Večer britských choreografů ve Vídni: MacMillan, McGregor a Ashton

Baletný súbor Štátnej opery vo Viedni v premiére 31. októbra 2017 uviedol baletný triptych predstavujúci diela troch choreografov reprezentujúcich tri generácie britského baletu. Večer s názvom MacMillan / McGregor / Ashton ukazuje tri diametrálne odlišné pohľady britskú tanečnú tvorbu a to z pohľadu choreografie, obdobia i štýlu. V dramaturgickej skratke program prostredníctvom troch rukopisov predstavuje vývoj, tradíciu a rôznorodosť britského baletu.

Večer britských choreografov vo Viedni

Britský večer v Štátnej opere vo Viedni otvoril balet Concerto v choreografii Kennetha MacMillana. Neoklasický balet vytvorený na hudbu druhého klavírneho koncertu Dmitrija Šostakoviča predstavuje v tvorbe choreografa významný medzník. MacMillan ako novomenovaný riaditeľ baletu Deutsche Oper Berlin v roku 1966 potreboval ukázať silu a možnosti tanečného telesa, a vytvoril tento technicky náročný balet, ktorý čistou a hravou formou demonštruje tanečnú virtuozitu. Predstavenie malo obrovský úspech a okamžite vzbudilo záujem ostatných európskych súborov.

Prvá časť choreografie plynie v rýchlom tempe, kde sólový pár predvádza technicky nesmierne náročné krokové variácie, pričom tri demi-sólové páry v pohybovom dialógu nadväzujú na jeho krokové väzby. Skoky veľkého allegra a prvky rotácie sú nosným prvkovým materiálom, ktorý má ohromiť publikum. Sólisti Nikisha Fogo a Denys Cherevychko predviedli vo svižnom tanečnom maratóne vysokú technickú zdatnosť s dôrazom na precízne predvedenie každého tanečného prvku v rýchlom tempe.

Pri  choreografovaní druhej časti sa MacMillan nechal inšpirovať rozcvičkou svojej múzy Lynn Seymour a na jemne zmyselné Andante vytvoril dueto, v ktorom žena-balerína žiari na scéne v čistých líniách. Samotný začiatok choreografie je napriek svojej jednoduchosti úplne magický. Tanečnica stojí vo štvrtej pozícii na špičkách v profile a pridŕžajúc sa partnera robí v pomalom tempe kruhové port de bras. Divák vníma stabilné postavenie expresívne vytočených dolných končatín a jemnú tanečnosť hornej časti tela. Na rozdiel od prvej časti, pohybové väzby dueta idú „pod nohy“ a interpreti na vlnách krásnej melódie tanečnou etudou plynulo preplávajú.

O partnerskej spolupráci Niny Polákovej a Romana Lazíka sa už napísalo v rôznych súvislostiach mnoho a opäť sa potvrdilo, že nechať týchto dvoch umelcov tancovať spolu bolo správnym rozhodnutím. Tanec oboch sólistov bol pôsobil ľahko a prirodzenejšie než dýchanie. Posledná časť uzatvára balet v temperamentnom finále, kde po boku už spomínaných sólistov a troch demi-sólistických párov vystúpi aj veľký zbor a tretia sólistka.

Choreograficky je finále koncipované ako spoločná coda, exhibícia technických prvkov v spojení s vizuálne zaujímavými obrazmi. Priestor ukázať svoje tanečné schopnosti dostáva aj spomenutá tretia sólistka, v tomto prípade Alice Firenze. Tanečnica predviedla zložitú choreografiu bez najmenšieho zaváhania, no v jej pohybovom prejave chýbala z môjho pohľadu ženská jemnosť.

