Baletní panorama Pavla Juráše (36)

Tentoraz:
– Duchovné balety Johna Neumeiera
– Daruj nám pokoj – Mesiáš ako Neumeierov balet pre 21. storočie
– Matúšove pašie
– Mahlerove symfónie ako duchovné balety?
***

Sezóna sa pomaly rozbieha a my máme možno poslednú možnosť venovať celý diel panorámy veľkej kapitole tvorby Johna Neumeiera. Ak by sa dala rozdeliť tvorba Johna Neumiera na jednotlivé sekcie, boli by určite vedľa dejových baletov, v ktorých hlavnú rolu hrajú balety podľa literárnej predlohy, balety duchovné. V roku 1981 choreografoval Neumeier Matúšove pašie (Johann Sebastian Bach), o šesť rokov neskôr Magnificat (Johann Sebastian Bach), premiérovaný na divadelnom festivale v Avignone, v roku 1991 pre Salzburský festival choreografoval Mozartovo Requiem. Ďalším jasným titulom k prelomu milénií je Mesiáš (Georg Friedrich Händel), ktorý sa zrodil v roku 1999 a Neumeier ho jasne koncipoval ako oslavu príchodu nového tisícročia. Mozaiku doplnil opäť Bach, jeho Vianočné oratórium podľa evanjelistu Lukáša v roku 2007, časti I až III, ktoré malo premiéru (bohužiaľ bez chorej Barbory Kohoutkovej) v Theater an der Wien v rámci hosťovania Hamburského baletu. 8. decembra 2013 na sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie sa uskutoční svetová premiéra kompletného diela, teda časti I až VI. „V každom umeleckom diele je, myslím, najdôležitejší prvok, čo človek cíti intuitívne alebo inštinktívne, ktorá je vaša celkom prvá vízia“, hovorí Neumeier.

 

Na Matúšove pašie choreograf spomína, že ho idea urobiť z tohto obrovského hudobného diela balet napadla v noci, keď počúval hudbu. „Keď som počul hudbu, jej drámu, cítil som a všimol som si, ako rafinovane je Umučenie Ježiša Krista popísané: na jednej strane jasný sled fáz pašiovej cesty krok za krokom, na druhej strane vloženie do akcií, odchýlky a rozšírenia, meditácie, reflexie. Videl som červenú niť a pomyslel si: Áno, môžem to urobiť.“ Naopak k poslednému dielu – Mesiášovi, vedie dlhá cesta v choreografovom vnútri. Dielo počul už ako mladý, keď ešte žil v americkom Milwaukee a náhodou sa dostal na koncert vážnej hudby, kde Händlovo oratórium akurát hrali. Mesiáš je pre Neumeiera zásadné dielo. Je diametrálne širšie než Matúšove pašie, ktoré sa koncentrujú na umučenie a smrť Krista. Oratórium nelíči proste “len” umučenie Ježiša Krista, ale zaoberá sa tiež utrpením ľudstva dlho pred objavením Spasiteľa, cituje viaceré proroctvá, ktoré predpovedajú tohto záchrancu, rozpráva príbeh o jeho narodení, jeho utrpenie, jeho nanebovstúpenie, opisuje šírenie jeho slova vo svete učeníkov, odmietnutie tohto slova vo svete, hovorí o treste pre tých, ktorí popierajú toto slovo a radosť tých, ktorí veria v pravdu viery. Rozlišuje medzi nimi a nami, budeme súdení a odsúdení, ale môžeme sa radovať a spievať Aleluja, obšírne popisuje svoje predstavy Neumeier. Zachádza do skutočnej teologickej hĺbky: „Ide o prekonanie smrti skrze Kristovu smrť a naše vykúpenie a nakoniec vrcholí v akomsi vďakyvzdaní. To je neuveriteľné množstvo biblických a teologických myšlienok, ktoré sú balené do jediného diela (najmä v druhej časti od polovice a v tretej časti).“ Händel dokončil oratórium za dvadsaťštyri dní, Neumeier k nemu spel polovicu života.

