New York City Ballet: klasika i novinky

New York City Ballet ako jeden z najpoprednejších súborov Ameriky dlhodobo určuje modernistické trendy amerického baletu, ktoré priamo nadväzujú cez osobnosť Georgea Balanchina na najlepšie produkcie Ďagilevovho súboru Les Ballets Russes a pokračujú v progresívnom hľadaní estetického spojenia hudby, tanca a vizuálu odzrkadľujúc pritom estetiku súčasnosti. Zažiť sezónu tohto prestížneho súboru naživo je skutočným zážitkom nielen pre „baletomanov“, ale i pre fanúšikov módy, hudby či výtvarného umenia. Predstavenia New York City Ballet sú umeleckou metaforou pulzujúceho mesta, ktoré nohami na zemi a hlavou v oblakoch kráča progresívne vpred.

Jesennú sezónu 2017 otvoril New York City Ballet síce tradičným klasickým titulom Labutie jazero v choreografii Petera Martinsa, no všetky ostatné predstavenia začiatku jesennej sezóny sa niesli na vlne modernizmu. Prvý celovečerný program uviedol súbor pod názvom 21st Century Choreographers, ktorý bol zložený  z piatich kratších baletov. Ako celok bol program uvedený v premiére na módno-spoločenskom Fall Gala, ktoré vďaka spojeniu módy a umenia priťahuje do divadla netradičné publikum vrátane množstva celebrít.

Úvodné číslo nieslo rukopis riaditeľa súboru Petra Martinsa a ako jediné nebolo repertoárovou novinkou (vzniklo už v roku 1988). Martins vytvoril na hudbu The Chairman Dances Johna Adamsa rovnomennú baletnú suitu. Skladba z roku 1985 s podtitulom Foxtrot pre orchester je ovplyvnená minimalizmom a čiastočne ázijskou kultúrou. Peter Martins jednoduchú hudobnú predlohu naplnil ešte jednoduchšími krokovými väzbami, pričom by sa dalo povedať, že ide skôr o vogueing – tanečný štýl osemdesiatych rokov 20. storočia. Martins populárny štýl odel do špičiek a pridal zopár prvkov klasického tanečného slovníka. Výsledkom je jednoduchý, no efektný pohybový tvar vytváraný najmä hornými končatinami. Trinásťminútový balet je čisto ženskou záležitosťou, pričom jeho základnú štruktúru tvorí dialóg medzi sólistkou a 16-členným zborom, prípadne dialóg medzi dvomi skupinami tanečníc. Kontrast a farbu do trochu monotónnej javiskovej skladby vniesol farebný kostým z dielne Roubena Ter-Arutuniana, ktorý sa nechal inšpirovať tradičným ázijským (pravdepodobne čínskym) odevom. Výkon tanečného zboru bol koncentrovaný, sólistka Megan LeCrone predviedla precíznu prácu horných končatín, no žiaľ i niekoľko technických zaváhaní.

V poradí druhým číslom bol balet The Wind Still Brings v choreografii Troya Schumachera. Ide o tretiu choreografiu mladého sólistu pre súbor. Dielo vzniklo na tri časti skladby Piano Quartet in D minor Williama Waltona. Dôležitou, ak nie dominantnou časťou baletu boli kostýmy Jonathana Saundersa, ktoré sa niesli prevažne v odtieňoch modrej a hnedej. Autor odel štrnásť tanečníkov do strihovo rôznych kostýmov s dôrazom na geometrické tvary vytvorené striedaním rôznych odtieňov farieb.

S efektívnym svietením Marka Stanleyho jemné odtiene béžovej a hnedej menili farbu na marhuľovú až oranžovú. Spomínaná hra farieb a geometrické tvary vytvorili akúsi reminiscenciu na rozkvet modernizmu v ére Ďagilevovho Ballets Russes. Bohatú vizuálnu paletu sa žiaľ nie celkom podarilo preniesť do choreografie, ktorá síce bola nápaditá, ale štýlovo nejednotná a často monotónna. Zjemnenie tempa a viac nasledovanie melódie než rytmu by do krokových kombinácií vnieslo žiadanú dynamiku.

