Dvořákova Rusalka ve Slovenském národním divadle

Žiaľ, od svojich sporadických a stručných variácií na kuriózno-virtuálnu tému opernej „peknoty“ sa Rastislav Štúr nikdy nevzdialil. Druhá sezóna pod jeho vedením, presnejšie povedané prvá, ktorú sám naprojektoval, nanešťastie už píše jubilejnú stú sezónu. Na jej prvú premiéru čakal návštevník viac než pol divadelného roka. V takzvanom novom divadle sa za prevádzky vymieňala zlyhávajúca technika, historická budova fungovala, no údajne s nemenšími problémami podobného rázu.

Vedenie súboru tento čas skôr premárnilo všakovakými koncertmi s páčivou a nekoncepčnou dramaturgiou. Medzitým vyplávala nekonečná séria prísľubov, ako držitelia vládnej kasy podporia svoju erbovú inštitúciu. V tieni reflexií bratislavského diania ostalo, že za rovnaký balík peňazí (pripusťme, že poddimenzovaný) sa namiesto „gulášových“ zmesiek árií a zborov dali naštudovať v koncertnej forme (ak teda skutočne javisková technika zlyhala, čo na druhej strane vyvracal fakt, že bežný repertoár sa v oboch divadlách hral) najmenej dva kompletné operné tituly.

Prostredníctvom nich bolo možné načrieť do storočných dejín Slovenského národného divadla a vybrať si z nich „čerešničky na torte“. Od ansámblu, ktorý monokraticky a navyše so značne detinským názorom vedie Rastislav Štúr (je zároveň šéfdirigentom a na pozícii dramaturgov má dvoch režisérov), by bolo ilúziou očakávať iný vývoj. Zvyšky nádeje sa však občas ozvali. Za prvú premiéru sezóny 2019/2020 určilo vedenie Rusalku od Antonína Dvořáka. Okrem argumentu, že riaditeľ dielo miluje (kto by ho nemiloval?) a pozná ho od svojich troch rokov, chcel sa oprieť o tri ďalšie zdôvodnenia. Jedno hľadal v historických prameňoch, že Rusalka patrila k repertoárovému kmeňu po založení divadla. V skutočnosti sa k slovu nedostala v skrátenej otváracej sezóne 1920, ale až v prvej kompletnej 1920/1921 ako v poradí dvadsiaty tretí titul, ktorý do Bratislavy priniesla pardubická Jeřábkova divadelná spoločnosť. Druhou Štúrovou podmienkou bol vizuálny tvar novej Rusalky, ktorý mal zodpovedať údajnému vkusu dnešného diváka. Ten podľa neho (nemá k tomu žiaden sociologický prieskum) nerád prijíma odvážnejšie režisérske výklady. Ak ho týmto – bez relevantných podkladov – vyčlenil z civilizovanej Európy, mohol ho uraziť. Nuž a do tretice, inscenačný tím musel splniť podmienku vytvorenia rodinného, viacgeneračného typu predstavenia.

Na treťom bode zrejme stroskotal avizovaný inscenačný tím, ktorý mala viesť česká režisérka Magdalena Švecová, mimochodom, vo svojej domovine nepatriaca medzi žiadnych radikálov. A aby toho nebolo málo, z iných dôvodov odriekol obe plánované (ktovie, či aj zmluvne viazané) premiéry, Rusalku i Aidu, hosťujúci dirigent Ondrej Lenárd. Vedenie muselo hľadať nových tvorcov. Navyše dostatočne submisívnych, ochotných podriadiť sa striktným limitom objednávateľa. Štúrovi asi veľký výber neostal. Nájsť v 21.storočí inscenačný tím, ktorý rozmrazí poetiku minimálne spred polstoročia (čo tiež nie je dobrý príklad, lebo v polovici 70.rokoch  už svet tlieskal napríklad Chéreauovmu „Ringu storočia“ vo Wagnerovej svätyni, navyše tiež v jubilejnom ročníku) asi nebolo také ľahké. Konzervatívny režisér sa napokon našiel a hudobné naštudovanie prvej premiéry prevzal pôvodne avizovaný druhý dirigent.

