Klimentová, Bubeníčci i Nurejev nejen v Praze a Baletním panoramatu

Baletná panoráma Pavla Juráša (194)
Tentoraz:

• Detektívka o mnohých podozrivých (7)
• Nezmeškajte Zlatú Prahu – ponúka výborný program
• Čo sleduje Tomáš Danielis?

 

„Dance to Freedom“ Rudolfa Nurejeva (7)
V minulom diele som začal odtajovať jednotlivé akty o úteku Rudolfa Nurejeva na západ, a charaktery postáv drámy tak dostali novú rovinu. Osobnosti ruského baletu už nie sú také neznáme. Konstantin Sergeyev a Natalia Dudinskaya, ďalej veľké baleríny, ktoré si zaslúžia pripomenutie, ako Kurgapkina, Osipenko, Moiseeva, Kolpakova, Shelest a Sizova, choreograf Grigorovich či tragická postava drámy Yury Solovyov (tu). Útek Nurejeva väčšine dramaticky zmenil život. Tanečník, ako zapísal agent KGB Shelepin, „porušuje pravidlá správania sovietskych občanov v zahraničí. Sám ide do mesta a späť do hotela neskoro v noci. Aj keď sa s ním vykonávajú konverzácie na preventívne zlepšenie jeho charakteru, Nurejev nezmenil svoje správanie…“

Nurejevov slávny učiteľ Alexander Puškin a jeho oddaná priateľka Tamara Zakrzhevskaya boli nútení, aby mu písali listy a prosili ho o návrat. Prišiel mu dopis podpísaný od Puškina, kde stálo: „Paríž je mesto dekadencie, ktoré je skorumpované. Keď zostaneš v Európe, stratíš nielen svoju techniku, ale celú svoju morálnu integritu. Jedine tak môžeš prežiť, že sa vrátiš domov.“ Tanečníkov otec, verný komunista, bol tlačený tiež k podobnému vydieraniu. Keď sa v Ufe dozvedeli, čo sa stalo, prvou starosťou maminky bolo, „či má dosť peňazí“. Otec ako verný súdruh strany nebol oficiálne potrestaný, ale už nikdy o svojom synovi neprehovoril. Aj keď rodinní priatelia spomínajú, že aj cez jeho zapovedané mlčanie vždycky cítili, že napriek svojmu vysokému veku a akejsi mužíkovskej zmesi hlúposti a strachu nosí v sebe hlboké obavy o jediného syna. Osamelý tanečník z Paríža rodičom telefonoval, dobre vedomý nebezpečenstva, že KGB počúva; otec sa s ním odmietol baviť, matka, s ktorou mal hlboký vzťah, však neodolala. Matka s Rudolfovou sestrou dokonca chcela cestovať do Moskvy k ministerke kultúry a požiadať ju, aby smela cestovať do Paríža, prehovoriť syna k návratu. Ministerka ju ani neprijme. Keď KGB neuspelo, obrátilo sa k nim tak, aby nemali pokoja ani oni sami. Puškin, ktorý trpel na vysoký tlak a musel často odpočívať, bol opakovane prenasledovaný, až utrpel infarkt. Presne tak ako Nurejev tušil, keď na otázku Melnikova na letisku Le Bourget, či nemá strach o svojich v Leningrade, odvetil: „Nie, nemám. S výnimkou Alexandra Ivanoviča. Robím si o neho mnoho starostí. Strávili sme spolu mnoho času, je to môj najvernejší a najlepší priateľ.“ (Ukážka z Puškinovej hodiny s Mikhaelom Baryshnikovom.)

Nurejev na neho nezabudol ani pri parížskych dobrodružstvách a nakúpil pre neho z vreckového kvantum partitúr. Priatelia v Leningrade si ihneď telefonovali s časťou priateľov na turné v Londýne a používali v telefóne pre Rudolfa krycie meno – Mahmudka. Tajne ladili v malých bytoch so stenami z preglejky Hlas Ameriky, aby sa dozvedeli, čo je nové. Nemohli to pochopiť. Bol to pre nich šok. Jedine Teja to chápal a snažil sa ukľudniť skupinky okolo Rudolfa v Leningrade. Pritom Teja Kempe sám upadol do veľkého podozrenia ako európsky študent v Leningrade, že s útekom napomáhal a Nurejeva zmanipuloval. Tak ho strašili, že keď sa vráti domov, uvidí a pôjde isto do väzenia. Kamarátka Tamara Zakrzhevskaya bola vylúčená z univerzity a dostala ostentatívny zákaz cestovať aj do východnej Európy na tridsať rokov. Ako jej zločin bolo uvedené, že Nurejeva poznala. „V tomto živote,“ hovorí dnes, „budem musieť zaplatiť za všetko, že som mala toto priateľstvo s Rudíkom (Nurejev). To zostalo so mnou celý môj život, ale neľutujem nič.“ Ďalší priatelia, ako Leonid Romankov a jeho dvojča sestra Liuba, vedci so záujmom o literatúru a umenie, dnes by sme povedali filantropi, mali znemožnenú ďalšiu kariéru.

