Zlaté hlasy slovenské opery: Juraj Hurný – rytíř vysokého “C”

Zlaté hlasy slovenskej opery: Juraj Hurný – rytier vysokého “C”

Cesty slovenských spevákov vedú desaťročia nielen na domáce, ale i na zahraničné pódiá. Medzi tými, ktorí dlhé roky pôsobili v zahraničí ako predstavitelia exulantskej vlny z bývalého socialistického Československa, je aj tenorista Juraj Hurný (nar. 3.mája 1948). V júni – po 35 rokoch aktívneho sólistického pôsobenia v Grazi – ako stále fyzicky i spevácky svieži elegantný muž (v máji oslávil 65 rokov), ukončil svoju profesionálnu sólistickú kariéru v Opernhaus Graz. Juraj Hurný je rodákom z Humenného, ale jeho mladosť sa odohrávala v Bratislave. Je odchovancom Štátneho konzervatória, kde bol najprv adeptom hry na trúbku v triede prof. Josefa Šnóbla (1963-1970) a až o štyri roky neskôr (v roku 1967) začal študovať spev u známej slovenskej vokálnej pedagogičky prof. Idy Černeckej. Okrem Juraja Hurného vychovala tenoristov Petra Dvorského, Jozefa Kundláka, Miroslava Dvorského či basistu Jána Gallu, ale aj ďalších. Juraj Hurný absolvoval bratislavské konzervatórium ako trubkár (1970) a neskôr aj ako spevák (1973). Na absolventskom vokálnom koncerte v bratislavskej Redute spieval áriu Rudolfa z Pucciniho Bohémy a Chéniera z opery André Cheniér od Umberta Giordana. Ešte pred skončením vokálneho štúdia – roku 1972 – sa stal sólistom Opery Slovenského národného divadla. Vokálne štúdium tu ukončil aj javiskovou postavou – Janíkom v Smetanovej Predanej neveste.

Zdalo sa, že kariéra nádejného tenoristu bude v Slovenskom národnom divadle bezproblémovo pokračovať. Ani netušil, že práve rola Janíka sa stane začiatkom roku 1978 aj jeho vstupnou vizitkou do sólistického ensemblu operného domu v Grazi (kde však musel túto tenorovú rolu v priebehu dvoch týždňov naštudovať do nemčiny). Ale k tomu sa ešte vrátime.

Po absolvovaní spevu v Bratislave túžil rozšíriť svoje vokálne poznatky na stáži v Taliansku. Veď začiatkom sedemdesiatych rokov už mladí slovenskí speváci sporadicky dostávali takúto možnosť! Do Palerma sa mal dostať na základe úspešného konkurzu, ktorý spočíval v predspievaní. Naše úrady mu však odmietli dať štipendium, a tak mu ho napokon udelila talianska vláda. V Palerme študoval dva roky u svetoznámej speváčky a vokálnej pedagogičky prof. Giny Cigni v Centro di Avviamento al Teatro Lirico (pri Teatro Massimo). V tom čase mala významná umelkyňa sedemdesiat tri rokov, no dala Hurnému veľa užitočných rád o speve, čím povýšila jeho vokálno-technické základy od prof. Idy Černeckej. Pobyt v sicílskom Palerme umožnili mladému spevákovi, aby sa zdokonalil v belcantovej technike, naučil sa po taliansky, naštudoval široký repertoár, spoznal veľa zaujímavých ľudí z operného sveta. Tu sa stretol, a hovoril s vtedajšími opernými hviezdami, akými boli Ruggero Raimondi, Mario Sereni, Mario del Monaco, Carlo Bergonzi či Boris Christoff. V Taliansku mal Hurný i viacero koncertov. Zdalo sa, že jeho budúcnosť je ničím neohrozená.

