Komische Oper Berlín: Rameauův Zoroastre a Reimannova Medea

Budúca sezóna bude v Komische Oper Berlín jubilejnou. Po sedemdesiaty raz privíta divadlo, založené Walterom Felsensteinom roku 1947 ako špecifická, dobovo odvážna platforma pre moderné hudobné divadlo, svoje verné domáce i medzinárodné publikum. História divadla na Behrenstrasse (v mene toho pôvodného, z polovice 18. storočia, bol aj názov ulice) siaha oveľa hlbšie a má svoje rozmanité etapy. Prvým rozhodujúcim dejinným predelom bola výstavba neobarokového Theater Unter den Linden (1892), neskôr premenovaného na Metropol Theater, postaveného podľa projektov nám dobre známym duom architektov Helmerom a Fellnerom. Vtedy v ňom vládla revue a opereta. Tým rozhodujúcim míľnikom – okrem iných kapitol vynechávam aj najsmutnejšiu z čias národného socializmu – bol práve vznik Komickej opery.

Festivalové zážitky z berlínskej Komische Oper

Walter Felsentein otvoril vo východnom Berlíne novú parketu pre operné umenie, na ktorej sa rozvíjali najaktuálnejšie a najmenej konformné režisérske trendy. Predstavenia sa hrali v nemeckom jazyku, aby bol zvýraznený význam textu. Felsenstein bol zakladateľom, intendantom a šéfrežisérom súboru až do svojej smrti roku 1975. Napriek osobnostnej dominantnosti nešlo vyslovene o divadlo jedného muža. Vychovával si svojich nástupcov, takže žezlo po ňom mal kto prevziať. Postupne to boli na vedúcej pozícii Joachim Herz, Harry Kupfer, Andreas Homoki a od roku 2012 Barrie Kosky. Nebola to však len široká paleta konvenciou nezaťažených režisérov, povyšujúcich Komickú operu na divadlo svetoznáme, ale ruka v ruke s nimi kráčala aj hudobná stránka produkcií a ich spevácke obsadenia. Tie síce netvorili populárne hviezdy svetových scén, ale talentované a všestranne orientované spevácko-herecké typy.

Víkendová návšteva Komickej opery, v polovici júla pravidelne usporadúvajúcej festival nových inscenácií sezóny, ma primäla k spomienkam na dávnejšie časy. Mal som to šťastie, že som práve pred štyridsiatimi rokmi zachytil ešte Felsensteinovu legendárnu Carmen, o pár rokov neskôr Bergovu Lulu v réžii Joachima Herza, roku 1985 som v Händelovom Giustinovi (v geniálnej réžii Harryho Kupfera) počul v Jochenovi Kowalskom vari po prvýkrát skutočného kontratenora.

Ponechám radšej spomienkový sentiment bokom a už len dodám, že vo vtedajšom bipolárnom svete sme mali veľké šťastie, že Komische Oper (podobne ako Štátna opera Unter den Linden) stála na východ od berlínskeho múru.

Festival, ktorým každoročne kulminuje operná sezóna, je výborný nápad, oceňovaný najmä neberlínskym publikom i recenzentmi. Dostanú koncentrát toho najnovšieho, čo sa v opernom „laboratóriu“ na Behrenstrasse zrodilo.

Vybral som si inscenácie dvoch diel – na jednej strane barokového, na druhej súčasného. Obe vyvolali vo mne silné komplexné zážitky. Jean-Philippe Rameau vstúpil na opernú pôdu ako skúsený skladateľ a teoretik až po päťdesiatke. Jeho tvorba obsiahla viacero dobových žánrov (tragédies en musique, opéra-ballets, comédie-ballet), komických i vážnych, pričom tanečná zložka bola spravidla integrálnou súčasťou výpovede. Rameau bol vo svojej dobe odvážny v harmónii, zaujímavý v inštrumentácii a novátorský v miešaní farieb zvuku. Berlínčania sa v tejto sezóne zhostili jeho opery Zoroastre, premiérovo uvedenej v Paríži roku 1749 a zrevidovanej roku 1756. Patrí do kategórie tragédií, aj keď ide do istej miery o nadľahčenie vážnosti témy a prímes veselých podnetov samotný sujet len osviežuje. Partitúra je prekomponovaná, nedominujú v nej uzavreté árie s recitatívmi, ale jednotlivé čísla sa neba nadväzujú, až splývajú. Komornejšie orchestrálne obsadenie pojíma okrem sláčikov dve priečne flauty, dva hoboje, dva fagoty (obľúbený skladateľov nástroj), dva prírodné rohy, čembalo a violu da gamba.

