Aidou vstoupila Opera Slovenského národního divadla do dalšího století své existence

Voči zaradeniu Verdiho Aidy do dramaturgického plánu jubilejnej sezóny som mal isté výhrady už od začiatku. Samozrejme, nie pre titul samotný, ale nenašiel som jeho signifikantnú súvislosť s dejinami divadla. Navyše, od derniéry predchádzajúcej inscenácie z roku 1998 uplynulo len päť sezón. A nejedna z kvalitných opier raného skladateľovho obdobia ostáva naďalej nepovšimnutá. Nuž, zrejme ktosi si myslel, že Aida patrí do SND rovnako ako do veronskej Arény. Taká bola situácia pred vpádom koronavírusu a na polroka pozastavenými aktivitami.

V aktuálnej 101.sezóne, ktorá sa začala až 19.septembra otváracím koncertom (pričom sa nevyužila možnosť skoršieho nástupu súboru vo fáze „uvoľnenia“), sa vynárajú nové problémy. Na úvodnej tlačovej besede vyčíslil riaditeľ Opery SND Rastislav Štúr stav konta v pokladni na nula eur. Monumentálna Aida čerpala ešte z finančného rozpočtu pre vlaňajšiu sezónu, no jej aktuálne predstavenia tiež nie sú zadarmo. Vystupuje v nej pomerne veľký externý zbor, v sólistickom obsadení Aidy a Radamesa je pomer medzi pevne angažovanými a hosťami šesť (po jednom odstúpení päť) k jednej. Pričom v prvých troch predstaveniach ani tá jediná domáca interpretka Aidy nie je plánovaná. Je to prapodivná logika. Nehovoriac o tom, že v smutnej „covidovej“ etape nášho života, výpravné a množstvo účinkujúcich kumulujúce tituly nie sú ideálne. Očakávať flexibilnosť súčasnej dramaturgie SND, ktorá by Aidu ešte na nejaký čas odložila a nahradila jedným či dvoma komornejšími dielami (tak ako postupovala činohra na nenákladných scénach), by bolo asi naivné.

Snom riaditeľa Opery SND Rastislava Štúra od jeho nástupu do funkcie (25.9.2018) bolo núkať známe tituly v tradičných inscenačných podobách à la Zeffirelli. Z repertoáru vyradil takmer všetko, z čoho sa prihovárala iná (netvrdím, že vždy optimálna) inscenačná estetika. Načrtol tak trend konzervatívnosti, ktorý dnes už vo svete nedominuje. Aj čas streamov nás prevádza viacerými projektmi, zrozumiteľnými aj v modernej optike a pritom nedeformujúcimi podstatu partitúry.

V nepatrnej miere sa tento zámer objavil aj v novej inscenácii Verdiho Aidy. Do kategórie muzeálnych ju zaradiť nemožno. Tomu bráni scéna Mareka Hollého a kostýmy Ľudmily Várossovej. Síce rešpektujú inšpirácie staroegyptskou kultúrou, ale v prvom prípade pohybom jednotlivých dielcov základných stavebných „kociek“, bránia ornamentálnej statickosti javiska. Pomerne vynaliezavo to vychádza v prvých dvoch dejstvách, no v druhej polovici (počnúc Nílskym obrazom) sa už vytvoriť atmosféru darilo pomenej a v hrobke už takmer vôbec. Ak scéna si zakladá na dekoratívnosti a rôznych lúčoch svetla, tak trend kostýmov dominantných postáv smeruje od historizujúcich k jednoduchým, takmer civilným, v čiernej farbe, odkloneným od dejinných reálií. Manuálne premiestňovanie kulís však pôsobí trocha archaicky, aj keď možno chce evokovať otrokársky režim.

O vyslovenej osobnej réžii, či originálnom nápade  v tomto prípade ťažko hovoriť. Pavol Smolík nadviazal koncepciu Aidy na meniace sa scénické obrazy, do ktorých naaranžoval dianie. Pracuje v celej šírke javiska, vertikálne využíva schodíkovú architektúru v rámci jednotlivých kinetických dielcov. V dvoch obrazoch (z 2.a 4.dejstva) sa nevyhol najbanálnejšej barličke, divadelnej hmle. V triumfálnom obraze 2.dejstva rozhýbali dianie akcie baletu v typickom rukopise choreografa Jaroslava Moravčíka. Zdá sa mi, že aj točňa v Nílskom obraze (i postavy, ktoré sa v ňom pohybujú) skôr odpútava od osobnej réžie s protagonistami. Tú nájdeme ozaj ťažko. Dominujú tradičné pózy a gestá. Novým prvkom je azda len symbol piesku v žliabku pozdĺž celého proscénia, no jeho opakované presýpanie v rukách postáv nejaké výraznejšie posolstvo (aj keď ho na tlačovej besede kostymérka verbalizovala) do tohto typu réžie neprináša.

Pôvodným zámerom vedenia bolo zveriť hudobné naštudovanie Ondrejovi Lenárdovi. Po jeho odstúpení od spolupráce s Operou SND sa taktovky ujal hosťujúci Jaroslav Kyzlink. Aidu dirigoval veľakrát, partitúru má v malíčku a napokon počas päťročnej absencie celkom „nevychladla“ ani v orchestri a zbore. Na jednej strane to uľahčuje proces štúdia, na druhej môže trocha zvádzať k rutinnejšiemu prístupu. Kyzlink je zdatným praktikom, jeho hudobná výstavba diela  najmä v kontrastoch medzi masovými a komornejšími scénami, ale aj vo voľbe temp a gradácií, je premyslená a zdôvodnená. Zatiaľ čo na verejnej predpremiére ešte dochádzalo k viacerým rytmickým nesúladom medzi orchestrom a javiskom, na premiére sa už tieto kazy neobjavili. Orchester hral presne a v nebývalo širokom dynamickom rozpätí.

