Hold velkému alžbětinci v budapešťské opeře

Budapeštiansky festival Shakespeare 400+ vo veľkolepej forme

Veľké shakespearovské jubileum sa v aktuálnej sezóne rôznymi formami premieta aj do repertoárov svetových operných domov. Priznám sa, nemám zrátané, ba ani neviem, či je to explicitne možné, koľko hudobnodramatických opusov bolo priamo či vzdialenejšie inšpirovaných odkazom alžbetínskeho veľmajstra. Nie je to ani kruh uzavretý, stále nové opery, nadýchnuté Shakespearovým duchom, pribúdajú.

Štátna opera v Budapešti je jedným z mála operných domov sveta, ktoré každé veľké jubileum dokážu reflektovať v dramaturgickej ponuke. Jednoducho, zabudnúť nemožno na dvestoročnicu Giuseppe Verdiho, keď doslova šokovali (a zrejme si tým vyslúžili svetové prvenstvo) šestnástimi uvedenými operami skladateľa počas jednej sezóny. Keď si svet pripomínal 150. výročie narodenia Richarda Straussa, Budapešť tiež patrila k najaktívnejším divadlám. Témou lanskej sezóny boli rôzne podoby Fausta a v týchto dňoch si maďarská metropola uctieva štvorsté narodeniny Williama Shakespeara. Od 18. mája do 2. júna sa na pódiu historickej budovy (Yblov palác na Andrássyho ulici), v Erkelovom divadle a v Hudobnej akadémii strieda sedemnásť rôznych inscenácií či koncertných uvedení diel podnietených Shakespearom. Nechýba pochopiteľne Verdiho Macbeth, Otello a Falstaff, zväčša so svetoznámymi hosťujúcimi sólistami, veľký predpremiérový prierez Purcellovou The Fairy Queen podľa Sna noci svätojánskej, ale aj kompletná verzia tejto komédie z pera Benjamina Brittena. Či študentské Nicolaiove Veselé paničky windsorské. Veronskí milenci ožívajú v koncertnej verzii Gounodovej opery (Roméo et Juliette) i v belcantovom spracovaní Vincenza Belliniho (I Capuleti e i Montecchi), ba aj v Bernsteinovej inšpirácii témou v kultovom muzikáli West Side Story. Z rarít treba spomenúť operu Sly od Ermanna Wolfa-Ferrariho (reflektuje dej Skrotenia zlej ženy), z domácej maďarskej tvorby Hamleta od nedávno zosnulého Sándora Szokolayiho. A napokon dve diela súčasných svetových skladateľov: Leara od Ariberta Reimanna a The Tempest (Búrka) z pera Thomasa Adèsa. Obe sú súčasťou repertoáru budapeštianskej opery. Posledné z menovaných diel (a to som nespomenul baletné predstavenia či recitál Bryna Terfela) malo maďarskú premiéru 20. mája na historickej scéne Operaházu.

Meno štyridsaťpäťročného britského skladateľa, dirigenta a klaviristu Thomasa Adèsa je v hudobnom svete známe už od jeho prvých úspechov, pochádzajúcich zo študentských čias. Získal rozmanité ceny, originálnym rukopisom vytvoril symfonické diela (Asyla, Prophecy), ktoré interpretovali orchestre nemenšieho kalibru ako Birminghamský symfonický orchester so Simonom Rattleom či Newyorská filharmónia. Na hudobno-divadelnú parketu vkročil Thomas Adès ako dvadsaťštyriročný komornou operou Powder Her Face, nedávno v českej premiére uvedenej v Národnom divadle Brno. Druhou skladateľovou operou je The Tempest (Búrka), po prvý raz uvedená v londýnskej Covent Garden Opere roku 2004. Na námet rovnomennej hry Williama Shakespeara napísala libreto Austrálčanka Meredith Oakesová. Vzhľadom na špecifickosť pôvodného jazyka musel byť text upravený pre potreby operného druhu, pričom libretistka sa nedržala striktne predlohy poslednej Shakespearovej hry. Tá ju síce vedie, drží dejovú líniu i hlavné charaktery postáv, predsa však nejde o kópiu. Adèsov druhý operný opus dosiaľ žal veľké úspechy nielen na londýnskej premiére pred dvanástimi rokmi, ale postupne aj vo Francúzsku, Dánsku, Nemecku, Amerike (vrátane Metropolitan Opery) a nedávno vo Viedenskej štátnej opere. Prvé maďarské naštudovanie Búrky svedčí nielen o rozhľadenosti a odvahe dramaturgie budapeštianskej Štátnej opery, ale najmä o ambíciách zaradiť reprezentatívnu scénu krajiny medzi svetové operné metropoly. A treba otvorene priznať, aj vďaka enormnej politickej podpore národnej kultúry, sa to našim južným susedom darí.