Po prestávke nasledovala kompozícia Composer’s Holiday na hudbu Lukasa Fossa. Choreografka Gianna Reisen si pre svoju pohybovú výpoveď vybrala skladbu Three American Pieces for Violin and Piano. Mladá choreografka so zmyslom pre tanečnosť naplnila hudobnú predlohu vhodne voleným prvkovým materiálom. V jej choreografii sa naplno odráža tanečný štýl Školy amerického baletu (SAB), ktorý dokázala citlivo skombinovať s „európskou“ estetikou. Romantické i dynamické tancovanie s prvkami nenásilného humoru odel do čiernej, bielej a púdrovej farby Virgil Abloh z Off-White. Jednoduché nohavice a sukne doplnil košeľami a živôtikmi s nariasenými transparentnými rukávmi, čím dodal jednoduchým strihom nápad a štruktúru.

Štvrtou repertoárovou novinkou bol balet Not Our Fate s choreografickým rukopisom Lauren Lovette. Vedúca sólistka súboru v trojčasťovej tanečnej kompozícii ukázala nepredvídateľnosť a variabilitu medziľudských vzťahov. Hudobnou predlohou k emocionálnemu hľadaniu šťastia jej bol Concert Suite from Prospero’s Books Michaela Nymana, konkrétne Prospero’s Magic, Cornfield a Mirandal. Choreografka z minimalistickej hudby „vytiahla“ maximum emócií, ktoré pretavila do logicky plynúceho pohybu. Nesmierne oceňujem vyváženosť medzi technickou a výrazovou zložkou choreografie, jej strohosť i farebnosť, dôraz na plastiku, jej dramaturgickú výstavbu a rešpekt pred hudobnou predlohou. Nápaditosť, s akou autorka pristúpila k rozvinutiu bezdejového baletu k latentne dejovému dielu, je chvályhodná.

Krásu čistého pohybu a spaľujúcich vášní obliekla do elegantných kostýmov trojica módnych návrhárov: Fernando Garcia, Laura Kim a Oscar de la Renta. Čierne korzetové topy s plisovanými bielymi sukňami dám baletu sa doslova vznášali po scéne. Klasické čierne nohavice a biele obtiahnuté tričká nechali vyniknúť plastický pohyb mužských interpretov. Za zmienku stojí fenomenálny výkon Taylora Stanleyho, ktorý sa po scéne pohybuje mäkko a rýchlo ako šelma. Jeho „nekonečné“ plié a telo „bez kostí“ robia z jeho tancovania skutočný zážitok. Stanley navyše disponuje schopnosťou svojím výrazom nielen udržať divácku pozornosť, ale doslova sa hrať s napätím medzi ním a jeho tanečnými partnermi, ako aj medzi ním a publikom. Spoločné dueto s Prestonom Chambleenom vyznelo ako emočný ohňostroj lavírujúci medzi strachom z nepoznaného a nekontrolovateľnou túžbou. Dvojica sólistov Meaghan Dutton-O’Hara a Ask la Cour vo svojom duete ponúkli divákom široký výrazový diapazón, od prvotnej zamilovanosti až po lásku, ktorá bolí.

Posledným baletom bol Pulcinella Variations ostrieľaného domáceho choreografa Justina Pecka. Balet okrem Stravinského hudby nemá nič spoločné s pôvodným baletom. Formálne je dielo rozdelené na úvod, záver, dve duetá a päť variácií. Peck v najlepšom slova zmysle nadväzuje na balanchinovskú neoklasickú kombinatoriku tanečných prvkov, ktorú rozvíja v zmysle súčasnej estetiky súboru. Dominantnou zložkou sa stáva výtvarná stránka, ktorá opäť nadväzuje na tradície modernizmu zo začiatku 20. storočia. Kostýmovej návrhárke Tsumori Chisato sa podarilo preniesť do kostýmov niečo z Miróa, Dálího, snáď i Picassa. V jej kostýmových návrhoch sa stretáva detský svet s umením, fantázia s realitou, gýč so vkusom. To, čo sa na prvý pohľad zdá ako šialenstvo, v konečnom dôsledku na scéne funguje stopercentne. Spomedzi interpretov treba spomenúť výkony Tiler Peck, Gonzala Garciu a Anthony Huxleyho.