Kostýmy a scéna (Deborah MacMillan) v odtieňoch modrej sa farebnosťou výrazne odlišujú od žlto-oranžovej verzie, ktorú naposledy uviedol Kráľovský balet v Londýne. Dielo tak vizuálne pripomína Schumannovu Druhú symfóniu choreografa Uwe Scholza. MacMillanove Concerto i Scholzovu Druhú symfóniu spája aj neodškriepiteľná neoklasická estetika Balanchinových symfonických baletov. Uvedenie MacMillanovho baletu na viedenskom javisku by sa dalo vnímať aj ako pripomenutie si dvadsiateho piateho výročia úmrtia tohto významného britského choreografa.

Súčasnú generáciu choreografov zastúpil v programe Wayne McGregor s baletom Eden / Eden. Anglický choreograf vytvoril v roku 2006 tento balet pre Štuttgartský baletný súbor na hudbu a libreto filmovej opery Stevea Reicha Three Tales, konkrétne na časť Dolly, ktorá sa zaoberá morálkou klonovania. Choreograf sa snaží zadefinovať hranicu vzťahu medzi modernými technológiami a ľudským telom, hľadá odpovede na otázku: „Čo z nás robí ľudí?“ S dávkou fantázie a s pomocou bulletinu môže divák z futuristického predstavenia toto všetko odčítať. Porozumieť obsahu filozofických tém je však aj s pomocou bulletinu pomerne náročné.

Dielo je skôr tanečno-atletickou prehliadkou odetou do súčasno-futuristického dizajnu než nejakým hlbokým myšlienkovým pojednaním. McGregorov exaltovaný pohybový slovník skúma extrémne polohy rozsahu končatín, na ktorých prepojenie s využitím základných prvkov pohybovej abecedy využíva izolácie. V dynamickom slede vytvára plastický tanec, ktorý však kĺže po hranici monotónnosti. Jednotlivé krokové väzby by kľudne mohli byť použité v jeho známejších baletoch Chroma či Infra (prípadne opačne).

Najzaujímavejším aspektom predstavenia tak zostáva samotná interpretácia, ktorá od tanečníkov vyžaduje silnú kondíciu, koordináciu a pohotovosť. Z deviatich tanečníkov popri výkone Denysa Cherevychka a Nikishy Fogo najviac zaujal pohybovo plastický Masayu Kimoto. McGregorova choreografia doslova lichotí jeho dokonalej muskulatúre. Kimoto dokáže byť nekompromisne presný a rýchly, jeho pohyb je krásne artikulovaný, pričom do popredia vystupujú dlhé a čisté fyzické línie.

Divácky najatraktívnejšou časťou večera bol záverečný balet Fredericka Ashtona Marguerite and Armand. Dumasova Dáma s kaméliami pozná v baletnom spracovaní mnoho pekných inscenovaní, no Ashtonova mozaiková miniatúra je výnimočná najmä kvôli svojmu spojeniu s baletnými legendami Margot Fonteyn a Rudolfom Nurejevom, pre ktorých bolo dielo špeciálne vytvorené v roku 1963. Spoločná, emóciami nabitá interpretácia bola hodnotená ako dokonalé javiskové partnerstvo. Aj z tohto dôvodu bolo dlhodobo nepredstaviteľné, že by balet tancoval niekto iný, a po ich smrti sa dielo celú jednu dekádu neinscenovalo (niektoré zdroje uvádzajú, že inscenovať dielo bolo zakázané). Ashtonov balet sa vrátil na javiská až v roku 2000, a to vďaka medzinárodnej baletnej hviezde Sylvii Guillem. Odvtedy balet tancovalo už niekoľko tanečných párov, no vždy s rizikom, že budú porovnávaní s Margot a Rudym, ktorých majstrovstvo je s týmto baletom stále úzko spojené.

Ashton s použitím retrospektívneho pohľadu balet režijne rozdelil do piatich scén: Prológ, Stretnutie, Na vidieku, Urážka a Smrť. Choreografia je nekomplikovaná, nadväzujúca na tradičné klasické inscenácie. Dôraz je kladený na emócie a sila inscenácie votkaná do výrazu tváre a expresívnosti pohybu celého tela. V popredí stoja milenci Marguerite a Armand, všetky ostatné postavy (dokonca aj Armandov otec) sú druhoradé.

