Brno: Setkávání nové hudby Plus

Zastavení první

Bude sa vôbec tento rok konať, tak ako každoročne už pätnásť rokov, Setkávání nové hudby Plus usporadúvané Občianskym združením Multi-Art, Združením Q Brno, Skleněnou loukou a Hudobnou fakultou Janáčkovej akadémie múzických umení v Brne? Prečo som nenašiel zatiaľ potvrdenie konania sa v poradí šestnásteho ročníka? Snáď sa nevytratí jeden z mála brnenských festivalov so zameraním na novú, v tomto prípade súčasnú akustickú i elektronickú hudbu a multimediálne umenie?! To boli pre mňa zásadné otázky počas celého septembra tohto roku. Samozrejme, niekomu to môže prísť vtipné, keď je človek každodenne vystavený toľkým bežným problémom a keď celý hudobný svet očakával festival World New Music Days 2013 pod vedením The Internatinal Society or Contemporary Music (ISCM), tohto ročne konaný v Košiciach, následne v Bratislave a vo Viedni. (Mimochodom odporúčam článok Franka J. Oteriho na portáli NewMusicBox o tomto sviatku novej hudby zde).

V tom brnenskom z úst zasvätených človek počul skôr Moravský podzim, ktorý sa bohužiaľ konal v tých dňoch ako World New Music Days 2013 a tak ten počin celosvetový unikol mojim ušiam. Nehovoriac o tom, že Moravský podzim a Setkávaní nové hudby Plus sa kryli tiež, nad čím sa už rozhodne pozastaviť dá. Preto mi uniklo napríklad prevedenie Schoenbergovho Pierrot Lunaire, po vypočutí Garetha Davisa som neľutoval. Našťastie spolupracujem v kritickom due so Šimonom Kořeným a aspoň v dvojici sme takto mohli postihnúť dianie, ktoré by podľa môjho úsudku aspoň trochu mohlo na seba brať ohľad. Čo však iní recenzenti zaujímajúci sa aj prvou aj druhou polovicou dvadsiateho storočia? A recipienti? Mali sa rozdeliť na polovicu, tak ako sa často delí storočie pri spätnom historickom popise? To býva u živých organizmov väčšinou problematický a kontraproduktívny moment a tak si museli vyberať, čo je škoda vzhľadom na výnimočnosť konania festivalov novej hudby v Brne. A zase je dobré, že sa tu razom toho toľko deje, no ak by to bolo takto počas celého roka nič by som nenamietal. Možno však sa jedná o technické problémy nedovoľujúce ohliadanie na ostatné dianie, v tom prípade sa nedá nič robiť a moja poznámka vznikla z nevedomosti. S pribúdajúcim dátumom sa moje obavy stupňovali, aj keď nič nenasvedčovalo tomu, že by sa festival tento rok konať nemal, ale ani o opaku. To je práve tá neistota, ktorá pri očakávaní niečoho dokáže poriadne potrápiť ľudský mozog. Na oficiálnych stránkach sa nevyskytovala žiadna aktualizácia na rok 2013, na Facebookovej stránke taktiež nič. Plagáty žiadne, ani pred budovou Hudobné fakulty JAMU. Dokonca som sledoval aj jej stránky a to som bol mimo študentov pravdepodobne ojedinelý prípad. Už som sa začínal báť, pretože je to pre mňa jedna z mála príležitostí v Brne vypočuť si aktuálne, teda súčasné (nové by bolo predsa len trochu sporné pomenovanie) hudobné dianie z celého sveta v podaní špičkových umelecky zameraných osobností. Celým svetom naozaj nemyslím iba Česko a Slovensko, aj keď tieto domácke krajiny majú svoje čestné miesto v programe, čo je pochopiteľné a správne. Pomedzi nich, a to v hojnom počte, festival prezentuje ako interpretov, tak aj skladateľov a improvizátorov najčastejšie z Nemecka, Veľkej Británie, USA, Rakúska, Austrálie, Maďarska, Talianska a mnohých ďalších zemí západného, podľa našich slov tzv. rozvinutého a civilizovaného, sveta, teda relatívne celého. U Setkávání nové hudby Plus je to v poriadku, aj keď trochu škoda. Pri festivale typu World New Music Days je už kontext trochu inakší.

