Směs emocí novým pohledem: Maškarní ples v Innsbrucku

Oprah Winfrey v jednej zo svojich show povedala, že na svete existujú len dve základné emócie a všetky ostatné sú len ich odtieňmi. Na opačných póloch emočnej škály stojí strach a láska. Všetky naše činy sú motivované nejakou kombináciou, ktorá sa nachádza bližšie k jednej alebo druhej strane (ak pre zjednodušenie myslíme lineárne). Niekedy je dosť ťažké odhaliť samého seba a zistiť, čo bolo naším popudom konať alebo reagovať na nejakú situáciu. Človek sa rád udržiava v sebaklame a ospravedlňuje si konanie zo strachu nejakým vyšším zámerom. Sebareflexia je výbornou pomôckou, ktorá pomôže vycibriť zmysel pre objektívne nazeranie na seba samého. A čím z vyššej perspektívy sa dokáže človek pozerať na moment vo svojom živote, tým menej sa nechá vtiahnuť do emócie danej situácie, ktorá ho môže zablokovať a vyčerpať.

Opera Un ballo in maschera prináša zmes emócií, kde môžeme pozorovať vývoj jednotlivých postáv, či už pomalšie, alebo rýchlejšie na tejto škále. Ide o pomerne jednoduché a ľahko identifikovateľné emócie. To je podľa mňa jeden z dôvodov, prečo je Verdi jedným z najpopulárnejších operných skladateľov. Divákovi predostiera emócie, s ktorými sa dá ľahko stotožniť, teda nájsť či už v hudbe, alebo v príbehu samého seba, poľutovať sa alebo si uletieť vo fantázii, prípadne sa cítiť lepšie v porovnaní so „záporákmi“. Psychologický vývoj konania hlavných postáv samozrejme nie je jednostranný. Amélia (soprán), manželka Renáta, je zamilovaná do Riccarda (tenor), guvernéra Bostonu. Renáto (barytón), je však Riccardov sekretár, no najmä priateľ a dôverník. Trojuholník ako vyšitý. Kto je z psychologického hľadiska naozaj záporný charakter? V príbehu sa nikde nehovorí, že Riccardo miluje Améliu. Až keď náhodne odhalí, že Amélia hľadá pomoc u Ulriky (mezzosporán), aby ju oslobodila od tejto emócie, až potom reaguje, vyhľadá Améliu a núti ju priznať tento cit. Čo ho k tomu vedie? Dôsledok je, že zabráni Amélii v jej vnútornom boji a vyvolá v nej nádeje, že jej city môžu byť opätované.

Zároveň sa nečestne zachová voči priateľovi, ktorý to vo Verdiho príbehu okamžite odhaľuje. A jeho reakcia prameniaca zo zraneného ega je samozrejme najprv „smrť Amélii“. Tú si po jej náreku v árii Morrò, ma prima in grazia a počas svojej árie Eri tu che macchiavi quell’anima rozmyslí a rozhodne sa svoj hnev obrátiť voči Riccardovi tak, že sám povedie komplot, pred ktorým ho chcel varovať, a spojí sa s konšpirátormi Tomom (bas) a Samuelom (bas) a sám počas Maškarného bálu v treťom dejstve zabije Riccarda. Ten si už predtým uvedomil svoju chybu a chcel Améliu aj s Renátom premiestniť do iného mesta. Pri tom, ako umiera, vyznáva odpustenie všetkým zúčastneným. Nuž, keby postavy reflektovali skôr, ako reagovali, nemal by Verdi o čom písať. Reflektuje totiž len Riccardo, no až potom, čo už mal nôž vrazený medzi lopatkami. O reflexiu sa neúspešne pokúša aj Amélia, keď vyhľadáva Ulricu, no namiesto toho, aby odpovede na otázky o svojom vnútri hľadala v sebe, verí, že jej pomôžu byliny. Najhoršie dopadol Renáto s vraždou na krku a manželkou, ktorá ho nemiluje. Čo záleží na tom, že ho fyzicky nepodviedla (ako to Riccardo v záverečnej scéne vyznáva). Pre Améliu bol Riccardo len idealistickým únikom z reality manželstva, nazývať jej vzťah k Riccardovi láskou by bolo ďalším zlým vysvetlením toho, čo láska znamená.