Daruj nám pokoj! To je ústredné motto Neumeierovho baletu na hudbu Händla Mesiáš. Tak to hovorí aj Händlova hudba – Prince of Peace. Neumeier sa nebojí duchovných tém, nebojí sa Krista, nebojí sa spojenia svojej viery s divadlom. Ešte stále existuje podivná jednota medzi tým čo je hore a tým čo je dolu, medzi Bohom a medzi Človekom. Prosba o pokoj je stále aktuálna. Neumeier v jej naplnení na scéne nachádza nové pohybové prostriedky. Čoraz viac sa vzďaľuje od tradičných polôh svojich choreografií a napĺňa ich jednoduchým, ale o to účinnejším výrazovým pohybom. Tanečníci čoraz menej tancujú, ale čoraz viac hrajú vlastným telom oslobodeným od klasického baletného slovníka. Čoraz viac hrajú drámu, ktorá vyviera z ich vnútra a premieňa ich telo na javiskový tvar, na javiskovú účinnosť. Príbeh Mesiáša začína najväčším dejinným zlomom, vyhnaním z raja. Adam a Eva sú prví exulanti, utečenci, pútnici. Nahí sa šmýkajú a padajú do prachu zeme. Vdychujú prach, púšť, nohy majú krvavé od kameňov. Ich vyhnanie je predobrazom mnohých iných vyhnancov. Oni sami sú archetypmi Mesiáša a Márie, archetypom celého ľudstva.

„Som hlas volajúceho na púšti. Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu všetky chodníky, každá dolina nech sa zvýši a každý kopec a pahorok zníži. Hľa, Panna počne a porodí syna a dá mu meno Emanuel, čo znamená – Boh s nami.“. Po tejto prvej časti prorockých predpovedí nasleduje bez predhistórie utrpenie Krista. „Stal sa opovrhovaným a ponižovaným. Muž bolesti, ktorý sa obťažil našimi vinami. Nastavil chrbát tým čo trýznili, ponúkol líca tým čo bili, vlasy tým čo trhali. Nesklonil svoju tvár od hanby. Poslušne niesol naše hriechy a viny, naše priestupky ho ranili, naše neprávosti zlomili, čistota nášho pokoja leží na ňom, pretože skrz jeho rany sme ozdraveli“. Poslednou časťou je vzkriesenie a druhý príchod Mesiáša na konci vekov. Tanečníci sú ako prví učeníci vidiaci zmŕtvychvstalého, Magdaléna, ktorá sa pýta Záhradníka – Krista: „Pane ak vieš, kto odniesol telo môjho pána, povedz mi to?“ Sú plní nádeje a viery. „Verím, že môj Vykupiteľ žije, že v posledný deň vstanem z prachu zeme“. Tak ako skrze človeka prišla smrť, tak skrze neho prišlo i zmŕtvychvstanie. A tak ako pre svoje spojenie s Adamom všetci umierajú, tak zase pre svoje spojenie s Kristom všetci budú povolaní k životu? Aleluja! Slávnym Händlovým zborom však Neumeier nekončí svoje synonymum a interpretáciu mýtu i kresťanskej etiky z mnohých ďalších fascinujúcich pojmov až po reflexiu súčasných fenoménov.

