Zlaté hlasy slovenské opery: Juraj Hurný – rytíř vysokého “C”

Zlaté hlasy slovenskej opery: Juraj Hurný – rytier vysokého “C”

Cesty slovenských spevákov vedú desaťročia nielen na domáce, ale i na zahraničné pódiá. Medzi tými, ktorí dlhé roky pôsobili v zahraničí ako predstavitelia exulantskej vlny z bývalého socialistického Československa, je aj tenorista Juraj Hurný (nar. 3.mája 1948). V júni – po 35 rokoch aktívneho sólistického pôsobenia v Grazi – ako stále fyzicky i spevácky svieži elegantný muž (v máji oslávil 65 rokov), ukončil svoju profesionálnu sólistickú kariéru v Opernhaus Graz. Juraj Hurný je rodákom z Humenného, ale jeho mladosť sa odohrávala v Bratislave. Je odchovancom Štátneho konzervatória, kde bol najprv adeptom hry na trúbku v triede prof. Josefa Šnóbla (1963-1970) a až o štyri roky neskôr (v roku 1967) začal študovať spev u známej slovenskej vokálnej pedagogičky prof. Idy Černeckej. Okrem Juraja Hurného vychovala tenoristov Petra Dvorského, Jozefa Kundláka, Miroslava Dvorského či basistu Jána Gallu, ale aj ďalších. Juraj Hurný absolvoval bratislavské konzervatórium ako trubkár (1970) a neskôr aj ako spevák (1973). Na absolventskom vokálnom koncerte v bratislavskej Redute spieval áriu Rudolfa z Pucciniho Bohémy a Chéniera z opery André Cheniér od Umberta Giordana. Ešte pred skončením vokálneho štúdia – roku 1972 – sa stal sólistom Opery Slovenského národného divadla. Vokálne štúdium tu ukončil aj javiskovou postavou – Janíkom v Smetanovej Predanej neveste.

Zdalo sa, že kariéra nádejného tenoristu bude v Slovenskom národnom divadle bezproblémovo pokračovať. Ani netušil, že práve rola Janíka sa stane začiatkom roku 1978 aj jeho vstupnou vizitkou do sólistického ensemblu operného domu v Grazi (kde však musel túto tenorovú rolu v priebehu dvoch týždňov naštudovať do nemčiny). Ale k tomu sa ešte vrátime.

Po absolvovaní spevu v Bratislave túžil rozšíriť svoje vokálne poznatky na stáži v Taliansku. Veď začiatkom sedemdesiatych rokov už mladí slovenskí speváci sporadicky dostávali takúto možnosť! Do Palerma sa mal dostať na základe úspešného konkurzu, ktorý spočíval v predspievaní. Naše úrady mu však odmietli dať štipendium, a tak mu ho napokon udelila talianska vláda. V Palerme študoval dva roky u svetoznámej speváčky a vokálnej pedagogičky prof. Giny Cigni v Centro di Avviamento al Teatro Lirico (pri Teatro Massimo). V tom čase mala významná umelkyňa sedemdesiat tri rokov, no dala Hurnému veľa užitočných rád o speve, čím povýšila jeho vokálno-technické základy od prof. Idy Černeckej. Pobyt v sicílskom Palerme umožnili mladému spevákovi, aby sa zdokonalil v belcantovej technike, naučil sa po taliansky, naštudoval široký repertoár, spoznal veľa zaujímavých ľudí z operného sveta. Tu sa stretol, a hovoril s vtedajšími opernými hviezdami, akými boli Ruggero Raimondi, Mario Sereni, Mario del Monaco, Carlo Bergonzi či Boris Christoff. V Taliansku mal Hurný i viacero koncertov. Zdalo sa, že jeho budúcnosť je ničím neohrozená.

Písal sa rok 1975. Po príchode na Slovensko sa mladý tenorista vrátil do opery Slovenského národného divadla. Spočiatku ho obsadzovali do pekných úloh: okrem Janíka v Predanej neveste naštudoval Alfréda v Traviate, Rudolfa v Bohéme, Pinkertona v Madame Butterfly, Lenského v Eugenovi Oneginovi a ďalších postáv lyrického tenoru. Hosťoval aj v pražskom Národnom divadle ako Rudolf v Bohéme a Lenský v Eugenovi Oneginovi, začal nahrávať v bratislavskom rozhlase, televízii a koncertovať. Všetko vyzeralo nádejne. Ibaže boli sedemdesiate roky, doba „normalizácie“, ktorá nečakane zasiahla aj do kariéry mladého sólistu. Pritom nemožno obísť tragickú kapitolu rodiny Hurných: Otec Juraja Hurného bol ako politický väzeň v roku 1950 nevinne odsúdený komunistickým režimom na desať rokov väzenia. Odtrpel si ich v smutne známych väzniciach v Leopoldove, Mírove a v uránových baniach v Jáchymove. Jeho manželka – Eliška – vychovávala syna sama. Juraj videl svojho otca počas väznenia maximálne raz za rok – na päť až desať minút povolenej návštevy. Až keď mal dvanásť rokov – v roku 1960, keď sa Juraj Hurný starší konečne dostal na slobodu – syn ho spoznával bližšie. Stratené roky rodine Hurných nikto nevrátil.

S podobnými životnými zážitkami, navyše nábožensky vychovávaný, nemohol mladý sólista prijať opakovanú ponuku z vedenia opery Slovenského národného divadla, aby vstúpil do komunistickej strany. A tak zrazu všetko, čo sa v jeho umeleckej kariére rozvíjalo, začalo stagnovať. Napokon ho hodlali preradiť z miesta sólistu do zboru. Ani aktuálne ponuky na hosťovanie vo Viedni a v Kolíne nad Rýnom sa nerealizovali: pre vtedajšie ministerstvo kultúry sa stal nevhodným na reprezentáciu.Po porade s rodinou sa Juraj Hurný odhodlal k nie ľahkému kroku: v septembri roku 1977 odišiel spolu s rodičmi a svojou mladou rodinou do exilu. Najprv však uvažoval o krátkodobom angažmán v zahraničí, čo bolo v tej dobe celkom reálne pre viacerých generačných kolegov. No z vtedajšieho Ministerstva kultúry Slovenskej republiky a Slovkoncertu mu oznámili, že nie je káder, ktorý by mohol reprezentovať socialistickú vlasť. Zatrpknutý a znechutený sa preto takmer zo dňa na deň rozhodol pre odchod do Viedne, kde mal kontakt na agenta, zastupujúceho mladých spevákov zo Slovenska. Ale aj ten v poslednej fáze jednania odskočil, lebo sa bál, že keby zastupoval Hurného, znemožnili by mu zo strany Československa spoluprácu s inými slovenskými spevákmi. Nuž, obetoval Hurného.

Neostávalo nič iné, len začať od nuly. Zúčastnil sa riadneho sólistického konkurzu v Grazi – na druhej najväčšej opernej scéne Rakúska, kde neboli zvedaví na kádrové pozadie jeho rodiny, iba na jeho hlas. Bol úspešný – a od polovice sezóny, čo bežne nie je zvykom – ho prijali do sólistického súboru. Bolo 1. januára 1978. Odvtedy, do konca sezóny 2012/2013 pôsobil Juraj Hurný v Opernhaus Graz ako prvý tenorista. Toto prekrásne, na kultúru a pamiatky bohaté mesto, s budovou divadla, ktorá je podobná Slovenskému národnému divadlu, sa stalo jemu a jeho rodine novým domovom. Otec i matka sú pochovaní v Grazi.