Začal október, prešla jeho prvá tretina a stále nič. To už som prestával dúfať a nakoniec predsa. 11. októbra sa na stránkach vyššie spomínanej Hudobnej fakulty JAMU objavil plagát s kompletným programom. Na Facebooku, ktorý sa či chceme či nechceme stáva hlavným zdrojom informácií o udalostiach, sa program objavil až 21. teda pár dní pred oficiálnym zahájením. Na oficiálnej stránke až niekedy v deň zahájenia, keď nie neskôr. Chápem a nemám nič proti nekomerčnému prístupu festivalu, ktorý ponúka vstupy zadarmo a nepotrebuje vyvesiť svoje plagáty po meste, nepotrebuje billboardy, žije si vo vlastnom svete a aj napriek tomu dokáže ponúknuť naozaj vysokú kvalitu, na ktorú zjavne ešte nie všetci zabudli. Je mi to sympatické, som rád, že niečo také predsa len môže fungovať atď. (Môže vzniknúť úvaha či to nie je znak elitárstva, kto vie.) To však neospravedlňuje fakt, že aspoň mesiac dopredu nedajú o sebe nijak vedieť. Nie kompletným programom, ale aspoň aktualizáciou oficiálnej stránky a zmienkou na Facebooku, že sa trebárs tešia na nový ročník, alebo nejakou podobnou oficiálnou formulkou.

A nejedná sa ani o začínajúci festival u ktorého by to bolo pochopiteľnejšie. Potom ani takí ako ja, ktorí to naozaj sledujú aj mimo veľkú propagáciu, nevedia do poslednej chvíle čo si myslieť. A práve z takých ľudí sa v tomto prípade prevažne skladá navštevujúce publikum. Preto by bolo naozaj fér sa do budúcna pokúsiť o zmenu. Keď sme pri tom publiku, tak je krásne sledovať, že aj pri tomto type hudby môžete zažiť nátresk (Najprv ma napadol epiteton vypredaný sál, ale v tomto prípade je to nezmysel. Kapitalistická spoločnosť má svoje zaužívané termíny a som zjavne jej podvedomou obeťou…). Samozrejme nie obrovského štadiónu, ale komorných koncertných sál. To je jednoducho šikovný a rozumný prístup a zhodnotenie si vlastných možností. Hudobníci z tejto sféry nepotrebujú obrovské publikum, ale predsa každého poteší, ak je pred ním každá stolička obsadená. Čo sa týka už samotnej vychovanosti a ohľaduplnosti, tie už také ružové nie sú a to človeka zarazí, keďže sa festival koná na umelecko-akademickej pôde s komerčným dištancom, kde by sa dala očakávať istá úroveň osvety. Život častokrát prekvapí, škoda že tie očakávania si človeka chtiac – nechtiac vždy tvorí. O tom neskôr v rámci koncertu, ktorého sa to týkalo najzásadnejšie. Program je tento rok pestrý a tak po zdĺhavom, ale pre mňa osobne dôležitom úvode, sa konečne presuňme k nemu.