Písal sa rok 1975. Po príchode na Slovensko sa mladý tenorista vrátil do opery Slovenského národného divadla. Spočiatku ho obsadzovali do pekných úloh: okrem Janíka v Predanej neveste naštudoval Alfréda v Traviate, Rudolfa v Bohéme, Pinkertona v Madame Butterfly, Lenského v Eugenovi Oneginovi a ďalších postáv lyrického tenoru. Hosťoval aj v pražskom Národnom divadle ako Rudolf v Bohéme a Lenský v Eugenovi Oneginovi, začal nahrávať v bratislavskom rozhlase, televízii a koncertovať. Všetko vyzeralo nádejne. Ibaže boli sedemdesiate roky, doba „normalizácie“, ktorá nečakane zasiahla aj do kariéry mladého sólistu. Pritom nemožno obísť tragickú kapitolu rodiny Hurných: Otec Juraja Hurného bol ako politický väzeň v roku 1950 nevinne odsúdený komunistickým režimom na desať rokov väzenia. Odtrpel si ich v smutne známych väzniciach v Leopoldove, Mírove a v uránových baniach v Jáchymove. Jeho manželka – Eliška – vychovávala syna sama. Juraj videl svojho otca počas väznenia maximálne raz za rok – na päť až desať minút povolenej návštevy. Až keď mal dvanásť rokov – v roku 1960, keď sa Juraj Hurný starší konečne dostal na slobodu – syn ho spoznával bližšie. Stratené roky rodine Hurných nikto nevrátil.

S podobnými životnými zážitkami, navyše nábožensky vychovávaný, nemohol mladý sólista prijať opakovanú ponuku z vedenia opery Slovenského národného divadla, aby vstúpil do komunistickej strany. A tak zrazu všetko, čo sa v jeho umeleckej kariére rozvíjalo, začalo stagnovať. Napokon ho hodlali preradiť z miesta sólistu do zboru. Ani aktuálne ponuky na hosťovanie vo Viedni a v Kolíne nad Rýnom sa nerealizovali: pre vtedajšie ministerstvo kultúry sa stal nevhodným na reprezentáciu.Po porade s rodinou sa Juraj Hurný odhodlal k nie ľahkému kroku: v septembri roku 1977 odišiel spolu s rodičmi a svojou mladou rodinou do exilu. Najprv však uvažoval o krátkodobom angažmán v zahraničí, čo bolo v tej dobe celkom reálne pre viacerých generačných kolegov. No z vtedajšieho Ministerstva kultúry Slovenskej republiky a Slovkoncertu mu oznámili, že nie je káder, ktorý by mohol reprezentovať socialistickú vlasť. Zatrpknutý a znechutený sa preto takmer zo dňa na deň rozhodol pre odchod do Viedne, kde mal kontakt na agenta, zastupujúceho mladých spevákov zo Slovenska. Ale aj ten v poslednej fáze jednania odskočil, lebo sa bál, že keby zastupoval Hurného, znemožnili by mu zo strany Československa spoluprácu s inými slovenskými spevákmi. Nuž, obetoval Hurného.

Neostávalo nič iné, len začať od nuly. Zúčastnil sa riadneho sólistického konkurzu v Grazi – na druhej najväčšej opernej scéne Rakúska, kde neboli zvedaví na kádrové pozadie jeho rodiny, iba na jeho hlas. Bol úspešný – a od polovice sezóny, čo bežne nie je zvykom – ho prijali do sólistického súboru. Bolo 1. januára 1978. Odvtedy, do konca sezóny 2012/2013 pôsobil Juraj Hurný v Opernhaus Graz ako prvý tenorista. Toto prekrásne, na kultúru a pamiatky bohaté mesto, s budovou divadla, ktorá je podobná Slovenskému národnému divadlu, sa stalo jemu a jeho rodine novým domovom. Otec i matka sú pochovaní v Grazi.

