Bratislava: Bohéma nezestárla, užila „Věc Konwitschny“

Bohéma nezostarla, užila „Vec Konwitschny“ 

Niet sporu, že najdlhšie prevádzkovaným inscenačným modelom Pucciniho Bohémy je polstoročný tvar Franca Zeffirelliho. Neviem naisto, no zdá sa mi, že z hľadiska životnosti je na druhom mieste verzia Petra Konwitschného, zrodená v Lipsku roku 1991. Tá na piatkovej a sobotnej premiére presídlila do Opery Slovenského národného divadla.

Sú to pritom dve diametrálne odlišné poňatia. Iluzívna, ilustratívna, zrakovo opulentná a na emócie útočiaca podoba talianskeho mága na strane jednej a na druhej, inými prostriedkami ale nemenej citovo apelatívna vízia tentoraz mimoriadne „krotkého“ nemeckého „provokatéra“. Konwitschny pritom v odstraňovaní nánosov interpretačnej tradície vôbec nebol pionierom. Deväť rokov pred zrodom lipskej Bohémy šokoval odsentimentalizovanou a v pravom slova zmysle spoločensko-kritickou verziou v berlínskej Komickej opere režisér Harry Kupfer.Peter Konwitschny samozrejme ide svojou cestou. Pred dvadsiatimi troma rokmi nebol dnes šesťdesiatich deväťročný nemecký režisér žiadnym nováčikom, no jeho medzinárodná akceptácia a punc tvrdohlavého vyznávača netradičných riešení kulminoval až potom. Je veľmi zdravé, keď si tvorivý tím porozumie. Myslím, že medzi domácim hudobným riaditeľom a dirigentom Friedrichom Haiderom a hosťujúcim režisérom Petrom Konwitschným pomyselná iskra preskočila. Usudzujem tak nielen z ich verbálnych komplimentov (obaja ocenili, že sa môžu spolu „baviť“ aj o notách a harmónii), z objatia počas klaňačky, ale najmä z komplexného hudobno-dramatického poňatia. Koncepcie, ktoré nebazíruje v prvom pláne na sladkej sentimentálnosti. Rovnako Haider ako aj Konwitschny  sú si pochopiteľne vedomí, že táto rovina je síce kľúčová (či už považujeme Pucciniho za veristu alebo nie), nie však len vonkajšková. Pod povrchom páčivých melodických oblúkov sa núka možnosť rozlúsknutia  psychológie postáv, ich sociálneho zakorenenia a z toho plynúcej väzby na chod dejových udalostí. A práve o to Konwitschnému najviac išlo. Štvoricu bohémov považuje za spoločenských outsiderov, ktorým neostalo nič, len pomerne zachovalé, hoc aj trocha vyrastené (Schaunard) obleky, kdesi vo vnútri dusená tvorivosť a krásny výhľad z prázdnej manzardy na vysvietený Paríž. A ešte obrovská túžba milovať.

