Zlaté hlasy slovenské opery: Magdaléna Blahušiaková

Zlaté hlasy slovenskej opery: Magdaléna Blahušiaková

„Blahušiaková je svetová Santuzza. Pri jej speve sa pohýna zem…“
Aj takéto slová napísali kritici po zhliadnutí Mascagniho opery Sedliacka česť, v hlavnej úlohe so sopranistkou Magdalénou Blahušiakovou. Významné životné jubileum tejto opernej umelkyne si pripomíname 28. marca. Santuzzu naštudovala vtedy 26-ročná Blahušiaková po prvýkrát v roku 1969 v brnianskom Štátnom divadle, kde začala svoju profesionálnu opernú kariéru. Nebola totiž prvou speváčkou, ktorú po skončení speváckych štúdií vtedajšie vedenie slovenskej národnej scény neprijalo za sólistku.Koncom šesťdesiatych rokov mala vrútocká rodáčka za sebou štúdium spevu na Konzervatóriu v Bratislave u prof. Márie Smutnej-Vlkovej a na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, kde bola žiačkou bulharskej vokálnej pedagogičky Táni Cokovej. V rokoch 1967-68 pokračovala v štúdiách na Bulharskom štátnom konzervatóriu v Sofii u Tany Cokovej a Michaila Popova (jeho žiakom sa o niečo neskôr stal dlhoročný sólista Metropolitnej opery v New Yorku, slovenský basista Sergej Kopčák). Po návrate zo Sofie Blahušiaková absolvovala dvojmesačný študijný pobyt v Benátkach u svetoznámej vokálnej pedagogičky Gigni Cigni(ovej). Vokálne dobre pripravená sa uchádzala o miesto sólistky Opery Slovenského národného divadla. Neuspela. Sklamaná odišla predspievať do Brna, kde ju okamžite prijali do Janáčkovej opery. Brno jej napokon ponúklo role, o akých by sa jej v Bratislave ani nesnívalo. Už r. 1972 naštudovala nielen Santuzzu, ale aj Desdemonu vo Verdiho Otellovi. Neskôr túto rolu realizovala aj pre televíznu podobu opery vo vtedy Československej televízii v štúdiu Bratislava. Otella spieval vtedy už medzinárodne známy slovenský tenorista Andrej Kucharský a réžiu mala prvá slovenská operná režisérka Drahomíra Bargárová.

K Santuzzi z brnianských začiatkov sa Magdaléna Blahušiaková vrátila aj ako zrelá speváčka v Slovenskom národnom divadle. Bolo to roku 1984. S touto úlohou medzitým úspešne hosťovala v zahraničí. Svoju prvú Jenůfu z Janáčkovej Jej pastorkyne naštudovala síce v r. 1972, no r. 1976 ju realizovala aj pre TV Brno – a napokon roku 1986 naštudovala do novej inscenácie v Opere SND. Bola ideálnou Jenůfou – citové a hudobné spomienky pretrvávajú viac ako tie obrazovo-javiskové.K janáčkovským postavám Blahušiakovej patrí aj menšia rola Prostitútky v opere Z mŕtveho domu (1974) a Káťa Kabanová (1979). Jej interpretácia Janáčkovej hudby a špecifické požiadavky „nápěvkovej mluvy“ akcentovala slovanskou melodickosťou, vrúcnosťou naštudovania hudobných partov, ale aj psychologickým prepracovaním konania postáv. Vždy dbala na deklamačnú jasnosť.

V Brne sa začala venovať najmä českej opere, čo vychádzalo z dramaturgie tamojšieho operného domu. Po Janáčkových rolách nasledovali: Libina v Šárke, Blažena v Tajomstve, Krasava v Libuši, Barča v Hubičke, Katarína v Gréckych pašiách, Rusalka v rovnomennej Dvořákovej opere, Hedvika v Čertovej stene a Milada v Daliborovi. Zvláštnu kapitolu v jej repertoári tvorili slovanské úlohy – aj na pôde SND: napríklad Katarína Izmajlovová od Dmitrija Šostakoviča (r. 1984), ktorú stvárnila aj v televíznej podobe, Katrena v Suchoňovej Krútňave, alebo Ľutomíra v Svätoplukovi toho istého autora.

Soprán Magdalény Blahušiakovej dozrieval počas kariéry postupne: od rolí koloratúrno-lyrických, občas subretných, cez lyrické, mladodramatické, až po vyslovene dramatické. Jeho výdrž a prispôsobivosť svedčili o kvalite hlasiviek – daru spevákov, ale najmä o celkovej vokálno-technickej príprave. Niet sa preto čo diviť, že operní fanúšikovia z Bratislavy chodili počas sedemdesiatych rokov často za Blahušiakovej rolami do novotou voňajúcej, modernej Janáčkovej opery.

Do SND v Bratislave ju pozval vtedajší šéfrežisér opery národnej scény Branislav Kriška, rozhľadený po všetkých českých i slovenských operných domoch. Dobre poznal kvality Magdy Blahušiakovej jednak z brnianskych predstavení, ale aj čoraz častejších hosťovaní v Bratislave. A tak r. 1982 prijala už zrelá speváčka angažmán v SND. Istý čas dokonca pôsobila súbežne nielen Janáčkovej opere, kde dohrávala bohatý repertoár, ale aj v Slovenskom národnom divadle v Bratislave. Počas opernej kariéry v Brne i Bratislave naštudovala 73 veľkých, žánrovo a štýlovo pestrých postáv.+++

===Hoci to nebola jej doména, v SND spievala aj úlohy mozartovské: Donnu Elvíru, Paminu, Donnu Annu, Fiordiligi… Z francúzskeho repertoáru naštudovala Giuliettu v Offenbachových Hoffmannových poviedkach (v inscenácii r. 1990) a Bizetovu Carmen (r. 1993).

