Così fan tutte v Bratislavě. A pod čarou k situaci v SND

Medzi štartom najnovšej premiéry Opery Slovenského národného divadla pod taktovkou hudobného riaditeľa Friedricha Haidera a jeho emotívnou verejnou rezignáciou na vedúci post po splnení záväzkov v aktuálnej sezóne uplynulo len niečo vyše päťdesiatich hodín. Blesk z čistého neba a priestor pre odbornú i laickú verejnosť, otvorený pre zvažovanie argumentov i špekulácie. Ako zvyčajne, chýbal oficiálny postoj štatutára. Jednosmerný monológ hudobného riaditeľa ostal bez odozvy. Osobné stanovisko k najnovšej kauze, ktorú nečakane otvorila stredajšia tlačová konferencia (pôvodne zameraná na dve témy - na premiéru a na oboznámenie s dramaturgickým plánom na budúcu sezónu), prinesiem pod čiarou.

Così fan tutte v Bratislave – (takmer) labutia pieseň Friedricha Haidera

V piatok sa na scénu historickej budovy Slovenského národného divadla po osemnástich rokoch vrátila dramma giocoso (čo je vhodnejšie žánrové označenie ako v bulletine uvádzaná „opera buffa“) Così fan tutte. Wolfganga Amadea Mozarta nikdy nie je dosť. Túto dramaturgickú premisu prijímam a neprekáža mi, že v súčasnom repertoáre Opery SND sú už štyri tituly (predpokladám, že popri Donovi Giovannim, Čarovnej flaute a Così fan tutte v ňom ostáva aj momentálne nehraná La clemenza di Tito, keďže jej derniéra nebola ohlásená) salzburského génia. Mozart (a dodávam, že aj bratislavskou dramaturgiou zaznávané predverdiovské belcanto) je natoľko číry, že v ňom sa každá muzikantská približnosť vynorí v plnej nahote. Party z jeho opier nikomu, kto na ne profesionálne má, neublížia. Je to večná škola. V prípade Così fan tutte navyše Škola milencov. Tak totiž znie podtitul opery.

Hoci z bulletinu sa nikde nedozvieme, že ide o inscenáciu prenesenú z Baltickej opery v Gdansku (tam zasa vznikla ako spoločný projekt s Varšavskou komornou operou), bratislavská verzia v réžii Marka Weissa je autonómnou výpoveďou, nie je žiadnou kópiou. To dokomentujú aj fotografické zábery zo severu Poľska. Podľa nich sa zdá, že u nás ide o prudérnejšiu modifikáciu.

Ale nechajme Gdansk či Varšavu bokom. Každému začiatku štúdia nového titulu spravidla predchádza dramaturgická analýza, voľba verzie (pokiaľ sú k dispozícii) či prípadná dohoda o úpravách predlohy. Dnes však vo svete – aj pri neobmedzenej a často ad absurdum uvoľnenej právomoci režisérov – je badateľný trend zachovávať vernosť originálom. Je to vlastne povinnosť inscenačných tímov sprostredkovať dielo (mám na mysli partitúru, nie vizuálnu stránku) v intenciách jeho tvorcov. Každá dramaturgia súboru má slobodnú voľbu a nesie za ňu zodpovednosť, či titul pojme do repertoáru v podobe, v akej vznikol, alebo sa zľakne jeho prípadnej dĺžky.

Prečo o tom hovorím? Così fan tutte sa dostávajú na plagát Opery SND po piaty raz. Ak si odmyslíme štyri predstavenia v českom preklade z roku 1932, k faktickej rehabilitácii geniálnej partitúry došlo až začiatkom sedemdesiatych rokov, uvedením opery v hudobnom naštudovaní Zdenka Košlera a v réžii Karla Jerneka v činohernom Hviezdoslavovom divadle (historická budova bola v rekonštrukcii) dňa 18. 12. 1971 (nie vo februári, ako uvádza bez úcty k faktom bulletin). Vrátili sa ešte v rokoch 1982 a 1988, no zakaždým s vyškrtnutými áriami troch protagonistov v druhom dejstve.