Ak si všimneme klišé, ktoré Verdi používa (alebo je to skôr pomôcka pre diváka na rýchlejšiu orientáciu?), postavy, ktoré sú kvázi pozitívne, majú vysoké hlasy (tenor, soprán); čím viac sa blížime na odvrátenú stranu (mágia, žiarlivosť, komplot), hlasy sú posadené nižšie. Ale nenechajme sa oklamať touto symbolikou a reflektujme ďalej. Aj Verdi ponúka – okrem možnosti ponoriť sa do víru emócií a vyplakať si oči – aj možnosť reflektovať a zvažovať, čo je vo veci. Je predsa jednoduché obdivovať „milujúcich“ a odsúdiť vraha. Ale najprv sa ozaj treba zamyslieť nad tým, čo je to tá láska…!

Thaddeus Strassberger je skutočný architekt s obrovským množstvom fantázie. Tú oceňujem najmä v spôsobe, akým kombinuje obrazy a vnemy a dáva ich do nového kontextu. Podľa toho, ako sa režisér rozhodne známe dielo odprezentovať, na čo sa v diele zameria, ľahko možno uhádnuť, do akej miery je ako režisér umelecky a osobnostne zrelý. Un ballo in maschera ponúka totiž veľké spektrum toho, ako sa dá dielo poňať. Strassberger využil mapu sveta, a tak dielo zo Švédska putovalo najprv do Bostonu (cenzúra za čias Verdiho), Strassberger ho zasadil niekde do strednej či latinskej Ameriky. Mexičan by povedal, že „miesto činu“ je určite v Mexiku, keďže na stene visela Panna Mária Guadalupská a v Ulrikinej scéne bola ohromná inštalácia oltáru mŕtvych (Altar de muertos), typicky mexické symboly. No Strassberger nerobí inotaje, ktoré majú uspokojiť scestovaných či sčítaných divákov. Vytvára mozaiku vnemov, symbolov a obrazov, ktorým dáva určitý rámec, ktorý túto rozmanitosť zjednocuje. V tomto prípade je opera akoby filmom, čiže divák má pocit, že sleduje film na živo. Technicky na zmenu setu využíva točňu, ktorá je rozdelená na dva, niekedy tri diely. Podľa toho, kde sa odohráva moment dôležitý pre dej, otáča sa aj scéna. To síce nie je žiadnym technickým objavom, no spôsob, akým to robí, stavia diváka do pozície, ako by sa na operu pozeral cez kameru. Tam, kde by sa zamerala kamera, tá strana pódia prichádza do popredia. Podobný nápad mal režisér Frank Castorf pre Das Rheingold v Bayreuthe, on do opery zaangažoval kameramana, ktorého diváci nemali možnosť vidieť, lebo bol šikovne ukrytý v interiéri kulís a zameriaval sa na detaily akcie, ktorá bola premietaná na veľké plátno. Po chvíli pozerania tento efekt omrzel a stal sa rušivým, čo sa v prípade Un ballo in maschera nestalo a diváci ostali v napätí počas celého „filmu“. Jedným z vizuálne najsilnejších momentov bola scéna Ulriky. Sólistka stojí na oltári mŕtvych, ktorý je dokonalou inštaláciou a mohol by byť vystavený v múzeu moderného umenia. Hipsterské lampy visiace zo stropu, televízory, sošky Panny Márie, plastové kvetiny, peniaze, pomaranče, kríže a fialové svetielka: to je len časť dekorácie tejto dokonalej scény, ktorú zosilňujú deti v akoby woo-doo maskách v rituálnych odevoch. Ku koncu prvého dejstva sa na pozadí oslavy Riccarda odohrá vražda Ulriky, čo je tiež silným momentom predstavenia.