Marguerita Liudmily Konovalovej s jej Armandom Jakobom Feyferlickom na prvý pohľad skutočne vizuálne pripomínali hviezdny baletný pár z minulého storočia a nemožno im uprieť obrovskú snahu stvárniť postavy so zápalom a odhodlaním. Obaja sólisti ako individuality vyzneli na scéne vierohodne, no v spoločných výstupoch chýbalo povestné iskrenie. Každé gesto, každý pohyb ruky boli detailne naučené, skoro hraničiace s kopírovaním originálu, a možno aj z tohto dôvodu ich scénický vzťah pôsobil trošku umelo. Z môjho pohľadu Feyferlick na postavu Armanda ešte nedozrel a okrem toho mám pocit, že pri tancovaní stojí až príliš nad pätami. Jeho výstup by sa dal charakterizovať ako veľká snaha priblížiť sa vo výraze Nurejevovi, čím svojmu vlastnému výrazu ublížil. Podobne tomu bolo aj u skúsenej Konovalovej, ktorej chýbala štipka nenútenosti a dievčenská spontánnosť.

Večer britských choreografií bol zaujímavým skratkovitým pohľadom na baletné umenie za lamanšským prieplavom. Popri spestrení repertoáru pripomenul velikánov z radov choreografov i interpretov a ukázal interpretačné schopnosti súboru.

Hodnotenie autora recenzie: 85 %

 

MacMillan / McGregor / Ashton
Dirigent: Valery Ovsyanikov
Orchester der Wiener Staatsoper
Ballett der Wiener Staatsoper
Premiéra 31. októbra 2017 Wiener Staatsoper
(napísané z reprízy 6. 11. 2017)

Concerto
Choreografia: Kenneth MacMillan
Hudba: Dmitrij Šostakovič, Koncert pre klavír a orchester č. 2, F-Dur, opus 102
Dirigent: Valery Ovsyanikov
Scéna a kostýmy: Deborah MacMillan
Naštudovanie: Julie Lincoln
Igor Zapravdin (klavír)

1. časť sóla – Nikisha Fogo, Denys Cherevychko
2. časť sóla – Nina Poláková, Roman Lazík
3. časť sólo – Alice Firenze
Tri demi-sólové páry – Elena Bottaro, Anita Manolova, Céline Janou Weder, Richard Szabó, Dumitru Taran, Andrey Teterin
***

Eden / Eden
Choreografia a scéna: Wayne McGregor
Hudba: Steve Reich, Dolly z Three Tales
Naštudovanie: Antoine Vereecken
Dirigent: Valery Ovsyanikov
Kostýmy: Ursula Bombshell
Svetlá: Charles Balfour
Video: Ravi Deepres

Tančia – Nikisha Fogo, Rebecca Horner, Natasha Mair, Madison Young, Denys Cherevychko, Andrés Garcia-Torres, Masayo Kimoto, Tristan Ridel, Zsolt Török
***

Marguerite and Armand
Choreografia: Frederick Ashton
Hudba: Franz Liszt, Klavírna sonáta h moll
Hudobný aranžmán: Dudley Simpson
Naštudovanie: Grant Coyle
Scéna a kostýmy: Cecil Beaton
Svetelný dizajn: John B. Read
Shino Takizawa (klavír)
Študenti Ballettakademie der Wiener Staatsoper

Marguerite – Liudmila Konovalova
Armand – Jakob Feyferlik
Armandov otec – Vladimir Shishov
Vojvoda – Alexis Forabosco
Chyžná – Franziska Wallner-Hollinek
Obdivovatelia Marguerity – Marat Davletshin, Marcin Dempc, Andrés Garcia-Torres, András Lukács, Scott McKenzie, Igor Milos, Gabor Oberegger, Jaimy van Overeem

www.wiener-staatsoper.at