Thomas Adès tvorí hudbu, ktorá priam ideálnym spôsobom dokáže skĺbiť modernosť v zmysle narábania prostriedkami súčasnej hudby s veľkou dávkou empatie voči konzumentovi a istej „praktickej“ prístupnosti ľudskému sluchu. Ušiam, ktoré nie sú nastavené disonanciám tvorby dvadsiateho prvého storočia, a priori bezbrehým a občas nezdôvodneným. Adèsov hudobný jazyk je podriadený istému racionálno-emocionálnemu plánu, no nepôsobí vtieravo ani tam, kde využíva ariózne plochy či lyrické ľúbostné dvojspevy. Fakt, že mu bola blízka poetika Benjamina Brittena, ani nemusí maskovať. Rovnako ako nemá dôvod obávať sa, žeby hrozila pripomienka kopírovania jeho kompozičných princípov. Dovolím si tvrdiť, že ak v dejinách anglickej hudby nachádzame dva piliere, Henryho Purcella a Benjamina Brittena, tak Adèsovo operné dielo, zatiaľ kvantitou síce skromné (čoskoro na Salzburskom festivale pribudne novinka The exterminating angel), ašpiruje na doplnenie vyššie spomenutých mien do trojuholníka. Búrka v pravom slova zmysle je otváracím číslom rovnomennej opery. Je to dramaticky a zvukomaľbou príznačná – a s Prosperovým prvým výstupom – symbolická pasáž pre celé dielo. Dejiskom je neznámy ostrov, ovládaný čarovnou mocou vládcu Prospera, bývalého milánskeho vojvodu, ktorý tam kedysi stroskotal.

Ťažko považovať tému Shakespearovej Búrky za vyslovene opernú a bohatú na dramatické zvraty. Napriek istému, povedzme, hendikepu v samotnej predlohe, s nadväzujúcou potrebou načrieť v tvorbe charakterov do inštrumentária mýtických bytostí (duch Ariel či netvor Caliban), sila Adèsovej výpovede spočíva v schopnosti naplniť dianie pestrou, farbistou, kontrastnou hudbou. Hudbou, ktorá aj napriek smelým disonanciám predsa len neodpudzuje absenciou melodiky a rafinovanej inštrumentácie. V tom vidím podstatný dôvod Adèsovej obľúbenosti v publika už v mnohých významných kútoch sveta.

Inscenovať Búrku tiež nie je ľahké. Dalo by sa staviť na exploatáciu režisérskej fantázie, vonkajškovými prostriedkami šermovať mágiou a čarami a prikryť tým pestrosť charakterov a vzťahov. Nemecký režisér Ludger Engels so scénografom Ricom Schachtebeckom a kostýmovou výtvarníčkou Sabinou Blickenstorferovou bol v zdôrazňovaní efektov striedmejší a väčšmi išiel po stope formovania postáv, vinúcich sa dejom opery. Je ich jedenásť a ani jedna z nich nie je vyslovene epizódna. Navyše, zakotvené sú prevažne vo vypätej hlasovej polohe. Scénické riešenie bez väčších zmien prechádza všetkými troma dejstvami (hrá sa v dvoch častiach, únosná dĺžka predstavenia je dve a polhodiny, vrátane pauzy), tvorené je pomerne voľným priestorom, lemovaným znakmi ostrovných trsov, a centrálnou konštrukciou, pripomínajúcou torzo lode. V nej ja zariadený stiesneno-chaotický Prosperov príbytok. Chladnička, posteľ, pracovný stôl, množstvo kníh, papierov.

Okolie je nevľúdne, plné neporiadku spôsobeného búrkou. Sólisti sú oblečení v pomerne moderných kostýmoch, s výnimkou Ariela, ktorý počas večera vystrieda množstvo ženských a mužských odevov, znázorňujúcich transformáciu figúry ducha.

Táto postava odspieva veľkú časť krkolomného koloratúrneho partu v pozícii vznášajúcej sa nad javiskom. Prvky bizarnosti sú aj v oblečení zboru, ktorý nie je uniformnou masou, ale má diferencované postavenie aj v hre. Naproti tomu zloduch Caliban nepôsobí zvlášť znetvorene.