Za tridsať päť rokov pôsobenia v Grazi a štyridsať jedna rokov profesionálnej opernej kariéry naštudoval Juraj Hurný (v Slovenskom národnom divadle i v Grazi) spolu sto osem operných (ale aj operetných) postáv a vystúpil a 1387 predstaveniach. Za jeho výkony ho rakúska kritika nazvala „Rytierom vysokého c“. V roku 1982 sa zúčastnil speváckej súťaže Maria del Monaca vo Villa Manin pri Udine v Taliansku, kde spomedzi 82 účastníkov získal druhú cenu – prvá bola udelená sopranistke.Počas kariéry mal zaslúžené šťastie na veľké postavy lyrického tenorového operného repertoáru. Jeho najzamilovanejšou tenorovou rolou bol Rudolf z Bohémy, ktorého stvárnil v šiestich inscenáciách. Z talianskeho repertoáru spieval Pinkertona z Madame Butterfly, Vojvodu z Mantovy v Rigolettovi, Alfréda z Traviaty, Gabriele Adorna zo Simone Boccanegru, Cavaradossiho z Pucciniho Tosky, Riccarda z Verdiho Maškarného bálu, Nemorina z Nápoja lásky či Turridu z Mascagniho Sedliackej cti. Okrem lyrických postáv, ktoré najviac svedčali jeho jasnému, zvučnému, cituplnému tenoru, naštudoval Hurný aj postavy mladodramatického – spinto odboru. Viac sezón spieval Dona Josého v modernistickej inscenácii Carmen v Grazi. Medzi naštudovanými postavami boli aj menej frekventované: napríklad Oronte z Verdiho Lombarďanov, Stifelio z rovnomennej Verdiho opery, Pollione z Belliniho Normy, Riccardo Percy z Donizettiho Anny Boleny, Fernando z La Favority či Guglielmo z Viva la mamma (od toho istého autora). Veľkú príležitosť dostal ako Faust v Boitovom Mefistofelovi. Spieval Lyonela vo Flotowovej Marte, Zorzetta vo Wolf-Ferrariho opere Il Campiello, Dona Alvara v Sile osudu, Pollioneho v Norme či Dona Carlosa v rovnomennej opere Verdiho.So zmyslom pre diferencovaný štýl spieval aj vo viacerých Mozartových, Straussových a Wagnerových operách. Vyslúžil si chválu kritikov za Mozartovho Tamina v Čarovnej flaute, Belmonteho v Únose zo serailu či Podesta v Záhradníčke z lásky, ale aj za Straussovho Speváka v Gavalierovi s ružou, Mattea v Arabelle a dve menšie tenorové úlohy v Straussovej Elektre a Salome. O jeho stvárnení Logeho vo Wagnerovom Rýnskom zlate napísali: …hral a spieval drzého cynika s vokálnou eleganciou belcanta.

Ale najobľúbenejšími boli pre Hurného predsa len úlohy z talianskeho repertoáru, v ktorých podľa slov kritiky:
…presvedčil tenorovým leskom,
…produkoval nádherné špičkové tóny,
…je cennou výhrou pre ensemble grazskej opery,
…svoj jadrný tenor vedie technicky bezchybne a impozantne,
…patrí bezpochyby medzi najlepších Rudolfov na svete,
…žiaril ako Cavaradossi, s melancholickou kantilénou a istými výškami…
…stelesňuje ideály bel cantaViacero postáv spieval Juraj Hurný v českých a vôbec slovanských operách. Okrem Janíka v Predanej neveste to bol Števa v Jej pastorkyni, Boris v Káti Kabanovej, Janko vo Veci Makropulos od Leoša Janáčka, Jiří v Dvořákovom Jakobínovi, lyrický Lenský v Čajkovského Eugenovi Oneginovi. Všade vniesol svojský vklad ako spevák i disponovaný herec pekného zjavu a pôsobivého javiskového talentu.

V Rakúsku je veľmi obľúbená klasická viedenská opereta. Hrá sa nielen v operetných divadlách, ale aj na veľkých operných scénach s najlepšími sólistami. V tomto žánri vytvoril Juraj Hurný vyše desať titulných postáv v operetách Franza Lehára, Johanna Straussa, Emmericha Kálmána, Jacquesa Offenbacha či maďarského skladateľa Paula Abrahama. K obľúbeným operetným postavám Juraja Hurného patrí najmä Princ Sou-Čong v Lehárovej Zemi úsmevov.

Po príchode do zahraničia sa Juraj Hurný zapojil nielen do umeleckej práce, ale aj do aktivít slovenského exilu. Stal sa členom Svetového kongresu Slovákov, ktorý v tom čase viedol legendárny Štefan Roman. Hurný bol jeho hosťom v Toronte, kde sa zoznámil aj s ostatnými osobnosťami slovenského exilu. Koncertne účinkoval na generálnych zhromaždeniach Svetového kongresu Slovákov vo Washingtone a v Toronte, svojím spevom spestroval exilové podujatia vo Viedni, Mníchove, Waldraiburgu či Montreali.