Večer s oficiálnym názvom 21st Century Choreographers by sa kľudne mohol volať „Keď balet stretne módu“ (v tom najpozitívnejšom zmysle). Spájal v sebe podporu mladých talentovaných umelcov, nezastaviteľný progres v tanečnom umení i úctu k tradícii. Spojenie, ktoré Newyorčania prijali s nadšením.

Druhým celovečerným programom jesennej sezóny bol All Balanchine. Z názvu je zrejmé, že ide o program zostavený z diel choreografa gruzínskeho pôvodu Georgea Balanchina. Dramaturgia v prípade prvých dvoch diel siahla až do 50-tych rokov 20. storočia. Openingovým číslom bol Square Dance premiérovaný v roku 1957. Pôvodný balet inšpirovaný americkým folklórom sa v mnohom odlišoval od neskoršej verzie z roku 1976, ktorá sa uvádza dodnes (na scéne už nie sú hudobníci, zmenou prešiel i vizuál).

Prvá časť baletu patrí k najrýchlejším Balanchinovým choreografiám vôbec, kde je všetka pozornosť sústredená na rýchlosť malých entrechats a emboîtés. Skoky musia byť extrémne nízke, údery dolných končatín extrémne rýchle. Toto choreografické špecifikum sa často pri interpretáciách inými súbormi stráca, tempo sa spomaľuje a z pôvodného zámeru ostávajú len suché kroky. Brilantný úvod strieda adagio, ktoré odkazuje na ruské formy pas de deux: gavalier sa ukloní, balerína sa ukloní jemu, gavalier jej podá ruku, balerína ju nežne príjme… V roku 1976 do baletu Balanchine pridal pánske sólo, čím sa vyrovnal balans medzi pohlaviami v balete. Nasleduje dámska variácia vyžadujúca od sólistky dokonalé allegro a záverečné finále. Štruktúrou balet pripomína klasickú formu pas de deux: entrée, adagio, pánska variácia, dámska variácia a coda. Vedúci sólistický pár je sprevádzaný šiestimi pármi zboru. Interpretácia Megan Fairchild a Anthony Huxleyho predstavovala naplnenie všetkých princípov Balanchinovej techniky. Čisté, rýchle, svieže, mäkké, veľké, rytmické.

Presným opakom Square Dance bol nasledujúci La Valse vytvorený na hudbu Mauricea Ravela. Osem krátkych valčíkov z Valses nobles et sentimentales tvorí prvú polovicu baletu, ktorý dýcha atmosférou rakúskeho cisárskeho dvora 19. storočia. V detailoch choreografie, najmä v rukách, je ukrytá pointa baletu: posadnutosť človeka samým sebou, luxusom na úkor vychutnávania si krás života. Akýkoľvek odkaz Balanchine chcel zvolenými port de bras odovzdať, balet dýcha aristokraciou. Choreograf sám povedal, že za úspechom baletu stoja Karinskej kostýmy, a s tým sa dá len súhlasiť. Valčíky v elegantných dlhých tutu, ktoré tvoria farebne rozdielne spodné suknice, dlhé rukavičky a šperky, dodávajú predstaveniu lesk. Divák takmer cíti ťažkú vôňu parfumov a púdru. Atmosféru, tak egocentricky povrchnú, rozbije až druhá časť baletu tancovaná na známu skladbu La Valse. Do spoločnosti prichádza žena v bielom, ktorá je ako magnet priťahovaná smrťou, od ktorej postupne prijíma dary. Až pohľad do zrkadla jej ukazuje premárnené roky mladosti, ktorým dominoval mamon. Už je však neskoro a pri finálnom valčíku so smrťou žena umiera. V celom balete nie je žiadna majstrovská technika, žiaden cirkus, len neopísateľná atmosféra. La Valse je ako sen, ako niečo, čo si viac predstavujete než reálne vidíte. Krásny (i hrozný) obraz vynárajúci sa z Ravelovej partitúry.

