Agitátor a exorcista je mrtvý (2)

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Chéreau režíruje príbeh bez opernej horkosti. V druhom dejstve zostáva po vpáde denných strašidiel všetko otvorené. Akoby režisér počúval operu a hral. Tejto plachosti sa dá veľmi dobre rozumieť, zvláštne filozofické duetá wagnerovskej dramaturgie tvoria základný prúd opery. Režisér zostáva konkrétny a zároveň symbolický v interpretácii textu pohybom. Fascinácia smrťou, nemožnosťou života, dobrovoľná samovražda Tristana v súboji s Melotom, súboj, o ktorom vie, že je prehraný, kráľ, ktorý neustále jasne formuluje svoje požiadavky žalostným rétorickým spôsobom, to si myslí o Tristanovi mnoho režisérov. Lenže Chéreau hľadá to, čo je za tým, ako sa dá nájsť v človeku odvaha toto vykonať, koľko takej odvahy je treba. Chéreau zostáva pesimistický, skeptický o tomto experimente s láskou ako sympatiou k smrti. Láska ako permanentné odkrývanie toho druhého, ako Tristana a Izoldu inscenoval Heiner Müller (1993), keď ukázal dvoch zamilovaných, ktorí sú si neustále vzájomne cudzí. Jeho riešenie milostného duetu v druhom dejstve medzi stovkami pancierov ako zvláštny pohyb myšlienok na hranici medzi cítenou túžbou a vymysleným citom. U Chéreaua to tiež nie je žiadny opojný a zamilovaný duet servírovaný nápojom, Wagnerom a Schopenhauerom. Chéreau režíruje operu v jej zvláštnej jednoduchosti, v subtílnych siluetách a rešpekt vzbudzujúcich detailoch. A jeho precíznu psychologickú kresbu musíme oslavovať a čestne obdivovať ako veľké dobrodružstvo, ktoré bolo odmietnuté Ruth Berghausovej, Götzovi Friedrichovi či Heinerovi Müllerovi, ktorí režírovali rovnakú operu. Situácie zostávajú vnútorne napäté, pretože sa ich vnútorný tlak nevyčerpáva žiadnym orgazmom, žiadnym riešením.Pre Pierra Bouleza a Patrice Chéreaua bolo naštudovanie Janáčkovej poslednej opery Z mrtvého domu prvým stretnutím s Janáčkom a zároveň, tak ako to už skoro dvaja starci (Boulez 82, Chéreau 63 rokov), ktorí vedia o hudobnom divadle viac než všetci kritici, skladatelia, vedci a teatrológovia deklarovali, rozlúčením so spoločnou tvorbou. Šesť spoločných inscenácií nie je kvantitatívne moc, ale pre dejiny opernej réžie to znamená viac než čokoľvek iné. Revolúcia hudobno-dramatického divadla hviezdnym párom sa uzavrela. V tejto „kolektívnej opere“ ako uviedol režisér, sa znovu potvrdzuje jeho majstrovstvo hereckého vedenia postáv, keď každá postava v dave väzňov zostáva silným individuálnym človekom so špecifickým osudom. Režiséra po jeho škandálnych filmoch, ktoré vždy smerovali objektívom kamery za hranice poznaného, opäť zaujíma humanistický obsah (V každom stvorení je iskra božia). Spôsob, akým premiérovali svoju operu, na ktorej režisér spolu s dirigentom pracovali pol roka, sa zapíše do histórie veľkých svetových i operných počinov.Účinkujúci, ktorých si vybral zavreli svoje preplnené diáre, herci, ktorých vybral do hereckých rolí, hlavne do pantomímy v druhom dejstve dali výpoveď vo svojich domovských scénach, aby mohli pracovať s géniom. Pracovali intenzívne celý deň v otvorených skúškach, premýšľali, meditovali, cvičili a režijný mág sa ich snažil uvoľniť a vydolovať v nich pocity väzňov, väzenia niekde na konci sveta.

Najcennejšia bola však spolupráca a jednotné komplexné spolupôsobenie všetkých zložiek – pre režiséra bolo najdôležitejšie vystavať drámu, napnúť jednotný dejový oblúk opery, ktorá v zásade dej nemá, respektíve, jej dej vytvárajú svojim rozprávaním jednotliví väzni. A to sa podarilo v neuveriteľne silnej podobe. Nielen scénickým stvárnením (opäť scéna Richarda Peduzziho), ktoré vytvorilo väzenie obklopené betónom a odľudštenými uniformovanými dozorcami, ale neuveriteľnou viacvrstevnou dynamickosťou strnulo zovretého väzenského prostredia. Obrovské betónové segmenty, ktoré vyzerajú ako skutočne ťaživý nahrubo zatretý dezén betónu, sa potichu premiestňujú a zvierajú komunitu. Tento „láger“ nebol poňatý ani historizujúcim spôsobom, ktorý by nápadne poukazoval na Sibír v polovici devätnásteho storočia, prostredie bolo skôr mierne aktualizované – rozsiahle betónové bloky rámovali ako vstupné jednanie, tak i ďalšie s určitými variantmi, kedy záverečné dejstvo otvorilo betónovú hmotu väzenskej nemocnice do ďalekej temnoty – symbolu bezvýchodnosti. Riešenie scény rozdeľovanej i otváranej pohybom a strnulosťou veľkých betónových plôch, mohlo odkazovať skôr do dvadsiateho až dvadsiateho prvého storočia a symbolizovať najrôznejšie väzenia a „lágre“ všetkých kontinentov a režimov, vlastne vzdialene i hrozbu možnej neslobody alebo antihumánnosti v betónovom obale rozsiahlych nákupných centier.

