Hamlet jako taneční drama v Košicích

Balet Štátneho divadla v Košiciach pravidelne na scénu prináša veľké témy, pohybové spracovania všeobecne známych a divácky populárnych titulov. V aktuálnej divadelnej sezóne je to popri plánovanej premiére baletu Labutie jazero shakespearovská klasika Hamlet. Jedna z najinscenovanejších divadelných hier všetkých čias ožíva vďaka širokému realizačnému tímu na javisku v tanečnej podobe a divákom ponúka cestu hľadania morálky v nemorálnom svete dramatického príbehu z dánskeho hradu Elsinor.

Hamlet v Košiaciach je dramatická jednoaktovka s viacerými rukopismi

Shakespearova dráma Hamlet je na pozadí deja autorovým súhrnom úvah o ľudskej existencii, zmysle života a rodinných vzťahoch. Motív vraždy a pomsty, túžby po moci, násilia a intrig tvoria časti dejovej mozaiky, uprostred ktorej sa ocitá dánsky princ. Hamlet, syn zavraždeného kráľa, sa z eticky vyrovnaného muža pod vplyvom okolia mení takmer v bipolárnu osobnosť. Ovládnutý túžbou po pomste sa prispôsobuje nemorálnemu okoliu, berie osud do vlastných rúk, no zdanlivo spravodlivá náprava skrivodlivosti v konečnom dôsledku zničí všetkých jeho blízkych i jeho samého. Fatálny záver s množstvom mŕtvych nesie napriek svojmu hrozivému finále jasný morálny odkaz: podlosť bude odhalená a porazená.

Premyslený režijný zámer
Inscenovanie Shakespearových divadelných hier iným ako tradičným činoherným spôsobom skrýva mnoho úskalí, s ktorými sa realizátori musia vyrovnať. Najťažšie je vysporiadať sa s množstvom postáv a spletitou zápletkou a vedieť bez použitia slov priniesť na scénu divadelný tvar, ktorý je pre diváka zrozumiteľný a prijateľný. Autori scenára Ondrej Šoth a Zuzana Mistríková dokázali vziať libreto k novému inscenovaniu Hamleta a prispôsobiť ho potrebám pohybového divadla, a pritom literárnu predlohu nezoštíhlili ani neochudobnili o vedľajšie postavy. Košato vrstvený príbeh je rozdelený do osemnástich plynulo nadväzujúcich obrazov, ktoré tvoria divadelný celok. Pomyslenými hranicami medzi jednotlivými obrazmi sú pauzy vo zvukových stopách použitých nahrávok, svetelné zmeny, prípadne posuny funkčnej konštrukcie.

Výtvarné riešenie scény vytvoril Juraj Fábry. Skúsený javiskový výtvarník do popredia postavil nadrozmernú plošinu umiestnenú medzi dva kovové kruhy, čím z nej urobil pohyblivý a dominantný element scény, ktorý dokáže oddeliť javiskové plány a jednotlivé obrazy i metaforicky roztočiť nezastaviteľné kolesá osudu. Kruh ako symbol nekonečna je v kontexte inscenácie synonymom času a jeho neúprosného plynutia a vo svojej neúprosnosti hýbe konaním postáv. Kruh sa objavuje aj v častiach choreografie na statickej, ale  aj dynamickej scéne (použitím točne). Dej príbehu sa na scéne pomyslene roztáča, čas sa nedá zastaviť, postavy sa dali do pohybu, kocky osudu boli hodené a protagonisti s istotou, s akou plynie čas, smerujú k svojmu fatálnemu koncu. Nosný prvok – plošina otáčajúca sa na kruhoch – sa stáva rekvizitou, ktorou manipulujú samotní účinkujúci, je dominantným prvkom predstavenia. K vizuálne príťažlivému divadelnému zážitku prispeli štylizované dobové kostýmy Simony Vachálkovej, ktorá interpretov obliekla väčšinou do tmavých farieb a priniesla na scénu atmosféru temného stredovekého hradu i ukrytých zákutí ľudskej duše.