Poslednou časťou večera bol balet, ktorým Balanchine chcel vzdať poctu ruskému skladateľovi Alexandrovi Glazunovovi. Cortège Hongrois popri Pas de dix (1955) a Raymonda Variations (1961) využíva časti hudobnej partitúry baletu Raymonda. Balet vznikol na počesť odchodu baleríny Melissy Hayden do dôchodku a v Balanchinovom ponímaní by to mala byť veľká paráda v maďarskom štýle. Paráda to nepochybne bola a tancovanie cituje prvkový materiál maďarského folklóru, ale vo veľmi vysoko štylizovanej forme, ktorá vyhovuje americkému publiku. Folklórne sóla totiž pripomínajú skôr Orient, klasické časti sú čisto baletné. Kostýmy Roubena Ter-Arutuniana v zeleno-bielo-zlatej kombinácii sú už trošku staromódne, a so zlatými hrkajúcimi aplikáciami aj cirkusové. Skutočne cenné na balete je choreografické majstrovstvo v pas de deux a jednotlivých variáciách, kde Balanchine opäť predviedol talent „napasovať“ kroky do hudobnej predlohy. Neobyčajne elegantne pôsobilo najmä pas de deux so Sarou Mearns, ktorá sa po scéne niesla s eleganciou pravej baleríny. Za zmienku určite stojí oduševnený výkon Georginy Pazcoguin, ktorá sa zhostila charakterového maďarského sóla.

New York City Ballet pravidelne obohacuje svoj repertoár o moderné tanečné diela, pri ktorých realizácii sa stretávajú umelci s progresívnymi myšlienkami rôznych umeleckých smerov. Výsledkom býva zväčša spoločný „produkt“, ktorý sa snaží priniesť na scénu  niečo nové, inšpiratívne, šokujúce, obohacujúce, dekadentné i vznešené. Vždy sa to deje s úctou k tradícii, ktorú tu založil Balanchine s Kirsteinom (a neskôr Robbinsom). Odkaz otcov amerického baletu je tak silný, že z neho čerpá i generácia umelcov, ktorí sa s nimi už nestretli.

Hodnotenie autora recenzie: 100 %

21st Century Choreographers
28. septembra, 4., 13. a 14. októbra 2017 David H. Koch Theatre, Lincoln Center, New York
(napísané z predstavenia 4. 10. 2017)

The Chairman Dances
Hudba: John Adams
Choreografia: Peter Martins
Dirigent: Daniel Capps
Scéna a kostýmy: Rouben Ter-Arutunian
Svetelný dizajn: Mark Stanley
Premiéra 14. mája 1988 New York State Theatre
Účinkovali – Megan LeCrone, Marika Anderson, Olivia Boisson, Sasonah Huttenbach, Megan Johnson, Mary Thomas MacKinnon, Janelle Manzi, Claire Von Enck, Lydia Wellington, Jacquiline Bologna, Christina Clark, Clara Frances, Rahcel Hutsell, Baily Jones, Olivia MacKinnon, Miriam Miller, Mary Elizabeth Sell

The Wind Still Brings
Hudba: William Walton
Hudobný aranžmán: Robert Miller
Choreografia: Troy Schumacher
Dirigent: Andrew Litton
Kostýmy: Jonathan Sauders
Kostýmový supervízor: Marc Happel
Svetelný dizajn: Mark Stanley
Klavír: Alan Moverman
Premiéra 28. septembra 2017 David H. Koch Theatre Lincoln Center New York
Účinkovali – David Alberda, Daniel Applebaum, Eliza Blutt, Likolani Brown, Ashley Hod, Spartak Hoxha, Emily Kikta, Claire Kretzschmar, Meagan Mann, Aaron Sanz, Kristen Segin, Mimi Staker, Peter Walker

Composer’s Holiday
Hudba: Lukas Foss
Choreografia: Gianna Reisen
Kostýmy: Virgil Abloh (Off-White)
Kostýmový supervízor: Marc Happel
Svetelný dizajn: Mark Stanley
Husle: Arturo Delmoni
Piano: Susan Walters
Premiéra 28. septembra 2017 David H. Koch Theatre Lincoln Center New York
Účinkovali – Christina Clark, Emma Von Enck, Gilbert Bolden, Roman Mejia, Jacqueline Bologna, Rachel Hutsell, Baily Jones, Olivia MacKinnon, Ethan Fuller, Ghaleb Kayali, Sebastian Vilarini-Velez, Andres Zuniga