Teraz nastala výnimočná šanca ponúknuť Così fan tutte kompletne (nemám na mysli variabilitu v secco recitatívoch); jej využitie sa očakávalo predovšetkým od garanta štýlovosti mozartovských produkcií v SND, Friedricha Haidera. A rovnako od dvoch v bulletine uvedených dramaturgov – Slavomíra Jakubeka (súčasný riaditeľ Opery v pozícii dramaturga inscenácie?!) a Martina Bendika. Nestalo sa, hoci údaje na webovej stránke divadla o predpokladanej dĺžke predstavenia (tri a pol hodiny) nabádali k nádeji, že škrty sú otvorené. De facto však predstavenie trvá dve hodiny a štyridsaťpäť minút. Jediná ária, ktorú inscenačný tím vzal na milosť, bola tenorová Tradito, schernito. Škoda, preškoda, že nezaznelo aj brilantné rondo Fiordiligi Per pieta či krátka, vtipná a o charaktere postavy vypovedajúca Dorabellina ária È amore un ladricello. Zvlášť, keď bolo k dispozícii aspoň jedno obsadenie, ktorému by tieto čísla nielenže nespôsobili traumu, ale priniesli radosť. No a keď sme už pri škrtoch, kde nespochybňujem právo dirigenta a dramaturga určiť si objem secco recitatívov, ich úplné vynechanie v úvode druhého dejstva bolo takmer ako päsť na oko. Bez ohľadu na pôvodný tvar inscenácie mimo Bratislavy, v tomto ma Friedrich Haider veľmi sklamal. O Martinovi Bendikovi to tvrdiť nemôžem, keďže jeho argument na tlačovej besede bol, že dnes je trend krátenia opier, a za príklad si zobral Calixta Bieita, ktorý kdesi režíroval prierez touto operou. Ak toto má byť vážne mienený názor dramaturga, tak ide o exemplárny a trestuhodný príklad vyhodených peňazí.

Poľský tím, zložený z režiséra Marka Weissa a Hanny Szymczak (scéna a kostýmy, ktoré – ako sa zopár „vyvolených“ dozvedelo na popremiérovom stretnutí – pre chorobu dokončila Naďa Šimunová), poňal predlohu komorne. Najmä pokiaľ ide o využitie javiskového priestoru. Časť diania sa odohráva na uzavretej scéne, lemovanej akoby rozloženým paravánom s čiernym horizontom, časť pred spustenou oponou. Dominantnosť tmavého farebného spektra napovedá, ako pochopili predlohu inscenátori. Nejde o typickú komickú operu (paradoxne v tlačovine je takto nazvaná), ale o zopár vtipných situácií, okorenených spoznávaním trpkých dôsledkov výmeny mileneckých partnerov. Così fan tutte sa dajú zasadiť do akéhokoľvek prostredia (Mozart a libretista Lorenzo da Ponte mali na mysli Neapol v 18. storočí); ak je réžia zmysluplná, zaberú v rokokových kostýmoch aj v rifliach či kraťasoch. Marek Weiss s výtvarníčkou Hannou Szymczakovou si vybrali prvú polovicu 20. storočia a zabalili ich do vizuálu v štýle art deco. Zmysel práve tejto voľby nebol celkom zdôvodnený. Rovnako ako aj vyhodenie vojenského motívu, prítomného v librete aj hudbe. Hlavný rébus každej inscenácie, ako sa vyrovnať so záverom, ostal vo viac-menej otvorenom riešení. V záverečnom ansámbli síce réžia naznačí model „každý s každým“, no zo scény odchádzajú už pôvodné páry. Síce nie v objatí, no ktovie, čo sa stane o hodinu.

Inscenácia Marka Weissa je postavená výlučne na charakterizačnom umení sólistov. Ak sa zíde správna zostava (vokálne, výrazovo, herecky), tento model prináša ovocie. To bol výsledok prvej premiéry. Ak polovica sólistického sexteta stojí na javisku omylom, celá koncepcia sa zrúti ako domček z karát. Rezultát druhej premiéry. Len málokedy vie inscenácia vystrúhať dve tak rozdielne tváre.

