Game over

Októbrová sobota sa niesla v elegantnom divadelnom znení. Zatiaľ čo v novej budove Slovenského národného divadla úspešne prebiehala druhá premiéra operného Rigoletta, v historickej budove sa začal Festival súčasného tanca Bratislava v pohybe s dielom What the Body Does Not Remember tanečného súboru Ultima Vez v choreografii a réžii Wim Vandekeybusa. Jeho netradičný debut v roku 1987 údajne ohromil svet a dnes ho po úctyhodnej 25 ročnej prestávke v novom obsadení vypúšťa opäť na svetové turné. Tanečná história plná energie, tempa a dynamiky ožíva s novým nasadením a nepoznať fakt o jej časovom pôvode, priznali by sme jej aktuálnosť. Deväť tanečníkov (štyri ženy a päť mužov): Ricardo Ambrozio, Damien Chapelle, Tanja Marín Friđjónsdóttir, Zebastián Méndez Marín, Aymara Parola, Maria Kolegova, Lívia Balážová, Eddie Oroyan, Pavel Mašek balansujú na hrane príťažlivosti a odporu. V projekte vzniká konfrontácia medzi dvoma tanečníkmi, dvoma skupinami, medzi tanečníkmi a hudbou na pozadí agresie, strachu a nebezpečenstva. Tento typ hutnej informácie poskytne aj bulletin, zatiaľ čo tanečný projekt svojou výpovednou hodnotou disponuje balíkom informačného pretlaku. Vizuálne aj významovo by sa dalo dielo rozdeliť do niekoľkých pasáží, ktoré zdanlivo spolu nesúvisia , ale sú rámcované v kompaktnom celku akýmsi prológom a epilógom. Scéna je neutrálna , kreslí ju hlavne dômyselné svetlo a rekvizity, ktoré si tanečníci nosia so sebou. Na podlahe je po oboch stranách za sebou situovaných niekoľko reflektorov, ktoré zmnoženým priamym lúčom vytvárajú na ploche efekt rastru mreží, alebo „laserových“ bezpečnostných nití. Dvaja tanečníci individuálne mapujú svojimi telami priestor, kým ich rytmus nezjednotia zvuky vytvárané tanečnicou sediacou za stolom. Škriabe po ploche nechtami, klopká, búcha, trieska, tlieska a do jej navigačných akustických zvukov aplikujú muži zosynchronizovaný pohyb.

V ďalšej sekvencii si prichádzajúci tanečníci nesú so sebou tehly (dlaždice?), ktorými si stavajú cestu , kladú si ich v rôznych polohách pod chodidlá, akoby si každý riešil svoj vlastný životný chodníček (jeden z menších, iný z väčších kvádrov), ktorým sa individuálne zberá iným smerom. Vo vysokom tempe si skupina tanečníkov tehly vysoko a ďaleko hádže, prebiehajú v premyslenej imaginárnej sieti cez scénu a chytajú ich v rôznych výškach a formáciách. V tejto temperamentnej a dômyselnej hre o tehlu, (alebo „brick-game“) je zastúpený fenomén nebezpečenstva, (vzniká strach a predtucha prípadného zranenia – jedna z tehiel sa zrejme omylom odrazí od portálu) a zároveň fascinácia nad plynulosťou a presnosťou choreografie a interpretačného zvládnutia. Zbytkový materiál z pohadzovaných a šúchajúcich tehiel vytvára na scéne prach , ktorý scénu mení na akúsi kriedovú tabuľu. Tanečníci v tomto skupinovom „tehlovom“ šantení evokujú trochu stavbu domu v(V)yvolených, kde síce ide o snahu stavby strechy nad hlavou (dom – rodinný kozub – harmónia – intimita) ale na pozadí spektra jednotlivých aj vzájomných medziľudských vzťahov. Monochrómne znenie scény v bielom prachu sa náhle premení na dynamickú hru o sako – tanečníci prúdiaci rýchlo a permanentne krížom cez javisko si za pochodu vymieňajú, vyzliekajú a obliekajú saká, nesú ich v zuboch, pohadzujú, ťahajú sa za ne. Možno je to len akási nevinná „jacket-game“, kde sa prezentuje interpretačná schopnosť pohybového myslenia choreografa a bravúra protagonistov, ale celkom iste to môže byť aj metaforický symbol prezliekania kabátov.

Z tejto pomerne ponurej významovej aj optickej atmosféry sa prenesieme do slnečného rána, saká nahradia farebné osušky, do ktorých si tanečníci balia hlavy, bedrá, telá a v podobnom rytme a tempe si vzájomne zo seba osušky strhávajú a vymieňajú. Plynulosť výmeny je tak dynamická, až fascinuje fakt, že často nestihneme ani postrehnúť kto komu a odkiaľ uterák strhol. Tento razantný kolobeh, nazvime si ho pre zmenu „towel-game“ nesie v sebe aj fenomén vtipu a ľahkej irónie.Optimistickú osuškovú šarádu (tanečníci nimi ešte utrú špinavú zem z predchádzajúcej „stavby“) vystrieda hĺbka troch dvojíc v temnom osvetlení. Tanečnice fungujú ako bábky s natvrdo rozkročenými nohami a rozpaženými rukami, ktorými sa snažia mužskí protagonisti manipulovať, imaginárne ich obliekať a naprávať. Z času na čas sa „figuríny“ vzpriečia, začínajú sa búriť a narúšajú stanovený kánon mužskej predstavy. Vznikajú tak rebéliou a dravosťou nabité pohybové kreácie plné sviežich pohybových nápadov, ťahov a uvoľnení, onej príťažlivosti a oného odporu.