Nedlhá predohra odkrýva predhistóriu príbehu, odohrávajúceho sa v kráľovstve Baktria (oblasť dnešného severného Afganistanu), kde dochádza k teritoriálnemu konfliktu medzi znepriatelenými mocami. Tú dobrú a svetlú predstavuje Zoroastre, opozitnú zasa Abramane. Stret dobra a zla, svetla a tmy je skôr symbolickou rovinou, charaktery postáv nie sú vyslovene čiernobiele. Tvorcom opery (libreto pochádza z pera Louisa de Cahusaca) nešlo primárne o sledovanie politickej či religióznej nite, ale skôr o ľúbostné pletky s dvoma dievčinami, dcérami zosnulého kráľa Baktrie. Nemecký režisér Tobias Kratzer na scéne a v kostýmoch Rainera Sellmaiera rozvinul dianie prenesené do dnešnej doby a na bližšie nešpecifikované miesto. Územný spor znázorňovala milá epizódka počas predohry, keď si znepriatelení susedia, distingvovaný, v elegantnom dome, uprostred kníh žijúci Zoroastre a do károvanej košele a riflí odetý, v ošumelom príbytku usadený a neporiadkom v záhradke obkolesený Abramane, natruc presúvajú kolíky oplotenia. Boj o každý meter je akousi metaforou, ktorá sa v rôznych príhodách rozvíja ďalej.

Na točni umiestnená scéna odhaľovala postupne množstvo perspektív, raz to bol exteriér, potom interiér domov, na scéne sa objavila benzínová kosačka či traktor. Humor sa striedal s vážnymi výjavmi, výstrelmi, ba až usmrtením Abramana. Už len samotné množstvo detailne premyslených a neskutočne zahraných scénok by dosýta naplnilo trojhodinový večer. Divák dostal ďalšiu vrstvu navyše – videoprojekcie. Nie však tie otrepané, s akými sa čoraz častejšie stretávame, ale živá kamera snímala veľkých čiernych mravcov, preoblečených a bravúrne hrajúcich zboristov. Zbor sa však objavil v druhej časti aj priamo (v prvej znel spoza scény), keď bol umiestnený obojstranne v bočných lóžach. Celkovo réžia Tobiasa Kratzera bola maximálne vypracovaná, vypointovaná a presvedčivá. Každá z postáv, či už ústredné, alebo menšie (sugestívne jogínske finty spiritualistu Oromasèsa, mladí športovci Zopire a Narvanor sa menia na serióznych poradcov) boli majstrovsky vymodelované. Ťažko popísať všetky scény a rekvizity na javisku, no výsledkom bolo svieže, invenčné a pútavé divadlo. Barok a moderné režijno-výtvarné inštrumentárium si porozumeli priam ideálne. A záver? Projekcia dvoch batoliatok, rozoberajúcich makety domov. Opäť kus symboliky.

Anglický dirigent Christian Curnyn je špecialistom na barokový hudobný štýl, no ako sám na besede po predstavení dodal, s Rameauovými operami sa stretával pomenej. Po Castorovi a Polluxovi a Platée išlo o jeho tretie naštudovanie skladateľovho javiskového opusu. Práve jeho partitúru považuje za najkomplikovanejšiu. Aby vynikli všetky osobitosti nástrojových farieb a rytmov, orchestrálnu jamu zdvihol cirka o meter. Hudobníci Komickej opery síce hrajú na moderných nástrojoch, no ozvláštnenie telesa o špecifické inštrumenty a dirigentova analýza partitúry v duchu historicky poučenej interpretácie, priniesli jednoznačné ovocie.

Oproti zvyklosti uvádzať v Komische Oper diela v nemeckom preklade, Rameau zaznel vo francúzskom origináli. Titulná postava je písaná pre typ tenora „haute-contre“, čo znamená, že part je veľmi vysoko položený, nie je však kontratenorový. Škótsky tenorista Thomas Walker vložil do Zoroastra svoj výrazný, zvučný a v nuansách plastický materiál, ktorý veľmi statočne odolával nástrahám extrémnej polohy. Po štýlovej stránke bolo zjavné, že s barokovou operou má značné skúsenosti. Jeho protihráčom bol francúzsky barytonista Thomas Dolié (Abramane), pútajúci krásne sfarbeným, sýtym hlasom, ktorý znel plnohodnotne v každej polohe. Podobne aj on podal slohovo príkladný výkon a herecky obaja protagonisti vynaložili maximum síl, aby ich profily a vzájomné vzťahy vyzneli v plnom dramatickom (i nadľahčenom) napätí. Mimoriadne opojným sopránom zaujala domáca sólistka Nadja Mchantaf (Érinice), zamatovo mäkký, okrúhly a sýty hlas, strhujúci v hereckom prejave, nehovoriac o krásnom zjave. Hlasovo sa jej celkom nevyrovnala Katherine Watson (Amélite), hoci jej soprán sa postupne zbavoval menej príjemných tónov. Zo stredných úloh nemožno nespomenúť Jonathana McCullougha (Oromasès), ktorý predstavil popri krásnom barytóne aj obdivuhodný artistický výkon. Presvedčivo stvárnil inkorporáciu pomsty do svojej postavy Tom Erik Lie. Dvaja mladí Rusi, Denis Milo (Zopire) a Daniil Chesnokov (Narbanor) v ničom za výbornými kolegami nezaostávali. Festivalový večer otvorila polhodinovým lektorským úvodom a uzavrela besedou s dirigentom a protagonistami (za živej diskusnej účasti publika) dramaturgička Johanna Wall.