Friedrich Haider býva zárukou štýlovej čistoty a kvalitnej hry orchestra. Stalo sa tak aj v naštudovaní Così fan tutte – avšak plody dozreli len na prvej premiére. Druhá bola od začiatku nervózna a dvakrát sa úplne v secco recitatívoch prerušil prúd hudby. Navyše, na javisku bola polovica zo sexteta sólistov obsadená chybne. Odhliadnuc od vyššie spomenutých výhrad k škrtom a celkovej sobotnej indispozícii, bolo Haiderovo naštudovanie opäť vybrúsené, diferencované v tempách, dynamických rovinách, precízne v súhre i samotnom výkone orchestra. Haider je všeobecne zástancom svižných temp, čo aj v tomto prípade bolo na prospech veci. Nebola to však jednostranná koncepcia, žiadne naháňanie času, pretože dirigent vybudoval kontrasty, ponechal niektoré čísla tiecť tak, aby divák mohol vychutnať ich melodickú linku a zároveň vnímať v transparentnej partitúre aj majstrovstvo inštrumentácie či hudobnej kresby situácií. Opäť hovorím o prvej premiére. Komorný zbor, pripravený Ladislavom Kaprinayom, naplnil svoj zástoj vokálne i herecky s maximálnym nasadením.

Prvá premiéra vyšla v drvivej väčšine sólistického sexteta obdivuhodne a nedala znať, že o tradícii mozartovského spevu na našej prvej scéne ťažko možno hovoriť. Hosťujúca Jana Šrejma Kačírková, mladá česká sopranistka s unikátnym repertoárovým záberom (ako jedna z mála v celosvetovom meradle spieva v súčasnosti v Ostrave všetky tri hlavné postavy v Donizettiho tudorovskej trilógii), dokázala, že Mozart je rovnako jej parketou. Napokon, kto vyznáva estetiku belcanta, má to vyhrané aj u neho. Obzvlášť ako Fiordiligi, ktorá popri nespočetných ansámbloch má dve virtuózne árie (žiaľ, zaznela len prvá, Come scoglio), ktoré sú exponované v rozsahu, koloratúrach, vyžadujú legatovú kultúru i dramatickejší charakter hlasu. Jana Šrejma Kačírková zvládla part po každej stránke bravúrne, jej tón mal široké spektrum dynamických nuáns, bol precízny v ozdobách, okrúhly, prierazný a pritom čarovne mäkký. Príjemným prekvapením bola Dorabella Moniky Fabianovej. Zjavne jej lyrickejšie party sedia lepšie, jej hlas sa zaokrúhlil, znel oveľa plastickejšie než v dramatických rolách a timbrom krásne ladil s Kačírkovou. Pritom sólistka má prirodzene tmavú spodnú polohu a vďaka spoľahlivej technike bez registrových zlomov prechádza do výšok. Fabianovej Dorabella plne obstála aj štýlovo, nehovoriac o jej vyspelom herectve, čo však u nej predpokladám automaticky.

Pánska dvojica bola dámam rovnocenným spoluhráčom. Mladučký tenorista Juraj Hollý po skončení štúdia na Vysokej škole múzických umení dal prednosť zahraničiu a po ročnom pôsobení v Opernom štúdiu v Kolíne nad Rýnom je momentálne v pevnom angažmáne v Koblenzi. Tam, ako prvý lyrický tenor, si rozširuje repertoár a získava cenné skúsenosti. Juraj Hollý bol už počas štúdia považovaný za veľký talent a jeho aktuálny Ferrando potvrdil, že ho dokáže rozvíjať. Predovšetkým, jeho devízou je krásna, vrúcna farba materiálu, ktorý má šťavu, objem, lesk a zmysel pre štýlové modelovanie fráz. Na mozartovskej parkete nie je nováčikom, Ferranda už spieval v slovenčine v Banskej Bystrici, Dona Ottavia počas štúdia a Tamina v Koblenzi. Ostáva len veriť, že technicky si upevní vrchný register, aby mohol zdolávať aj exponovanejší belcantový repertoár. Pre ochorenie alternujúceho kolegu spieval oba večery, pričom v druhom pôsobil ešte uvoľnenejšie. Daniela Čapkoviča vedenie bratislavskej opery neobozretne tlačilo do dramatických barytónových partov. Na premiére jednoznačne dokázal, že jeho miesto je na lyrickom teritóriu. Guglielmovi vtisol nielen kovovo jasný a pritom mäkký tón, voľne sa nesúci v každej polohe, ale aj veľkú dávku slohovej čistoty. Daniel Čapkovič ako mozartovský hrdina bol jednoznačne objavom naštudovania a veľkým osobným úspechom ambiciózneho umelca. Peter Mikuláš a Don Alfonso – to je sumár umeleckej zrelosti, interpretačnej poctivosti a pokory k partitúram. Konkrétne s týmto partom sa stretol už po piatykrát a stále doňho vnáša nové, v intenciách dirigenta a režiséra modelované výrazové nadstavby. Hlas Petra Mikuláša znie stále sviežo, pevno, objemne i štíhlo.