Jednotlivé javiskové zložky koexistujú vedľa seba a v harmonickom celku sa podriaďujú dejovej línii Hamleta. Podobný súlad môže byť len výsledkom ucelenej a komplexne premyslenej režijnej koncepcie. Dojem z harmonického celku môže narušiť (záleží na individuálnom vkuse) hudobná koláž, ktorej dominujú albumové i filmové skladby Maxa Richtera. Hudobná mozaika je doplnená o duchovné, takmer okultistické skladby Istvána Skya, Giorgia Maineria, perkusionistu Byrona Metcafa a hudobnej skupiny KODO.

Pohybový kontrapunkt
Premyslená réžia je nosným pilierom zorientovania sa v množstve postáv a pochopenia ich vzájomných vzťahov. Vďaka nej bol vytvorený priestor pre choreografiu, ktorú vytvorili Maxim Sklyar a Nelson Reguera Perez. Dve umelecké osobnosti, dva úplne odlišné pohybové slovníky, museli v prospech celku nájsť vzájomný umelecký rešpekt a podriadiť sa diktátu réžie. Prostredníctvom dvoch choreografov sa na javisku stretajú dva úplne odlišné pohybové svety: jeden inšpirovaný tvorbou Pála Frenáka a druhý tvorbou Ondreja Šotha. Perezov „frenakovský“ štýl je ľahko identifikovateľný v zborových výstupoch, ktoré sú väčšinou sústredené po bokoch javiska. Opakujúce sa základné pohybové motívy tvoria akúsi pohybovo-rytmickú kulisu sólistom. Zbor akoby ani nebol súčasťou deja, je skôr živou súčasťou scény. Opakovaný pohyb sa mení v extatický, vizuálne zaujímavý a v spojení s bubnovou hudbou okultno-rituálny „tanec“, no v kontexte predstavenia je pomerne samoúčelný.  Zborová choreografia by mohla fungovať ako samostatný celok iného spirituálneho tanečného diela.

V sólových výstupoch je rozpoznateľný vplyv pohybovej estetiky Ondreja Šotha, z čoho sa dá usudzovať, že je dielom druhého z dvojice choreografov – Maksyma Sklyara. Napriek tomu, že choreografia je pohybovo pomerne predvídateľná, výstupy Ofélie sú veľmi vydarené, a veľmi pôsobivé je trio Polónia, Laertesa a Ofélie.

Oba rukopisy dokážu existovať vedľa seba v rovnakom čase na rovnakom mieste bez toho, aby si zavadzali. Vychádzajúc z úplne odlišných pohybových princípov sa prirodzene dostávajú do kontrapunktu, ktorý v tomto prípade tvorí dva paralelné svety v jednej inscenácii. Veľkú časť tejto zaujímavej pohybovej symbiózy si vo svoj prospech ukrojila réžia, ktorá vyčlenila veľké plochy netancovaným hereckým akciám. Sú to miesta, kde cítiť rozpor medzi režijným a choreografickým videním inscenácie. Jeden pohľad sa snaží vydolovať zo situácií emócie, druhý posunúť dej. Násobenie dejom daných a emocionálne vypätých scén takzvaným činoherným hraním v tomto prípade nebolo potrebné. Bohatšie stvárnenie abstrakcie pohybovou metaforou by mohlo vyznieť oveľa lyrickejšie i emotívnejšie. Veď práve tanec je ideálnym prostriedkom na vyjadrenie abstraktných vecí.

Interpretačný stret generácií
Veľké nasadenie je jedným z charakteristických znakov interpretácie košického baletu, s ktorým pristupuje ku klasickému i modernému repertoáru. Mnohí umelci, takzvané piliere súboru,  s neodvratnou istotou spejú ku koncu tanečnej profesionálnej kariéry a do popredia sa tlačí nová generácia. Hamlet je za posledné obdobie azda najlepším príkladom generačnej výmeny, ktorou súbor musí prejsť, predstavením, kde sa na javisku v hlavných postavách stretávajú skúsení sólisti s mladými tanečníkmi, čo ponúka ideálne podmienky na porovnávanie umeleckých kvalít jednotlivých interpretov.