Otvárací koncert predstavil mladého anglického basklarinetistu Garetha Davisa. Po krátkom príhovore rektora JAMU Iva Medka, o tom že nás víta na ďalšom ročníku, že nie je všetko v poriadku a že miesto interpretácie pri zapnutom svetle spoza pultu zažijeme audiovizuálny zážitok, vybehol pred nás sympatický mladík. Ten svojím extrovertným a bezstresovým verbálnym prejavom uvoľnil celú atmosféru s humorom a vôbec nebolo poznať, že by sa stalo niečo nepríjemné. Pomocou tlmočníčky, ktorá so stresom mala oveľa väčší problém, z čoho si Davis nezabudol urobiť vkusnú srandu, vysvetlil, že veľké búrky v Holandsku spôsobili stratenie jeho batožiny, v ktorej boli pripravené noty, čo vždy pripomína svojím študentom, aby nerobili. Ľudská bytosť. V pôvodnom repertoári večera bola skladba Elliotta Sharpa Foliage. Pôvodne malo ísť iba o časť, ale mladý hudobník nám ju predviedol v jej plnosti. Jedná sa totiž o grafickú partitúru, ktorú mal zjavne na svojom počítači a formou premietania ju zahrnul do vystúpenia. Jej interpretácia je voľná, sám autor to o nej napísal na svojom blogu: „A graphic score open to every interpretation and realization … (it) is a piece of retinal art as much as it is an instruction set for sound, form and function interlocked.” Davis dokázal ohromujúco prechádzať z tichých tiahnucich sa flažoletových pasáži, technicky vynikajúco zvládnutých, do extatických behov. Využitím širokého spektra dynamiky dokázal približne za hodinu vytvoriť neskutočnú atmosféru a zážitok. Značný talent je u neho neprehliadnuteľný, veď ináč by nedokázal tento typ náročného repertoáru v tak intenzívnom výkone podať v tak mladom veku. Jednotlivé plochy sa navzájom striedali a opakovali, ale vonkoncom nenudili. Rozhodne sa jednalo o dôstojnú interpretáciu tohoto otvoreného diela. Davis sa v poslednom období venuje rozširovaniu interpretačných možností využitím rôznych iných médií a teatrálnych prvkov. Projekcia vytvárala na ňom efektné osvetlenie, ktoré korešpondovalo s jeho expresívnym prejavom a tejto skladbe nijak neškodilo, práve naopak. Škoda len, že samotná náplň projekcie nebola dopredu precízne pripravená, nejednalo by sa potom o prvoplánové zobrazenie partitúry, ktorá bola podľa môjho úsudku zbytočná, pretože jej zložitosť ponúka príliš rozsiahle možnosti a tak by mne osobne viac vyhovovala samotná abstrakcia zvuku a svetla. Nič sa, ale nedá vyčítať vzhľadom na diametrálne odlišné plány. O týždeň neskôr sme sa presunuli do slovenského prostredia. Trio NE:BO:DAJ v zložení Jana Ambrózová (spev, husle, drumbľa), Andrej Pleštinský (taliansky bajan a iné) a Julo Fujak (klavír, spev, nekonvenčné zvukové objekty) zahrali podľa ich slov svoje komprovizácie, podiv (uhod)né piesne a reinterpretácie balád, skladieb Mortona Feldmana, Charlese Minguse, Júlia Fujaka a Teórie odrazu spolu s hosťom Janom Kavanom na violoncelle. Všetko v koncepte s projekciou jednotlivých obrazov, ktoré nejako vyjadrujú, súvisia s danou v danom momente hranou piesňou. Jednalo sa o piesne položené na klasickej piesňovej forme so všetkými svojimi opakovaniami, na ostinátnych pravidelných rytmoch, ktoré boli narušované “podivnými” zvukmi apod. Podivné zvuky zbožňujem, ale hrať sa na experimentátorov, ne:bo:daj inovátorov prostredníctvom postavenia naruby jedných z najkrajších myšlienok osobností druhej polovice dvadsiateho storočia, to už stráviť nedokážem.

Skladby pre klavír a trhanie papiera by mohli zapôsobiť neskutočne sviežo ak by sa nejednalo o prvoplánové pseudoexperimentovanie nijak nápaditého a prvoplánového trhania papiera nad sledmi akordov pripomínajúcich napríklad Radiohead. A hneď nato pre istotu do Feldmanovho Intermission VI, indeterministickej kompozície, ktorá jasne poukazuje na otvorenosť voči vonkajšiemu, avšak náhodnému, svetu a na dopredu nezadané väzby medzi jednotlivým tónickým materiálom, ktoré hráč vytvára vlastnou interpretáciou, teda výberom, vyzval divákov do vytvárania hluku ako na školskej prechádzke. To už však nie je náhodné! Je vždy úchvatné ak do Feldmanovej hudby vchádzajú zvuky nezamýšľané, ktoré jednoducho nedokážeme odfiltrovať a ovplyvniť, avšak toto považujem za absolútnu degradáciu. Morton Feldman napríklad v rozhovore s Charlesom Amirkhanianom v Exploratóriu v San Franciscu (dostupné na www.ubu.com sekcia Sound pod jeho menom) mimo iného vraví ako je preňho dôležitá jedna z mála otázok pred komponovaním: „What is the material for piece?“.