Meno režiséra bratislavskej Rusalky 2020 nie je neznáme. Pochádza však z úplne inej branže. Šesťdesiatpäťročný operný debutant Martin Kákoš sa v poslednom období venoval muzikálom a členstvu v Rade Rozhlasu a televízie Slovenska, kde prostredníctvom inej firmy (aby sa nedostal do krížu s literou zákona) aj režíroval. Či niekedy mal túžbu venovať sa opere, len ho nik neoslovil, to nevedno. Každopádne sa ocitol v nezávideniahodnej situácii. Za normálnych okolností by bolo potrebné Rusalku v stej sezóne považovať za principiálnu výpoveď. Za dôkaz, kde sa v danej chvíli slovenská opera nachádza, aké hodnoty vyznáva, kam smeruje. Rovnako z hľadiska divadelnej ako aj hudobnej estetiky. Odpoveď prišla a je hodná hlbšieho zmyslenia sa. Je totiž veľmi vzdialená okolitému svetu. Žiada sa dokonca parafrázovať aktuálny bonmot istého známeho slovenského politika o bratislavskej „bubline“. Ak publikum Opery SND dokáže oslavovať postojačky Rusalku v poetike možno spred storočia, tak ozaj žijeme v izolácii. Máme také publikum, aké si divadlo vychovalo. Koniec koncov, aspoň v tomto sa Rastislav Štúr nemýlil.

Martin Kákoš si vybral flexibilných spolupracovníkov. Scénograf Milan Ferenčík sa vždy vedel prispôsobiť požiadavkám režiséra a či je to vec profesionálnej ohybnosti, alebo absencie vlastného názoru na danú tému, je inou otázkou. Kostýmová výtvarníčka Ľudmila Vároššová sa s Rusalkou na rozdiel od Ferenčíka stretla po prvýkrát, no poznajúc jej vyprofilovanú estetiku ma prekvapila jej ochota prijímať jednu inscenáciu za druhou. U nás totiž tímy, napriek v tomto ohľade solídnej tradícii (jeden príklad za všetky Kriška – Vychodil) prestali existovať. Zjednodušene povedané, hor sa za kšeftami. Čo je výsledkom tejto Rusalky? Stručne povedané, rozprávková ilúzia v prvom aj poslednom pláne. S parou nad pomyslenou vodou, s množstvom hviezdičiek na oblohe, s mesiacom, lesom, operetným gýčom (2.dejstvo) a spŕškou trblietavých konfiet v závere. Na všetkých miestach, kde si režisér nevedel dať rady s aranžmánmi, zaskočil multištýlový choreograf Jaroslav Moravčík.

Neviem, nakoľko brať vážne slová Martina Kákoša v bulletine. Tam totiž rozvíja celkom zaujímavú tézu o hľadaní identity. S poznámkou, že ide o tému „univerzálnu, ba dokonca dnes mimoriadne aktuálnu a je jedno, či o nej hovoríme v rozprávkovom šate, či v súčasnom kostýme“. S ňou by progresívne naladení tvorcovia vedeli pracovať. Ak však uviazne na papieri, stáva sa len otázkou akademickej debaty. V prípade Dvořákovho arcidiela vo svete vonkoncom nie tabuizovanej. Nie vždy s rovnakým zdarom, no minimálne ako výzva k zamysleniu, či Rusalka je len rozprávkou pre rodiny s deťmi. Kákošova, Ferenčíkova, Varossovej a Moravčíkova podoba na tieto kontexty neašpirovala, plnila len zadanie bossa. Nedajbože, spraviť z tretieho dejstva ľudské smetisko (toľko opľúvaná a predsa inšpiratívna predchádzajúca Rusalka v réžii Jiřího Nekvasila, na scéne Daniela Dvořáka, navyše vo výbornom hudobnom naštudovaní Jaroslava Kyzlinka) a nabádať k užívaniu drog. Pre každý prípad sa dnes Vodník provokujúcich rusaliek radšej ani nedotkne („po slečince chňapnu, za nohy ji chytnu…“), aby nebol obvinený z pedofílie. Mimochodom, Rusalka 2005 dosiahla 35 predstavení, čo bol z danej sezóny najvyšší počet. Na rozdiel od nej, prijatej samozrejme nie jednoznačne (ale tak to dnes vo svete chodí), Kákošova Rusalka sa vyvíja len v medziach prísne určených prvým plánom rozprávkového deja a nehľadá prieniky s témami dnešného sveta.

