresba charakterov – to sú hlavné znaky inscenácie.Konwitschny má všetko premyslené a zdôvodnené, niet drobnosti, ktorá by nezapadala do koncepcie. Od mexického koberčeku, cez tequilu až po symbolický obraz zraneného jeleňa s tvárou ženy (ide o reprodukciu maľby mexickej surrealistickej maliarky Fridy Kahlo). V druhej časti večera Konwitschny šokuje ťažkým pôrodom ženy, zobrazeným vo virtuálnom svete počítačových projekcií, resp. filmu. Zrazu sme v inom svete, mobily, tablety, rozmanité ikony, rozohrávajú sa apokalyptické „vojnové hry“. Aj táto extrémna vizualizácia má oporu v hudbe a tvorí predpolie k tragickému záveru. Obaja mŕtvi spievajú ľúbostný duet. Bez orchestra, v utíchajúcom zvuku.

Angela Denoke (Montezuma) je komplexne vybavenou umelkyňou, pre ktorú vokálna interpretácia náročného partu ide paralelne s prenikavou hereckou kresbou. V oboch rovinách je skvelá. Nemenej zložitá je rola Corteza. Bo Skovhus sa do nej vrhol s plným hlasovým a výrazovým zaujatím.Dva ženské hlasy bez mien, umiestnené v orchestri, no opakovane vychádzajúce na javisko, patria vysokému sopránu Susanny Andersson a altu Marie-Ange Todorovitch. Obe sa partov zhostili bezchybne. Ohlas navštívenej druhej reprízy potvrdil referencie z premiéry o mimoriadnom prijatí tohto netradičného a neľahkého diela. Peter Konwitschny si úspešnejší debut na Salzburskom festivale nemohol priať ani vo sne.

Hodnotenie autora recenzie: 85 %
***

Figarova svadba s českými protagonistami
Figarova svadba Wolfganga Amadea Mozarta patrí nesporne k najfrekventovanejším operám salzburského génia uvádzaných na festivale. V novej inscenačnej verzii sa vrátila po štyroch rokoch opäť do komornejšej časti festivalového komplexu, do Haus für Mozart. Od roku 1922 dodnes sa uskutočnilo 247 predstavení tohto titulu, pričom jubileum pripadne ešte aktuálnej sérii, konkrétne predstaveniu 12. augusta. Aj v ňom budú protagonistami českí sólisti Martina Janková a Adam Plachetka.

Pre vyznávačov histórie a mien ponúkam malý exkurz do minulosti. Prvé festivalové predstavenie bolo hosťovaním Viedenskej štátnej opery pod taktovkou Franza Schalka s Richardom Mayrom a Elisabeth Schumann v postavách Figara a Zuzanky, Elisabeth Rethberg a Hans Duhan tvorili grófsky pár. V stom predstavení (dirigent Karl Böhm, režisér Günther Rennert) roku 1966 v hlavných postavách vystúpili Walter Berry, Reri Grist, Ingwar Wixell a Claire Watson. Dvojsté jubileum Figarovej svadby na Salzburskom festivale si 18. augusta 1996 vychutnali v hudobnom naštudovaní Eda de Waarta a v réžii Luca Bondyho Ildebrando D´Arcangelo, Dorothea Röschmann, Dmitri Hvorostovsky a Solveig Kringelborn. Z českých umelcov nachádzame v súpise sólistov, okrem už spomenutej Martiny Jankovej (roku 2007 stvárnila Cherubina) a Adama Plachetku (Antonio v rokoch 2009 a 2011), Jarmilu Novotnú – Grófku z ročníkov 1935 a 1936 a Cherubína o rok neskôr. Zo Slovákov sa vo Figarovej svadbe predstavila jedine Lucia Popp ako Grófka (1986, 1992).

Čerstvá inscenácia je dielom 44-ročného izraelského dirigenta Dana Ettingera (festivalový debut) a nemeckého režiséra, súčasnosti umeleckého riaditeľa festivalu Svena-Erica Bechtolfa. Ettingerovo hudobné naštudovanie má veľkorysú koncepciu. Nie je vonkoncom uponáhľané, ani zdĺhavé. Tam, kde si to partitúra a jedným dychom aj charakter situácií vyžaduje, nerozpakuje sa tempo uvoľniť. Obe veľké finále majú gradáciu (nie však extrémnu, počul som aj rýchlejšie poňatia) a hudobné pointovanie opäť ide v súlade so spievaným slovom. Dan Ettinger sám obsluhoval aj kladivkový klavír, takže secco recitatívy išli presne podľa jeho temporytmckého až hovorového (opäť bez extrémov) nastavenia. Pre pravidelných návštevníkov festivalu to nie je nič mimoriadne, no počuť mozartovské muzicírovanie s Viedenskými filharmonikmi je pre mňa vždy sviatkom. Nebolo to inak ani teraz pod Ettingerovými plastickými gestami.

