Slovenská filharmonie a Pinchas Steinberg: Haydn – Strauss – Mendelssohn

Ak ešte chvíľu ostanem pri dramaturgii, je pre mňa trochu mätúci zámer hudby troch storočí. Neviem, či ním je poukázať na diferencovanosť štýlov a prenechať uchu diváka možnosť istej komparácie. Ak áno, tak toto sa na včerajšom koncerte v zásade neudialo – tri rôzne skladby zvukovo a farebne zneli rovnako, o nejakom štýlovom hraní sa až na základné pravidlá dobovej interpretácie jednotlivých skladieb nedá hovoriť – a nie je to ani zmyslom orchestra, akým je Slovenská filharmónia. Alebo ide skrátka len o nejaký generalizujúci názov, pod ktorý prakticky schováte všetkých všeobecne známych a hrávaných skladateľov. Z tohto faktu a aj pri pohľade do sály sa mi zdalo, že marketingové oddelenie sa spolieha na značku „Slovenská filharmónia“ a pravidelných abonentov, ktorý tvoria divácku základňu a nebolo treba vynakladať extra úsilie pre ich získavanie.

Ďalším faktom, nie priamo súvisiacim s koncertom, je spôsob komunikácie a organizácie smerom k tlači. Vždy, keď som navštevovala podujatie v zahraničí, som si lístky prebrala na mieste, ktoré bolo jasne a zreteľne označené ako „press and guest tickets“ alebo ma ktokoľvek z uvádzačov vedel k nemu navigovať. Tam som si prebrala lístok aj s programom, keďže oddeleniu Public Relations danej inštitúcie záleží na tom, aby kritik mal k dispozícii čo najviac informácií, ktoré mu poslúžia k napísaniu kritiky. Na včerajšom koncerte uvádzačky o ničom nevedeli, čím sme sa dostali do chaotického momentu, kedy mi doporučili zháňať pani, „čo to má na starosti“. Našťastie v tej chvíli prechádzala foyerom, tak na ňu len stačilo ukázať prstom. Bohužiaľ tento chaos nejakú dobu trval, a ja som si preto nestihla kúpiť program. Dvere na sále sa zatvorili akurát po tom, ako nám zodpovedná, inak veľmi milá pani ukázala naše miesta, a tak som si ho prvú polovicu koncertu musela požičiavať od prísediacich divákov. Celému tomuto odseku som sa mohla vyhnúť, ale pevne verím, že Slovenská filharmónia si prizýva kritikov aj zo zahraničia (a tým nemyslím iba Českú republiku), tak ako je to pre inštitúcie podobného významu v zahraničí bežné. V tom prípade sú takéto detaily nevyhnutnou súčasťou jej celkového obrazu a netreba ich ani omylom zanedbávať.

Program koncertu pod taktovkou Pinchasa Steinberga otvorila Symfónia č. 88 G dur Josepha Haydna. Dirigent symfóniu viedol v pomerne veľkom majestátnom zvuku, no napriek tomu zostali aj hustejšie melodické pasáže čitateľné.

Tiež jednotlivé hlasy vystupovali celkom precízne. Menuet – Trio bolo časťou najhravejšou a zároveň zvukovo najkontrastnejšou. Predurčuje ju k tomu nielen kompozícia samotná, ale aj interpretačné poňatie dirigenta si dalo záležať na zdôraznení dynamických odtieňov. Hoci celá symfónia bola pre mňa možno až príliš zaťažená (ale to je snáď len otázkou vkusu), v menuete sa ju podarilo dostatočne odľahčiť a prejsť do ešte vygradovanejšieho finále. Symfónia ako celok bola interpretovaná na štandardnej úrovni európskeho orchestra. Pinchas Steinberg je spoľahlivý dirigent s vyspelým a vyhraneným názorom. Jednému zlozvyku sa nevyhol, a tým je spievanie melodických línií spolu s orchestrom. Viem, že to zvádza a že si tým dirigent dopomáha k lepšiemu vyjadreniu a precíteniu vlastného gesta (na nahrávkach pod Celibidacheho taktovkou je to úplne bežné, nehovoriac o Goldbergových variáciách s Glennom Gouldom), no je to moment, ktorému sa určite dá vyhnúť a nerozptýliť poslucháča, ktorý v tej chvíli tiež sleduje hlavnú melodickú líniu. Vyzdvihla by som najmä sekciu drevených dychových nástrojov, ktoré tiež excelovali v nasledujúcej skladbe Richarda Straussa. Boli ňou Šibalstvá Tilla Eulenspiegla op. 28.

