Beethovenovský stream ze Slovenské filharmonie – příště už snad živě

  1. 1
  2. 2
Velké jubileum Ludwiga van Beethovena (1770) si plánovala Slovenská filharmonie připomenout monotematickým programem přesně před rokem. Ke slovu se však dostal až 30. dubna 2021, kdy bez publika a v livestreamu zazněl hodinový program sestavený z rané tvorby Ludwiga van Beethovena.

Slovenská filharmonie, Ludwig van Beethoven, 30. dubna 2021 (foto Alexander Trizuljak)
Slovenská filharmonie, Ludwig van Beethoven, 30. dubna 2021 (foto Alexander Trizuljak)

Ťažiskom večera bolo jediné skladateľovo oratórium pre sóla, zbor a orchester Kristus na Olivovej hore, op. 85. Pred ním odznela predohra k baletu Prometeove stvorenia, op. 43. Za štandardných okolností by to bol príliš krátky program, no v danom prípade patrí vďaka aj zato. Zvlášť, keď práve Slovenská filharmónia si ako výnimočná národná inštitúcia udržiava pracovný rytmus aj počas pandémie. Nový „kultúrny semafor“ sľubuje od budúceho týždňa už aj podujatia s obmedzenou účasťou publika, takže ostáva len dúfať, že optimistické predikcie odborníkov sa premietnu do reálneho života.

Priznám sa, hoci som počas posledného roka sledoval desiatky živých streamov, predovšetkým operných, v prípade Slovenskej filharmónie som sa občas vnoril len do archívu. Preto bolo pre mňa prekvapením – a netajím, že nemilým – keď priamy prenos mal pomerne časté zvukové trhliny a pomer sily orchestra k sólistom nebol vyvážený. Kolega mi však poradil, že keď si koncert vypočujem na druhý deň z archívu, bude znieť inak. Presne tak sa aj stalo. Na priame večerné počutie som sa snažil zabudnúť.

Úvodná „päťminútovka“, predohra k baletu Prometeove stvorenia, op. 43 je vstupnou bránou k rozsiahlejšiemu, na objednávku skomponovanému opusu, no aj na malej ploche dáva možnosti spoznať, ako 30ročný Ludwig van Beethoven vedel  inštrumentovať a viesť melodickú linku. Za dirigentským pultom stál Rastislav Štúr, ktorý oslobodený od šéfovskej funkcie v Opere Slovenského národného divadla, mohol sústrediť všetok umelecký potenciál k vymodelovaniu najdrobnejších detailov. Ako sa počas dlhých rokov prezentoval, bytostne inklinuje skôr k romantickému než klasicistickému repertoáru, s ktorým sa však počas paralelnej opernej a koncertnej praxe stretával.

Ponúknutý priestor bol skôr poľom na zahriatie, než brilantne odpálenou „prskavkou“. Predohra k baletu síce doslovne ňou nie je, no ponúka miesta, kde napríklad sláčiky môžu perliť strieborných tónom (čo sa celkom nestalo) a ostatné sekcie si nájdu svoj priestor na vyniknutie v priehľadnej partitúre. Dobre obstála dychová sekcia a z hľadiska tempového mala predohra skôr švih, než by očarila brilantnosťou detailov.

Slovenská filharmonie, Ludwig van Beethoven, 30. dubna 2021 (foto Alexander Trizuljak)
Slovenská filharmonie, Ludwig van Beethoven, 30. dubna 2021 (foto Alexander Trizuljak)

Kristus na Olivovej hore má síce vyššie opusové číslo (85), je to však dané tým, že Beethoven svoje jediné oratórium uviedol vo Viedni v roku 1803, no publikované bolo až po ôsmich rokoch. V Bratislave sme ho nepočuli viac než dve desaťročia, naposledy v roku 2000 pod taktovkou Ondreja Lenárda. O presnom časovom harmonograme zrodu cca päťdesiatminútového diela sa historici nevyjadrujú celkom zhodne, v jednom však majú istotu. Vznikalo v období pre stále mladého Beethovena veľmi ťažkom, čo bol aj jeden z dôvodov uchopenia náboženskej témy. V tzv. Heiligenstadtskom testamente, určenom príbuzným, ktorý však neodoslal a našiel sa až v skladateľovej pozostalosti, vyjadril zúfalstvo z postupnej straty sluchu a zveril sa aj so samovražednými úmyslami.