To, že mu tam niečo vstupuje náhodne s tým nič neurobí a ani to nepotrebuje prehlušovať, ale zvuky zámerné si proste jednoducho vždy presne stanoví… Ak sme pritom, tak tam Julo Fujak, hlavný protagonista večera, spomínal niekoho, kto vyslovil myšlienku, ako má rád práve náhodné vstupovanie zvukov do notovanej, teda predom danej, kompozície. Tak predsa urobím priamy opak a cielene k tomu vyzvem ľudí aby vŕzgali, šúchali, robili všetko, čo im fantázia ponúkne a môžem sa prezentovať niečím novým, ne:bo:daj objavným. Keď sa nad tým zamyslím, tak by to mohlo znamenať, že on má práve rád ak je to vstupovanie cielené, to ale nijak nevylučuje aj náhodné zvuky a hlavne sa potom jedná o bežný interaktívny počin, pri ktorom boli predošlé slová irelevantné. Ďalej použiť Feldmanovu fantastickú a kreatívnu notáciu vysokých, stredných a nízkych tónov bližšie nedefinovaných na starý plagát zo Slovenska, kde jednoducho nie je vidno žiadnu inšpiráciu oblakmi a podobnými obrazcami v zvukovom prevedení, považujem opäť za nenápadité znásilňovanie.