Krásny hlas i pôvabný zjav čiernovlasej sopranistky sa v Bratislave – popri úspechoch v českých a slovanských operách 19. a 20. storočia – postupne udomácňoval v talianskom repertoári. V SND vytvorila svoje najpôsobivejšie role v romantickej opernej literatúre. Po Desdemone v Otellovi to bola Verdiho Aida a Pucciniho Tosca, ktorú naposledy stvárnila v inscenácii z roku 1997. Z ďalších talianskych rolí spievala Nanettu vo Falstaffovi, Čo-čo-San v Madame Butterfly, Violettu v Traviate, Ameliu Grimaldi v Simone Boccanegrovi, Lady Macbeth v opere Macbeth, dramatickú, vášňou nabitú Abigail v legendárnej Gyermekovej inscenácii Nabucca, ktorá prežila na scéne SND niekoľko stoviek repríz(!), Alžbetu z Valois v Donovi Carlosovi a Leonoru z Verdiho Sily osudu.Podstatou mimoriadneho zážitku z Blahušiakovej spevu je ovládanie techniky talianskeho bel canta, podporeného ekonomikou dlhého, o bránicu pevne opretého dychového stĺpca, prirodzenosť tvarovania hudobnej frázy, tvorba obsahovo zmysluplného legata, schopnosť dynamických valér a účinného messa di voce, pre ňu typické vlasové pianissima vo výškach. Okrem týchto účinných „fines“ jej (od prírody teplého, mäkkého) sopránu, v ktorom bolo prítomné aj jemné, cituplné vibrato, mala M. Blahušiaková talent aj pre mieru operného herectva. Svoje ženské hrdinky nepodčiarkovala násilnými činohernými znakmi: verizmus a drámu ponechávala spevu. Postavy dotvárala skôr štylizovaným, disciplinovaným prejavom, ktorý vychádzal z režisérskej koncepcie, no ozvláštňovala ju aj svojskými momentmi v drásavých hudobných a dejových zvratoch. Tak to bolo napríklad v Santuzze, Abigail, v Šostakovičovej Kataríne Izmajlovovej (s partnersky silným basistom Sergejom Kopčákom), ale aj v nezabudnuteľnej Márii v Bergovom Wozzekovi, kde „stvorila“ spevácko-herecký koncert s veľkým slovenským basistom Petrom Mikulášom. Vo veľkých verdiovských hrdinkách bola vokálnou kráľovnou.

Veľká tessitura – rozsah hlasu a farebnosť jej sopránu, ktorá siaha od krehkých, štíhlych tónov po priam mezzosopránové, široké a tmavé farby, pomáhali Magdaléne Blahušiakovej zdôrazňovať šírku dramatického napätia. Nádherné bolo jej mezza voce, kde sa vnútorným, stíšeným hlasom prihovárala poslucháčovi, vyjadrujúc najvnútornejšie pohnutia citov, kreovanie držaného tónu s kultúrou messa di voce či typické vlasovo jemné pianissima vo výškach, na druhej strane pre ňu typické dravé, akoby clonou zastreté prsné tóny… To všetko bolo využité v obdivuhodnom vejári nálad.Nezabudnem na áriu Margarety z Boitovho Mefistophela – v úžasnom napätí a náboji slova i hudby, ale ani na áriu Aidy (Qui Radames verra), s narastajúci recitatívom, ktorý vyústil do lyricko-dramatického „rozprávania“ a napokon do vzrušenej árie s vypätým vysokým záverečným tónom, na ktorý sa sopranistka priam „vyhupla“. V spomienkach je aj neobyčajne sugestívna krehkosť árie Leonory (Pace, pace) zo Sily osudu. Už prvé tóny kreslila sopranistka mnohovýznamovou výrazovou kontrastnosťou – ako modlitbu a vyznanie, s kolísaním crescenda a decrescenda. Tak, ako vedela M. Blahušiaková využívať éterické pianá, dokázala zmraziť svojím forte v závere árie, ktoré pretínalo aj orchestrálny „vesmír“.

Magdaléna Blahušiaková vedela nosiť kostýmy minulých storočí, mala ušľachtilosť tváre i tela – a tieto prednosti svojho ženstva dokázala účinne spojiť s krásou hlasu. Hosťovala v 12 štátoch Európy i zámoria, mala koncerty v Európe, USA, Japonsku, spolupracovala ako sólistka na 18 televíznych a filmových operných projektoch – vrátane operných celkov a recitálov, nahrala 9 LP platní, 6 CD platní a 2 audio kazety.Hoci sa aktívna kariéra jubilujúcej Magdalény Blahušiakovej (nar. 28. marca 1943) na scéne Opery SND uzavrela r. 2003, podnes je aktívnou osobnosťou slovenského hudobného života. Od r. 1988 odovzdáva vokálne skúsenosti mladým speváckym talentom na Vysokej škole múzických umení, kde vychovala vyše 20 úspešných sólistov, v ostatných rokoch súbežne učí spev aj na bratislavskom Konzervatóriu. Na VŠMU úspešne obhájila habilitáciu a získala titul docentky. Za svoje umelecké výkony bola ocenená o. i. titulom Zaslúžilá umelkyňa a Radom Ľudovíta Štúra II. triedy za významné zásluhy v oblasti operného spevu. 

Foto Kamil Vyskočil, Anton Sládek, Jozef Vavro,  Katarína Marenčínová, archiv SND