Končí prosbou o pokoj, pretože príbeh sa opakuje znovu, prišiel a vlastní ho neprijali, exulanti musia kráčať ďalej, k hľadaniu svojho miesta na svete, svojej zasnúbenej zeme. Choreograf aj uvažuje o tom, že pre tých, ktorí neveria v toto náboženstvo – môže byť balet veľmi problematický! Všíma si, že libreto Charlesa Jennensa hoci niečo pridal sa spolieha výhradne na biblické texty, ale vyberá si, robí rezy, vynecháva a tak zosilňuje militantné tendencie. Kompilácia podľa choreografa vytvára dojem kompaktnosti, prísnej, dramatickej štruktúry a oblúk, ako by robil Händel operu o dejinách spásy. „Ale to nie je možné!“ hovorí Neumeier a dodáva pôsobivú myšlienku pre všetkých: „Spasenie nie je úplné, nie je len natoľko, že sa Kristus narodil a zomrel za nás ľudí. A Boh netrestá tých, ktorí neveria v neho. To nie je „okay“ dobré, nemôžeme triumfálne spievať “Aleluja”, nie. To nie je v Biblii, ako som ju pochopil, ako jej rozumie moderná teológia. Ak budete čítať celý text “Mesiáša” presne tak, veľa vecí je problematických. Musíte podľa môjho názoru urobiť všetko, aby bolo jasné, že záchrana je, ešte čaká, je otvorená, nedokončená, neúplná. A to je dôvod, prečo som hľadal iný záver. Končím Händlovho Mesiáša s “Aleluja”, ktoré skomponoval pre druhú časť a skutočný koniec sa skladá zo súčasného “Agnus Dei” Arvo Pärta. To sa vlieva do modlitby “Dona Nobis Pacem”, to sú kľúčové slová, len tie, ktoré môžeme povedať na konci tohto storočia…“ Jednoduchými motívmi a rekvizitami, ako sklenené stoličky, biela košeľa a tanečníci, si na scéne vie vystačiť. „Baránok Boží, ktorý snímaš hriechy sveta, daruj nám pokoj?“ Svet je ešte stále nepriateľský, chladný a bez pokoja – s nádejou môžeme dúfať v to, že Mesiáš prinesie znamenie pokoja nielen na konci vekov, ale vždycky. Tiež dnes. Tiež tu.John Neumeier v rozhovore s Victorom Hughesom sám nastoluje otázku: Čo bude po dejových baletoch, prepisoch kníh, románov, opier, filmov na balet? Bude to balet duchovný? Je teraz na rade duchovný balet? Pre mnoho ľudí, pokračuje Neumeier, je viera konkrétnou formou. Aj keď je balet veľmi pominuteľný, napriek tomu prináša divákom sediacim v tme hľadiska ich vieru, prostredníctvom náboženského baletu v inej dimenzii. Nie je to nová forma náboženstva? Zároveň Neumeier oznamuje, že jeho duchovné balety nie sú žiadnou bohoslužbou, žiadnou misionárskou činnosťou, žiadnym obracaním divákov k viere. Choreograf sa odvoláva najmä na genialitu a spiritulitu hudobných diel, ktoré uvádza, ich rozklúčovanie a interpretáciu kresťanskej etiky a mýtu do fascinujúcich a reflektívnych fenoménov. Je treba pripomenúť, že Neumeier nie je jediným, kto interpretuje formou hudobnodramatického diela duchovné témy. Aj ďalší veľkí autori z oblasti tanca a pohybového divadla siahli k duchovným témam. Napríklad Ruth Saint Denis a Ted Shawn v biblickej dráme: Miriam, sestra Mojžišova (1919), Harald Kreutzberg vo svojej choreografii Anjel zvestovania, Leonid Mjasin: Laudes Evangeli (1952), Robert Helpmann: Miracle in the Gorbals (1944), José Limón: Missa Brevis, hudba: Zoltán Kodály (1945), José Limón: The Visitation, hudba: Arnold Schönberg, (1952), José Limón: The Traitor, hudba: Gunther Schuller, (1954), Martha Graham: El Penitente (1940), Martha Graham: Primitive Mysteries (1931), Paul Sanasardos: Abandoned Prayer (pas de deux), v ktorom choreograf zo všetkých uhlov skúma vzťah Ježiša a Judáša, najmä v hraničných polohách ambivalentnej nenávisti, žiarlivosti, lásky s homoerotickým pnutím. John Cranko: Kyrie eleison, hudba: Johann Sebastian Bach, Kurt-Heinz Stolze, (1968), Robert Cohan: Stabat Mater, hudba Antonio Vivaldi (1975), Jiří Kylián: Stoolgame, Kenneth MacMillan: Requiem, hudba Fauré (1976), Hans Kresnik: Jesus GmbH, hudba: koláž z diel Graziana, Mandozziho (1977) a samozrejme Uwe Scholz, ktorého Stvorenie v českej premiére v Brne, prinieslo divákovi zaujímavý a podobný pohľad ako má i Neumeier, ale v omnoho jednoduchšej skôr tanečnej forme a ďalší.