Ale spieval aj vo veľkom koncertnom repertoári – v oratóriach a omšiach (Verdi, Donizetti, Mozart, Haydn, Puccini, Beethoven, Franck, Liszt) a na komorných recitáloch (Tosti, Stradella, Monteverdi, Scarlatti, Pergolesi). Nezabúdal pritom ani na slovenský hudobný odkaz. V roku 1984 mal v Mníchove večer z piesní Mikuláša Schneidra-Trnavského, ktorý bol veľkým objavom pre nemecké publikum. V Rakúsku absolvoval roku 1989 desať recitálov s Tostiho canzonetami a Verdiho piesňami. Má za sebou koncertné vystúpenia v Taliansku, Francúzsku, Nemecku, Rusku, Kanade, v Čechách, po roku 1989 aj na Slovensku. Realizoval rozhlasové, televízne a gramofónové nahrávky v Rakúsku, Francúzsku, Kanade a na Slovensku. Účinkoval v dvoch filmoch – ako Cassio vo Verdiho Otellovi a Belmonte v Mozartovom Únose zo serailu.

Okrem Grazu účinkoval aj na iných scénach: vo viedenskej Štátnej opere, v Bavorskej štátnej opere Mníchov, v Gran Theatro del Liceo Barcelona, v Opere Zürich, ale i v Opere Marseille, v Národnej opere Mannheim, v Štátnej opere Praha, v opernom dome v Linzi, vo Flámskej opere v Gente, v Mestskom divadle Salzburg, Mestskom divadle v Klagenfurte, v Theater an der Wien, v Mestskom divadle v St. Gallen a tak ďalej. Je to dôležité povedať i preto, lebo o Jurajovi Hurnom neexistuje žiadne kompletné encyklopedické heslo. Encyklopédia dramatických umení Slovenska, vydaná v rokoch 1989-1990, no vytváraná kolektívom autorov v rokoch 1982-1987, ho z ideologických dôvodov, obišla…

Ako hlboko veriaci človek sa Juraj Hurný zúčastňoval aj na náboženských podujatiach Slovákov v zahraničí. Spieval na svätých omšiach vo Washingtone, Mníchove, vo Viedni, pre slovenské vysielanie Radio Vaticana urobil viacero nahrávok a rozhovorov. Veľa priateľov mal v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda v Ríme, kam chodieval na rozhovory s básnikom Gorazdom Zvonickým, či za priateľom rodiny Msgr. Jozefom Vavrovičom, alebo vtedajším riaditeľom ústavu Msgr. Dominikom Hrušovským. Zvlášť silné citové puto ho viazalo k biskupovi Msgr. Pavlovi Hnilicovi, ktorý rodine Hurných veľmi pomohol v začiatkoch pobytu v Rakúsku. Jeho knižnica obsahuje azda všetky tituly, vydané Slovenským ústavom sv. Cyrila a Metoda v Ríme, ktoré rád rozdával i svojim známym. Cení si priateľstvá s dnes už legendárnymi básnikmi slovenského exilu – Jánom Okáľom, dr. Karolom Strmeňom či Mikulášom Šprincom. Podnes sa rád začíta do básní Gorazda Zvonického, z ktorých má najradšej tú, ktorá má názov Spev:
Spev krotí šelmy/ a pôsobí aj na kameň./ Miluj ho veľmi/ a za nič na svete ho nezameň!/
Spievaj si osamote,/ alebo s tými/ čo v slzách, v krvopote/ si vykupujú rýmy/
Čo, keby náš spev prestal?/ Celý svet by sa topil v žiali/ a raz by nás Boh prísne trestal,/ že sme mu nespievali./Návraty Juraja Hurného na Slovensko sú nielen nostalgickými spomienkami na mladosť, ale i hľadaním duchovných koreňov. V minulosti sa rád zúčastňoval stretnutí zahraničných Slovákov v zahraničí, po roku 1989 zase identických akcií v Martine, či cyrilo-metodských osláv v Nitre. V lete roku 2003 ho pozvali organizátori známej levočskej mariánskej púte, aby počas svätej omše na Mariánskej hore, kde bolo – podľa mediálnych informácií okolo 600 000 pútnikov, zaspieval krásnu duchovnú pieseň Kráľovná nebies od Jozefa Halmu a Viktora Magdolena. Vznikla v slovenskom exile v osemdesiatych rokoch 20. storočí. Na záver sa k tenoristovi pridali v Levoči státisíce veriacich, čo znamenalo pre Juraja Hurného viac, ako potlesk náročného operného publika. Podnes je táto skladba (ako aj iná krásna mariánska pieseň od slovenského autora Gajdoša, v podaní Juraja Hurného: „Keby som bol vtáčkom, spieval bych pre Máriu“) pre mnohých rozhlasových poslucháčov, najmä v Rádiu Lumen, najznámejšou vizitkou umelca – hoci má v repertoári veľa iných piesní, aj náboženských či svetských od súčasných slovenských skladateľov.