Konwitschny neprináša žiadne ťažké rébusy. Nešokuje ako v nedávnom viedenskom Verdiho Attilovi (postavy prechádzajú vývojom od detstva po starobu) či grazskej Pikovej dáme (Grófka umiera pri sexe), no protagonisti zasa až tak šablónoví nie sú. Červíka pochybnosti o Mimi ako prototype nevinnosti, zasial aj do jej portrétu (v tomto smere išiel už spomenutý Kupfer ďalej), keď už pri prvom stretnutí s Musettou si obe rovesníčky padnú do objatia. Na konci druhého obrazu otvorená náruč Alcindora (ktorý bez rozpakov zaplatí oba účty) akoby na sekundu skúšala odolnosť Mimi. Silným prvkom budujúcim atmosféru javiska je scéna Johannesa Leiackera, zároveň aj tvorcu kostýmov. Nepotrebuje veľa kulís a aj tak je všetko čitateľné. Vysvetlený výhľad na Paríž pod hviezdnatou oblohou je znakom úvodného obrazu, rozšírenie javiska o „obchvat“ pred orchestrálnou jamou je priestorom pre panoramatickú šou v Latinskej štvrti (s povrazolezkyňou, nadrozmernými bábkami a rozohraním javiska aj pomocou točne), tretí akt je vybavený už len padajúcim snehom (v pozadí sa mihne colnica a neskôr kára s truhlou – pripomienka blížiaceho sa konca) a záverečný je už úplne bez kulís. Šantenie bohémov na snehu, prerušené príchodom zomierajúcej Mimi, sa u Konwitschného stalo podnetom k rozsvieteniu hľadiska. Je to režisérov bežný postup, zväčša však svetlá po chvíli zhasnú. Tentoraz sa tma do auditória nevracia. Mimi neumiera sama, režisér si praje, aby sme sa všetci stali svedkami jej konca, všetci si uvedomili, ako blízko k sebe má láska a smrť. Na jednej strane to z intímnosti záverečného výjavu trocha ubralo, na druhej mu to dodalo novú dimenziu. Herecky bola táto scéna vypointovaná brilantne. Bez afektu, no s emóciou, ktorá nedovolila začať s potleskom bezprostredne po poslednom takte.Friedrich Haider sa vo svojom domovskom divadle predstavil na mozartovskej, verdiovskej a wagnerovskej pôde. Na pucciniovskú vstúpil zatiaľ len koncertným uvedením Le Villi, takže Bohéma, ktorú v minulosti trikrát naštudoval, bola jeho prvým bratislavským javiskovým Puccinim. Kto – vzhľadom na jeho preferenciu rýchlych temp – očakával, že to budú preteky s časom, bol prekvapený. Haiderova koncepcia necháva áriám a duetám pomerne voľný pulz, poskytla sólistom šancu vychutnávať si legátové oblúky, farbiť tón, tieňovať výraz a dynamiku. Kde partitúra smeruje k tempo rytmu kvázi deklamačnému, vie zrýchliť (akási analógia k historicky prekonaným recitatívom), vyostriť spád, čím celý komplex dostáva potrebné kontrasty. Druhá premiéra vyšla Haiderovi, orchestru i väčšine sólistov na bratislavské pomery priam ideálne. Škoda, že nervozita prvého večera, spojená s nepresnosťami v nástupoch a menšej diferencovanosti zvuku sa nestratila už po prvých taktoch. Inšpiratívna ruka bratislavského hudobného riaditeľa začína prinášať trvalé výsledky (konštatovať prínos takého rozmeru by bolo po dvoch nových inscenáciách predčasné), jeho štýl práce, náročnosť a vyhranená hudobná estetika sa pomaly ale iste zakoreňujú do hry orchestra, z ktorej sa takmer úplne stratili technické lapsusy. Zbor, pripravený Pavlom Procházkom si vychutnal svoj priestor v Latinskej štvrti, kde s oduševnením vychádzal v ústrety dynamike Konwitschného koncepcie. Milo zneli aj detské hlasy dvoch spojených zborov, Bratislavského chlapčenského (zbormajsterka Magdaléna Rovňáková) a Pressburg Singers, vedeného Jankou Rychlou.V postave Rodolfa sa na oboch premiérach predstavil mladučký juhokórejský tenorista Kyungho Kim, ktorý bol doslova ozdobou prvých večerov. Jeho hlavnou devízou je na naše pomery nezvyklá kultúra frázovania, krásny tmavší lyrický a kovový timbre, spolu s veľmi zdatnou technikou. Jeho tón má rovnakú kvalitu v každej polohe, prechody sú plynulé, vysoké C v árii Che gelida manina bezpečné a na druhej premiére vychutnané s parádne dlhou korunou. Že ho nezopakoval na záver duetu O soave fanciulla, mu nezazlievajme. Oproti svojej prvej bratislavskej úlohe (Vojvoda z Mantovy v Rigolettovi) badať už výrazové zrenie, takže Kim nielenže vzorne odspieva všetky noty, ale aj ich obsah. Ak jeho herectvo ešte pôsobí trocha strnulo, Konwitschny využil z núdze cnosť a domodeloval portrét chlapčenského, trocha bojazlivého, skôr zraniteľného než pevného Rodolfa. Asi som nebol v hľadisku sám, komu jeho výkon na druhej premiére vyvolal zimomriavky. Priznám sa, že tento pocit som v Slovenskom národnom divadle nezažil dlhé roky.

V poradí prvou Mimi bola bývalá Musetta Katarína Juhásová-Štúrová. Jej začiatok nebol práve najšťastnejší, istý čas trvalo, kým sa tón zbavil nadmerného vibrata, kým sa jej vyrovnali polohy (hĺbky zatiaľ nie sú jej doménou) a začala sa stotožňovať s legátovým spievaním. Ária Mi chiamano Mimi, pokiaľ nie je naplnená vrúcnym tónom a opojnou frázou, dokáže nudiť. Druhá polovica večera už bola o poznanie istejšia, aj keď mladá sopranistka zatiaľ nereprezentuje „tebaldiovský“ model vokálneho poňatia Mimi. Eva Hornyáková má k tónovému ideálu postavy oveľa bližšie. V prvom rade je to krásne frázujúca Mimi, ktorej kantiléna „tečie“, jej tón má príťažlivý zábal. Krásne narába s dynamikou, výraz má poéziu, farby dievčenské i tragické. Nepovažujem ju síce zatiaľ za skutočný mladodramatický soprán, no plnosť, sýtosť a priebojnosť jej hlasu prirodzeným vývojom smerujú k tomuto odboru.