Druhý večer v berlínskej Komickej opere patril jednému z najvýznamnejších súčasných skladateľov, osemdesiatjedenročnému Aribertovi Reimannovi a jeho opere Medea. V krásnom prostredí zrkadlového foyeru na prvom poschodí sa opäť uskutočnil dramaturgický úvod (každého návštevníka festivalu čaká aj uvítacia čaša vína a rozlúčková čokoládka – sympatické gesto hostiteľa), tento raz ho pripravil Simon Berger, ktorý viedol aj diskusiu so skladateľom po skončení predstavenia. Ariberta Reimanna postava Medey fascinovala už dlho pred skomponovaním svojho dosiaľ predposledného javiskového diela. Keď si vedenie Viedenskej štátnej opery roku 2006 objednalo od neho novú operu, hneď mal na mysli práve danú tému, konkrétne v literárnom spracovaní viedenského dramatika Franza Grillparzera (1791–1872). Tretia časť trilógie, nazvaná Zlaté rúno, sa zaoberá práve osudom Medey. V jeho poňatí nie je zlou čarodejnicou, ale skôr opustenou, ochrany potrebnou nešťastnicou, v dnešnom poňatí migrantkou. Predloha však rysuje antickú drámu v jej základných líniách: dcére kolchidského kráľa prisahal Jason vernosť, no odvrhol ju a priklonil sa k priateľke z detstva, dcére korintského kráľa Kreona, Kreuse. Medeu ženie démonická pomsta, posiela rivalke šaty, ktoré na jej tele vzbĺknu. Vo vytržení zabíja dvoch svojich a Jasonových synov. Ten tvárou v tvár katastrofe bezmocne oplakáva svoj osud. Medea sa rozhodne vrátiť rúno do Delphi a oddať sa súdu kňazov.

Aribert Reimann svojho času nazval Medeu ako ženského pendanta skoršej opere Lear, ktorá za necelé tri desiatky rokov zaznamenala vyše tridsať naštudovaní po celom svete. V Medey narába s veľkým orchestrálnym obsadením (mimoriadne bohatá je sekcia bicích nástrojov, ale aj paleta drevených či plechových dychov), napriek tomu však nechce ohurovať mohutnosťou decibelov, ale priam filigránsky čaruje skôr v komornejších inštrumentálnych zoskupeniach. Majstrovsky narába so zvukom, napríklad vo variáciách tónov, vychádzajúcich z mena hlavnej hrdinky. Je to profesionálne dokonale premyslená partitúra, neskutočne náročná, ktorá na diváka pôsobí niekedy až straussovskou expresivitou. Na druhej strane je v nej množstvo intímnejších, komorne zinštrumentovaných miest, reflektujúcich situácie a psychológiu postáv. Samostatnou kapitolou je vedenie sólistických hlasov. Opera nemá zbor a tvorí ju len šesť postáv. Ich vokálne línie sú v značnej miere koloratúrne (miestami evokujúce akési neobelcanto), sopránová Medea je mierou vypätosti porovnateľná s Elektrou, navyše vyžaduje pohyblivosť hlasu. Zvláštnosťou je pridelenie partu Herolda kontratenorovi, keďže ide o zjavenie priam mimozemské, akoby „zhora“ prichádzajúceho posla súdu. Úchvatný je napríklad začiatok druhej časti, keď sa stretávajú zoči-voči obe rivalky Medea a Kreusa a vyjadrujú sa neverbálnou koloratúrnou vokalízou. Koloratúra a melizmy vychádzajú z textu, zosilňujú sa pri gradácii drámy, ubúdajú a miznú v záverečnom obraze, po vražde detí.