Po novembri 1989 si Juraj Hurný zvlášť spomína na míting 9. decembra 1989, ktorý bol na štadióne v Bratislave za prítomnosti vtedajšieho predsedu Svetového kongresu Slovákov Mariána Šťastného (bývalého svetového hokejistu, dnes poslanca Európskeho parlamentu), kde Juraj Hurný slobodne spieval pred mnohotisícovým davom hymnickú národnú pieseň Hej, Slováci… Svojho zomrelého otca, ktorý sa podobných chvíľ nedožil, zastupoval na zjazde Konfederácie politických väzňov. Tiež účinkoval na veľkolepom koncerte v Dome odborov 31. mája 1991 spolu s Petrom Dvorským, svojím generačným druhom a s ďalšími poprednými sólistami opery Slovenského národného divadla. Bola tu nezabudnuteľná atmosféra porozumenia, umeleckého iskrenia a dialógu s publikom. Mimoriadne si cení aj televíziou zaznamenaný gala – koncert v Divadle Jonáša Záborského v Prešove 13. septembra 1997 – pri príležitosti 750. výročia prvej písomnej zmienky o Prešove. Dojalo ho pozvanie, hoci nie je prešovským rodákom. No jeho otec v tomto meste prežil študentské roky a maturoval na gymnáziu! A neďaleko terajšieho Divadla Jonáša Záborského je bývalá budova súdu, kde sa v roku 1950 začala kalvária Hurného st. po zatknutí. Bolo priam symbolické, že štyridsaťsedem rokov od týchto udalostí, iba pár metrov ďalej – na javisku divadla – spieval jeho syn pred prezidentom Slovenskej republiky, veľvyslancami takmer pätnástich štátov a významnými predstaviteľmi mesta…

V roku 1990 zažil Juraj Hurný morálnu satisfakciu aj v opere Slovenského národného divadla, kde kedysi začínal a odspieval 124 predstavení. Prijal pozvanie do novej inscenácii Verdiho Sily osudu ako Don Alvaro. Po predstavení si zaspomínal na vzácnych umelcov, akými boli dr. Gustáv Papp, Gerhard Auer, manželia Martvoňovci, ale aj jeho dobrý kamarát, tiež operný sólista Štefan Hudec… V popremiérovom dojatí zaleteli spomienky aj k prvým úlohám v Slovenskom národnom divadle, medzi ktorými bol i stále mladý a zaľúbený Alfréd z Verdiho Traviaty.

Na ktorých partnerov zo svetovej špičky si zvlášť rád spomína? Na Katiu Ricciarelli v Donizettiho Anne Bolene, s ktorou spoluúčinkovali v Lausanne, alebo na Sherilla Milnesa v Traviate na javisku Wiener Staatsoper, vynikajúcu slovenskú sopranistku, komornú speváčku viedenskej Štátnej opery – tiež exulantku Luciu Popp, Hermanna Preya, Stefaniu Toczysku, Marjanu Lipovsek, Melanie Holliday, Gabriele Lechnerovú… Na režiséra Jeana Pierra Ponnella a dirigenta Wolfganga Sawalischa, s ktorými spolupracoval v Bavorskej štátnej opere Mníchov na inscenácii málo známej Wagnerovej komickej opery Zákaz lásky. Zo svetových dirigentských osobností to boli Alberto Erede, Aldo Ceccato, Fabio Luisi, ale aj vynikajúci dirigenti, speváci a kolegovia z Grazu.