V popredí stojí interpretačný výkon Evy Sklyarovej, ktorá Oféliu zatancovala s nehou. Každý jej naivný pohľad je naplnený láskou, jej gesto poslaním odovzdať emóciu. Sklyarová svoju Oféliu nehrá, ona ju žije. Jej citové rozpoloženie vidieť v každom port de bras, vo svaloch chrbta, náklonoch hlavy; pohyby sú prirodzené ako dýchanie. Talent a dvadsaťročná javisková skúsenosť sú pretavené do profesionálneho výkonu, ktorý po jej odchode do „tanečného dôchodku“ bude v Košiciach veľmi absentovať.

Protipólom Sklyarovej Ofélie je Hamletova matka Gertrúda v podaní Gréty Nagyovej. Výkon prirodzene krásnej mladej sólistky charakterizuje enormná snaha vyrovnať sa skúsenejším kolegom. Nagyová dokáže byť na scéne vznešená kráľovná, no nedostatok skúseností obmedzuje jej prejav na úzky diapazón hereckých zručností, čo v spojení s veľkou snahou často vedie k zbytočne afektovaným prejavom. V každom prípade odkrýva pohybový potenciál svojho krásneho tela a bude veľmi zaujímavé sledovať jej ďalší rozvoj.

Hlavnú mužskú postavu Hamleta stvárnil Sergii Iegorov, ktorý svojho Hamleta tancoval „o život“. Jeho prejav, podobne ako je to u Sklyarovej, odzrkadľuje množstvo skúseností, ktoré dokáže na javisku rozumne využiť.

Claudius Marka Šarišského je extrovertný a dominantný. V rovinách, kde „netlačí na pílu“, je herecky  veľmi prirodzený, jeho pohyb má hĺbku, šírku i výšku, čo v spojení s urastenou postavou pôsobí na javisku majestátne.

K najmladšej generácii košického súboru patrí aj Šimon Stariňák, ktorý stvárnil Polónia, Oféliinho otca. Postava je viac-menej herecká a Stariňák pôsobí na scéne sebaisto. Veľmi nežne vyznieva jeho tanec s jeho javiskovými potomkami, kde v kontraste stojí sebavedomý muž a zraniteľný otec.

Jeho syna Laerta stvárnil Konstiantyn Brandler. Jeho výkon by sa dal charakterizovať ako vysoko profesionálny: technicky presný, pohybovo plastický a herecky presvedčivý.

Za zmienku stojí aj Horatio v podaní Dalibora Fabiána, v ktorého javiskovom prejave cítiť pokoru a sústredený prístup.

Hamlet obohatil repertoár košického divadla v javiskovej podobe, ktorá je viac divadelná než tanečná a ktorá ponúka veľkorysú scénickú výpravu a morálne ponaučenie vpísané do temného príbehu odohrávajúceho sa na intrigami zmietanom kráľovskom dvore. Inscenácia ponúkla priestor umelecky sa realizovať mladej generácii, no nezabudla ani na kvality osvedčených sólistov. Košický Hamlet nesie niekoľko autorských rukopisov a je len na divákovi, či ich javiskové spolunažívanie príjme, alebo nie. Podľa potlesku publika sa zdá, že tvorivá rôznorodosť je v Košiciach „odsúdená na úspech“.

Hodnotenie autora recenzie: 80 %

William Shakespeare/Ondrej Šoth/Zuzana Mistríková:
Hamlet
Choreografia: Maksym Sklyar, Nelson Reguera Perez
Réžia, hudobná dramaturgia: Ondrej Šoth
Hudba (z nahrávky): Max Richter, Istvan Sky, Byron Metcalf, Giorgio Mainerio, KODO, kresťanská skladba neznámeho autora
Scéna: Juraj Fábry
Kostýmy: Simona Vachálková
Dramaturgia: Zuzana Mistríková
Balet Štátneho divadla Košice
Premiéra 6. október 2017 Štátne divadlo Košice
(napísané z predstavenia 18. 1. 2018)

Hamlet – Sergii Iegorov
Claudius – Marek Šarišský
Gertrúda – Gréta Nagyová
Horatio – Dalibor Fabián
Polónius – Šimon Stariňák
Laertes – Konstiantyn Brandler
Ofélia – Eva Sklyarová
Hamlet udatný – Martin Bányai
Osric – Igor Paško

www.sdke.sk