Jana Bernáthová ako Despina trocha tratila na beztvarom režijnom profile postavy oblečenej do mužského odevu a spevácky sa v hlbších polohách nepresadila.

Druhá premiéra priniesla diametrálne odlišný výsledok. Ak polovica zo sexteta sólistov spieva nekompetentne, zrazu sa rozbijú ansámble a uniká zmysel hudobný aj režijný. Vinníci nezdaru sú traja. V prvom rade František Ďuriač, ktorý part Dona Alfonsa vlastne odrecitoval. Suchý, bezfarebný, rytmicky labilný hlas nedokázal z postavy spraviť absolútne nič. Ďalším zásadným nedorozumením je Denisa Hamarová ako Dorabella. Jej dramatický mezzosoprán s obrovským vibratom, minimálnou prispôsobivosťou v ansámbloch a štýlovou nečistotou pôsobil vyslovene rušivo. Tretím omylom sa stal pokus o obsadenie Despiny mladou Máriou Rychlovou, ktorej výkon osciloval medzi neznelou spodnou polohou a technicky neskrotenými, ostrými výškami. Aleš Jenis (Guglielmo) disponuje veľmi svetlým barytónom s menej rezonančnou hlbokou polohou, čo v prípade tohto partu je trocha hendikepom. Komplexne však podal výkon, ktorý inscenáciu nepoškodil. Podobne aj Eva Hornyáková ako Fiordiligi, vo vokálne lyrickej alternatíve postavy k prvému obsadeniu. Miestami sa jej darilo výborne, zopárkrát však nebola v koloratúre presná a do celkového výrazu (aj hereckého) vkladala až priveľa afektu.

Nemôžem si odpustiť poznámku k bulletinu. O nepresnosti vo faktografii som už písal, nie je to však všetko. Chýbal presný preklad libreta (aj obsah opery zamlčuje vojenskú konotáciu), chýbali profily prinajmenšom hosťujúcich sólistov (mohli tvoriť aj súčasť vsuvky s denným obsadením), jeden z článkov má gramaticky sporný názov (Náhlenie sa…) a tvrdenie v inom texte, že Otto Schenk poňal svojho času dielo „bezmyšlienkovito“, znie z pera študentky muzikológie a jej pedagóga trocha bohorovne. Napokon, ak mapujeme inscenačné tvary a výklady, tak ich vývoj ani zďaleka neskončil rokom 1986. Michael Haneke je jedným z príkladov.

Nestáva sa často, že výsledky dvoch premiér sú natoľko odlišné. Je to však rukolapný dôkaz, že opera stojí a padá na spevákoch. Ak táto zložka nefunguje, zlomí väzy aj premyslenejšej a vypointovanejšej réžii, než priniesli bratislavské Così fan tutte. Nech si teda režiséri myslia, čo chcú, nie sú pánmi operných domov. Aj to je čerstvé posolstvo z Opery Slovenského národného divadla.
***