John Cage rád naslúchal náhodným zvukom, lebo to preňho znamenalo ticho. Pri hudbe hranej mal pocit, že mu vždy niekto chce nasilu niečo povedať. Tak prečo nepustiť jeho nahraný hlas so zvukom prostredia a do toho hrať? Každá kompozícia, lepšie povedané prevažne naruby postavenie pôvodnej skladby, konceptu, bolo pravidelne prerušované osvetľujúcimi komentármi Fujaka. V piesňach častokrát zaznievali disharmónie (v tomto prípade sa o tom dá hovoriť vzhľadom na častý základ postavený na kadenciách z rozšírenej harmónie), v podobe nedôsledného spevu a škrípajúcich, vŕzgajúcich zvukov. Postmoderna, teda nie žiaden jedinečný jazyk, ako zaznelo ešte pred koncertom. Ich exhibicionistický prístup bol zakončený viacerými prídavkami. Moja čisto osobná preferencia je predsa len v konštrukcii a nie deštrukcii, predovšetkým interesantných a inovatívnych myšlienok a preto rád priznávam, že táto časť textu je subjektívne zafarbená. V poradí tretí koncert predstavil pre zmenu brnenské sláčikové kvarteto Miloslav Ištvan Quartett. Skladateľ obsiahnutý v názve kvarteta bol kedysi členom tak zvanej skupiny „A“. Tejto skupine, lepšie povedané jej členom a ich tvorbe bol venovaný celý koncert na počesť krstu nového, v poradí tretieho CD, ktorého náplňou sú nie len tieto skladby. Zdeněk Pololánik, Josef Berg, Miloslav Ištvan, Jan Novák a Alois Piňos to sú mená skladateľov, členov skupiny spolu s teoretikmi Františkom Hrabalom, Milenou Černohorskou a výtvarníkom Daliborom Chatrným. Vznikla v roku 1963 ako prúd, ktorý si nechcel a nedal aj napriek ťažkým podmienkam diktovať od režimu doby. Ich záujmom boli techniky Novej hudby, čo však nie je u každého cítiť jasne. Najvýraznejšie sa to odrazilo v tvorbe brnenského pedagóga, skladateľa a lesného inžiniera Aloisa Piňosa. Ako zástanca racionálneho prístupu využívania rôznych číselných radov a podobne, nikdy nezabúdal na konečnú konštrukciu prvkov podľa vlastnej preferencie. To je na jeho skladbách cítiť okrem precízneho výberu prvkov a v tento večer bol jeho jednovetý 3. smyčcový kvartet z roku 1993 vynikajúcim zakončením a zároveň najsviežejšou skladbou. K základnému repertoáru telesa patrí aj Zatemněná krajina pro smyčcové kvarteto z roku 1975 z pera Miloslava Ištvána. Tú kvarteto nehralo koncertne po prvý raz a bolo to cítiť. Ostatné skladby boli už predsa len o stupeň tradičnejšie, napríklad neoklasický Smyčcový kvartet (1958) Zdeňka Pololánika, predovšetkým po formálnej stránke. Autor ako jediný žijúci člen na koncerte nechýbal a vyslúžil si potlesk ako od interpretov tak aj od poslucháčov. Ďalšími skladbami večera bol Smyčcový kvartet (1968) Josefa Berga a trojdielne Quadricinium Fidium (1977) Jana Nováka. Poučená rigorózna interpretácia bola citeľná a vzhľadom na pravidelnosť vystúpení tohto súboru v okolí, rád konštatujem, že sa od výkonu k výkonu zlepšujú. Je vidieť ich veľké nasadenie a zápal, chuť pracovať. Na minulej Expozícii novej hudby som kritizoval predovšetkým romantizujúci prejav prvého huslistu, tu nemám prečo. Bolo zreteľné jeho sebazapieranie a tento svoj zlozvyk sa snažil potlačiť. Uvoľnil sa iba v expresívnych častiach, kde to skôr podtrhlo atmosféru ako rušilo. Teleso si teda drží technickú úroveň a zlepšuje sa aj po výrazovej stránke, ktorá je predsa len minoritná, ale taktiež podstatná. Pomedzi jednotlivé diela prebehol aj avizovaný krst. Ten prebehol úsmevne. Chýbali nožničky na rozbalenie CD nosiča. Šampanské našťastie nie a tak posledný žijúci člen skupiny „A“ mohol hrdo nahrávky v kruhu kvarteta a grafika pri všeobecnej optimistickej vrave pokrstiť. Veľmi osobitý večer v dramaturgii festivalu. Na jediný koncert konajúci sa Koncertnom sále Hudobnej fakulty JAMU, teda dvojice využívajúcej mimo iné aj dych na tvorenie zvuku a to na trúbke Franz Hautzinger z neďalekého Rakúska a klarinete Isabelle Duthoit z Francúzska s využívaním taktiež špeciálnych vokálnych techník, som sa nanešťastie nemohol zúčastniť a tak som prišiel rozhodne o skvelý poslucháčsky zážitok. Taký je život. Ďalšiu trúbku som si už, ale nemohol nechať ujsť. Rozhodnutie minimálne správne maximálne nevyhnutné. Liz Allbee zo Spojených štátov amerických v kooperácii s Nemcom Burkhardom Beinsom neostali iba pri hraní, ale posunuli hranice k audiovizuálnemu počinu Mensch Mensch Mensch, avšak ani zďaleka nie k prvoplánovej projekcii. Vizuál bol kreatívne využitý pomocou rozmanito rozmiestnených svetiel. To po vypnutí bežného osvetlenia zažiarilo z hĺbok veľkého bubna. Reflektor svietil výhradne cez blanu, kvôli omotanej látke, deke na spodnej časti okolo nožičiek. Beins, ktorý počas večera neostal iba pri perkusiách, ale plynulo prechádzal k live-elektronike a analógovým syntetizérom, sa hneď na začiatku zarazil. V miestnosti pomerne výrazne hučalo vetranie, alebo niečo podobné. Po chvíľke váhania začal suverénnym dlhotrvajúcim vírom v pomerne stálej dynamike na vyššie spomínaný veľký bubon. Vetranie bolo vnímateľné už iba príležitostne, ale predsa. Vôbec to nevadilo, pretože nasledovali preparácie zvuku bubna. Pomocou reťazí, retiazok a podobných jednoduchých predmetov dokázal vytvoriť buď položením na blanu alebo manuálnym prikladaním neskutočnú plochu postupne sa rozvíjajúcich a prelievajúcich sa štruktúr. V znamení plôch sa nesie celý koncept predstavenia, ktoré na seba plynulo nadväzujú.

Po prudkom konci na chvíľu zavládlo ticho. S prvými plechovými zvukmi vygenerovanými Američankou sa objavilo na prednej stene kruhové bodové svetlo. Hráčka sa postupne otáčala a ujasnila poslucháčovi že bodové svetlo mala umiestnené vnútri cylindrického otvoru, teda nevychádzal z neho iba zvuk, ale taktiež svetlo. Zaujímavé. Allbee dokázala vytvoriť rôznorodé zvukové štruktúry s využitím rozmanitých extended techník a neskôr tiež amplifikátora. Opäť ticho, tma. Biele svetlo zo stola v strede pódia spustilo plochu konkrétnejších hlukov industriálneho prostredia. Postupne ich vystriedali elektronické pasáže syntetizérov obstarávaných obidvoma účinkujúcimi. Sviežim momentom boli amplifikované, rôzne naladené ladičky. Tie pomocou Dopplerovho efektu buď zľava doprava alebo spredu dozadu vytvárali nádherné zázneje. Naozaj vynikajúce využitie technológií, kde je to jednoducho nevyhnutné. Celý koncept bol jasne daný, dopredu premyslený, kompaktný a jednotlivá náplň bola už improvizovaná. Dvojica vytvorila silnú atmosféru, vytvorenú širokým spektrom známych zvukov pomocou ako akustických tak aj elektronických predĺžených rúk.