Predstavte si, že sedíte v najkrajšom hamburskom kostole St. Michaelis, na severnom chóre je orchester, zbor a osem sólistov a na obrovské pódium postavené od oltára do polovice chrámovej lode nastúpi štyridsať jedna tanečníkov. Je tma a všade vládne posvätné ticho. Nikto netlieska, všetci cítia atmosféru tejto chvíle. Všetci tí, čo mali šťastie a behom dvoch hodín skúpili všetky vstupenky, pričom niektorí na ne čakali celú noc pred pokladňou, kým sa začal predaj. Tanečníci si posadajú na zem. Dirigent zdvihne ruky a začne sa podivné mystérium Johanna Sebastiana Bacha a choreografa Johna Neumeiera – Matúšove pašie.Neumeier pracoval niekoľko rokov so svojim priateľom a znalcom Bachovho diela prof. Jenom Günterom od takzvaných Skíc k Matúšovým pašiám až po celovečerný balet, kedy zaznie celý Bach. Stretol sa s mnohými problémami, od absolútneho odmietnutia zo strany kritikov, ktorí si kládli otázku, prečo znesväcovať niečo také ako posvätnú liturgiu v silne luteránskom Nemecku „nejakým tancom“. Neumeier mal na to vynikajúcu odpoveď: „ … a J. S. Bach svojím dielom tiež neskazil už Nový zákon?“
 
Tanečníci sú ako my, sú poslucháči, ktorí tu jednoducho sedia s nami, bez kostýmu, bez rekvizity, bez scény, utopení v obrovskej chrámovej lodi. Hľadajú samých seba, svoju identitu, svoju osobnosť. A v momente kedy vstanú a tancujú, v tom momente sú Matúš, Kristus, Judáš, Pilát, Peter, bratia Zebedejovi (Jiří a Otto Bubeníček), Ján (Jiří Bubeníček), Mária – Matka Ježišova, Mária Magdaléna, Kajfáš, Stotník, Slepý muž (Jiří Bubeníček), Chromý muž (Otto Bubeníček), Pilátova žena, Falošný svedok (Otto Bubeníček), Šimon Cyrenejský, Pilátov vojak (Otto Bubeníček) … Nikde však tieto mená nenájdete, celý tanec je posvätný rituál, veľký pohybový kánon ľudských celistvostí s detailnými proporciami tak, ako Bachova hudba. Emócia, afekt, kostol, kult… . Všetko je v pocite tanečníka a diváka. Aj ja ako poslucháč som Judáš, aj ja som priniesol malý podiel k zrade. Aj ja som Pilát, ktorý si zmýva vinu zo svojich rúk. Aj ja som Peter, ktorý zaprie Krista, i ja mám v sebe kúsok toho Krista. Ten kríž, ten symbol. A tento kríž, ktorý si každý nesie, nesú aj tanečníci. Je zašifrovaný a znovu odhalený, znovu potupený i oslávený, je znovu oltárom. Je to symbol, ktorý visí na stenách domácností, škôl, nemocníc, vidíme ho na vežiach kostolov, v umeleckých galériách, čítame o ňom vo všetkých knihách sveta a vidíme ho nad miliónmi hrobov našich bratov a sestier. Neumeierov kríž, utrpenie, smrť, je pozorovanie a zobrazenie vzťahu človeka k človeku, protikladu Kristus – Judáš, Judáš – Peter… nejde tu o nijakú sakrálnu tvorbu, ide len o vzťah človeka k človeku, ide o lásku, pravdu, pokoru, nenávisť, zlobu, ľútosť, pýchu, priateľstvo, zradu, beznádej i nádej … na týchto hraničných situáciách ľudského bytia stavia Neumeier toto svoje majstrovské dielo.

