Jiří Menzel vzdal hold Verdimu. Falstaff poprvé v Košicích

„Rigoletto v ponorce, Rusalka v bordelu. Ale to já nechci, protože si vážím skladatelů, kteří to složili, i zpěváků, kteří to zpívají. Nechci je nutit do ničeho, v čem by sice vynikla moje ,režie‘, šlo by to však proti hudbě...“ povedal Jiří Menzel v príhovore z bulletinu k Verdiho Falstaffovi v Štátnom divadle Košice. V tejto premise, v tomto umeleckom vyznaní Jiřího Menzela, vzácnej osobnosti s iným než operným domicilom („já, absolutní laik a člověk nehudební“ – citát z rovnakého zdroja), možno hľadať východiskový kľúč k novej inscenácii posledného javiskového diela Giuseppe Verdiho.

 

Falstaff po prvýkrát v Košiciach: Jiří Menzel vzdal hold Verdimu

Z opernej dvadsaťosmičky, skomponovanej počas päťdesiatich štyroch rokov života nahranejšieho skladateľa vôbec, sa Falstaff vyníma. Dovtedy nepoznaným hudobným jazykom, odkloneným od formy použitej v predchádzajúcej shakespearovskej inšpirácii (Otello, rovnako ako Falstaff, na libreto Arriga Boita), už s tušeným posunom v zmýšľaní Verdiho. To sa však udialo na dlhej časovej ploche vyše dvoch desaťročí, uplynuvšej medzi zrodom troch posledných opier, Aidou (1871), Otellom (1887) a Falstaffom (1893). Zjednodušene povedané, Giuseppe Verdi zanechal dve opery začiatočnícke, dvadsaťpäť výborných a skvelých, dokumentujúcich značný vývojový oblúk – a jedno geniálne. Ním je práve Falstaff.

Dokonalá syntéza hudby a slova, spracovaná v bezprecedentnej forme. V novom hudobnom slohu (ani Verdi nemohol nezaznamenať trendy vychádzajúce z estetiky verizmu), z ktorého sa – napriek chýbajúcim uzavretým číslam a ich náhrade, prekomponovanými „monológmi“ – nevytráca dominantnosť melodiky. Hoci v sofistikovane inovatívnej ansámblovej forme. A samozrejme, skladateľova fenomenálna znalosť technických a farebných možností ľudských hlasov. Verdi nekoketoval s verizmom, hoci ním už bol obkľúčený. Vo Falstaffovi stavil na žáner komediálny (od svojej druhej opery ho obchádzal), ktorý však okorenil filozofickou dávkou trpkosti z rytierových prehier v ľúbostných avantúrach, štipkou pesimizmu v spoznaní jeho ubúdajúcich síl, ale aj v optimistickom nadhľade posolstva záverečnej fúgy.

Verdiho posledné dielo má teda viacero vrstiev, na rozkrývaní ktorých si môžu režiséri zgustnúť. Jiří Menzel síce väčšmi podčiarkoval rovinu humornú a s veľkou mierou vkusu šteklil bránice divákov, troška mu však unikol odtieň Falstaffovho pesimisticko-humorného sklamania v monológu Mondo ladro. Mondo rubaldo, Reo mondo! z úvodu tretieho dejstva. To by malo vyvolať nielen posmešnú, ale aj ľahko súcitnú divácku reflexiu. Azda to trocha súviselo aj so škrípajúcou logikou v prepojení druhého a tretieho dejstva. V závere druhého bruchatého rytiera síce paničky napchajú do koša s bielizňou (vystrkovanie jeho hlavy a lapanie po vzduchu bolo rozkošné), no keďže s ním ani sluhovia nepohnú, tak sám Falstaff s košom na hlave odcupká zo scény. Je to síce milé nadsadenie, no do vcelku realistického vedenia príbehu, hoc aj s roztváraním opôn účinkujúcimi nabádajúceho k istému posunu, vsúva odlišný vyjadrovací prostriedok. Trocha škoda, že na konci prvého obrazu listy dvom paničkám windsorským neodnáša detské páža Robin (to chýba, hoci deti v inscenácii vystupujú v poslednom dejstve), ale supluje ho krčmár.

