Zlaté hlasy slovenské opery: Rudolf Petrák

Zlaté hlasy slovenskej opery: Rudolf Petrák 
…prvý Slovák na Newyorskej opernej scéne

Rudolf Petrák (3. septembra 1917 Sučany – 3. marca 1972 Greenwich, štát Connecticut, USA). Vynikajúci predstaviteľ lyrických tenorových úloh, ktoré uviedol v Slovenskom národnom divadle (člen od roku 1942), vo Volksoper vo Viedni (1943-1944), vo Veľkej opere 5. mája v Prahe (1946-1947) a v New York City Opera Company v Spojených štátoch amerických (1948-1967). Z jeho najslávnejších rolí doma i vo svete spomeňme Rudolfa v Bohéme, Alfréda v Traviate, des Grieuxa v Massenetovej Manon, Vojvodu v Rigolettovi, Manrica v Trubadúrovi, Cavaradossiho v Toske, Pinkertona v Madame Butterfly, Ottavia v Donovi Giovannim, Fausta v Gounodovom Faustovi a Margaréte, Waltera von Stolzinga v Majstroch spevákoch norimberských Richarda Wagnera a iné. Bol prvým operným spevákom, ktorý reprezentoval Slovensko v Spojených štátoch – dvadsať sezón bol sólistom v New York City Opera Company.V Spojených štátoch pôsobil aj koncertne – o čom svedčí zopár zachovaných nahrávok (gramoplatní) z klasickej hudby (pre MGM) a precítene interpretovaných slovenských ľudových piesní (nahraných pre súkromné vydavateľstvo Marina Records), s ktorými často účinkoval pred americkými Slovákmi. Žiaľ, zvukové dokumenty z Petrákovho hlasu nemajú najlepšiu technickú kvalitu, no svedčia o vokálnej technike, farbe a obrovskej emocionalite umelca. Roku 1948 absolvoval Rudolf Petrák veľké turné po USA, na ktorom spieval tenorové sólo v Beethovenovej IX. symfónii pod taktovkou slávneho Artura Toscaniniho, ktorý sa vyjadroval mimoriadne pochvalne o hlase a ďalších interpretačných kvalitách Rudolfa Petráka. Podobne vyjadril obdiv v Petrákovmu hlasu dirigent Leopold Stokowski. V súkromnom liste z roku 1957 mu ďakoval za sólový výkon v Canticum Sacrum Igora Stravinského.

Z prameňov
Rudolf Petrák pochádzal zo Sučian. Jeho otec Rudolf bol stolárom vo vrútockých železničných dielňach. Matka – rodená Slavkovská – bola pôrodnou asistentkou. Petrákovci mali okrem mladšieho syna Rudolfa ešte staršiu dcéru Valiku. Dnes už nežije, a tak sa stratila posledná možnosť na skontaktovanie sa s rodinnými osudmi Petrákovcov.

Od učiteľstva k opere
Hudobné nadanie zdedil Rudolf Petrák po rodičoch. Otec bol členom miestneho spevokolu v Sučanoch. Keď sa Rudolf Petrák stal študentom učiteľského ústavu v Spišskej Kapitule, vzdelával sa tu aj v hre na klavíri, husliach, organe a v speve. Od roku 1936 pôsobil niekoľko rokov ako učiteľ v Smoleniciach. Okrem toho bol členom Speváckeho zboru slovenských učiteľov. Túžil sa však venovať hudbe profesionálne. Jeho nádherný pastelový tenor zaujal hudobníkov (okrem iných skladateľa Mikuláša Schneidra-Trnavského), ktorí ho odporúčali na odborné štúdiá spevu. Mária Kišonová-Hubová, dlhoročná sólistka Opery Slovenského národného divadla, v ostatných rokoch svojho života spomínala na stretnutie s mladým Rudolfom Petrákom takto:

Prišiel za mnou s dôverou, ako tiež za bývalou učiteľkou, s otázkou, ako sa mi podarilo presedlať na opernú scénu. Súčasne ma poprosil, aby som si ho vypočula a odporučila k niektorému vokálnemu pedagógovi. Mal veľmi pekný lyrický tenor s jemným zafarbením. Skontaktovala som ho s profesorkou Annou Korínskou, svojou vokálnou pedagogičkou. Tá ho učila spev súkromne. V roku 1942 predspieval v Slovenskom národnom divadle a čoskoro sa predstavil na scéne s prvými úlohami. Bol mimoriadne muzikálny, usilovný, ambiciózny, inteligentný… Vedel vytvoriť atmosféru na javisku, no nebol živelným spevákom – pôsobil skôr decentne a dodržiaval charakter postavy. Mal zmysel pre jemnú komiku. Spomínam si najmä na jeho Rudolfa v Bohéme. Spievala som s ním v inscenácii tejto opery v Prahe, kde sme istý čas obaja pôsobili vo vtedajšej Veľkej opere 5. mája. Ja som robila Musettu, on Rudolfa. Podľa mňa mal hlas predurčený najmä na mozartovské a rossiniovské party. 1) Rudolfa Petráka dobre poznala aj rodina Krčméryovsko-Vrteľovská. Jela Krčméry-Vrteľová, známa slovenská prekladateľka, operná dramaturgička a hudobná spisovateľka, pôvodne tiež operná speváčka –mezzosopranistka, niekoľko rokov sólistka Opery SND, takto charakterizovala Rudolfa Petráka:

Bol strednej postavy, s malým sklonom k zaokrúhľovaniu, čistej, takmer porcelánovej pleti – tvár s jemným, trochu ohnutým nosom, čelo predĺžené, s tvoriacou sa plešinkou a milý, vždy pohotový úsmev na perách. Bol veľmi cieľavedomý. Vždy mal v hlave svoj spev a dozeral prísne na to, čo mu prospievalo. Spieval neobyčajne ľahko, nikdy som nepočula, že by tón tlačil. Vyberal si veci, ktoré jeho ľahkému tenoru pristali. 2) Jela Krčméry – Vrteľováv osobných spomienkach na Petráka ďalej píše:

U „mamy“ Korínskej, kde ma priviedol práve Rudko, mala som príležitosť často ho počuť a obdivovať, ako prirodzene a ľahko tvorí tón a málokedy potrebuje úpravy pani profesorky. Študoval práve Bohému, s ktorou sa chcel neskôr preukázať v Taliansku. Na javisku som ho počula v Barbierovi – a veru, neviem, či som odvtedy počula a videla lepší výkon v úlohe Almavivu! Rozkošne spieval prvú serenádu, ktorú akoby bol autor napísal priamo pre neho. Opitú scénu zahral zase s takou vervou, že sa takmer triasla celá scéna… Bol v tej role ozaj vynikajúci! Skvelou partnerkou mu bola pani Mimi Kišonová – Hubová, ako líštička prešibaná, ktorá Rosinu zahrala so šarmom sebe vlastným. Hvastija hral Figara a jednou z najmilších postáv tohto predstavenia – okrem už spomínaných interpretov – bol, pravdaže, basista Arnold Flőgl ako Bartolo, s dlhočizným klobúkom, z ktorého v pravidelných intervaloch čľupkala voda. Na toto predstavenie nikdy nezabudnem…