Zbor (zbormajster Pavel Procházka), masívne posilnený externistami, mal potrebnú zvukovú mohutnosť, podporenú vhodným rozložením mobilných stavebných prvkov scénografie. Na niektorých miestach ich dotlačili až do prednej časti javiska. O niečo plastickejšie znela ženská časť zboru, ale pri kombinácii pevne angažovaných spevákov s výpomocami je práca zložitejšia.

Navštívil som verejnú predpremiéru a premiéru. Hrali sa deň po dni a s výnimkou postavy Amneris v rovnakom obsadení. Predpremiéry nie sú zvyklosťou v bratislavskej opere a ukázalo sa (odhliadnuc od faktora hlasovej hygieny, na ignorovanie ktorého sa spravidla skôr či neskôr dopláca), že nedorobky v presnosti súhry a poddimenzované výkony niektorých sólistov, mohli radšej ostať pod rúškom hoc aj verejnej generálky. Tú žiaden zodpovedný kritik nehodnotí. Svoje vyjadrenie tiež radšej opriem o premiérový večer, hoci oddeliť poznatky z oboch nie je ľahké.

Titulnú postavu Aidy stvárnila u nás často hosťujúca Maida Hundeling, speváčka s prierazným dramatickým sopránom, ktorý esteticky vyhovuje skôr nemeckej ako talianskej literatúre. Jej Aida si nevychutnáva opojné oblúky fráz a vrúcne farbenie tónu, ide skôr do krajností. Prechodu od pián, ktoré hojne využíva, k prenikavému, miestami až ostrému forte, trocha chýba stredná dynamická hodnota. Našťastie na premiére už bola intonačne oveľa precíznejšia ako predchádzajúci večer. Michal Lehotský (Radames) má zdatnú techniku a pozná kľúč, ako vyriešiť náročné pasáže bez toho, aby dal okatejšie najavo, že už spieva na doraz. Je to stále skôr spinto než pravý dramatický tenor, ktorým však dokáže naplniť priestor a nestrácať kovový lesk. Herecky postupoval vo svojej zaužívanej schéme, réžia mu nové podnety neposkytla.

Monika Fabianová ako Amneris disponuje mezzosopránom, ktorý znie farebne a vyrovnane vo všetkých polohách. Veľmi efektnými a tmavými hĺbkami zaujala už vo vstupnom obraze a svoj výkon dramaticky, s pevnými výškami, vygradovala v scéne súdu 4.dejstva. Terézia Kružliaková na predpremiére dala do 1.scény 2.dejstva  viac tepla vo farbe, no ponúkla menej verdiovskej expresívnosti a istoty vo vysokej polohe. Daniel Čapkovič sa prirodzeným vývojom svojho materiálu, v spojitosti s výbornou technikou, dostáva do dramatického barytónového odboru. Part Amonasra naplnil štýlovým frázovaním, kovovým jadrom a obsažnosťou tónu, pričom každá poloha mu znela v rovnakej kvalite. Peter Mikuláš debutoval v úlohe Ramfisa pred štyridsiatimi dvoma(!) rokmi. Ešte stále je jej hoden. Horšie je to s Jánom Gallom, ktorého Egyptský kráľ už bol za hranicou únosnosti. Nejde o veľkú, ale predsa len vladársku rolu. Krásne a intonačne čisto znel soprán Kataríny Flórovej (Kňažka), Ivan Ožvát spieval Posla.

Obe predstavenia sa uskutočnili v platnom režime, vydanom Úradom verejného zdravotníctva, s možnosťou predaja lístkov do každého druhého radu. Hoci predseda vlády už avizoval prísne reštrikcie od 1.októbra (dokonca s možnosťou zastaviť akékoľvek hromadné podujatie), v čase plánovania predstavení to ešte nebolo známe. Je preto nepochopiteľné, že práve nová inscenácia Aidy sa počas celého októbra (dovedna sa hrá osem predstavení) nenachádza v programovej ponuke. Nič prirodzenejšie, ako uvádzať nový titul vo vyššej frekvencii kým ho netreba oprašovať (každú skúška niečo stoji!), navyše keď práve na ňom si divadlo chce zvyšovať žalostnú návštevnosť, si neviem predstaviť. Ale to by sme museli hovoriť o fungujúcom divadle. Žiaľ, Opera SND sa v takom stave nenachádza.

Hodnotenie autora recenzie:  65%        

Opera Slovenského národného divadla
Giuseppe Verdi: Aida
Hudobné naštudovanie a dirigent: Jaroslav Kyzlink
Réžia: Pavol Smolík
Scéna: Marek Hollý
Kostýmy: Ľudmila Várossová
Zbormajster: Pavel Procházka
Choreografia: Jaroslav Moravčík

Premiéry 26.9.a 29.9.2020 v novej budove SND
Písané z verejnej predpremiéry 25.9. a 1.premiéry 26.9.2020