Maminka Nurejevovej tanečnej partnerky Ally Sizovej bola tak brutálne vypočúvaná KGB, že na niekoľko týždňov skončila na psychiatrii. Zatiaľ dvadsaťjedenročná balerína Alla zvládla v Londýne debut ako Aurora v Spiacej krásavici a oslnila prísnych londýnskych kritikov. Po návrate späť do ZSSR (pozn. autora – Zväz sovietskych socialistických republík) bola Sizova požiadaná, aby verejne odsúdila Nurejeva. Statočná balerína ale uviedla, že naopak obdivovala jeho „silu vôle a nebojácnosť“. Nedala sa zastrašiť a pripojila sa ku štvorici hviezdnych balerín vedľa Iriny Kolpakovej, Ally Osipenko a Natalie Makarovej so svojím podmanivým kúzlom a virtuóznou brilantnosťou, čoskoro obohatená o dojemnú expresivitu.

Vďaka mimoriadnym výkonom sa dostala do následného zájazdu Kirova do Londýna v roku 1970. Na turné mala odísť už v roku 1966, ale musela sa ho zrieknuť kvôli vážnemu poraneniu chrbtice. S Yurim Solovyevom vytvorila pár, ktorý bol označovaný ako ten, ktorý ukázal najvyššie možné kirovovské klasické školenie, fúziu talentu a štýlovej vytríbenosti. S Mikhailom Baryshnikovom vytvorila nezabudnuteľnú dvojicu v Donovi Quijotovi. V osobnom živote však nenašla šťastie. Jej manžel, televízny športový producent Mikhail Serebrennikov, zomrel počas olympijských hier v Moskve. Aj svojho syna, ktorý zahynul náhle pri rybačke, prežila. Od roku 1991 pracovala v Amerike po boku Olega Vinogradova na americkej Kirovovej baletnej akadémii. Zomrela nenápadne, zabudnutá v roku 2014.

KGB bude podľa archívov za hlavného strojcu Nurejevovho úteku na západ podozrievať choreografa Pierra Lacotteho, s ktorým ako centrálnou osobou skazenej západnej bohémy trávil v Paríži najviac času. Lacotte naopak priznáva, že Nurejev bol vždy veľmi diskrétny a nikdy sa na podmienky v ZSSR nesťažoval. Pýtal sa na Ľudovíta XIV., na Versailles, na balet, ale neriešil otázky politického charakteru či sovietskeho systému. Jeho pravdovravnosť potvrdzujú aj dohovory, ako Nurejeva navštívi v Paríži, aby videl jeho Giselle, na ktorú mu pomáhal obstarať nové trikoty, dokonca novú parochňu, keď sa dozvedel, aké utrpenie mu spôsobuje zastaraná garderóba Kirovovho divadla.

„Všetci sú proti mne,“ sťažoval sa niekedy Nurejev. „Nemôžem hovoriť alebo robiť to, čo by som chcel.“ – „Nemysli teraz na to. A nesťažuj sa, ako tanečník potrebuješ takúto disciplínu,“ snažil sa ho povzbudiť Lacotte. „Mysli len na to, že si teraz v Paríži a tancuješ tu ako mladý boh.“ Lacotte Nurejeva a výtvarníka Virsaladzeho zavedie do predajne, kde majú jedinečné, moderné látky na baletné kostýmy. Rudolf a jeho priateľ Virsaladze vyberajú materiály na Nurejevove kostýmy do budúcej sezóny do sľúbenej Legendy o láske. Lacotte spomína, ako s tlmočníkom na letisku hovoril so Sergeyevom v dobrej nálade. „Ponúkol som mu, že môžem napísať, aby sa Rudolfovi nič nestalo, že nikdy, keď sme spolu chodili po Paríži, nehovoril nič politické ani negatívne proti režimu,“ spomína Lacotte. „Prevezmem zodpovednosť za tie výlety, ale nesmie byť Rudolf potrestaný.“ Sergeyev mu mal odpovedať: „Ale on nebude potrestaný. Jeho maminka je chorá, on ide do Moskvy a potom sa vráti.“ Tak spomína na šokujúce oznámenie o prerušenom turné pre Nurejeva Pierre Lacotte.