Je jasné, že režisér Patrice Chéreau dôkladne študoval nielen Dostojevského román Zápisky z mŕtveho domu, ale i Brodov nemecký preklad libreta, aby dôkladne porozumel všetkým detailom Janáčkovej verzie „koláže“ z tohoto románu. Napokon i rázovitá čeština – s radom nárečových prvkov i typických rusizmov bola v podaní zahraničných spevákov vynikajúca. (v inscenácii sa vyskytlo i hodne Česko-slovenských interpretov: Štefan Margita, Jiří Sulženko, Vladimír Chmelo, Ján Galla, Aleš Jenis, Tomáš Krejčiřík, Martin Bárta, Marián Pavlovič a emigrant Peter Straka) Hlavným dynamizujúcim elementom bola však scénická akcia, herectvo a spev, ktorý bol vypointovaný do najjemnejších nuansí. Janáčkov optimistický zmysel pre záverečnú scénu, plnú nádeje pre oslobodenie Gorjančikova, Chéreau nevidí nijako optimisticky. Už predtým mnohými náznakmi demýtizuje zmysel pre spravodlivosť a moment, keď trest skončí. Symbol slobody orol, je prekrásny vták s nádhernými krídlami, vytvorený z odpadkov, ktorého schováva pod kabátom jeden z väzňov. Brilantná je drsnosť Placmajora a dozorcov, ktorí zničia Gorjančikovi, ktorý ma zlý zrak, okuliare. Do čistej scény padá z povraziska (nezabudnuteľný efekt) dobrý kontajner zberového papiera, ktorý majú väzni triediť. Táto neustála scénická činnosť a zároveň zdanlivá pasivita slúži režisérovi k expresívnemu vitálnemu režírovaniu zdanlivo improvizovaných ale tvrdou prácou nacvičených mizanscén. Chéreau s chladnou presnosťou spája výbuchy agresie a napätia medzi postavami, filtruje pocity na pravdivo vykreslené charaktery a vytvára tajomnú latentnú prítomnosť homosexuálnych motívov, nie moderne sexuálnych ale predstavujúcich tichú spolupatričnosť podobných osudov. Túžba po dotyku, podpore, pomoci či priateľstve sa tak stáva silným motívom skutočnej mužskej náklonnosti, nie nejakým primárnym dionýzovským sexuálnym výbojom. Ale i ten dokonale zobrazí v travestii divadla na divadle, keď väzni hrajú komédiu o krásnej mlynárke a Don Juanovi. Jemne náznaky, farby obnažených tiel, torzá dámskych kombiné, k tomu bosé nohy a vymakané lýtka a svaly stehien, nežné úsmevy a hanblivá ostýchavosť hrajúcich, sú viac než čokoľvek inak vymyslené. K tomu tupo prizerajúci sa dav papalášov na tribúne a za nimi veselo, stále v roli, sledujúci väzni dramaticky akční v sledovaní tejto queer epizódy, ktorá tvorí polovicu reálneho života a je fyziognomickou časťou sveta komunity. Často je známe, ako to bolo predtým či potom, ako sa tá situácia stane. Chéreau vedie náznaky z Janáčka ďalej, zvýrazňuje náznaky queer vzťahov, ktoré tajomne doposiaľ ležali v librete a vytvára tým novú ťaživú atmosféru, dynamiku a dramatickú báseň. K tomu mu slúži aj spoločná zmena s dirigentom, že problematická postava Aljeji je stvárnená mladíkom, pre ktorých má Chéreau mimoriadny vkus vo všetkých svojich umeleckých počinoch. Tieto napoly deti a napoly sexuálnym pudom ovládané obete svojej senzitívnej krásy, doplňujú drsný mužský svet. Aljeja je tak v novom svetle jednou z najdojemnejších postáv príbehu. Odpadky padajú z neba, steny sa zvierajú, čierna temnota zahaľuje svet, človek je v princípe zlá vec. No a? „Si mŕtvy?“ Pýta sa jeden. – „Idiot“, odpovie druhý.

Veľkú tetivu, ktorú napli spolu Chéreau a Boulez, naivné dobro a svetlo z tunela bezútešnej drámy precízne preniesli na hlboko ťaživú neistotu a svojou dokonalou prácou, drobnokresbou korunovali svoje celoživotné priateľstvo na poli opery.

(Pokračování)

Foto Pascal Victor/ArtComArt,  archiv

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat


1
Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment
1 Comment threads
0 Thread replies
0 Followers
 
Most reacted comment
Hottest comment thread
1 Comment authors

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
nejnovější nejstarší nejlépe hodnocené
Upozornit na
ales jenis

Dakujem autorovi za velmi fundovany a pekny clanok, Patrice bol velky clovek a kazdemu z nas svojim sposobom vyrazne zmenil pohlad na nasu pracu,bol skromny, velmi inteligentny muz, ktory okolo seba rozdaval neuveritelnu energiu ktorou disponoval a delil sa o nu na kazdej skuske,chodil pocuvat hudobne skusky aj napriek tomu, ze ako sa hovorieval s davkou humoru jemu blizkemu “ja tomu nerozumiem, takze nic si z toho nerobte ze tu budem ticho sediet” nikdy sa nepechoril a nepouzival svoje meno a lesk osobnosti aby sa nad ludi vyvysoval,preto sme ho mali vsetci tak radi,nie len na skuskach ale aj na… Číst vice »