Kam sahají ambice Opery SND?

„Galakoncert“, ktorým Opera SND otvorila 10.septembra divadelnú sezónu 2011/12 nastolil hneď na jej prahu viacero otáznikov. Jeho úvod ovplyvnila pietna spomienka na obete nedávnej leteckej havárie, po ktorej však už večer prebiehal podľa pôvodného dramaturgického scenára.

Dedikácia podujatia 20.výročiu založenia tzv. Vyšehradskej štvorky bola vhodnou príležitosťou priamo v praxi demonštrovať prednosti kultúrnej spolupráce v najužšom stredoeurópskom regióne. S Českom, Poľskom a Maďarskom prežívame aj v súčasnom spoločenskom zriadení porovnateľné existenčné „slasti i strasti“. Navigácia priorít štátnych rozpočtov spravidla ani u susedov nevedie do sfér kultúry, načo ekonomicky najnáročnejší divadelný žáner, akým opera nesporne je, dopláca najviac. Túto úvahu však ponechajme bokom (profilácia vedúcich operných scén v krajinách V4 predsa len nie je totožná) a sústreďme sa na otvárací večer v Slovenskom národnom divadle.

Ako nastaviť latku kritérií prvej opernej scény? Divadlá akého rangu majú byť jej prirodzeným partnerom? Logika velí odpovedať triezvo a jednoznačne. Nebudú to prestížne domy Rakúska, Talianska či Nemecka, tie pracujú na úplne inom princípe, no orientácia na okolité prvé scény, akými sú Národné divadlo v Prahe, Národná opera vo Varšave či Maďarská štátna opery v Budapešti, je schodnou cestou. Ich protagonistov bolo potrebné pozvať na otvorenie sezóny i vzdanie holdu Vyšehradskej skupine. To je „level“, hodný partnerstva Opery SND. Pripustiť sa dá aj to, že mimoriadne talenty sa môžu ocitnúť i v menších operných domoch, do Bratislavy však nedorazili. Neviem, kto sa podieľal na angažovaní práve týchto sólistov, vybral však zle. A to nepripusťme, že taktika dokazovať, že sme lepší než susedia, bola v vôbec v hre. Ponechajme bokom aj fakt, že medzi deviatimi spevákmi nebol ani jeden barytón či dramatický soprán.

Koncert sa nevydaril nielen výberom zahraničných sólistov. Zlyhala (ako v ostatnom čase pravidelne) aj dramaturgia. Nevyužila sa šanca zoznámiť bratislavské publikum s ukážkami z diel skladateľov, príznačných pre susedské operné kultúry. Zúročila ju jedine poľská strana, keď ponúkla áriu Stefana z opery Strašidelný dvor (s novotvarom Strašidelný „veľkostatok“, ako uvádza bulletin, som sa ešte nestretol) od Stanislawa Moniuszka. Maďarská prezentácia ostala pri Verdim a Bizetovi (pre tenoristu či koloratúrny by nemal byť problém zaspievať profilovú áriu napríklad z daktorej z Erkelových opier), nuž a nič originálnejšie, než Smetanovu Mařenku (kedyže sme v SND počuli niečo iné, než Predanú nevestu a Rusalku?), nedoviezli ani naši západní susedia. Bol to opäť spolovice verdiovský koncert, siahajúci od Nabucca (predohra), cez Rigoletta a Traviatu po Dona Carla.

Poľsko reprezentovala dvojica sólistov Krakovskej opery, sopranistka Katarzyna Oleś-Blacha a tenorista Tomasz Kuk, pred orchester Opery SND sa postavil Tomasz Tokarczyk. Po predohre k Verdiho Nabuccovi (mimoriadne rýchle tempá zjavne vykoľajili hráčov) predniesla Katarzyna Oleś-Blacha áriu Rosiny z Rossiniho Barbiera zo Sevilly. Od sopránovej verzie sa očakáva koloratúrna ekvilibristika, o čo sa umelkyňa v kadencii pokúsila. Jej ľahký a neveľký hlas však neznel jednoliato a najmä nevyžarovala z neho vrúcnosť a „italianita“. Tomasz Kuk v árii z Moniuszkovho Strašidelného dvora preukázal technicky solídne posadený spinto tenor, no výrazové fazety tohto čísla ostali utajené. Obaja hostia v dvojspeve Gildy a Vojvodu z Mantovy z Verdiho Rigoletta monotónnosť a nudnosť prejavu ešte vystupňovali. Neúnosne veľa prehreškov a kolízií so sólistami znelo z orchestra pod vedením Tomasza Tokarczyka.