Réžia Svena-Erica Bechtolfa, scéna Alexa Ealesa a kostýmy Marka Boumana rozohrali príbeh v kultivovanom a vkusnom tóne. Žiaden lacný humor, ošúchané gagy, ale plastické a kontrastné portréty postáv a ich dôsledná vzájomná interakcia. Výsadou inscenátorov bolo simultánne rozohrávanie deja, bez toho, aby paralelné akcie, hoci ich bolo nespočetne, odpútavali od hudby. Už prvé dejstvo, scénicky komponované ako panoramatický rez almavivovským zámkom, umožňovalo v dvoch horizontálnych rovinách a troch-štyroch vertikálnych výrezoch sledovať súbežné dianie.Figaro skladá posteľ, Gróf si záletnícky upravuje účes, Marcellina sa vkráda do Zuzankinej izbičky. Áriu Dove sono spieva Grófka na posteli, neskoršia kontroverzia s Grófom je hádkou mladého, plamenného páru. Skrývačky vyznievajú vierohodne, k dispozícii je vedľajšia kúpeľňa (Cherubín sa schúli do vane) a aj ďalšie scény vďaka javisku rozdelenému na viacero priestorov vyznievajú takmer až filmovo. Tretie dejstvo otvára aj podzemnú vínnu pivnicu, v hornej časti kuchyňu, jedáleň. A do toho všetkého pestrý sled udalostí.  Zvláštny akcent dal Bechtolf na portrét Grófky, na jej frustráciu a sklamanie z manželovej záletníckej povahy. Pekne to ukazuje záver obrazu, keď Grófka unikne z hlavnej scény a šťastné chvíle si pripomenie vybratím vlastných svadobných šiat zo skrine. Barbarinu poníma réžia ako mladú divošku, neskrotné dievčisko túžiace po Cherubínovi, ale aj ostrojazyčne pripomínajúce Grófovi jeho hriechy. Zriedka som videl tak úspešne vyriešený záverečný obraz, umiestnený tento raz do skleníka. Rozuzlenie deja tieklo prirodzene a vierohodne, tak ako aj bola poňatá celá Figarova svadba. Ani príliš súčasná, ani „parochňová“, skrátka nadčasová a vtipná.

Sólistické obsadenie novej inscenácie je veľmi vyrovnané, aj malé úlohy majú presný charakter a adekvátnych interpretov. Ťažisko však stojí na pätici hlavných rolí. Grófa a Figara stvárňujú sólisti, ktorí bežne striedajú kostýmy oboch postáv. Rovnako obaja sú charakterizovaní ako basbarytonisti (vo mne až na malé výnimky tento „medziodbor“ zaváňa trocha alibizmom), hoci vskutku ide o barytonistov. Luca Pisaroni je skvostným Grófom po každej stránke. Vychutnáva si každý detail hereckej drobnokresby, je to nesmierne elegantný, samoľúby záletník s mäkkým, dynamicky tvárnym, v každej polohe sýto znejúcim hlasom. Adam Plachetka má Figara veľakrát overeného, spieva ho tiež krásnym timbrom, voľne, objemne a intonačne presne znejúcim v strednej a vysokej polohe. Zdá sa však, že hĺbky mu troška robili starosti, boli zvukovo mierne poddimenzované a možno aj preto nebol rytmicky vždy stopercentný. Herecky a osobnostne vytvoril temperamentného a vtipného Figara.Obe sopranistky, Martina Janková (Susanna) a Anett Fritsch (Contessa), majú v repertoári dokonca dve spoločné úlohy, Zuzanku i Cherubína. Anett Fritsch však aj napriek svojím dvadsiatim deviatim rokom už prechádza za Grófku. Má pre ňu predpoklady v sýtejšej farbe stále ešte skôr lyrického než mladodramatického sopránu, má potrebnú vokálnu kultúru a štýl, no predsa od ideálnej Grófky ju ešte delí malý krôčik. Martina Janková má okrúhly, mäkký, stále pôvabný soprán a frázuje vskutku delikátne.Pre Zuzanku disponuje potrebnou rezonanciou hlbokej polohy, na druhej strane vo výškach by neuškodilo trocha viac trblietavého lesku. Príjemným Cherubinom bola publikom vrúcne ocenená Margarita Gritskova. Mezzosoprán s farebnými hĺbkami vo vyššej polohe zľahka pripomínajúci slovanský pôvod umelkyne. Krásne charakterové figúrky vytvorili vokálne stále zdatní a ostrieľaní Ann Murray (Marcellina) a Carlos Chausson (Bartolo), ale aj mladý Paul Schweinester ako Don Basilio.

Hodnotenie autora recenzie: 85 %

Salzburger Festspiele 2015

Wolfgang Rihm:
Die Eroberung von Mexico
Hudobné naštudovanie: Ingo Metzmacher
Réžia: Peter Konwitschny
Scéna a kostýmy: Johannes Leiacker
Svetla: Manfred Voss
Videodesign: fettFilm
Dramaturgia: Bettina Bartz
ORF Radio-Symphonieorchester Wien
Premiéra 26. júla 2015 Felsenreitschule Salzburg
(napísané z reprízy 1. 8. 2015)

Montezuma – Angela Denoke
Cortez – Bo Skovhus
Sopran – Susanna Andersson
Mezzosopran – Marie-Ange Todorovitch
Sprecher 1 – Stephan Rehm
Sprecher 2 – Peter Pruchniewitz
***

Wolfgang Amadeus Mozart:
Le nozze di Figaro
Hudobné naštudovanie: Dan Ettinger
Réžia: Sven-Eric Bechtolf
Scéna: Alex Eales
Kostýmy: Mark Bouman
Svetla: Friedrich Rom
Sbormajstr: Ernst Raffelsberger
Dramaturgia: Ronny Dietrich
Wiener Philharmoniker
Konzertvereinigung Wiener Staatsopernchor
Premiéra 28. júla 2015 Haus für Mozart Salzburg
(napísané z reprízy 2. 8. 2015)

Il Conte Almaviva – Luca Pisaroni
La Contessa Almaviva – Anett Fritsch
Susanna – Martina Janková
Figaro – Adam Plachetka
Cherubino – Margarita Gritskova
Marcellina – Ann Murray
Don Bartolo – Carlos Chausson
Don Basilio – Paul Schweinester
Don Curzio – Franz Supper
Barbarina – Christina Gansch
Antonio – Erik Anstine

www.salzburgerfestspiele.at

Foto archiv, Salzburger Festspiele / Monika Rittershaus, Ruth Waltz