Vytvorenie atmosféry, kde človek čaká na každý ďalší element a nechce byť rušený bol samozrejme publikom narušovaný pravidelne. A sme konečne pri tej osvete, ktorú som spomínal. Je naozaj nutné odísť počas trvania koncertu? Rozhodne chápem, že tento typ hudby nie je pre každého, ale vzhľadom na slabú propagáciu do širšej verejnosti, by človek čakal, že príde iba recipient dopredu pripravený na všetko. Samozrejme internetom sa dnes šíria informácie naozaj rýchlo a ďaleko. Nešlo, ale predsa o troch hodinový maratón nepretržitého hluku na prahu bolesti. Celé predstavenie malo iba štyridsať päť minút. Je to naozaj tak veľa, keď v krčme pri väčšom zvukovom zahltení dokážeme sedieť aj celú noc? A pochopil by som, ak by sa to celé dialo v klasickom šate so zapnutým svetlom, pripravenými notami, kde jediným zámerom je sprostredkovať hudbu samotnú. Tu však atmosféra hrala dôležitú zložku, a taktiež svetlo. Vŕzganie stoličiek a pochod pomedzi sediacich by sa dal prehliadnuť. Avšak nenapadne človeka, že ak je v Komornom sále svetlo vypnuté, ktoré je najpodstatnejšou vizuálnou zložkou, tak pravidelné otváranie dverí to zásadne naruší aj zvukovo aj vizuálne? Keby sa aspoň boli všetci postavili naraz, oni proste museli postupne odchádzať v skupinkách dvoch maximálne troch ľudí a tak sa celý proces opakoval skoro každých päť minút. Nie som ten typ, ktorého by náhodné vstupovanie rozčuľovalo, ale v tomto prípade to zruinovalo kompaktnosť celého dopredu detailne premysleného zážitku. Škoda. Dramaturgia festivalu sa nedrží nejakých konceptov, ako je dnes moderné (módne), ale jednoduchej náplne myšlienky prezentácie súčasnej hudby a multimediálnych projektov, toho čo je kvalitné. Aj tak sa to dá robiť, vždy je najdôležitejšia náplň festivalu. Tá je v tomto prípade diferencovaná, mnohovrstevná, nezabúdajúca ako na kompozíciu, tak na improvizáciu, pripomínajúca, že aj zvuky, ale aj tóny (teda tiež zvuky) majú rovnaké postavenie v hudbe a cesta nemusí byť v ich separovaní. V spojení s rôznymi inými médiami tak ponúkajú bohatú skúsenosť. Svojím spôsobom sa, ale predsa len jedná o koncept dramaturgie ako súčasného umenia, kde má každý svoje miesto.

Hudobné zvuky (tóny) sa objavili v hojnom počte v poradí tretej účinkujúcej dvojice. Tentoraz Chris Abrahams z Austrálie používajúci výhradne klaviatúru krídla a Kai Fagaschinski na klarinete už s omnoho väčšou prácou s netradičnými spôsobmi hry. Pokojná atmosféra ťahavého klarinetu hojne využívajúceho multifóniu nástroja s repetetívnými netonálnymi patternami klavíra boli sem tam narušené prudkými výkrikmi nástroja Fagaschinského prerastajúce v jednu dlhšiu expresívnu plochu. Dych berúci moment v kontexte vystúpenia. Čo treba podotknúť, že Fagaschinski ako samouk vonkoncom svoju technickú stránku ani náhodou nezanedbáva. Každý zvuk, každý flažolet, dokonca aj orálne techniky boli precízne s ohromnou jemnosťou podané, a tak človeku nedal pochybovať o tom, že vie čo a ako to robí. Hráči dodržiavali voči sebe vysokú mieru tolerancie, nikto nepotreboval prehlušiť toho druhého a tak vytvárali kompaktné a plynulé dialógy, paralelné monológy, ušiam lahodiace. Ich voľno improvizačné vystúpenie nesie názov The Dogmatics. Zvláštny prístup pomenovať si voľnú improvizáciu, irónia je zrejmá.