Odhliadnuc od týchto drobných pripomienok, v prvých dvoch dejstvách vyčaril Jiří Menzel na scéne Tomáša Moravca nielen priliehavú vizuálnu atmosféru, ale najmä detailne vymodeloval postavy. Zvlášť v dobe, keď sa režiséri radi skrývajú za projekcie a vnášajú do opery neraz samoúčelné filmové vsuvky, práve Menzel túto cestu absolútne odmietol. To považujem za veľmi cenné a umelecky poctivé. Jeho filmárske oči však neostali zavreté. Premietli sa do javiskových akcií, kde predstavitelia všetkých rolí mali svojich veľkých i malých hrdinov vymodelovaných do takého detailu, akoby ich mala práve nasnímať kamera. Falstaff priniesol nebývalú mieru osobnej réžie. Či už titulný hrdina, alebo Ford a napokon aj paničky windsorské, mladý pár, alebo duo sluhov, mali každý výstup premyslený a zharmonizovaný v aranžmánoch, a čo podčiarkujem dvojnásobne, vždy ich konanie vychádzalo z hudby. Jiří Menzel, Tomáš Moravec a napokon aj Petra Goldflamová Štětinová v návrhoch vkusných, napriek posunu dobovo štylizovaných kostýmov, sa hlboko sklonili pred majestátom skladateľa a libretistu.

Zatiaľ som písal o dvoch dejstvách, tretie, a najmä jeho záverečný obraz, býva spravidla zraniteľnejším. Scéna polnočného parku, masky, prevlečenia, škriatkovia a víly – a paralelne s nimi do finále vedená hlavná dejová niť – neraz dokážu „pokrčiť“ koncepciu. Menzelov tím tiež siahol k výtvarným prostriedkom na hranici gýča (farebne svietiace vetvičky a v pozadí napodobenina osudového duba), no našťastie ju neprekročil. „Bitka“, ktorú utŕžil chlipník, bola vtipne zaranžovaná a mierila k pointe Falstaffovej prehry, rezignácie a zároveň zmierlivo-múdreho konštatovania, vyjadreného v geniálnej fúge. V Košiciach sa zrodila inscenácia ladiaca s predlohou, čitateľná bez lúštenia rébusov, no vybrúsená v kresbe charakterov a interpretovaná s úprimným nasadením účinkujúcich.

Verdiho Falstaff je obrovskou previerkou schopností dirigenta, orchestra a sólistov. Partitúra je dovedená do takej dokonalosti a domyslenia minucióznych detailov nielen v rytmike a tempách (to púta pozornosť azda najväčšmi), no nemenej aj v rafinovanej inštrumentácii, farbách a dynamickej palete, že ak zaškrípe jeden článok v súkolí, ľahko sa rozpadne celok. Hosťujúci dirigent Martin Leginus k naštudovaniu pristúpil s týmto vedomím a v procese štúdia zrejme od svojich predstáv neustúpil. Vyplatilo sa. Orchester od prvého taktu preberá určujúcu funkciu v udávaní tempa a rytmu inscenácie (réžia ju dôsledne sleduje, čo je jej obrovská devíza), maľuje meniace sa situácie a nálady v jednotlivých obrazoch. Necháva priestor na rozmach fráz v sólových monológoch Falstaffa, vo veľkom duete s Fordom, ústiacom do jeho árie, v scéne Falstafa s Mrs. Quickly a na druhej strane briskné ansámble dámskeho kvarteta, ale aj ďalšie „concertato“ graduje do ohnivého tempa. Orchester košickej opery opäť raz potvrdil, že ak má pred sebou dirigenta s jasnou koncepciou a chuťou dvíhať latku kritérií, je plne k dispozícii. Na piatkovej premiére jeho výkon skutočne potešil nielen v súhre (skvelá bodka vo fúge), ale aj v kreslení atmosféry. Zbor má síce menej príležitostí, no pod vedením Lukáša Kozubíka sa svojej úlohy zhostil so cťou.