Pavol Remenár ako Marcello nezačal príliš dobre. Spočiatku bol jeho barytón málo ušľachtilý vo farbe, s veľkým vibratom a približným frázovaním. Z celkovo nervózneho úvodu sa mu však postupne podarilo úspešne vykorčuľovať a v oboch duetách z tretieho a záverečného obrazu už znel takmer ako vymenený. Určite Pavol Remenár nie je vyslovene „taliansky“ barytón, no má mimoriadnu schopnosť výrazového spievania (spočiatku na úkor kantilény), vie vytvoriť profil postavy, jeho herectvo má činoherné parametre, takže komplexne – s istými výhradami – išlo o presvedčivého Marcella. Aleš Jenis má oproti nemu výhodu v príťažlivejšom barytónovom materiáli. Je kantabilnejší, vokálne hladší a hoci jeho hlas je lyrický, má schopnosť dynamicky a výrazovo vygradovať aj dramatické miesta partu.

Ideálnu Musettu nová bratislavská Bohéma nemá. Jana Bernáthová je herecky výraznejšia, provokatívnejšia a má aj sýtejší, hoci farebne nejednotný a občas so šelestom znejúci soprán. Andrea Vizvári z druhého obsadenia je vokálne krehkejšia, krásne jej znejú výšky, no v nižšom strede jej tón zaniká. Znova sa ukázalo, že obsadzovanie Musetty subretnými hlasmi je zraniteľné. Jednou stránkou je charakter postavy, druhou noty v partitúre, ktoré nepustia.

Výborne je obsadená rola Collina. V piatkovej premiére sa jej zhostil skúsený a vokálne kultivovaný Jozef Benci. Sobotný večer patril debutujúcemu mladému slovenskému basistovi Petrovi Kellnerovi (v súčasnosti poslucháčovi salzburského Mozartea), v ktorom rastie dlho očakávaný nádejný bas. Už dnes je jeho hlas kompaktný, okrúhly, mäkko sfarbený a znie rovnocenne v každej polohe. Ak k tomu prirátame veľký herecký talent, uvoľnenosť na javisku kde debutoval, tak je to devíza, ktorú treba využiť. Hoci sezóna je v polčase, objav roka sa zrodil. Spoľahlivým Schaunardom bol Daniel Čapkovič, alternujúci Peter Mazalán ešte potrebuje istý čas na zžitie sa s rolou.

Nebudem zastierať, patril som k tým, čo pochybovali o potrebe po polročnej pauze vrátiť na javisko Opery Slovenského národného divadla Pucciniho Bohému. Argumenty, ktoré priniesla Konwitschného réžia, Haiderovo naštudovanie a niekoľkí sólisti ma utvrdili o správnosti tohto dramaturgického kroku. Ostáva už len veriť, že reprízy nepodlezú premiérami nastavenú latku. Ani dvadsať tri rokov od zrodu tohto inscenačného modelu neukrojilo nič z jeho sviežosti a aktuálnosti. Jednoducho, táto Bohéma dostala do vienka „Vec Konwitschny“.

Hodnotenie autora recenzie:  85 %

Giacomo Puccini:
Bohéma
Hudobné naštudovanie: Friedrich Haider
Dirigent: Friedrich Haider (alt. Peter Valentovič)
Réžia: Peter Konwitschny
Režijné naštudovanie: Verena Graubner
Scéna a kostýmy: Johannes Leiacker
Zbormajster: Pavol Procházka
Orchester a zbor Opery SND
Bratislavský chlapčenský zbor
Zbormajsterka: Magdaléna Rovňáková
Pressburg Singers
Zbormajsterka: Janka Rychlá
Premiéra 31. januára a 1. februára 2014 Nová budova SND – Sála opery a baletu, Bratislava

Rodolfo – Kyungho Kim (alt. Tomáš Juhás / Ľudovít Ludha)
Marcello – Pavol Remenár / Aleš Jenis (alt. Daniel Čapkovič)
Schaunard – Daniel Čapkovič / Peter Mazalán
Colline – Jozef Benci / Peter Kellner
Mimi – Katarína Juhásová-Štúrová / Eva Hornyáková
Musetta – Jana Bernáthová / Andrea Vizvári
Benoit – Juraj Peter / Martin Malachovský
Alcindor – Ján Galla / František Ďuriač
Parpignol – Igor Pasek / Jozef Kundlák
Seržant – Daniel Hlásny / Milan Kľučár
Colník – Martin Smolnický / Vladimír Horváth
Predavač – Michal Želonka (alt. Jiří Zouhar)

www.snd.sk

Foto Alena Klenková, Jozef Barinka