Jedinečný je ústredný výkon Lloyda Rigginsa ako Krista. (Bohužiaľ na DVD, ktoré inscenáciu zaznamenáva, si John Neumeier nenechal ujsť príležitosť znovu stvárniť Krista a tým postavil s ohľadom na svoj vek celú koncepciu do nového svetla, divák musí posúdiť do akého). Všetko sa odohráva v pocite, v minigeste, ktoré má hlboký význam. Silvia Azzoni stelesňuje svojím najvnútornejším prejavom celú škálu pocitov bolesti, súženia a utrpenia, ale i nádeje. A Jiří a Otto Bubeníček ako bratia Zebedejovi hrajú počas štyroch hodín ďalšie množstvo neopísateľných postáv ako vystrihnutých z Michelangelových fresiek, jeho prorokov, apoštolov, sibyly, zatratencov, hriešnikov, kajúcnikov… miláčikov Krista, ktorí premožení únavou napokon zaspia v záhrade hory Olivovej, vojaka, ktorý sa len prizerá mučeniu Krista a napokon ho zmláti až do bezvedomia…Je to požehnaný čas a požehnané dielo. Čas meditácie a kontemplácie, čas sna i prebudenia. Tak, ako v živote ľudskom je určený čas pre každý cit a každý čin. Je čas zrodenia a čas smrti, je čas plaču a čas smiechu. Čas zármutku i radovania, je čas nenávisti, ale i čas lásky.

Ak hovoríme o balete duchovnom, bolo by možno príliš smelé, ale zároveň veľmi symbolické, zaradiť sem choreografický cyklus Neumeiera, jeho balety na Mahlerove symfónie. Jeho celoživotná vášeň a vízia duchovna, skrytých svetov, choreografia, ktorá je zakotvená už v Mahlerových partitúrach, nemá u iných choreografov obdoby. Zo všetkých spomínaných diel dnes, práve Matúšove pašie vynikajú vycibreným pohybovým slovníkom. To už nejde jednoznačne povedať ani o choreografickej virtuozite či pohybovom slovníku u diel ostatných. Umelecká kvalita u mnohých diel nespočíva v ich tanečnom vyjadrení, ale v Neumeierovom ideovom posunu, vyjadrení, či v divadelných prostriedkoch, ktorými sa témy chopil.

 

1. symfóniu spolu s fragmentom 10. symfónie choreografoval pre Ballet du XXe siècle v Bruseli a premiéra sa konala 4. marca 1980 pod názvom Láska a bolesť, svet a sen. Hviezdou premiéry bol Jorge Donn.

O 3. symfónii som podrobne písal v jednom z minulých dielov pri príležitosti jej parížskeho uvedenia (tu). Zo všetkých spomenutých má najjasnejší príbeh a silné morálno-etické posolstvo. Záverečné pas de deux s Anjelom, je nielen Božou epifániou, ale až hymnickým Te Deum ako poďakovanie za dar lásky, ktorá je v celom balete všadeprítomná.

4. symfónia, ktorá má taktiež len prostý názov Fourth Symphony (podobne ako Tretia – Third), bola vytvorená pre slávny baletný súbor The Royal Ballet a premiéra sa uskutočnila 31. marca 1977 v Covent Garden. V originálnom obsadení sa objavili Lynn Seymour, Wayne Eagling a ďalší. Choreografa inšpiroval Rainer Maria Rilke „Zdá sa mi, že symfónia má dvojakú túžbu: túžba dieťaťa byť dospelým a túžba dospelého po čistote, po čistote strateného raja jeho detstva“.

Pre mnohých poslucháčov možno najslávnejšia 5. symfónia vznikala postupne. 8. júla 1975 mala v New Yorku premiéru slávna štvrtá veta Adagietto pod názvom Epilogue, ktorá vznikla pre dvoch mimoriadnych tanečníkov 20. storočia: Natáliu Makarovú a Erika Bruhna. Celá symfónia bola postavená až v roku 1989 v Hamburgu. Dielo, ktoré začína banálnymi krokmi, ktoré robia denne tanečníci pri tyči na baletnom sále pri tréningu, končí monumentálnym vírením tanečníkov v bielom, ktorí, sa v optimistickom závere akoby stali vyjadrením spoločenskej nálady: pádu berlínskeho múru.