Dirigent Péter Halász má obrovskú zásluhu na hudobnom vyznení partitúry. Adèsovu členitú, inštrumentálne bohatú hudbu, reflektujúcu hudobné metafory deja a meniace sa nálady, maľoval s veľkým zaujatím a inšpiráciou pre orchester. Striedali sa miesta, kde inštrumentálny aparát dominoval, určoval atmosféru a pohyb deja, s takými, kde koloroval a sprevádzal. Búrka má nemálo lyrických pasáží (napríklad ľúbostné scény Mirandy a Ferdinanda), sú tam úseky vo forme árie (Ariel) či monológov (Prospero), ale aj veľa ansámblového spievania. To všetko pod Halászovou taktovkou a v spolupráci s výborne disponovaným zborom (zbormajster Kálmán Strausz) na premiére klapalo a viedlo k zdarnému výsledku.

Jedenásť sólových postáv je značne individualizovaných, no spoločný majú vypätý rozsah hlavne smerom do výšok. Extrémom je Ariel, pohybujúci sa medzi tónmi vysokého E až G, ktorého interpretka, anglická sopranistka Laure Meloy, zvládla obdivuhodne. V stratosférickej tessiture, kde súvislé spievanie sa podobá čvirikaniu, sa neutopila, vložila do partu veľkú výrazovú silu a aj v „normálnej“ polohe preukázala príjemný, zvučný koloratúrny soprán. Obdivuhodné bolo jej herecké nasadenie, či už na miestach, kde lietala nad javiskom, alebo na miestach, kde po ňom chodila na extrémne vysokých podpätkoch. Veľkou postavou je Prospero, stvárnený americkým barytonistom Francom Pomponim, známym z hosťovaní na významných svetových scénach. Jeho jadrný, pevný, v polohách vyrovnaný barytón skôr lyrickejšej povahy, v spojení s hereckým stotožnením sa s rolou, dal jej presné, v intenciách réžie vymodelované kontúry. Všetky štyri tenorové postavy sú vokálne náročné. Azda najvýraznejší boli István Horváth ako výrazovo vypointovaný Caliban a dramaticky priebojný Attila Fekete v postave Neapolského kráľa. Péter Balczó bol vierohodným milencom Ferdinandom a Tamás Tarjányi síce menej prierazným, no lyricky pôsobivým Antoniom. Kontrastnú charakterovú postavu Trincula vložil skladateľ do hlasiviek kontratenora a Armin Gramer sa jej uchopil s chuťou. Andrea Szántó sa zhostila úlohy Mirandy, oscilujúcej medzi mezzosopránovou a sopránovou polohou. Krásne sfarbený barytón ponúkol Zsolt Haja ako Sebastian a dvojicu basistov tvorili András Palerdi (Gonzalo) a Géza Gábor (Stefano).

Premiérový večer prijala zaplnená budapeštianska Štátna opera srdečnými potleskami. Búrka sa hrá v bloku piatich predstavení (vrátane verejnej generálky) a v budúcej sezóne sa v programovej ponuke neobjaví.

Budapeštiansky operný festival Shakespeare 400+ pochopiteľne nemohol obísť Verdiho Falstaffa. Inscenáciu z roku 2013 zaradil v exkluzívnom obsadení titulnej postavy talianskym barytonistom Ambrogiom Maestrim. Z dvojice predstavení som navštívil nedeľné predpoludňajšie, ktoré bolo v Erkelovom divadle s kapacitou vyše tritisíc kresiel obsadené do takmer posledného miesta. Réžia Francúza Arnauda Bernarda (je tiež autorom scény a kostýmov) tlmočí posledné Verdiho javiskové dielo, jeden z najväčších klenotov opernej literatúry vôbec, s rešpektom k originálu, ale aj s licenciou k veľmi striedmo modernizujúcemu vizuálu.

Prvý pohľad na otvorené javisko smeruje k veľkému starému televízoru z prelomu päťdesiatych a šesťdesiatych rokov, za „obrazovkou“ ktorého sedí sir John Falstaff. Vzápätí sa scéna mení na interiér krčmy U podväzku, kde usadený hlavný hrdina, obklopený parožím a fotografiami, za veľkým biliardovým stolom terorizuje svoje okolie. Pážatko stvárňuje milý chlapček v uniforme.