Myslím, že táto skladba dirigentovej náture sedela viacej ako Haydn, keďže tu naplno prejavil svojho evidentne silne energického ducha. Nabil ním celé prevedenie a udržal ho ako jeden súvislý celok od začiatku až do konca tejto symfonickej básne. Eulenspiegel hrá farbami a silnými kontrastami v motívoch, v zvuku, farbe. Karikatúrnu komičnosť charakteru zobrazeného v klarinete preberajú aj iné skupiny a tá prichádza do kontrastu s vážnosťou emócie zobrazenej v mase orchestra, preto vziať túto rozmanitosť, často sa meniacu na malej ploche, a dať ju pod jednu strechu, nemusí byť úplne jednoduché. Steinberg išiel na istotu a jeho zrozumiteľný zámer sa orchestru výborne z jeho gesta čítal. V závere dokázal Slovenskú filharmóniu priviesť k majestátnemu silnému zvuku, keď už predtým znejúce forte znásobil o ešte jednu dynamickú škálu, bez toho, aby orchester začal zvuk forsírovať a stále mohol znieť voľne.

Po prestávke nasledovala kantáta Felixa Mendelssohna Bartholdyho Prvá Valpurgina noc op. 60. Tešila som sa najmä na znenie Slovenského filharmonického zboru. Časti, kde znel len ženský zbor, boli trošku zvukovou farebnosťou oklieštené a nemčina neznela práve najzrozumiteľnejšie. Mužský zbor prekvapil pružnosťou hlasov a mäkkým zvukom. Zbor ako celok znel v agogike pregnantne a voči orchestru predstavoval vyváženú zložku. Ten na úvod kantáty nezačal s dostatočne napätou energiou, čo by som si ani nevšimla, keby ho hneď dirigent nezobral na svoju vlnu, čo len potvrdzuje jeho schopnosť okamžite strhnúť a držať znenie pod kontrolou. Skladba mala momenty mágie pretavené do tajomného zvuku v orchestri.

Sólistické obsadenie bolo pre mňa neznámou až na Petra Mikuláša, ktorý je v podobnom repertoári ako ryba vo vode a neveľké sólo zaspieval vo svojom štandardne kvalitnom výkone. Skladba samotná nemá rozsiahle sóla, najväčším partom Mendelssohn obdaril barytóna a Adrian Eröd sa s ním parádne vyhral. Jeho hlas disponuje krásnou farbou a znelým a zvučným volumenom a jeho nemčina bola tiež vynikajúca (čo nie je samozrejmé ani pri rodených nemecky hovoriacich spevákoch). Tenor Tibor Szappanos s krásne čisto znejúcim zvučným tenorom tiež potešil divákovo ucho. Mezzosporanistka Lena Belkina mala partom krátku pasáž, no jej temný hlas dodal skladbe tú správnu dávku žiadúcej sa mágie.

Štvrtkový koncert vo filharmónii síce končil standing ovations, no zrejme išlo o jej štandardný výkon, ktorý ju zaraďuje medzi orchestre európskej kvality.

Hodnotenie autorky recenzie: 85 %

Haydn – Strauss – Mendelssohn
Tibor Szappanos (tenor)
Lena Belkina (alt)
Adrian Eröd (barytón)
Peter Mikuláš (bas)
Dirigent: Pinchas Steinberg
Zbormajster: Thomas Lang
Slovenská filharmónia
Slovenský filharmonický zbor
23. a 24. novembra 2017 Koncertná sieň Slovenskej filharmónie Bratislava
(napísané z koncertu 23. 11. 2017)

program:
Joseph Haydn: Symfónia č. 88 G dur, Hob. I:88
Richard Strauss: Šibalstvá Tilla Eulenspiegla, symfonická báseň, op. 28
=prestávka=
Felix Mendelssohn Bartholdy: Prvá Valpurgina noc, kantáta, op. 60

www.filharmonia.sk