Sovietski sympatizanti v Paríži sa pokúšali zničiť jeho dôveru tým, že ho na scéne zasypávali sklenenými črepinami medzi kvetinami a pískaním, keď vytancoval na pódium. Keď vyšiel na pódium ako Modrý vták, rev agentov a prisluhovačov bol taký silný, že sotva mohol počuť tichú romantickú hudbu Čajkovského. Diváci vykrikovali urážlivé slová, jačali a kričali: „Vráť sa do Moskvy, zradca!“ Do toho baletní diváci kričali ako veľké echo „Bravo! Nech žije sloboda! Nech žije Nurejev!“ Boľševici hádzali do publika a na scénu paradajky, šupky z banánov a mince. Nurejev si tohto pekla nevšímal, tancoval ďalej a nenávisť nepriateľov ho činila naopak silnejším a istejším.

Keď aj tieto snahy zlyhali, KGB robilo iné plány, z ktorých jedna bola možnosť zlomiť mu nohy. Bol súdený v neprítomnosti a odsúdený na sedem rokov väzenia ako vlastizradca.

Štátny aparát sa vo zvyšku Sovietskeho zväzu postaral so svojou typickou dôkladnosťou, aby žiadny Rudolf Nurejev nikdy neexistoval. Ruské knihy o balete boli zničené, kontrolované a každý odkaz na Nurejeva doslova vystrihnutý. Bol vyrezaný zo sovietskeho povedomia, akoby ani nikdy nebol. Ale napríklad práve Faina Rochid cez svoju prácu v leningradskej knižnici mala prístup k zahraničným časopisom, ktoré sa povinne museli sledovať a kontrolovať. Faina sa v polovici života naučila anglicky a v práci prepisovala tajne články z časopisov o Rudolfovi do nenápadných pracovných zošitov, aby ich dostala von. Dokonca sa jej podarilo získať tanečníkovu autobiografiu v angličtine, ktorú potajme stránku po stránke ofotila, preložila do ruštiny a vydala v tajnom samizdate.

Rozsudok súdneho kolégia pre trestné prípady z leningradského Mestského súdu zo dňa 2. apríla 1962 hovorí, že „R. H. Nurejev podľa st. 64 «a» UK RSFSR, s prihliadnutím na paragraf trestného zákona 43, UK RSFSR, je odsúdený na sedem rokov väzenia a konfiškáciu majetku, pretože sa z turné do zahraničia ako súčasť baletu Leningradského divadla opery a baletu odmietol vrátiť z Francúzska naspäť do ZSSR.“

Rodičia
Tanečník veľmi trpel prerušeným vzťahom s maminkou. Nurejev, narodený v roku 1938 vo vlaku na Transsibírskej magistrále, strávil väčšinu svojich raných rokov brúsením v chudobe v špinavých stojatých vodách Ufy. Jediný syn tatárskych rodičov sa rýchlo odcudzil otcovi, ktorý uveril sľubom komunizmu – otec bol politruk, alebo politický inštruktor v Červenej armáde. Keď videl Rudolf prvýkrát tanec, už nikdy nezabudol na tento okamih. „Niečo sa so mnou deje, niečo ma prevzalo z môjho špinavého sveta až do neba.“