Zmena scény je jednoduchá, panel sa odtiahne, a zrazu sa ocitneme v modernej windsorskej kuchyni, kde paničky vykonávajú bežné domáce práce. Príchod Forda s chlapmi vedie automaticky k otvoreniu chladničky. Druhé dejstvo je celkom vtipne rozohrané, do zvodnej podoby štylizovaná korpulentná Mrs. Quickly svojimi nahováračkami Falstaffa natoľko rozvášni, že aj zo zákulisia, kam ju pri odchode odprevádza, počuť jej vzdychnutie. Ford ako maskovaný signor Fontana prichádza v škótskom ustrojení. Falstaffovo vykúpanie v rieke a následné vysúšanie v úvode tretieho dejstva neskĺzava do lacnej komédie, ale nesie rozmer ľudskej ľútosti. Scénicky dosť konvenčne je riešený sprievod strašidiel a finále je už len logickým, dej neskresľujúcim vyvrcholením opery. Tutto nel mondo è burla, a vzápätí celý ansámbel sa ocitá zarámovaný v televíznej obrazovke.

Orchester Maďarskej štátnej opery pod taktovkou Balázsa Kocsára odohral predstavenie bezchybne, tempá boli kontrastné, ansámble presné, technická úroveň telesa je taká vyspelá, že o žiadnych zakolísaniach nemohla byť reč. Sólistickému obsadeniu pochopiteľne dominoval Ambrogio Maestri v titulnej úlohe. Štyridsaťšesťročný umelec odspieval Falstaffa v takmer tridsiatich inscenáciách (vrátane MET, La Scaly, Salzburského festivalu, Viedenskej štátnej opery), má ho teda v malíčku po každej stránke. Nielenže je už samotným exteriérom ideálnym typom pre pôžitkárskeho chvastúňa, ale najmä jeho objemný, silný a v každej polohe výrazný dramatický barytón znie impozantne. Navyše, vokálnym výrazom odkrýva celé spektrum duševných záchvevov, akými postava prechádza. Výborne mu sekundoval mladý barytonista Gunyong Na (Ford), majiteľ krásne sfarbeného kovového materiálu, ktorý – podobne ako Maestri – odovzdal do služieb výrazu. Trocha matnejším a v talianskej výslovnosti prílišným maďarským afektom zaťaženým Fentonom bol Péter Balczó. Veľmi výrazným Cajusom bol Zoltán Megyesi, solídne duo sluhov stvárnili János Szerkován a Géza Gábor. Z dámskeho kvarteta na prvom mieste spomeniem Bernadett Wiedemann ako Mrs. Quickly s obsažnými, tmavými hĺbkami i okrúhlou výškou. Erika Gál (Meg Page) má menej sólového spievania, no znela plastickejšie než Beatrix Fodor ako Alice Ford a najmä vo výške už nesvieža Bori Keszei (Nanetta), ktorá pred desaťročím sľubne začínala kariéru vo Viedenskej štátnej opere.

Hodnotenie autora recenzie:
T. Adès: Búrka 85 %
G. Verdi: Falstaff 80 %

Festival Shakespeare 400+
Thomas Adès:
The Tempest
(Búrka)
Dirigent: Péter Halász
Réžia: Ludger Engels
Scéna: Ric Schachtebeck
Kostýmy: Sabine Blickenstorfer
Dramaturg: Eszter Orbán
Zbormajster: Kálmán Strausz
Orchester Maďarskej štátnej opery
Zbor Maďarskej štátnej opery
Premiéra 21. mája 2016 Magyar Állami Operaház Budapešť

Prospero – Franco Pomponi
Ariel – Laure Meloy
Caliban – István Horváth
Miranda – Andrea Szántó
Ferdinand – Péter Balczó
Antonio – Tamás Tarjányi
Stéfano – Géza Gábor
Trinculo – Armin Gramer
Sebastian – Zsolt Haja
Gonzalo – András Palerdi
Nápoly királya – Attila Fekete
***

Giuseppe Verdi:
Falstaff
Dirigent: Balázs Kocsár
Réžia, scéna a kostýmy: Arnaud Bernard
Zbormajster: Kálmán Strausz
Orchester Maďarskej štátnej opery
Zbor Maďarskej štátnej opery
Premiéra 21. septembra 2013 Magyar Állami Operaház Budapešť
(napísané z reprízy 22. 5. 2016)

Sir John Falstaff – Ambrogio Maestri
Ford – Gunyong Na
Fenton – Péter Balczó
Dr. Caius – Zoltán Megyesi
Pistola – Géza Gábor
Bardolfo – János Szerekován
Mrs. Alice – Beatrix Fodor
Nannetta – Borbála Keszei
Mrs. Quickly – Bernadett Wiedemann
Mrs. Page – Erika Gál

www.opera.hu