Baletní panorama Pavla Juráše (124)

Tentoraz:
* Spiaca balerína versus červená Giselle
* ”Mademoiselle Non” končí (6. diel)
* 75. Anniversary ABT
* Predposledná slávna balerína v Paríži končí: Aurélie Dupont
* Čo sleduje Artemiy Pyzhov?
***

Eifmanovský boom, súvisí ktovie s čím všetkým. Po rokoch hladu kvôli geopolitickým sporom, možno pred tými ďalšími, je teraz jedinečná možnosť poznávať svet veľkého ruského choreografa. Vo Viedni sa neobmedzujú len na hosťovanie. Už v roku 2006 súbor kúpil práva na jeden z najsilnejších Eifmanových baletov Anna Karenina a v tomto roku pred mesiacom sa konala premiéra Giselle Rouge, ktorá zostáva v repertoári. Ak som boomu podľahol aj ja so štúdiou o choreografovi (Baletné panorama Pavla Juráše 117 až 112, prvý diel tu), čitateľ si teraz na konkrétnom diele môže mnohé sám overiť. Navyše môže vidieť predstavenie koncipované pre konkrétny súbor, nezababušené do hávu luxusného hosťovania naprieč svetom. Eifman nepracuje konkrétne s historickými reáliami biografie Olgy Spessivtsevy, možno najslávnejšej interpretky Giselle v moderných tanečných dejinách. Jedná sa mu o podobenstvo. O svet a tragédiu umelca, ktorý dá umeniu všetku a nezostane mu nič. Aký známy a jednoduchý vzor. O jednej neznámej? Tu ich je viac. Za „x“ možno dosadiť boľševický prevrat, za „y“ emigráciu, za „z“ posadnutosť umeleckou dokonalosťou a podobných neznámych môže byť pekná desiatka. Eifman vytvára pôdorys antickej tragédie, kde zbytočne nerozvíja jednotlivé nuansy, ale kumuluje svoju pozornosť na dramatické strety. Baletná trieda, kde sa tvrdo pracuje pod vedením skúseného baletného majstra, zrodenie baleríny, jej debut v divadle, vpád lásky v podobe brutálneho komisára boľševických šialencov, ktorému naivná balerína zapredá svoj prvý lásky cit, ďalšie triumfy, politický tlak smerujúci až k nútenej emigrácii. Druhé dejstvo je ešte koncentrovanejšie. Na baletnú hodinu v Paríži, kde vládne modernizmus, ktorý však geniálna balerína dokáže vziať za svoj, predstavenie Giselle, kde sa prejaví nielen šialenstvo postavy javiskovej, ale aj osobnostný kolaps, vyhorenie a blázinec.

Schematické charaktery Eifmana: balerína, komisár, baletný majster a partner, úplne Eifmanovi stačia na expresívne a nervy drásajúce duetá, zbor mu stačí na všetky monumentálne graciózne obrazy. Podobne jednoducho užíva aj hudbu. Čajkovskij symbolizuje poéziu a pompu zanikajúceho sveta cárskeho baletu, Schnittke brutalitu i surovosť nového režimu a jeho reprezentantov a Bizet ležérny, mondénny svet Paríža. Trochu naivná scénografia predstavenia nemôže dosiahnuť sýty charakter choreografie, ale väčšina obrazov je výtvarne únosná. Najkrajší je secesný reštaurant v Paríži, či pohľad do hľadiska divadla, ako aj záverečný blázinec, kedy v torze kupoly je uväznená umelkyňa ako krásny motýľ v kukle, ktorá sa nedá zlomiť. A v hrobe, z ktorého niet návratu.