Inscenácia Benedicta Andrewsa je jednoducho strhujúcou mysterióznou psychodrámou. Scéna Johannesa Schütza je v podstate prázdnym, do maximálnej hĺbky otvoreným priestorom s uzavretým horizontom, kde zväčša sólisti sedia a odkiaľ vstupujú do hry. Niet tu žiadnych výtvarných barličiek (azda okrem záhadne nejednoznačného nízkeho múriku a v popredí motúzmi naznačeného skeletu domu bez strechy – podobenstvo bezdomovstva utečencov), každý interpret má len vlastný hlas a vlastné telo. Na javisku vládne činoherné psychologické herectvo, ktoré však ani v najexpresívnejších scénach nesiaha na voľnosť v speve. Je to doslova hudobno-divadelný thriller. Od Medey sa odvíjajú vzťahy, ona takmer neopúšťa scénu, z nej vychádzajú impulzy. Dotýka sa až extatických polôh, má svoje kulminačné výrazové hroty i stíšenia.

Obe deti v Andrewsovej réžii predstavujú bábky, ktoré presne kopírujú živé bytosti. Sú vedené veľmi akčne, každý ich výstup je zdôvodnený a vražda (možno gesticky trocha preexponovaná) vlastnou matkou je mrazivo hrozná. Ide o príbeh jedného dňa a noci, ktorý symbolizuje studené svietidlo, opisujúce kruh. Smrť Kreusy v plameňoch je zdrvujúca, záverečná scéna s rezignujúcim Jasonom a Medeou odhodlanou vrátiť zlaté rúno do Delphi pôsobí v zvukovom decrescende ako fascinujúca bodka za drámou nabitým večerom.

Hudobné naštudovanie Američana Stevena Sloana v plnej miere zrkadlí bohatstvo partitúry. Orchester nesídli len v jame, perkusie sú umiestnené aj obojstranne v hľadisku, čím v stereo efekte sa ešte graduje expresivita hudobného jazyka. Dirigent však veľmi citlivo vystaval komorné úseky, súhra orchestra a kontakt so sólistami sú bezchybné. V obsadení dominuje americká sopranistka Nicole Chevalier ako Medea. Fascinujúca speváčka a herečka, zdolávajúca výšky i hĺbky, koloratúry i vláčne miesta, forte i piano doslova virtuózne. S takýmto výkonom sa stretávame len výnimočne. Výborným predstaviteľom Jasona je domáci barytonista Günter Papendell, herecky tvárny, mužný typ, ktorého tragédia po smrti detí totálne zloží. Part spieva jadrným, kovovým hlasom, schopným širokého spektra nuáns. Pozoruhodná je tiež poľská mezzosopranistka Anna Bernacka ako Kreusa. Lyrickejšia Medeina protihráčka zaujala pôsobivým, v koloratúre zdatným materiálom, presvedčivým výrazom a herectvom. Fascinujúci je mladý Američan Eric Jurenas v kontratenorovej postave Herloda. Jeho technika je skvelá, výraz a herectvo strhujúce. Ivan Turšić sa uspokojivo vyrovnal s vysoko položeným partom Kreona, Nadine Weissmann ako Gora bola presvedčivejšia herecky než spevácky.

Medeu Ariberta Reimanna považujem za dielo, ktoré ani zďaleka nepovedalo posledné slovo. Je to jedno z najfascinujúcejších diel žijúcich autorov. O to väčšmi sa možno tešiť na skladateľovu novinku L’invisible s avizovanou premiérou v októbri 2017 v berlínskej Deutsche Oper.

Hodnotenie autora recenzie:
Jean-Philippe Rameau: Zoroastre – 85%
Aribert Reimann: Medea – 90%

Komische Oper Festival 2017

Jean-Philippe Rameau:
Zoroastre
Hudobné naštudovanie: Christian Curnyn
Réžia: Tobias Kratzer
Scéna a kostýmy: Rainer Sellmaier
Zbormajster: David Caveliu
Video: Manuel Braun
Svetla: Diego Leetz
Orchester a zbor Komische Oper Berlin
Premiéra 18. júna 2017 Komische Oper Berlín
(napísané z reprízy 14. 7. 2017)

Zoroastre – Thomas Walker
Abramane – Thomas Dolié
Amélite – Katherine Watson
Érinice – Nadja Mchantaf
La Vengeance – Tom Erik Lie
Zopire – Denis Milo
Narbanor / Oromasès – Johnathan Mccullough
Céphie – Katarzyna Włodarczyk
***

Aribert Reimann:
Medea
Hudobné naštudovanie: Steven Sloane
Réžia: Benedict Andrews
Scéna: Johannes Schütz
Kostýmy: Victoria Behr
Svetla: Diego Leetz
Dramaturgia: Simon Berger
Orchester Komische Oper Berlin
Premiéra 21. mája 2017 Komische Oper Berlín
(napísané z reprízy 15. 7. 2017)

Medea – Nicole Chevalier
Kreusa – Anna Bernacka
Gora – Nadine Weissmann
Kreon – Ivan Turšić
Jason – Günter Papendell
Herold – Eric Jurenas

www.komische-oper-berlin.de