Maďarskí susedia vyslali do Bratislavy meno úplne neznáme, sopranistku Helgu Nánási a tenoristu Boldizsára Lászlóa, ktorý ako favorit riaditeľa Opery SND, sa stal od minulej sezóny jej stálym hosťom. Doma obaja vystupujú v Szegedskom divadle. Ária Gildy z Verdiho Rigoletta v podaní Nánásiovej znela subretne, bez farebnej osobitosti, štýlového či výrazového fluida. V árii Dona Josého z Bizetovej Carmen (a závere opery s mezzosopranistkou Monikou Fabianovou) potvrdil Boldizsár László, že má ambície prejsť do dramatického odboru, jeho výšky, hoci občas na hranici forsírovania, majú energiu, no v strednej polohe je už šťavy a lesku oveľa menej. Maďarských spevákov sprevádzal orchester pod taktovkou Rastislava Štúra.

Nenadchla ani česká reprezentácia. Pavla Vykopalová sa pohybuje medzi Brnom, kde má pevné angažmán a oboma pražskými domami, no jej hlas odkedy som ju počul naposledy, trocha stratil z farebnosti. Áriu Mařenky z Predanej nevesty Bedřicha Smetanu má takpovediac v malíčku, jej interpretácia však bola strohá a neosobná. Adresovať výhrady legendárnemu basistovi brnenskej Janáčkovej opery Richardovi Novákovi pár dní pred jeho osemdesiatinami nie je náležité. Faktom však je, že v dvojspeve Filipa II. a Veľkého inkvizítora z Verdiho Dona Carla (Filipom bol Peter Mikuláš) išlo viac o optickú ilúziu postavy starca s mocou, než naplnenie vokálnych nárokov partu. Za dirigentským pultom stál Jaroslav Kyzlink.

A nakoniec hostitelia. Mladá mezzosopranistka Opery SND Monika Fabianová sa do árie Eboli z Verdiho Dona Carla pustila s dramatickou vervou. Nie v každej polohe však jej hlas znie rovnako, nižšia stredná sféra je farebne poddimenzovaná, výšky zneli pevne, no v závere árie už nezamaskovala svoje technické limity. Basbarytonista Peter Mikuláš s veľkou dávkou emócií stvárnil monológ Svätopluka z rovnomennej opery Eugena Suchoňa (jediné slovenské číslo programu!), v árii Vodníka z Dvořákovej Rusalky ho však trocha prešpekulovaný výraz (pianissimá v druhej strofe) „vyhodil“ z intonačnej línie. Domáce farby jednoznačne obhájila Ľubica Vargicová ako Verdiho Violetta, odspievaná sopránom čoraz dramatickejším, so suverénnou trojčiarkovou oktávou i ohybnosťou v ozdobách. V budúcnosti si bude musieť zrejme strážiť mieru vibrácie tónu.

Ani zďaleka nie zaplnené hľadisko Sály opery a baletu novej budovy SND reagovalo ako zvyčajne. Standing ovations (hoci teraz nie jednoznačné) po hocakom predstavení absolútne spochybňujú závažnosť tejto formy ocenenia, v zahraničí úplne raritnej. Tentokrát to bol rovnaký nonsens, ako prizdobiť koncert prívlastkom „gala“. Ešte vážnejšie je však rozlúsknutie inej dilemy. Je ambíciou Opery SND zakotviť v provinčnom poli, alebo držať krok s porovnateľnými divadlami?

O deň neskôr (11.9.) dostala bratislavská operná komunita bonbónik. Ochutnala ho síce len „mikrovzorka“ najvernejších, no v rodinnej a nesnobskej atmosfére sa každý cítil výborne. V rámci cyklu matiné, nazvaného Kontinuity, autorsky a moderátorsky pripravovaného Jaroslavom Blahom, pripomenuli sme si nedávne životné jubileum Eleny Kittnarovej. Prítomná svieža a šarmantná prvá dáma dramatického sopránového odboru z konca 60. a 70. rokov, nezabudnuteľná Emília Marty, Salome či Elektra, si spolu s moderátorom a muzikologičkou Teréziou Ursínyovou zalistovali v spomienkach a osviežili v pamäti plodné roky bratislavskej opery. Bývalý javiskový kolega Pavol Mauréry (1935) sviežo zaspieval dve mozartovské zdravice.

Nepopieram, že nik nie je nenahraditeľný. Po javiskovej rozlúčke Eleny Kittnarovej pred poldruha desaťročím vznikla však medzera, akú sa ani zďaleka nedarí v teréne expresívnych dramatických rolí (k spomenutým treba pridať aj Janáčkovu Kostelníčku či Suchoňovu Ľutomíru) zaplátať. Ak po kultivovane vedenom a obojstranne úprimnom matiné sa publikum spontánne zdvihlo, aby vzdalo hold jubilantke, o oprávnenosti ovácií postojačky nik ani na sekundu nezapochyboval.

Zahajovací galakoncert sezony 2011/2012
10.září 2011 Sál opery a baletu Nové budovy SND Bratislava

Kontinuity IV. : Elena – Elina – Elektra
Setkání s významnou slovenskou operní divou Elenou Kittnárovou
11.září 2011 Foyer Nové budovy SND Bratislava

www.snd.sk