Bayreuth: novozbohatlí gauneři na geografické a morální periferii

Novozbohatlícki gauneri na geografickej a morálnej periférii 

„Heda! Hedo!” boha Donnera v závere Rýnskeho zlata – predvečera slávnostnej javiskovej hry Nibelungov prsteň Richarda Wagnera je jeden farbami hýriaci kus zvukovej maľby. Z niekoľkokrát rozdelených kolísavých sláčikov náhle vyvstane obraz zbierajúcich sa búrkových mračien. Nabitá atmosféra elektrizuje vzduch naplnený jemnou sparou. Donner sa chopí svojho kladiva a vystúpi na kamenný pahorok, kde stojí zoči voči prichádzajúcej čierňave. Leitmotív zo širokého crescenda neseného najprv lesnými rohmi, neskôr masívnym tutti celého plechového aparátu pretínajú stupňujúce sa poryvy sláčikov. Na vrchole tohto grandiózneho orchestrálneho vrenia udrie Donner kladivom o skalu až to zaiskrí. Zvukom sa preženie rýchly vír kotlov orámovaný vilončelami a kontrabasmi…

Temperovaná zvukomaľba mýtickej krajiny 
Operná literatúra je bohatá na zvukové maľby búrok, bleskov a hromov. Wagnerova čierna mrákava preťatá Donnerovým bleskom v závere Rýnskeho zlata je však spomedzi všetkých hudobných búrok z pera Vivaldiho, Haydna, Beethovena najpôsobivejšia. Richard Wagner je hudobným pendantom maliarov nemeckého romantizmu ako Themistocles von Eckenbrecher, Arnold Böcklin, Ludwig Richter či Anselm Feuerbach. Len v Bayreuthe dokáže zaznieť jeho pestrá hudobná paleta tak romanticky a nemecky. Christian Thielemann je jeden z tých dirigentov, ktorí majú tento deutscher Klang v krvi. A to je dôvod, prečo bol hudobným naštudovaním jubilejného bayreuthského Ringu v réžii Franka Castorfa v roku 2013 poverený nie on, ale Kirill Petrenko, ktorý wagnerovskú obec na seba upozornil už Prsteňom v Meiningene v roku 2001. Ako designovaný šéfdirigent Berlínskych filharmonikov stojí za pultom Bayreuthského festivalového orchestra toto leto posledný krát. Napriek kontroverznej réžii bol teda o zatiaľ posledný Petrenkov Ring na Zelenom vŕšku obrovský záujem. Aj tohto roku sa Petrenko chopil partitúry s jemu vlastnou eleganciou vo výraze. Wagnerovu skazku poňal štíhlo, vyvážene, s dôrazom na jej finesy a modernosť. Podobne ako v jeho dirigátoch za pultom Bavorskej štátnej opery, aj tu sa mu podarilo odkryť nezvyčajné akcenty a farby bohatej inštrumentácie. Namiesto snahy o povestnú nemeckosť vyzdvihuje novátorský hudobnodramatický nerv Wagnerovho opusu. Obrazy romantickej mýtickej krajiny pulzovali pod jeho taktovkou akoby nevdojak plastickou gráciou. Či už v spomínanej búrke posledného obrazu, alebo cez 136 taktov jemne sa vlniaceho Rýna v Es dur predohre. Pre svojskú poetiku legendárneho búrliváka z berlínskej Volksbuhne Franka Castorfa pripravil triezve a do posledného hlasu premyslené ozvučenie, za ktoré ho diváci napokon odmenili frenetickými ováciami.