Tridsaťšesťročného dirigenta Ondreja Olosa mnohí považujú za veľmi talentovaného, čo mu uprieť nemožno, no stále je to skôr začiatočník, ktorý by mal rásť pod vedením veľkých osobností. S partitúrou Rusalky sa stretol v Brne i Prahe, určite ju má prelúsknutú a vie si svoje poňatie zdôvodniť. Či bol tento výber dirigenta do jubilejnej sezóny optimálnym riešením (keď už ich na Slovensku máme poskromne, tak v Čechách dosahujú svetovú úroveň viacerí), to je už ex post akademická otázka. Olosova Rusalka pretiekla bez zjavných mánk (okrem drobných nepresností na oboch premiérach), v poňatí rešpektujúcom tradíciu, v  mantineloch temp a dynamiky, ktoré má divák v uchu. Čo by v nej mohlo tvoriť pridanú hodnotu, to je osobnostný vklad dirigenta. Zvýraznenie expresivity, ostrejšie kontrasty, viac čarovania s farbičkami. Prosto momenty prekvapenia.

Z dvoch obsadení by sa dalo zostaviť jedno, ktoré by znieslo aj prísnejšie kritériá. V titulnej úlohe by som jednoznačne uprednostnil Rusalku druhého obsadenia Katarínu Juhásovú, ktorá hlasový potenciál napĺňa objemom a farebnosťou tónu a tým obohacuje postavu o potrebný dramatickejší rozmer. Eva Hornyáková je Rusalkou nežných a lyrických polôh. Kde znel orchester „symfonicky“, mala trocha problém presadiť sa. Pre vývoj postavy, pre kulmináciu v úvode 3.dejstva („Necitelná vodní moci“) jej trocha chýbali sýtejšie tóny aj dychová rezerva. Košičan Peter Berger (Princ), ktorý je známejší v českých a zahraničných operných domoch, príjemne prekvapil pevným, objemným a výrazovo plastickým tenorom a zároveň uveriteľným chlapčenským typom. Ľudovít Ludha síce part Princa odspieval bez väčších zaváhaní, jeho dynamická hladina však nepresiahla mezzoforte a jeho hlas znie stále užšie. Vodník Petra Mikuláša je nám známy vyše tridsať rokov. To ho síce ctí, pretože ho spieva stále impozantne (hoci s výrazom, modifikovaným na hranicu parlanda v druhej časti árie, by sa dalo polemizovať), no smutnejšie je, že má tak máličko nástupcov. Jedným z nich je Jozef Benci, bas s jadrnejšími hĺbkami, no na niekoľkých miestach narážajúci na limity vo vyššej polohe.

Z dvoch Ježibáb pôsobí Denisa Hamarová hlasovo jednoliatejšie, ale výrazovo rutinovanejšie, Jitka Sapara-Fischerová je už síce za zenitom, ale do svojej kreácie vložila – v danej rozprávkovej režijnej koncepcii – viac uveriteľnosti. Jolana Fogašová ako Cudzia kňažná nemala šťastný deň. Jej hlas znel spočiatku ako rozvibrovaná vokalíza, vyrovnanosťou tónu však nepresvedčila ani v ďalšom vývoji tejto nevďačne napísanej úlohy. Adriana Kohútková si s ňou poradila účinnejšie a našla pre ňu, najmä vo vysokej polohe, potrebnú údernosť. Ďalšie postavy boli v prvom obsadení luxusne zverené Danielovi Čapkovičovi (Hájnik), Kataríne Flórovej (Kuchtík) a Lenke Máčikovej (prvá žienka).

Dvořákova Rusalka ako prvá premiéra stej sezóny Opery Slovenského národného divadla. Rusalka desať dní pred neopakovateľným jubileom inštitúcie. Mala by priniesť posolstvo. O vnímaní samotného diela, ale najmä o inštitúcii, o jej filozofii. O vízii do dní po oslave, o zmysle a budúcnosti opery na Slovensku. Niet horšie, ako kopať jej hrob žitím v izolácii a s fixnými ideami. K tomu ale treba iných ľudí na čele.

Hodnotenie recenzenta:
Hudobné naštudovanie, spevácke výkony:  65%
Réžia, scéna, kostýmy:  35%

Antonín Dvořák: Rusalka

Hudobné naštudovanie a dirigent: Ondrej Olos
Réžia: Martin Kákoš
Scéna: Milan Ferenčík
Kostýmy: Ľudmila Várossová
Zbormajster: Pavel Procházka
Choreografia: Jaroslav Moravčík
Videoprojekcie: Matej Ferenčík

Premiéry v Opere SND 20.a 22.2.2020