Not Our Fate
Hudba: Michael Nyman
Choreografia: Lauren Lovette
Dirigent: Andrews Sill
Kostýmy: Fernando Garcia a Laura Kim (MONSE), Oscar de la Renta
Kostýmový supervízor: Marc Happel
Svetelný dizajn: Mark Stanley
Premiéra 28. septembra 2017 David H. Koch Theatre Lincoln Center New York
Účinkovali – Sara Adams, Meaghan Dutton-O´Hara, Laine Habony, Mary Elizabeth Sell, Sarah Willwock, Preston Chamblee, Taylor Stanley, Christopher Grant, Ask la Cour, Lars Nelson

Pulcinella Variations
Hudba: Igor Stravinskij
Choreografia: Justin Peck
Dirigent: Andrew Litton
Kostýmy: Tsumori Chisato
Svetelný dizajn: Mark Stanley
Premiéra 28. septembra 2017 David H. Koch Theatre Lincoln Center New York
Účinkovali – Sterling Hyltin, Sara Mearns, Tiler Peck, Brittany Pollack, Indiana Woodward, Jared Angle, Gonzalo Garcia, Anthony Huxley, Andrew Scordato
***

All Balanchine
Choreografia: George Balanchine
Svetelný dizajn: Mark Stanley
5., 6., 14. a 15. októbra 2017 David H. Koch Theatre Lincoln Center New York
(napísané z predstavenia 5. 10. 2017)

Square Dance
Hudba: Arcangelo Corelli, Antonio Vivaldi
Dirigent: Andrews Sill
Premiéra 21. novembra 1957 City Center of Music and Drama New York
Účinkovali – Megan Fairchild, Anthony Huxley, Likolani Brown, Meagan Mann, Kristen Segin, Mary Elizabeth Sell, Mimi Staker, Claire Von Enck, Ethan Fuller, Christopher Grant, Ralph Ippolito, Ghaleb Kayali, Giovanni Villalobos, Sebastian Villarini-Velez

La Valse
Hudba: Maurice Ravel
Dirigent: Daniel Capps
Scéna: Jean Rosenthal
Kostýmy: Karinska
Originál svetlá: Ronald Bates
Premiéra 20. februára 1951 City Center of Music and Drama, New York
Účinkovali – Sterling Hyltin, Jared Angle, Lauren King, Devin Alberda, Ashley Isaacs, Sean Suozzi, Megan LeCrone, Zachary Catazaro, Justin Peck, Ralph Ippolito, Marika Anderson, Olivia Boisson, Jacqueline Bologna, Meaghan Dutton-O´Hara, Clara Frances, Laine Habony, Rachel Hutsell, Sasonah Huttenbach, Megan Johnson, Baily Jones, Olivia MacKinnon, Miriam Miller, Mimi Staker, Claire Von Eck, Emma, Von Enck, Lydia Wellington, Darius Black, Gilbert Bolden, Preston Chamblee, Ethan Fuller, Christopher Grant, Roman Mejia, Alec Knight, Sebastian Villarini-Velez
Premiéra: 20. 2. 1951 City Center of Music and Drama New York

Cortège Hongrois
Hudba: Alexander Glazunov
Scéna a kostýmy: Rouben Ter-Arutunian
Dirigent: Andrews Sill
Premiéra 17. mája 1973 New York State Theatre

Čardáš – Georgina Pazcoguin, Ask la Cour
Pas de quatre – Likolani Brown, Baily Jones, Kristen Segin, Mary Elizabeth Sell
Variation I – Brittany Pollack
Variation II – Emilie Gerrity
Pas de deux – Sara Mearns, Tyler Angle
Variation III – Tyler Angle
Variation IV – Sara Mearns
Finale – sólisti a zbor New York City Ballet

www.nycballet.com