Pod čiarou k situácii v Opere SND
Friedrich Haider koncom sezóny odstupuje z postu hudobného riaditeľa opery. To je nový, holý fakt. Ako dobré mravy kážu, na tlačovej besede v polhodinovom monológu ponúkol stručný odpočet svojej tri a polročnej éry a zoširoka zdôvodnil motívy pre verejnosť prekvapujúceho rozhodnutia. Za hlavné označil krátenie finančného rozpočtu zo strany Ministerstva kultúry Slovenskej republiky a neochotu šéfa rezortu prijať ho. Otvoril viacero tém, ktoré – pokiaľ by vedenie inštitúcie malo záujem (ten nespochybniteľne chýbal na akomkoľvek stupni vedenia) – mohli byť predmetom širšej odbornej diskusie.

Z úst Friedricha Haidera zaznela krutá a priama obžaloba kultúrnopolitických pomerov na Slovensku, predovšetkým adresovaná zriaďovateľovi inštitúcie. Každá minca má dve strany. Tento raz sa zdalo, že pán Haider, ako po slovensky nehovoriaci operný funkcionár, nedostával pravdivé informácie o nastavení systému a kompetenciách v slovenskej kultúre. Odvolávajúc sa na podporu generálneho riaditeľa Mariána Chudovského a riaditeľa opery Slavomíra Jakubka, spravil im (predovšetkým prvému z nich) – asi tiež nechtiac – vyslovene medvediu službu. Vyjednávanie o rozpočte je výlučne právomocou generálneho riaditeľa, ktorý je jediným oficiálnym partnerom ministra kultúry. Argument, že Marek Maďarič nenavštevuje premiéry, je zástupný. Ministerstvo kultúry nepochybne má dostatok informácií o situácii v Opere SND, ale aj v Slovenskej filharmónii, ktorá údajne dostala pridelený vyšší rozpočet. Napokon monitoring tlače je k dispozícii a nemal by ho s bohorovnou suverenitou bagatelizovať ani riaditeľ Opery.

Porovnávať rozpočty pre Slovenskú filharmóniu a Slovenské národné divadlo vedie k nepresnostiam, keďže druhá z inštitúcií je zložená z troch súborov. Opäť téma na diskusiu. Zastávam názor, že súčasný model trojsúborového divadla je prekonaný, nepraktický a vyvoláva problémy aj tohto druhu. Jedným dychom sa mi však žiada dodať, že rezervy treba hľadať v prvom rade vo vnútri ustanovizne. Okrem mnohého iného aj zmenou nerentabilného modelu prevádzky. O mnohom sa už písalo, slová recenzentov však nik neberie vážne. Že situácia v Opere SND nie je zdravá, o tom ja osobne nepochybujem. Rovnako ako aj o inom. Že pôsobenie Friedricha Haidera a zreteľný rast úrovne hudobných naštudovaní pod jeho dirigentským vedením sa nezmazateľne vpíšu do dejín našej opery. Ako riaditeľ Opery, neskôr už len hudobný riaditeľ, však žiadne prevratné zmeny nepriniesol. Či je to len jeho vinou, o tom silne pochybujem. Rovnako ako aj o samoozdravovacom procese v našej takzvanej erbovej inštitúcii.

 

Hodnotenie autora recenzie: 50 %

Wolfgang Amadeus Mozart:
Così fan tutte
Hudobné naštudovanie: Friedrich Haider
Dirigent: Friedrich Haider (alt. Ondrej Olos)
Réžia: Marek Weiss
Scéna a kostýmy: Hanna Szymczak
Zbormajster: Ladislav Kaprinay
Dramaturgia: Martin Bendik, Slavomír Jakubek
Orchester a zbor SND Bratislava
Premiéry 22. a 23. januára 2016 historická budova Slovenského národného divadla Bratislava

Fiordiligi – Jana Šrejma Kačírková / Eva Hornyáková,
Dorabella – Monika Fabianová / Denisa Hamarová (alt. Terézia Kružliaková)
Guglielmo – Daniel Čapkovič / Aleš Jenis
Ferrando – Juraj Hollý (alt. Martin Gyimesi)
Despina – Jana Bernáthová / Mária Rychlová
Don Alfonso – Peter Mikuláš / František Ďuriač

www.snd.sk