Čítať životopis Olgy Spessivtsevy je bolestnejšie než čítať Nižinského. Pritom to nie je, Bože, ani tak dávno! Primabalerína zomrela v roku 1991! Pritom sa narodila v storočí cárov, pompy, v roku 1895. Bože, toľko rokov života v tejto zemi nikoho, opustená všetkými, od roku 1943!!! živoriac v štátnom blázinci kdesi v Hudsone. Snáď ani Dostojevskij by nevytvoril dlhšie peklo pre svoju postavu. Čítať o tom všetkom je dojemné a kruté. Ešte horšie je to prežiť. Krásna doba keď pracovala s Ďagilevom, neskôr s najslávnejšou baletnou pedagogičkou sveta Agrippinou Jakovlevnou Vaganovou študovala Giselle na svoj debut v tejto postave (1919). Legendárne turné, križovanie metropol sveta, vystupovanie v divadlách s tisícmi miest a jasajúcim publikom. Milostné avantúry. Kytice. Pugéty. Posledné dni žiarivého lesku slávnych balerín. Hospodin svätý stačí! Spessivtseva vyzerala v Giselle ako plačúci duch alebo zranený vták padajúci zo stromu. Málokedy sa usmiala, bola chladne krásna, nedotknuteľná a v očiach Sergeja Ďagileva, „tvor oveľa jemnejší a čistejší než Pavlova“. V rámci prípravy na úlohu navštevovala azyly pre duševne chorých, kde študovala gestá pacientov-väzňov. Jej tanečný partner v tej dobe Pierre Vladimiroff napísal: „Jej Giselle vydychávala skutočné šialenstvo, nie divadelnú ilúziu.“ Ona ako prvá zatancovala v prvom dejstve s požehnaním patriotov klasiky diagonálu vo variácii, ktorá sa nám dnes javí ako samozrejmosť, pritom odborníci ju stále slávnostne nazývajú Spessivtsevy diagonála. Tí, ktorí to skutočne myslia s baletom vážne, by si mali obstarať jej knihu Technique for the Ballet Artiste, ktorú napísala s pomocou láskyplnej Alexandry Tolstej, dcéry slávneho spisovateľa (1967), či získať dokument BBC (1964) a anglickú knihu jej niekdajšieho partnera, slávneho tanečníka Antona Dolina – The Sleeping Ballerina, alebo monografiu Gennadyho Smakova The Great Russian Dancers. Keby ste cestovali do USA hľadajte najväčší ortodoxný cintorín Novo-Diveevo, kde v tieni prastarej smútočnej vŕby je hrob tejto reálnej Giselle, ktorej kamennú platňu zdobí vygravírovaná figúra tejto smutnej víly.

Z viedenského dvojitého obsadenia sa dá vybrať a zostaviť ideálne obsadenie. Je nutné ešte dodať, že táto verzia choreografie je novšia než starší záznam, sám Eifman v roku 2007 dielo značne upravil. Ideálnou predstaviteľkou baleríny sa stala nečakane Ketevan Papava. Nevýrazná sólistka ansámblu, spoľahlivá, ale celkom šedivá, našla v náročnom parte svoju životnú úlohu. Papava vo fascinujúcom oblúku emócií hrá mladú žiačku, debutantku, zamilovanú, zranenú, trpiacu umelkyňu, ktorá speje k svojmu tragickému koncu. Efektnosť Eifmanovej choreografie partnerských duet ešte znásobuje svojou úžasnou schopnosťou striedať prísny klasický sloh ostrých figúr, s dokonalým uvoľnením do pádov a visiacich zdvíhačiek od partnera. Jej pády z výšky do fyzického bezvedomia tela sú dych berúce, tak ako jej emocionálna šírka výrazu. Touto plastickosťou zatienila aj slávnejšiu kolegyňu v ansámble Olgu Esinu, ktorá zas efektne využíva svoje dispozície nôh, ale zostáva príliš klasická vedľa tejto oddanej služobníčky choreografa, ktorá sa prepadá do divadelnej samoty a emocionálneho odhalenia. Emócie a herectvo Papavy ide cez rampu k divákovi, zatiaľ čo Esina zostáva prísnejšie akademická a vo výraze menej atraktívna.

Ideálnym baletným majstrom je „zborista“ Kamil Pavelka, ktorého si vybral Eifman do tejto kľúčovej roly. Pavelka sa zhostil úlohy s neobyčajnou autentickosťou. Vyhol sa karikatúre prísneho tyrana, ktorá sa ponúka ako prvé riešenie a rozohral partiu náhradného otca pre všetky otázky nielen tie umelecké, ktoré opustené vtáča v baletnej škole hľadá. Ich spoločné adagio, kedy Papavu pretvára zo školometských figúr k jedinečnej a vyhranenej baleríne, je úvodným monumentálnym číslom. Podobne otvorený je Pavelka v emocionálnom výbuchu, kedy ako nepriateľ strany a ľudu je týraný, mučený a zabitý, pretože ľud a národ nepotrebuje formalistických úžerníkov. Pavelka nezahodí žiadnu šancu scivilniť a poľudštiť typickú figúru baletného učiteľa a dostať ju do roviny ľudského mentora i akéhosi prievozníka baleríny.