Stále optimistický a mlado pôsobiaci Juraj Hurný je počítačový znalec a fanatik, ktorý prehráva, nahráva, hľadá a ukladá vynikajúce hudobné nahrávky v internetovom „poli“. Pravidelne sa vracia na Slovensko, hoci má už domov natrvalo v Grazi. V Bratislave si rád posedí s priateľmi a doplní svoju literárnu knižnicu o novinky domácej knižnej kultúry. Má dvojité občianstvo: rakúske i slovenské. No, vlasť je predsa len jedna. Juraj Hurný môže byť pri oslave 65. narodenín spokojný: jeho talent a osud mu bol nielen daný, ale aj stopercentne zúročený. Intendantka Opernhaus Graz Eisabeth Sobotka pripravila na 9. júna tohto roku veľkolepú rozlúčku s Jurajom Hurným. Zúčastnilo sa jej celé vedenie opery, kolegovia zo všetkých zložiek a pozvaní boli aj niektorí Hurného kolegovia – penzisti, ktorí boli pri začiatkoch jeho tunajšej kariéry. Počas asi dvojhodinového programu mu bol odovzdaný “Čestný zlatý odznak mesta za mimoriadne zásluhy o Graz,” ktorý mu udelil mestský senát na čele so starostom mesta. Intendantka angažovala dve mladé sopranistky z Vysokej hudobnej školy v Grazi, ktoré zaspievali slovenské piesne v úprave Mikuláša Schneidra – Trnavského, áriu Rusalky a Vendulky – ako pozdrav z vlasti speváka. A tak v grazskej opere po prvý raz zaznela aj spievaná slovenčina. Americkí kolegovia Juraja Hurného – sopranistka Fran Lubahnová a barytonista David McShane zase zaspievali zmes piesní od Gershwina – ale s textami, v ktorých „ospievali“ jubilanta. Intendantka, ktorá celý program uvádzala, prečítala aj list bývalého riaditeľa Štátnej opery vo Viedni Ioana Holendera, v ktorom Juraja Hurného vysoko ocenil. Potom mu odovzdala knižne vydaný zoznam všetkých jeho predstavení v Grazi. S osobitým darom prišla na javisko aj ministerka financií Štajerskej vlády, ktorá je spevákovou dlhoročnou fanynkou. Venovala tenoristovi jeho pôvodný kostým Rudolfa z roku 1981 – spolu s listom, v ktorom sa píše, že pre ňu ostane navždy nezabudnuteľným Rudolfom. Napokon prišli oslávencovi zaspievať jeho mladí kolegovia – sopranistka Margaréta Klobucar a tenorista Taylan Reinard – prípitok z Verdiho Traviaty, do ktorého prizvali aj zaskočeného Juraja Hurného. V celej histórii Opernhausu Graz to bolo po prvý raz, čo niekoho takto oslavovali.

Zvukové ukázky:

Puccini: La bohème – Che gelida manina (1974)
[mp3:https://operaplus.cz/wp-content/uploads/2013/07/Juraj-Hurny-tenor-Puccini-BOHEMA-Che-gelida-manina-1974.mp3]

Flotow: Martha – Ach! so fromm (1980)
[mp3:https://operaplus.cz/wp-content/uploads/2013/07/Juraj-Hurny-tenor-Flotow-MARTHA-Ach-so-fromm-1980.mp3]

Ponchielli: La Gioconda  – Cielo e mar (1983)
[mp3:https://operaplus.cz/wp-content/uploads/2013/07/Juraj-Hurny-tenor-Ponchielli-LA-GIOCONDA-Cielo-e-mar-1983.mp3]

Verdi: Rigoletto – La donna é mobile (1985)
[mp3:https://operaplus.cz/wp-content/uploads/2013/07/Juraj-Hurny-tenor-Verdi-RIGOLETTO-La-donna-e-mobile-1985.mp3]

Puccini: Tosca – E lucevan le stelle (1987)
[mp3:https://operaplus.cz/wp-content/uploads/2013/07/Juraj-Hurny-tenor-Puccini-TOSCA-E-lucevan-le-stelle-1987.mp3]

Foto: archiv Juraje Hurného