V roku 1976 vznikol výbor zo známych umelcov, ktorí zhromaždili cez desaťtisíc podpisov požadujúcich, aby matka Rudolfa Nurejeva dostala povolenie opustiť Sovietsky zväz. Štyridsaťdva amerických senátorov adresovalo dopis osobne vodcom ZSSR. Zainteresovali sa aj Spojené národy, ale bolo to k ničomu. Princezná Margareth žiada – nič. Jackie Kennedy prosí – nič. Až v roku 1987, keď milovaná matka umiera, sa Michail Gorbačov zľutoval a udelil mu voľný priechod, aby ju navštívil. Nikdy sa nedozvedel, či ho maminka, blúzniaca v delíriu, vôbec poznala. Aj jeho verná sestra Rosa leží skoro na smrteľnej posteli. Vrátil sa aj do starej školy, do galérie, do divadla. Všetko však prebiehalo ako v Potemkinovej dedine. Jeho starí kolegovia záhadne dostali deň voľna. Niektorí boli varovaní, aby nezdvíhali telefón, zatiaľ čo iní boli poslaní z mesta na výlet. Až o dva roky neskôr sa splnil jeho sen, vrátiť sa na javisko Kirovovho divadla. Ale opäť to bolo príliš neskoro. KGB a vedenie divadla ho však donútili vystúpiť v neadekvátnych postavách, ktoré už roky na západe netancoval. Noviny na druhý deň napísali: „Náš potlesk bol adresovaný do minulosti…“

Celá história tajného úteku sa odohrala ako predzvesť ďalších dramatických udalostí, ktoré sa odohrajú o dvadsaťpäť rokov znovu v Paríži. Tanečníkov pomalý, bolestný a krutý odchod na onen svet. Postupne začne chápať krutú diagnózu a hľadať vlastný interpretačný kľúč k najvážnejšej role svojho života: k samotnému Rudolfovi, v inscenácii s názvom umieranie. Táto tŕnistá cesta bude trvať dlhé mesiace. Od odmietania choroby a diagnózy cez boj proti nej až ku kapitulácii. Priatelia budú nachádzať v posteľnej bielizni schované lieky, ktoré neprehltol. Neprestane vystupovať navzdory zničujúcej kritike či rozporuplným výkonom.

(záver nabudúce)
***

 

Aktuality
28. septembra štartuje pre baletných divákov dôležitá udalosť – festival Zlatá Praha 2016. Už päťdesiaty tretí ročník potrvá do prvého októbra. Odkedy sa festivalu bedlivo venuje vyštudovaná baletka Johana Műcková, dostáva priestor fantázia, profesionalita, a hlavne festival uctieva baletné hviezdy, najmä tie spojené s Českom. Dostal tvár, jasné kontúry, presah k súčasnosti. Nie je len prázdnou prehliadkou videosnímok a prestížnej poroty, ale besedy, autogramiády a živé produkcie dávajú kontakt tých najlepších k českému divákovi. Môžeme vidieť časť slávnych českých umelcov, ktorých uctievajú televízne a dokumentárne kamery. Ani tohto roku to nebude inak. Hneď dve veľké pocty – jedna bratom Jiřímu a Ottovi Bubeníčkovcom v závere ich tanečnej kariéry a druhá Darii Klimentovej.

Nielen Műcková dbá o český balet. Ďalším je Martin Kubala, ktorý sa vyšvihol medzi dokumentaristov baletu. Po vydarenom portréte Klimentovej premiéruje tento rok práve na Zlatej Prahe portrét baletných dvojčiat. Navštevoval ich dlho, sledoval ich kamerou, naučil ich nevšímať si ju a tak sa dostať viac za povrch. Zaznamenal dojemné chvíle, keď sa tanečníci lúčili so svojimi domovskými súbormi v úchvatných tanečných partoch v Hamburgu a Drážďanoch. Takže tanečníkov môžete stretnúť pri slávnostných videoprojekciách, autogramiáde či besede. Dokonca aj ešte stále ako tanečníkov, pretože festival otvorí ich predstavenie Orfeus, s ktorým zakončia na Novej scéne Národného divadla svoje septembrové turné. Daria Klimentová predstaví projekt s Českou televíziou nazvaný Baletní příběhy Darii Klimentové, kde osobitou formou bude predstavovať televíznym divákom štyri klasické balety: Labutie jazero, Spiacu krásavicu, Giselle a Luskáčika.