Ideálny Komisár, ktorý má aj reálny základ a miesto v živote Spessivtsevy, v niektorých naštudovaniach sa volal Čekista, iste naše krajiny vedia prečo, je Kirill Kourlaev. Už len jeho zmužnený fyzis v štylizovanej uniforme vyslanca pekla, ktorý však zvláštne miluje túto extravagantnú balerínu na hony vzdialenú svetu vraždenia a vzbury, geniálne zapadá do rozdelenia rolí. Zmocní sa tejto skutočnej Aurory – Zorničky, aby ju rozpálil ako slnko k jasu ženskosti, aby jej ukázal silu a tragédiu ženského údelu. Kourlaev dômyselne rozdeľuje sily, aby v troch obťažných duetách zvládal nielen asistovať baleríne pre Eifmanove extravagantné zdvíhačky v šialenom tempe, ale aby nezabudol ani na svoje efektné výstupy a prezentáciu. Jeho spaľujúca temnota, dokonale hraná, bez afektu a prvoplánového burcovania „som negatívna postava“, je práve tým efektnejšia. Druhé dejstvo úplne ovládol Roman Lazík ako Partner. Od variácie na baletnej sále, kde on ako protipól baletného majstra z Mariinského divadla kreuje novú etapu baletu a na svojom tele skúša moderné pohyby až po rolu Albrechta v Giselle ku finále. Ohnivé nadšenie tanečníka, s ktorým vedie svojich zverencov v baletnej sále, okúzlenie emigrantkou, ktorá ešte stále nosí tylovú sukňu do sály, k ich partnerstvu v Giselle, až po chvíle kedy ju odprevádza do sveta za zrkadlom. Lazík dômyselne využíva svoje prednosti, vysokú figúru, dlhé ruky a nohy, aby vyšinutým allegrovým figúram choreografa dodal ešte väčší náboj a skutočný fyzický prežitok tanca. Jeho premena na uhladeného vojvodu, ktorý sa zahráva s nevinnou Giselle, je o to výraznejšia. Lazíkova variácia na trúchlivý motív Čajkovského Francescy da Rimini je taká silná ako gradácia prvého dejstva, kedy balerína visí ako kus handry v rukách Komisára, zatiaľ čo v pozadí ruská aristokracia prchá do exilu.

Veľmi dojemná a dôležitá je postava Lazíkovho milenca, ktorú ideálne stvárňuje Jakob Feyferlik. Mladý člen baletného súboru v prvej veľkej role potvrdzuje nielen svoje technické dispozície, ako krásne vyťahané nohy, prepychové nárty, ale aj inteligenciu. Rolu atraktívneho homosexuála, ktorý bráni tomu, aby Partner podľahol krásnej ruskej exotickej heroíne stvárňuje vnútorne, ako plachý mladý tanečník, ktorý sa nehrnie do parodovania, ale aj on sám zažíva bolestné chvíle sebauvedomovania. Tento Feyferlikov coming-out podporený dôkladným a efektným tanečným prejavom vďaka svojej neokázalosti je ďalším hrotom osudu, ktorý sa prostredníctvom nemožnosti dôjsť ku šťastiu baleríny dotýka. O čo je viac tanečník úspornejší v geste a sústreďuje sa na detail, o to viac vyznieva bolestná tragika ľudského života odsúdeného k milovaniu tých, ktorí nás nechcú a k odmietaniu tých, čo nás milujú.

Výborne sa prezentuje corps de ballet vo veľkom obsadení. Je radosť vidieť v neoklasickom diele dokonale zohrané zbory, tanečníkov so špičkovou technikou, ktorí si predstavenie užívajú a energiu spoločného tanca prenášajú do publika. Náročnú hudobnú koláž naživo hrá orchester Volksoper Wien, pod taktovkou Andreasa Schűllera. Škoda, že rozmery orchestriska neumožňujú pre slávne hudobné kusy veľké obsadenie jednotlivých nástrojov, ktoré by dodalo patričnú gradáciu.

Výnimočná tanečná dráma sa vráti na repertoár v budúcej sezóne. Termíny je dobré hneď si zapísať. Predstavenia sa tešili mimoriadnemu záujmu verejnosti. Niet sa čomu diviť. Osudy veľkých umelcov vždy dojímajú, tak ako fantazijný svet veľkých choreografov. A tanečníci, ktorí majú čo hrať a tancovať a dávajú dlhoročnému baletu nový rozmer skrz prežité. Hodnotenie? 85 percent.

***

”Mademoiselle Non” končí (6. diel)
Predtým než v budúcom diele skončí seriál o Sylvii Guillem, niekoľko údajov z jej CV na lepšie zoznámenie (prvý diel nájdete tu). Na záver niekoľko životopisných dát. Sylvie Guillem sa narodila 23. februára 1965 v Paríži. V roku 1984 sa stala najmladšou étoile súboru v dejinách tristoročnej inštitúcie. Na baletnej škole Parížskej opery študovala v rokoch 1977 – 1980 a v roku 1981, vo veku šestnásť rokov bola angažovaná do corps de ballet. V roku 1983 vyhrala zlatú medailu na súťaži vo Varne a tancovala prvé sólo, Kráľovnú Dryád v Don Quijotovi Rudolfa Nurejeva. Vedľa Nurejeva tancovala v baletoch Georga Balanchina, Jerome Robbinsa, Williama Forsytha a Rolanda Petita.