Trash, desperáti a road movie
Tak ako Petrenko v hudbe, aj Castorf zbavil text Wagnerovej drámy akéhokoľvek vzývania nemeckého mýtu. Namiesto riečneho dna a romantickej skalnatej výšiny situuje bohov, škriatkov a rusalky wagnerovského panteónu do ošarpaného motelu na road 66 kdesi v americkej púšti. „Golden Motel“ je bordelom, čerpacou stanicou a luxusným no nevkusným apartmánom v jednom, ako vystrihnutý z béčkového trashového amerického road movie päťdesiatych rokov.Na jeho terase sa lenivo povaľujú znudené kurvičky Wellgunde, Woglinde a Flosshilde. Popri sušení čerstvo vypratých nohavičiek, grilovaní a klebetení stíhajú laškovať s Alberichom, ktorého najprv rozdráždia a potom nechajú napospas jeho rozbujnenej žiadze. Niet divu, že sa takto neukojený vykašle na vášeň a radšej sa ulakomí na zlato ukryté na dne motelového bazéna. Zdesené a svojou ľahkovážnosťou zaskočené rýnske rusalky naskočia do čierneho mercedesu a uháňajú k najbližšej čerpacej stanici, aby po telefóne nahlásili Wotanovi krádež firemnej hnuteľnosti. Hore v apartmáne za veľkými oknami pozerá znudená Fricka rezignovane do prázdna, zatiaľčo sa jej gaunerský manžel Wotan v jej prítomnosti necháva v posteli bohyňou lásky Freiou oblažovať večnou mladosťou. Castorfova lumpenburžoázia strednej triedy si však geografickú i morálnu perifériu užíva len do momentu, kým sa Fasolt a Fafner, dvaja výpalníci v montérkach, nezačnú hlásiť o sľúbenú odmenu za ich staviteľské služby.V penthouse riaditeľského poschodia nastane panika. Nepomôže však ani naliehanie, ani skrývanie sa. Ešteže je tu „bratranec“ Loge. Čudák v červenom obleku, ktorý vie, kde je zlato. Nový deal je na svete. Buď zlato, alebo Freia. Obrí grobiánski bratia si však peknučkú bohyňu zatiaľ odvedú ako rukojemníčku. Kto to myslí dobre, avšak stále činí zlo, toho čoskoro rozgniavia mlynské kamene morálky. Wotanov účel svätí prostriedky, čo zaručene nemôže dopadnúť dobre. Násilím sa Wotan zmocní zlata v Nibelheime – striebornom obytnom prívese, ktorý Nibelungovia Alberich a Mime, dvaja bratia v burleskne trblietavých oblekoch, práve pristavili na čerpacej stanici. Pri drinku na terase motela pripraví Wotan Albericha aj o prsteň z rýnskeho zlata, ktorého sa par tout nechce vzdať ani vyvážením Freie zlatom, do ktorého chýba už len ten posledný kúsok trblietajúci sa na jeho prste. Ešteže je tu Erda, ktorá sa v postave bordelmamy, či skôr životom preskúšanej divy v kožušinovom kabáte snaží varovať Wotana. Nástojčivosť jej temného, no morbídne elegantného proroctva ho presvedčí natoľko, že s ňou stihne ešte aj malé intímne čísielko v kúpelni, z ktorého neskôr vzídu osemtorčtá Gerhilde, Ortlinde, Waltraute, Schwertleite, Helmwige, Siegrune, Grimgerde a Rossweise.

Intímny výklad motivácie postáv ako kríza médií
To, že Wotan s Erdou splodí valkýry, Wagnerovo libreto nespomína. Ide tu však o jednu zo skrytých motivácií konania figúr, ktoré niekedy náznakovo, inokedy explicitne zaznejú vo forme modulácií jednotlivých leitmotívov. Tento geniálny kompozičný hudobnodramatický prístup inscenuje Castorf pomocou filmových sekvencií premietaných na obrovský billboard zakomponovaný do scénickej stavby motela. Ako reklamná plocha alebo strieborné plátno autokina atakujú zdvojenou, paralelnou, alebo pantomimickou akciou pozornosť publika. Tam kde necháva Castorf spievať akoby neinvenčne na rampe, tam sa presúva dráma do biografu na plátne. Kameramani neustále sa pohybujúci pomedzi postavy na fantasticky detailnej, no nikdy nie preplnenej a účelovej scéne Aleksandara Denica snímajú mimiku aktérov. Ich intímna vnútorná dráma je tak v prestrihoch s fiktívnymi filmovými sekvenciami prenášaná do popredia javiska. Filmové pasáže týmto spôsobom vynikajúco osvetľujú skryté motivácie postáv na jednej strane (už spomínaná kúpeľňová scéna Erdy a Wotana, ktorá sa odohráva  v útrobách scénickej stavby, do ktorej divák preniká len skrz filmové plátno), na druhej strane by sa dali chápať ako kritika mediálneho ošiaľu, ktorý Castorf chápe ako cynickú chiméru pachtiacu po stieraní hraníc intimity. A to je jeden z dôvodov, prečo Castorfova intencia nenudí. Wagnerovu kritiku kapitálu totiž rozširuje o aspekt mediálnej kritiky. Nielen nafta a benzín, ale aj (emocionálna) pornografia nových médií sú novým zlatom – mocnou zbraňou v rukách bezcharakterných novozbohatlíkov bez vkusu a morálnych zábran.Pri premiére v roku 2013 bolo Castorfovo mediálne „blízke stretnutie tretieho druhu“ s často neúprosným a konzervatívnym publikom v Bayreuthe absolútnym kameňom úrazu. Po poslednom predstavení sa však zdá, že publikum začína prijímať aj túto verziu Wagnerovho mýtu. Bučanie zaznelo len zriedka, rozhorčených prestávkových extempore ubudlo. Presne ako v prípade legendárneho „Prsteňa storočia” Patrice Chereaua, ku ktorému má Castorfova spoločenskokritická optika  rozšírená o mediálnu kritiku vo forme samplingu popkultúrnych ikon filmovej estetiky podozrivo blízko.