Druhé dejstvo má pokojnejší ráz (odohráva sa kdesi na predmestí) v rámci javiskového diania, režisér ponecháva vizuálne pomerne čistú scénu, aby vynikla realita vzťahov, ktorých interakcia kulminuje v treťom dejstve.

Tretie dejstvo je dokonalým farebným kokteilom. Najprv sa nachádzame v izbe u Renáta, turquoise stena a oranžová váza spolu s dekoráciami vo mne okamžite evokovali obrazy Fridy Kahlo. Následný maškarný bál bol plejádou zaujímavých masiek a škrabošiek doplnených surrealistickými kostýmami. Počas bálu zažívame “film vo filme”, keďže bál sa odohráva sťaby v open air kine. Pózy zboru v záverečnej scéne vytvárali dojem renesančného obrazu. Réžia Thaddeusa Strassbergera pre mňa bola ideálom súčasnej réžie. Neznásilňoval dej do svojich predstáv, ale inteligentne skombinoval kontexty s veľkým rešpektom pre hudobnú zložku.

Hlavné postavy boli excelentným farebným zladením hlasov. Tenor Paula Ferreiru (Riccardo) sa hrdinsky vysporiadal s touto hlasovo a fyzicky náročnou rolou. Farebnosť hlasu je sýta a mäkká, no nechýba mu špica, ktorá mu uľahčuje vyspievať vysoké polohy. Amélia v podaní Kariny Flores bola emočne silne prežitá a veľmi dobre vystavaná, jej hlas je mäkký a tvárny a výborne sa dopĺňal s predstaviteľkou Ulriky (Sanja Anastasia), ktorej magická sila hlasu úplne hypnotizovala. Ulrikina scéna bola jedným zo spevácky najlepších čísel predstavenia. Barytón Michaela Bachtadzeho má tiež výnimočnú farbu, ktorá pomáha sprostredkovať charakter Renáta, k čomu prispieva aj jeho javisková charizma. Žiarivým momentom bola prítomnosť Sophie Theodorides, ktorú režisér ponechal v rámci úlohy Oscara ženou. Je síce mladá, no jej ľahký svieži hlas ovládaný istou technikou a tiež iskra na javisku je predpokladom minimálne pre európsku kariéru. Ďalšie postavy herecky ani spevácky nezaostávali a podporovali hudobnú aj hereckú akciu na scéne: dvojica basov Andreas Mattersberger a Johannes Maria Wimmer (Samuel a Tom), barytón Alec Avedissian (Silvano) a tenor William Tyler Clark (sudca).

Orchester má v dirigentovi Francescovi Angelicovi výbornú oporu. Angelico má nesmiernu senzitivitu, vyspelú muzikalitu a hudobnú intuíciu, ako aj schopnosť sprostredkovať a naviesť na malé emočné detaily, ktoré vedia ako orchester, tak aj speváci okamžite dekódovať. Tiroler Symphonieorchester znel vyvážene a jeho symfonické znenie sa odrážalo v inštrumentálnych častiach opery.

Maškarný bál v Innsbrucku je jedným z najlepších predstavení, akých som bola v Innsbrucku doposiaľ svedkom a jeho prevedenie vďaka angažovanosti a rešpektu k dielu oboch, ako režiséra, tak aj dirigenta, obohatilo vnímanie Verdiho hudby nejednému divákovi.

Hodnotenie autorky recenzie: 85 %

 

Giuseppe Verdi:
Un ballo in maschera
Dirigent: Francesco Angelico
Režie a scéna: Thaddeus Strassberger
Kostýmy: Michael D. Zimmermann
Tiroler Symphonieorchester Innsbruck
Chor des TLT
Premiéra 11. februára 2017 Grosses Haus des Musiktheaters Innsbruck

Riccardo – Paulo Ferreira
Renato – Michael Bachtadze
Amelia – Karina Flores
Ulrica – Sanja Anastasia
Oscar – Sophia Theodorides
Silvano – Alec Avedissian
Samuel – Andreas Mattersberger
Tom – Johannes Maria Wimmer
Oberster Richter – William Tyler Clark
Diener Amelias – Younggyu Lee

www.landestheater.at