V decembri roku 1984 mala devätnásť rokov, keď debutovala ako Odetta/Odília v Labuťom jazere. Po predstavení bola menovaná za étoile, vo veku nevídanom. Nič podobné sa nestalo od založenia súboru v roku 1661. V roku 1987 premiérovala hlavnú dámsku rolu v balete In the Middle, Somewhat Elevated Williama Forsytha po boku svojho obľúbeného partnera Laurenta Hilaira. Rudolf Nurejev bol jej častým tanečným partnerom. A v roku 1988, keď londýnsky Royal Ballet oslavoval gala predstavením Giselle Nurejevove päťdesiate narodeniny, tancovala po jeho boku Giselle.

V roku 1995 Guillem realizovala edukačný program o balete a tanci pre televíziu. Päťdielny seriál Evidentia, ktorý predstavoval rôznych choreografov a štýly bol celosvetovo oslavovaný. V roku 1998 inscenovala vlastnú verziu Giselle pre Finnish National Ballet v Helsinkách, kde sa snažila zdôrazniť dejotvorný rámec prvého dejstva a jednotlivé charaktery postáv. V roku 2001 túto svoju verziu režírovala a choreografovala pre milánsku La Scalu. Na prelome storočí bola žiadanou balerínou, ktorá mala v repertoári obrovský rozptyl rolí od klasických diel ako Romeo a Júlia, La Bayadère, Spiaca krásavica až k Forsythovmu In the Middle, Somewhat Elevated, či Herman Schmermann. V roku 2003 zaradila do svojho repertoáru hlavnú postavu v balete Matsa Eka Carmen.

Z ďalších rolí je treba spomenúť Kitri – Don Quijote, Bolero – Maurice Béjart, Popoluška, Esmeralda v Notre-Dame de Paris, Raymonda, La Bayadère – (Nikia aj Gamzatti), Fall River Legend, Prince of the Pagodas – Princess Rose, Hermann Schmermann, Le Martyre de Saint-Sébastien od legendárneho režiséra Roberta Wilsona a slávne dueto Sacred Monsters s Akramom Khanom.

Vydavateľstvo Arthaus stále disponuje v svojom katalógu kompletom DVD At Work & Portrait, ktorý okrem dokumentu obsahuje aj nahrávky tanečnej všestrannosti primabaleríny. Oveľa aktuálnejšie a zaujímavejšie je však DVD distribuované z Británie, ktoré zachytáva projekt Push, nafilmovaný z gala v Sadler’s Wells Theatre. Geniálne a tvorivé spojenie primabaleríny v zrelom veku a choreografa Rusella Maliphanta. Podobne ako iba päťdesiatminútové DVD s choreografiou Bye od legendárneho Matsa Eka pre balerínu.
***

Aktuality
18. mája sa v New Yorku konala veľká oslava 75. narodenín American Ballet Theatre. Pozvaných vystúpiť bolo niekoľko desiatok umelcov spojených s týmto slávnym súborom: Herman Cornejo, Marcelo Gomes, Danill Simkin, Julie Kent, Diana Vishneva, Maria Kochetkova a ďalší. Oslavy pokračujú aj v ďalších dňoch v tomto mesiaci napríklad predstavením Giselle s Nataliou Osipovou, ktorá si privezie svojho londýnskeho kolegu Stevena McRae. Oslavy veľkého jubilea amerického pokladu baletu vyvrcholia 29. mája, kedy Alexei Ratmansky predstaví svoju „rekonštruovanú“ Spiacu krásavicu. Pribudne tým do koruny slávneho ABT nový klenot, ktorý mu bude závidieť celý baletný svet? V júni súbor ďalej bude oslavovať so svojím divákmi Bajadérou, ako Nikia sa postupne predstavia milované baleríny súčasnosti: Polina Semionova, Alina Cojocaru, Natalia Osipova či Maria Kochetkova. Jún bude veľmi nabitý. Po Bajadére sa budú reprízovať ešte dva veľké tituly: Romeo a Júlia a Labutie jazero. Ako Júlia sú ohlásené znovu Polina Semionova, Natalia Osipova, Diana Vishneva a doplní ich ruská top hviezda Evgenia Obraztsova. Ako Júlia sa s veľkou kariérou na doskách ABT rozlúči Julia Kent.