Našťastie pre ľudstvo, ostalo to len na zapečatenom papieri. Beethovenova tvorba sa aj napriek neskoršej hluchote rozvinula do unikátnych rozmerov. Oratoriálnemu žánru sa však venoval len jedinom prípade, v Kristovi na Olivovej hore. Mal na svojom konte už kantáty, no väčší rozmer, s dejovou linkou na tému blížiacej sa Kristovej smrti, dosiahol až v tejto skladbe. Vzhľadom na termín prvého uvedenia, počas pôstneho obdobia, nemohlo ísť o operu. Štruktúra oratória má však dramatický pôdorys, v osemnástich častiach (niektoré sú prepojené) sa po symfonickej introdukcii striedajú accompagnato recitatívy s áriami, duetami, tercetom a zbormi.

Hoci dobová kritika neprijala dielo jednoznačne, vycítila spätosť Kristovej samoty a utrpenia s duševným rozpoložením skladateľa. Preto aj interpretácia si vyžaduje hĺbavosť a vnímanie prelínania sakrálnej a ľudskej roviny. Rastislav Štúr ho poňal ako kompaktný útvar so silnejším dôrazom na dramatickú krivku, v rámci ktorej sa miestami viac, inokedy menej darilo pracovať s transparentnosťou zvuku a delikátnejšími dynamickými nuansami. Pre korektnosť treba podotknúť, že stream nie je plnohodnotná živá hudba a na výsledný akustický vnem vplýva zvuková réžia.

Slovenská filharmonie, Ludwig van Beethoven, 30. dubna 2021 (foto Alexander Trizuljak)
Slovenská filharmonie, Ludwig van Beethoven, 30. dubna 2021 (foto Alexander Trizuljak)

Za nie najlepšie riešenie považujem umiestnenie trojice sólistov za orchester, na niveau zboru, čím sa ich veľký význam vo vyznení skladby trocha utlmil. V pasážach, kde hral orchester v hornej dynamike, prípadne sa pridalo aj zborové teleso (Slovenský filharmonický zbor, vedený Jozefom Chabroňom), sa našlo viacero miest, keď sólisti zneli prekrytí robustnejšou zvukovou hmotou kolektívnych aparátov.

Pavol Bršlík má s tenorovým partom Ježiša viacero skúseností, nedávno ho aj nahral s Londýnskym symfonickým orchestrom pod taktovkou Simona Rattlea. Má do detailov vypracované recitatívy, vnáša do nich diferencovanú dynamiku, obsah spievaného textu, výrazovo sa s ním stotožňuje. V áriách a ansámbloch dodržiava legatovú líniu a pokiaľ by nemusel prekonávať silu orchestra, mohol sa vyhnúť aj zopár forsírovaným výškam. Nemenej náročný je aj sopránový part, má dlhé frázy, ozdoby a siaha do vysokej polohy. Sopranistka Mariana Sajko (Seraph), ktorú verejnosť pozná pod priezviskom Hochelová, mu dala mäkký lyrický tón, štýlovú kultúru frázovania a vyrovnala sa aj s koloratúrami. Škoda len, že v úvodnej árii a opakovane v čísle so zborom, jej prekvapujúco dvakrát nevyšiel hraničný tón v staccatovom stúpaní do najvyššej polohy.

Basový part Petrusa je menší a Peter Mikuláš ho predniesol s preňho typickou spoľahlivosťou. Zbor bol takisto kvalitný a poctivo pripravený, no pri prepracovanejšej dirigentskej koncepcii a jej dotiahnutí do finálne optimálnej podoby, mohol sa zaskvieť ešte viac.

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2

Mohlo by vás zajímat


5 3 votes
Ohodnoťte článek
0 Komentáře
Inline Feedbacks
View all comments