Ďalšou výhrou naštudovania je sólistické obsadenie. To piatkové nemalo slabý článok, čo je v ansámblovom type diela mimoriadne dôležité. Peter Mikuláš dostal od Košičanov dar, aký mu jeho materská scéna nevenovala ani k jubileu. Jeho Falstaff je nielenže neodolateľný ako výrazovo vybrúsená figúra, v intenciách réžie s miernou prevahou humorných čŕt, ale preukazuje tiež intaktnosť materiálu, jeho skvelú dispozíciu aj v barytónovej polohe (tá mu je vlastnejšia než hlbšia basová) a úprimnú radosť z muzicírovania. Falstaff Petera Mikuláša je prosto postava, s ktorou by ani dnes nemal problém preraziť na akúkoľvek európsku scénu.

Výborne mu sekundoval Marián Lukáč ako Ford. Ten takisto ponúkol širokú paletu výrazových prostriedkov, vokálnych i hereckých, jeho barytón znel plasticky, tvárne v dynamike, a aj vysokej polohy najmä v monológu z druhého dejstva sa zhostil štíhlo vedeným, kovovým tónom.

Dámskemu kvartetu sa obdivuhodne darilo v presnosti rytmu, intonačnom a technickom zdolaní partov. Azda jediné, čo mu trocha chýbalo, bolo farebné odlíšenie materiálov. Lucie Kašpárková (Alice Ford) potešiteľne zaokrúhľuje svoj tón vo vysokej polohe, hlas bol pružný v staccatovom smiechu a behoch, znel rezonančne v hĺbkach. Gabriela Hübnerová (Mrs. Quickly) vlastní kultivovaný, mäkký, čisto intonujúci mezzosoprán. Pre danú postavu jej chýbajú len trocha „démonickejšie“ hĺbky. Adriana Banásová má oproti tomu pre Nanettu troška príliš tmavý soprán. V prvom dejstve chýbali étericky priezračné držané výšky (zaspievala ich technicky bezpečne, len zneli prihusto), no áriu Sul fin d’un soffio etesio z tretieho dejstva predniesla vo veľmi pôsobivom legate. Menšia zo štvorice windsorských paničiek v podaní Myroslavy Havryliuk (Meg Page) rovnocenne dopĺňala vzácne zladené kvarteto.

Maksym Kutsenko (Fenton) tiež technicky napreduje, no na zušľachtení a zoštíhlení výšok ho ešte čaká kus práce. V neposlednom rade treba spomenúť skvelú dvojicu sluhov, zloženú zo skúseného a potrebný rozsah partu ovládajúceho Václava Morysa (Bardolfo) a noblesnou basovou farbou vládnuceho Michala Onufera (Pistola).

Inscenácií Verdiho Falstaffa v slovenskej opernej histórii máme minimum. Dvakrát Bratislava, raz Banská Bystrica a teraz po prvýkrát Košice. Bol to veľmi úspešný vstup na háklivú falstaffovskú pôdu.

Hodnotenie autora recenzie: 85 %

 

Giuseppe Verdi:
Falstaff
Hudobné naštudovanie: Martin Leginus
Dirigent: Martin Leginus (alt. Maroš Potokár)
Réžia: Jiří Menzel
Scéna: Tomáš Moravec
Kostýmy: Petra Goldflamová Štětinová
Zbormajster: Lukáš Kozubík
Dramaturgická spolupráca: Peter Hochel
Orchester a zbor ŠD Košice
Premiéra 27. októbra 2017 Historická budova Štátne divadlo Košice

Sir John Falstaff – Peter Mikuláš (alt. Jiří Přibyl)
Ford – Marián Lukáč (alt. Pavol Kubáň)
Fenton – Maksym Kutsenko (alt. Martin Gyimesi)
Dott. Cajus – Pablo Cameselle (alt. Jaroslav Dvorský)
Bardolfo – Václav Morys (alt. Anton Baculík)
Pistola – Michal Onufer (alt. Marek Gurbaľ)
Mrs. Alice Ford – Lucie Kašpárková (alt. Tatiana Paľovčíková)
Nannetta – Adriana Banásová (alt. Lenka Pavlovič)
Mrs. Quickly – Gabriela Hübnerová (alt. Lenka Čermáková)
Mrs. Meg Page – Myroslava Havryliuk (alt. Janette Zsigová)
L’oste (krčmár) – Jozef Úradník

www.sdke.sk