***

Rozlúčku s hviezdnou kariérou má za sebou aj étoile Baletu Parížskej opery Aurélie Dupont. V pondelok 18. mája sa ako Manon rozlúčila so svojim publikom a milovaným javiskom historickej budovy Palais Garnier. Vzácni kolegovia na ňu spomínajú. Hviezda ABT a Bolšoj baletu David Hallberg povedal:

„Je to neuveriteľná balerína našej doby. Sledoval som ju, už keď som bol na škole, v úžase. A o pár rokov neskôr som s ňou tancoval v Other Dances Robbinsa. Začiatok baletu, ideme na javisko, vziať sa za ruky a pozrieť sa do očí. Nikdy nezabudnem, ako sa na mňa pozrela. Simple! Ohromujúce. A v tomto pohľade ma naučila, že nikdy nesmieme na pódiu prezentovať len sami seba ale byť úprimný. Umelkyňa. Bude mi naozaj chýbať Aurélie Dupont na javisku. Ona formovala môj pohľad na Balet parížskej Opery, keď som bol ešte „petit rat“, dokončuje tanečník.

Ďalšia ruská veľhviezda Evgenia Obraztsova odkázala: „Milujem ju, ona je jedna z mojich najobľúbenejších tanečníkov na svete.” Josua Hoffalt jej kolega spomína: „Nie sme z rovnakej generácie, sprvu som len sníval o nej, teraz som sen s ňou žil. Je to skvelé, to snáď ani nemôže byť lepšie: byť po jej boku, to bolo zvláštne pre mňa.” Kolega z iného súboru internacionálny Evan McKie hovorí: „Videl som hneď, že jej tanec je z jej srdca. Ona je tak prirodzená, v jej motivácii pre každý krok. Toľko balerín ponúkne partnerovi krásnu čerešničku na torte, ale keď sa pozriete bližšie, tam je len čerešnička a nie torta. S Auréliou je to naopak. To je veľmi vzácne a čisté.“ Kolegyňa Ashley Bouder z ABT jednoducho hovorí: „Milujem Aurélie Dupont …” Iná kolegyňa Maria Alexandrova: „Aurélie Dupont je najprekvapivejšia: veľmi odlišná na javisku, než mimo. Keď sme robili Neumeiera Sen noci svätojánskej, videla som ju tancovať Titaniu … Bola skvelá, každý detail premyslený, nemožno si predstaviť väčší štýlový výklad.“ Dnes už svetoznámy šéf Bolšoj baletu Sergej Filin v jednom rozhovore na otázku: Vaša ideálna žena? – odpovedal: „Balerína Aurélie Dupont, hviezda Opera de Paris!“

Rozlúčkovej Manon sa dočkáme možno aj na DVD. Predstavenie naživo vysielali kiná vo Francúzsku, Rakúsku, Belgicku, Švajčiarsku a Taliansku ale aj v Olomouci. Ako Des Grieux bol k Aurélii Dupont povolaný Roberto Bolle.
***

Čo sledujem?
Dnes sa predstaví zo susedného Slovenského národného divadla nový člen súboru od tejto sezóny, rodák z Moskvy Artemiy Pyzhov, ktorý si za jednu sezónu vydobyl roly ako Solor, Konrád, Ali, Princ v Luskáčikovi, Princ Désiré a svojou dokonalou technikou a oslnivou javiskovou prezentáciou nadviazal na sólistov, ktorí sa zo SND vydali do sveta ako boli Roman Lazík či Roman Novitzky.

V predchádzajúcom angažmán v Ruskom štátnom balete stvárnil sólové postavy v baletoch: Chipollino, Labutie jazero, Harlekyniáda, Don Quijote, Popoluška, Luskáčik, Spiaca krásavica, Giselle, Coppélia, Duch ruže, Esmeralda, Sylfida, Valpurgina noc, Benátsky karneval, Korzár a ďalšie. Hosťoval na turné v USA, Grécku, Španielsku. Dvakrát sa zúčastnil stáže v Spojených štátoch amerických. Do Bratislavy prišiel so svojou priateľkou, tiež tanečníčkou Mariou Rudenko.

Video Artemiye komentuje ako ukážku: „možností ľudského tela. Veľmi pekné a pôsobivé.“ Naopak pre lepšiu predstavu čitateľom o dnešnom hosťovi v rubrike ešte jedno video z XII. medzinárodnej baletnej súťaže v Moskve (2013) odkiaľ si odniesol Striebornú medailu.

Foto Ashley Taylor, SND