Z tanečnej razancie sa posúva „dej“ do takmer pantomimickej reality. Dvaja tanečníci (ku ktorým sa postupne pripájajú aj ostatní) riešia hru o stoličku (že by „chair game“?), jeden v nej v polohe ležmo nastavuje jednotlivé pózy, aby druhý (druhá) opakoval gestá v klasickej polohe na stoličke. Ostatní sa pridávajú v strnulom zoskupení vždy v inej figuratívnej formácii, ako pri príprave na fotografiu. Opäť sa podchvíľou vymení sveter, vyzliekajú tričká. Tento fenomén obliekania, navliekania, vyzliekania, respektíve zbavovania sa odevu je v choreografii mimoriadne častý a silný. Možno symbol výmeny „kože“, povahy, identity, nálady. Výmeny starého za nové, nového za staré, moje za tvoje. Popri nápaditých skupinových kreáciách (hoci možno trochu s nádychom retro – nápad už zďaleka nepôsobí ako nový, aj keď v roku 1987 nový byť prípadne mohol) zaujme intímna hra o pierko založená na náhodnej improvizácii.

Traja tanečníci fúkajú každý do svojho pierka (ako do svojho života), jemne ho usmerňujú, respektíve svoj vlastný pohyb podmieňujú pohybu pierka, niekomu dokonca zaskočí, aby ho však opäť vypľul-zastavil sa a symbolicky nabral druhý dych. Hoci „feather game“ môže v prvom pláne pôsobiť až simplexne infantilne , vo svojej tichej komornej intimite nesie v sebe až fatálny význam akejsi čistej a úprimnej rozpravy s dušou.

Aby však tej harmónie nebolo priveľa, scéna sa opäť zmení na úvodný svetelný design „laserovej“ siete, do ktorej sa postupne chytajú všetci tanečníci v agresívnom geste rázneho dupotu nôh, akoby chceli zašliapnúť súpera, konkurenta, soka, nepriateľa. Skáču, búchajú, vytvárajú hluky až k hranici desivého chvenia, svoje „obete“ si prehadzujú medzi nohami, plašia ich, naháňajú strach a vytvárajú atmosféru nebezpečia a beznádeje. Je to sila kontra slabosť, moc kontra bezmocnosť, agresia, zúrivosť, vnútorné búrenie sa a strach. Chaos vo svete, chaos v duši. Akoby udupávali, čo doposiaľ vytvorili, akoby udupávali, čo si dovolili vytvoriť iní. Moc, drzosť a suverenita je tu pán. Tak si to už konečne uvedomte! Game over.

Neviem, čo si telo nepamätá a na čo si už nespomenie, ale organizátori Festivalu súčasného tanca si spomenuli po 25tich rokoch na choreografiu Wima Vandekeybusa What the Body Does Not Remember. Na dosky historickej budovy Slovenského národného divadla priniesli zánovnú choreografiu v novom šate. Prezliekli staré za nové , vymenili nové za staré, ako to napokon urobil vo svojej choreografii Wim. Nebolo to síce možno nič, čo by sme už niekde niekedy v nejakej inej podobe neboli bývali videli, ale rozhodne to bolo niečo, čo nás nemohlo esteticky uraziť. Bratislava v pohybe teda začala v historickej budove Slovenského národného divadla a začala v nej vskutku dôstojne. Čo prinesie v nasledujúcich dňoch je zatiaľ iba v tušení.


Hodnotenie autorky recenzie: 80%

Festival súčasného tanca Bratislava v pohybe 2013
What the Body Does Not Remember
Réžia, choreografia a scéna: Wim Vandekeybus
Hudba: Thierry De Mey & Peter Vermeersch
Svetelný dizajn: Francis Gahide
Ultima Vez

Světová premiéra 12. júna 1987 Toneelschuur Haarlem
5. 10. 2013 historická budova SND Bratislava

Ricardo Ambrozio, Damien Chapelle, Tanja Marín Friđjónsdóttir, Zebastián Méndez Marín, Aymara Parola, Maria Kolegova, Lívia Balážová, Eddie Oroyan, Pavel Mašek

www.abp.sk
www.snd.sk

Foto Ultima Vez

Hodnocení

Vaše hodnocení - Vandekeybus: What the Body Does Not Remember (Bratislava v pohybe 2013)

[yasr_visitor_votes postid="75188" size="small"]

Mohlo by vás zajímat