Súčasťou príchodu tejto dvojice do Brna bol aj workshop hneď nasledujúci deň. Workshopu sa spolu so mnou zúčastnili ešte básnik Pavel Zajíc a improvizátorka a skladateľka vyštudovaná na JAMU Lucie Vítková. V tejto komornej atmosfére sme čosi predebatovali, ale predovšetkým sme sa unášali svetom improvizačných cvičení a voľnej improvizácie. Dozvedel som sa, že Fagaschinski začínal vstupovať do „experimentálnej“ sféry najprv poslucháčskou skúsenosťou a následne pokusmi s mnohými nekonvenčnými zvukovými nástrojmi, až sa usadil na klarinete, pričom čoraz viac do jeho hudby vstupujú tóny. Zaujímavé. Chris Abrahams zase dospel k tomuto typu hudby cez jazz. Ich cesty sa z od seba značne vzdialených rodných zemí spojili v Berlíne, mieste, meste, kde má naozaj každá sféra umenia svoj vyhradený priestor, kde sa stretávajú umelci z celého sveta a navzájom spolupracujú, ovplyvňujú sa. Utópia snívať o Brne ako niečom podobnom. Po rôznych iných skúsenostiach z improvizačných workshopov som zistil, že táto dvojica prístup k voľnej improvizácie nemá filozoficky a slovne nijak zvlášť premyslený a podložený (napríklad ako Seiji Murayama, ktorý viedol workshop na tom istom mieste minulý školský rok), jednoducho preferujú hudbu pred slovom, čo je úplne v poriadku. To, že hrajú svoju hudbu potvrdzovalo občasné opakovanie techník. Bol som nadšený, že som si mohol zahrať s takýmito ľuďmi. Ich ľudská a uvoľnená osobnosť vytvárala medzi nami priateľskú až domácku atmosféru, v ktorej som sa rozhodne cítil svoj. Po toľkom množstve koncertov v rámci festivalu v pivnici, ktorá mi prirástla za dobu, čo prebývam v Brne, a ktorá ponúka útočisko súčasnému umeniu, teda Komornom sále HF JAMU sa priestor konečne zmenil. Nádherná Bazilika Nanebovzatia Panny Márie Augustínskeho opátstva v Brne spestrila priestorovú dramaturgiu neopísateľne. Zhodou okolností som v nej bol po prvý krát a hneď som omamnú architektúru nasával nie len očami, ale aj ušami. O zvukovú náplň sa postarala dnes už svetoznáma česká organistka Kateřina Chroboková. Koncert konaný v rámci osláv 690. výročia založenie Augustínskeho opátstva neosviežil festival iba priestorovo, ale aj repertoárovo. Samozrejme nemohol chýbať Johann Sebastian Bach, ktorého preslávená Toccata a fuga d moll a Toccata d moll „dórická“ tvorili obal celého večera. Zároveň to boli jediné skladby zahrané z bočného akustického organu. Arvo Pärt, Olivier Messiaen a KATT (pseudonym interpretky pre autorskú tvorbu) už prúdili z elektronickej náhrady. Neviem či to bol zámer, aby na interpretku bolo vidieť, alebo kvôli technickým možnostiam akustického brata, jednoducho to tak bolo rozvrhnuté.