6. symfónia mala premiéru v Hamburgu (25. mája 1984). „Táto symfónia – často sprevádzaná slovami “tragická” – je pre mňa najviac pesimistická. Jej hlavná nálada vyjadruje strach, osamelosť, falošné nádeje, negativitu. Zdá sa mi, že v týchto dňoch vypovedá o nálade nášho sveta.“ Táto konštelácia a vnútorné pnutie nedovoľuje choreografovi vytvoriť epickú rovinu, hoc hlboko skrytú a tak vytvára čistú formálnu choreografiu – „je to absolútna hudba len preložená do pohybu.“ V choreografii povstávajú konflikty medzi ľuďmi. Tieto myšlienky rozvíja v štyroch vetách symfónie rôznymi spôsobmi – ale napriek tomu súvislými. Cesta nikam? „Umenie nemôže zmeniť svet“, hovorí choreograf, „Avšak: Moji tanečnici a ja venujeme tento balet mierovému hnutiu vo svete.“

7. symfónia je medzi novšími „Nachtwanderung“. Premiéra sa konala až v roku 2005. Nočné putovanie? Hlasy noci. Intenzívne spomienky na búrlivý vzťah Mahlera a jeho ženy Almy. Zo všetkých symfónií, je táto choreograficky najslabšia. Možno práve preto, že je ideovo a intelektuálne u samotného choreografa veľmi rozporuplná a preklenúť päť Mahlerových viet hudobne tak rozdielnych, si vyžadovalo iný prístup. Vyzneniu diela nepomohlo ani to, že v prvej časti večera uviedol divertisment na Chopinove valčíky.

9. symfónia dostala názov Zwischenräume a premiéra sa konala 11. decembra 1994 v Hamburgu. A dalo by sa povedať, že bola venovaná Ivanovi Liškovi. Mottom večera bola myšlienka scénografa Petra Schmidta: Miestnosť je súčasťou existenciálneho vnímania. Táto idea sa rozvádza do pocitov medzi tancom v napäťových podmienkach času a priestoru. Priestor je prevedenie tanca. Muž sa nepretržite pohybuje v čase a priestore. Jeho existencia vzniká v “medzerách”. Starý muž v rohu, všade prítomná smrť, ktorú choreograf cíti v Mahlerovej hudbe, v ktorej sa stáva motívom slobody, o ktorej láska a život hovoria s nezvyčajným jasom. Obávaná deviatka, ktorej sa bál i Mahler s utkvelou predstavou, že každý skladateľ, ktorý napíše deviatu symfóniu zomrie… Choreografa okrem hudby inšpirovala kniha amerického spisovateľa Thomasa Wolfa, s ktorou sa pocitovo stotožnil. V prvej kapitole románu Pozri sa k domovu, anjel (Look Homeward, Angel!) je veta: „Každý okamih je okno“. Neumeier vníma z kníh Thomasa Wolfa okrem mnohých iných metafor, neustále sa opakujúce metafory, predovšetkým: kameň, list, dvere. Rovnaké symboly ako počúval z hudby Gustava Mahlera. Tanec a duchovný príbeh je založený na úvahách „Kto medzi nami pozná kto je jeho brat? Kto medzi nami nahliadol do srdca svojho otca? Kto medzi nami nie je cudzincom a nie je sám? “.

10. symfónia má pôsobivý súčasný epilóg, keď ju choreograf znovu použil v balete Purgatorio (2011), ktorý má priam biblický odkaz na záver Biblie – Zjavenie apoštola Jána v názve Purgatorio – Očistec. Základ hudobnej partitúry tvorí nedokončená symfónia (aké symbolické), na ktorú vystaval sebe vlastný dramatický príbeh samotného Mahlera, jeho zložitého vzťahu s manželkou Almou (jej portrét umelkyne – skladateľky a jej vzťah s mladým architektom Walterom Gropiusom, ktorý narušil ich manželstvo). Typicky pôsobivá Neumeierova hudobná dramaturgia je doplnená skoro neznámymi piesňami Almy Schindler – Mahlerovej. Názov baletu odvodil choreograf z tretej vety symfónie Allegro moderato, ktorá má názov Purgatorio a možno najviac zachytáva bolestnú a zároveň očistnú kompozíciu Mahlera, ktorý medzi noty partitúry sám vpísal slová: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil“. Skoro až kriminálny príbeh o hľadaní pravdy a zmyslu vzťahu medzi mužom a ženou. Sám Neumeier vysvetľuje, že Purgatorio je pre neho podstata vzťahu medzi Almou a Mahlerom, obidvoma sužovanými pochybnosťami o svojom manželstve. „Keď šli do manželstva, Mahlerov pohľad bol úplne jasný, že je predovšetkým umelec, ktorý chcel mať Almu ako spoločníčku po boku, ako spoločníčku svojho umenia. Alma to videla inak.“ Napokon je Alma zrieknutím sa svojej vlastnej skladateľskej práce, oveľa viac zapojená do jeho práce. Zároveň jej milostné romány z nej nečinia žiadnu trpiacu obeť. Keď má choreograf odvahu ísť do výzvy ako inscenovať rozsiahle vokálno-inštrumentálne diela sakrálnej koncertnej literatúry, možno niekedy nájde vyjadrenie pre dve chýbajúce Mahlerove symfónie: II. symfóniu Vzkriesenie a VIII. symfóniu Tisícov. Tým by sa kruh uzavrel a tieto dva duchovné diela by mohli doplniť jeho pohľad na vieru, kresťanstvo, Božiu existenciu a dať jeho divákom novú nádej pre ich život.
*** 