Ponuka vo videostánkoch je úžasná. Dajú sa tam prečkať celé štyri dni. Neumeierov balet Tatiana (tu), Luskáčik Jeana-Christopha Maillota s baletom Monte Carlo, MacMillanova Manon s Auréliou Dupont, ktorá sa v role hriešnice lúčila s kariérou (tu), z Paríža ešte nedávna premiéra baletného večera choreografky Anny Teresy de Keersmaekerovej, novinka šéfa baletu z Amsterdamu Teda Bransena Mata Hari, ktorá vzbudila rozporuplné reakcie, ale výkon Anny Tsygankovej je očarujúci napriek biednej choreografii a prvoplánovej výstavbe deja (tu). Ďalšia extatická novinka z baletného života Európy je Kráska a zviera Thierryho Malandaina či choreografický pokus Jérôma Marchanda – tanečníka Švédskeho kráľovského baletu – a jeho do češtiny preložený titul Rákosník, zo severu taktiež predstavenie o legendárnej kráľovnej Kristíne od Hansa Marklunda či tanečný film Symetria natočený v unikátnom architektonickom priestore CERNu (pozn. autora – Európska organizácia pre jadrový výskum). Výbornou ukážkou moderného repertoáru je baletný večer zo Stuttgartu s tromi kreáciami: Sidi Larbi Cherkaoui choreografuje Vtáka Ohniváka, rezidentný choreograf Demis Volpi Príbeh vojaka a Marco Goecke Slávika. A znovu šanca pre tých, ktorí nekupujú baletné DVD, vidieť Ekmanovo Labutie jazero (tu). Späť k jasavej klasike vás zavedie Spiaca krásavica z Mariinského divadla, voči nej z minulej sezóny úplne nová verzia z Berlína od Nacha Duata s hviezdami a partnermi aj v súkromí Ianou Salenko a Marianom Walterom, ušetríte za výlet do Berlína. Úžasná ponuka, takže rozhodne v návale povinností po prázdninách festival nezameškajte. V priestoroch Novej scény, ktorú majú krášliť fotografie Darie Klimentovej, sa ponúka uvoľnenejšie prostredie ako v prepychovom Žofíne a mnohé zaujímavé zákutia.

 

Čo sleduje?

Dnešným hosťom rubriky bude ťažko zaraditeľný slovenský umelec Tomáš Danielis. Až moderná divadelná veda nájde patričné pomenovanie pre umelca, ktorý je interpretom, zároveň choreografom, dramaturgom, režisérom, scénografom, výtvarným umelcom. A všetky tieto dôležité zložky divadelného diela sa v jeho práci spájajú. Precestoval pracovne celú Európu. Od susedného Rakúska cez Nemecko, Belgicko, Francúzsko (napríklad slávny Avignonský festival), Portugalsko až do Chorvátska. Najnovšie zakotvil v Moskve v súbore Balet Moskva ako hosťujúci pedagóg i choreograf. Okrem toho sa Tomáš venuje výtvarnému umeniu, fotografii, súčasným intermediálnym umeleckým technikám vo výtvarnom umení (tu ).

Tomáš vybral do rubriky hneď niekoľko videí zo svojej práce, ktorá ho naplno pohlcuje.

Nemyslí to ako prezentáciu seba, ale logickú časť svojej osoby, svojho života. „Pre mňa je ťažké povedať, prečo robím umenie, nejako pomenovávať dôvody. Je to pre mňa spôsob žitia, môj hlas vo svete, ktorý obývam,“ píše čitateľom z Moskvy tanečník a choreograf. „Zaoberám sa súčasnými a experimentálnymi umeniami z jednoduchého dôvodu – totiž sú na forefronte toho, čo sa deje, ukazujú, vytvárajú a prebíjajú nové cesty. Nové cesty konfrontovania sa s ľudskosťou, spoločnosťou a jej vývojom, čo považujem za nevyhnutné z hľadiska prežitia spoločnosti ako takej.“ A o čo sa v svojej tvorbe snaží? „Ide mi o konfrontovanie človeka ako takého – nie ale v zmysle osobnej existencie, ale z hľadiska ľudskosti ako takej, vnímania a chápania tohto pojmu.“
***

 

V článku sú mimo iné použité citácie z nasledujúcich zdrojov:
www.belursus.info/la-danse-des-hommes/i.php?c=soloviev
www.ria.ru/culture/20060616/49615309.html
www.mynureyev.narod.ru/BIO.htm
www.mtholyoke.edu/courses/cflachs/limited/osipenko.html
www.telegraph.co.uk/news/obituaries/11324358/Alla-Sizova-obituary.html
Joel Lobenthal: Alla Osipenko – Beauty and Resistance in Soviet Ballet
Julie Kavanagh: Nureyev: The Life
Peter Watson: Nureyev
Rudi van Dantzig: Remembering Nureyev: The Trail of a Comet
Rudi van Dantzig a Roger Urban: Life Behind the Metaphor
Otis Stuart: Nurejew, Die Biographie
Alexander Bland: Fontyen and Nureyev
Patricia Foy: Nureyev a Portrait
Diane Solway: Nureyev, His Life