Po technickej stránke hráčke nemám čo vytknúť, bol zreteľný cit pre tento typ repertoáru a všetko bolo podané pedantne, nie však strojovo. Oproti elektronickému nástroju mi zvuk toho akustického vyhovoval omnoho viac, pretože vo veľkej bazilike akustika vytvára zaujímavý efekt príchodu zvuku zhora, teda akoby z neba. Okrem tejto náboženskej konotácie to proste má aj po hudobnej a kompozičnej stránke pútavý špecifický nádych. To pri mohutných reproduktoroch umiestnených pred prednými lavicami už nebolo možné. Zvuk bol plnší, čo by niekto mohol oceniť v iných okolnostiach, tu mi autentická akustika trochu chýbala. Pärtovo Trivium a Pari Intervallo jasne pripomínalo rukopis autora predovšetkým melodikou. Messiaenovo Piere apres la Communion a Sortie from Messe de la Pentecote zase hneď vyvolali asociácie spevu vtákov, ktoré skladateľ ako ornitológ zámerne vkladal do svojej tvorby. Niekedy jemné niekedy hrmiace plochy ozývali sa zo skladieb obidvoch autorov. Dramaturgicky osovo súmerné rozloženie skladieb bolo doplnené autorskou tvorbou Chrobokovej a šiestimi krátkymi veršami Veni Sancte spiritus. Verše spievala organistka osobne a musím povedať, že aj napriek nedokonalému technickému prejavu, ten výrazový v spojení s vhodnou farbou hlasu a nádhernou echo akustikou blažil. Tri autorské kompozície Slavkof, Celtic – Moravian a Veni Sancte Spiritus už nezaujali o čosi viac. U autorky je zjavný vplyv interpretačných skúseností, niekedy až príliš. Možno, ale práve aj tieto skúsenosti zdokonaľujú jej interpretačné schopnosti. Montáž stredovekých melódií a rytmov s melodickými raketami nad tradičnými kadenciami nebola nijako oslnivá. Všetko v šate občas banálne pripomínajúcej populárnu sféru. A ešte o to viac, keď sa vyskytovala v každej skladbe. Je, ale skvelé, že sa Chroboková nebojí skúšať aj na poli skladateľskom. To ju môže len posunúť. Celý večer ukončila sympaticky vlastným zhudobnením detskej modlitby Anjeličku môj strážničku. Prvý blok je za nami a môžeme sa len tešiť na ten druhý. Ten predstaví súčasnú elektronickú tvorbu v rámci konferencie Music Nova 2013, ktorá je tento rok zameraná práve na tento typ hudby a ktorej súčasťou sú workshopy, prednášky, diskusie… Príďte, rozhodne neoľutujete.

Mezinárodní hudební festival
Setkávání nové hudby Plus 2013
Gareth Davis (GB) – klarinety
29. října 2013 Komorní sál Hudební fakulta JAMU Brno

program:
Elliott Sharp: Foliage
***

NE:BO:DAJ (SK)
Jana Ambrózová (zpěv, housle, grumle)
Julo Fujak (klavír, zpěv, zvukové objekty)
Andrej Pleštinský (italský bajan a jiné)
Jan Kavan jako host (violoncello)
5. listopadu 2013 Komorní sál Hudební fakulta JAMU Brno

program:
komprovizace, podiv(uhod)né písně a reintepretace slovenských balad, skladeb Mortona Feldmana, Charlese Minguse, Júlia Fujaka a Teórie Odrazu, to vše ve vzájemné přesahové koláži s fotokulisami
***

Miloslav Ištvan Quartett (CZ)
koncert k 50. výročí od vzniku skupiny “A”
(v rámci koncertu proběhne křest nového CD souboru, které je věnováno dílům autorů skupiny “A”)
12. listopadu 2013 Komorní sál Hudební fakulta JAMU Brno

program:
Zdeněk Pololáník, Josef Berg, Miloslav Ištvan, Jan Novák a Alois Piňos
***

Franz Hautzinger (A) (trumpeta)
Isabelle Duthoit (F) (klarinet)
13. listopadu 2013 Komorní sál Hudební fakulta JAMU Brno
***

Liz Allbee (USA) (trumpets, synthesizer, live-electronics)
Burkhard Beins (D) (analog synthesizers, live-electronics, percussion)
22. listopadu 2013 Koncertní sál Hudební fakulta JAMU Brno

program:
Mensch Mensch Mensch
“Imaginarchic music” vycházející z  backgroundu industrial/noise, musique concrète a free improvisation
***

Chris Abrahams (AUS) (piano)
Kai Fagaschinski (D) (klarinet)
26. listopadu 2013 Komorní sál Hudební fakulta JAMU Brno
***

Kateřina Chroboková (CZ) – varhany
28. listopadu 2013 Bazilika Nanebevzetí Panny Marie Brno

program:
Johann Sebastian Bach, Arvo Pärt, Olivier Messiaen, KATT

www.jamu.cz
www.newmusicplus.jamu.cz 

Foto archiv