Kirill Petrenko, absolútna hviezda večera
Obrovskú zásluhu na tomto úspechu má však Kirill Petrenko, ktorý strháva nielen už spomínanou eleganciou a uváženosťou v práci s hudobným materiálom, ale aj so speváckym ansámblom, ktorý počas predohry k Wagnerovej tragickej trilógii nadchol nielen inteligentným spievaním, ale i presvedčivou a odovzdanou hereckou akciou. Vďaka neustále prítomným kamerám sa nikto z nich nemohol ani na minútu len tak „odložiť“. So zápalom niesli režisérsku intenciu vyšperkovanú špičkovou speváckou technikou. Popri lascívnych a švitorivých rýnskych pannách (Mirella Hagen, Julia Rutigliano, Anna Lapkovskaja) vynikli najmä Wolfgang Koch ako v každej polohe tvárny a znelý Wotan a intonačne presná, zamatovo krásna a zrozumiteľná Claudia Mahnke v postave Fricky. Erda Nadine Weissmann neponúkla len vďaka kostýmu herecky vznešenú, ale i spevácky elegantnú a glamuróznu Erdu. Albert Dohmen s markantným baritonom tmavšieho zafarbenia vydoloval zo svojho Albericha neokrôchaného a zatrpknutého škriatka, ale aj hrubiánskeho a objemného trýzniteľa svojho brata Mimeho, ktorého zase Andreas Conrad neposunul len do neohrabanej komickosti. Zdatným frázovaním intonoval postavu ubitého nešťastníka s postave vlastnou tragikomickosťou. John Daszak ako tak trochu autistický Loge neustále sa hrajúci so zapaľovačom pripomenul lesklým spieltenorom a hereckou vervou najlepšie časy Heinza Zednika. Last but not least Wilhelm Schwinghammer ako Fasolt a Andreas Hörl v postave jeho brata Fafnera ako výpalnícki automechanici naplnili svojimi sýtymi basmi víziu Petrenkovho a Castorfovho hudobnodramatického zámeru. Tak isto i Daniel Schmutzhard (Donner) a Lothar Odinius (Froh) ako Quentin Tarantinovsky poňaté duo amerických chuligánov s neuroticky zachladnutou pubertou.Ako „predvečer“ a overtúra slávnostnej scénickej hry, zaujíma Rýnske zlato v štvorčasťovom Prsteni tak trochu výsostné postavenie. Svojou dĺžkou i dramaturgiou by sa dal chápať ako skeč o prehistórii k nasledujúcej tragickej trilógii. Či Castorfovi jeho intencia súdobej spoločenskej kritiky turbokapitalizmu vyjde, sa ukáže už čoskoro. Čas vo Wagnerovom Ringu, ale i v Bayreuthe plynie svojsky a Valkýry už sedlajú tátoše…

Hodnotenie autora recenzie: 95 %

Bayreuther Festspiele 2015
Richard Wagner:
Das Rheingold
Dirigent: Kirill Petrenko
Réžia: Frank Castorf
Scéna: Aleksandar Denić
Kostýmy: Adriana Braga Peretzki
Svetla: Rainer Casper
Video:  Andreas Deinert, Jens Crull
Festspielorchester
Premiéra 26. júla 2013 Festspielhaus Bayreuth
(napísané z reprízy 9. 8. 2015)

Wotan – Wolfgang Koch
Donner – Daniel Schmutzhard
Froh – Lothar Odinius
Loge – John Daszak
Fricka – Claudia Mahnke
Freia – Allison Oakes
Erda – Nadine Weissmann
Alberich – Albert Dohmen
Mime – Andreas Conrad
Fasolt – Wilhelm Schwinghammer
Fafner – Andreas Hörl
Woglinde – Mirella Hagen
Wellgunde – Julia Rutigliano
Flosshilde – Anna Lapkovskaja

www.bayreuther-festspiele.de

Foto Bayreuther Festspiele / Enrico Nawrath