A čo nás čaká? V Mníchove premiéra Romea a Júlie od Johna Cranka v rámci nemeckej sezóny 21. septembra s Romeom – Lukášom Slavickým. V októbri sa v ústrednom páre predstavia aj životní partneri – hviezdna Lucia Lacarra a Marlon Dino. V Ostrave premiéra baletu Hany Litterovej Balady s hudbou Zuzany Lapčíkovej, titul, ktorý sa odsťahoval z Národního divadla Brno do Národního divadla moravskoslezského. Štyridsať rokov oslavuje tanečné divadlo Piny Bausch vo Wuppertali, takže sa vyplatí sledovať program. Lutz Förster, ktorý sa pokúsil prevziať žezlo po náhle zosnulej umelkyni, pripravil retrospektívnu sezónu, ktorá má zachovať odkaz choreografky. „Nezaujíma ma, ako sa ľudia pohybujú, ale to, čo sa pohybuje“, povedala raz Pina Bausch. Nechodila na turné svojho súboru do múzeí a nekorila sa mŕtvemu umeniu, ale hľadala ľudský kontakt a ľudské osudy. A tak štyri roky po smrti Piny Bausch môžete súbor stretnúť na veľkom turné nielen po Európe, ale v Japonsku, Kórei, Hongkongu či Kanade. New York City Ballet 17. septembra otvára sezónu znovuuvedením Labutieho jazera v choreografii Petera Martinsa. Konkurenciou v rovnaký deň je galavečer Roberto Bolle & Friends. Vedľa svetovej hviezdy sa predstavia tanečníci ako Lucia Lacarra, Marlon Dino, Maria Kochetkova, Jason Reilly, Herman Cornejo, Elisa Carilo Cabrera, Alina Somova a ďalší. O mnohých z nich som písal v rámci ich vystúpenia na petrohradskom festivale Dance Open (tu). Bolle sa predstaví v svojom parádnom čísle z baletu Excelsior a v choreografii s názvom Prototype od Massimiliana Volponeho. O Eugénii Obraztsovej som písal pri jej hosťovaní v Paríži v Sylphide (tu). Dostalo sa jej ďalšieho významného pozvania, ktoré potvrdzuje jej kvality: so súborom baletu ROH v Londýne zatancuje Júliu.
***

Georg Friedrich Händel:
Messias
28. november 1999 svetová premiéra 

Johann Sebastian Bach:
Magnificat
Ballet de l’Opéra de Paris
27. júl 1987 svetová premiéra Festival d’Avignon
2. jún 1989 premiéra Hamburg 

Wolfgang Amadeus Mozart a spevy gregoriánskeho chorálu:
Requiem
Choreografia a réžia: John Neumeier
Scénografia: Ferdinand Wögerbauer
Kostýmy: John Neumeier
26. júl 1991 svetová premiéra Salzburger Festspiele, Felsenreitschule
12. január 1992 premiéra Hamburg

Johann Sebastian Bach:
Skice k Matúšovým pašiám
Choreografia, réžia, scéna a kostýmy: John Neumeier
13. november 1980 světová premiéra 1. verzie Hamburg Ballett Hamburg
25. juni 1981 premiéra finálnej verzie Hamburg Ballett, Hauptkirche St. Michaelis Hamburg

Foto Christian Fürst, Kay Nietfeld, archiv, Holger Badekow