Korzár z Vídně v Baletním panoramatu

Baletná panoráma Pavla Juráša (169)
Tentoraz:

• Korzár ako triumf interpretov
• Cena Thálie pre Petra Weigla
• Zbierka v Balete ND
• Anna Karenina docestuje do Bratislavy
• Čo sleduje Ondřej Rudčenko?

Korzár ako triumf interpretov
Prinajmenšom európsky umelecký svet napäto čakal na prvú choreografiu šéfa Viedenského štátneho baletu, ktorá sa uskutočnila v premiére pred Veľkou nocou. Nebudem sa ani podrobne rozpisovať o vzniku a dejinách inscenovania Korzára. Manuel Legris sa v svojej inscenácii k odkazu ani veľmi nehlási. Chcel vytvoriť vlastnú svojbytnú inscenáciu, podľa svojho umeleckého presvedčenia, v autorskej choreografickej licencii. Nemalý faktor v jeho rozhodovaní a rozložení deja medzi proporčné tanečné obrazy a celky hrá dispozícia súboru, ktorému šéfuje. Vytvára tak balet na mieru svojmu telesu, ktoré vypiplal k neprehliadnuteľnému európskemu baletnému súboru. Súbor, ktorý bol predsa len vedľa slávy Štátnej opery niekoľko desaťročí v úzadí.

Legris si zvolil veľký tím spolupracovníkov. Dôležitým je zaiste osoba Jeana-Françoise Vazella ako spoluautora libreta. Na pôvodnom príbehu ozvláštnili dej svojim pohľadom, hlavne krátili tanečné plochy, ktoré sa Legrisovi v pôvodnom rozložení nezdali vhodné. Dôležité je upozorniť, že Legris síce označuje „podľa Petipu“, ale Petipu zostalo v jeho verzii skutočne málo. Len určité jadro z každého typu pôvodnej choreografie: slávne Pas de deux z II. dejstva, pirátsky tanec a Forbant ako tradícia charakterného tanca, „Oživený sad“ ako klenot cárskeho baletu dokonalej formy. Inak choreograf sám stavia nové variácie či zborové čísla. V niektorých nuansách je mu nepochybnou inšpiráciou verzia, ktorú hrá Mariinské divadlo v Petrohrade. Prológ s únosom dievčat nie je novinkou, mizanscéna s ružou, ktorá je otrávená uspávacím prostriedkom, či tanec odalisiek vložený do III. dejstva. Legrisov príspevok k novodobým inscenáciám, hlavne mimo geografický priestor bývalého ZSSR, je najmä v choreografii.

Ťažko definovať, kto choreografa ovplyvnil z tých majstrov, ktorí ho viedli ako tanečníka ešte na scéne parížskej opery. Legris tancuje ľahko. Tanečníkom pod nohy. Nevŕši prekombinované muzikálne vírenie ako hlasy fúgy, ako to robil Nurejev, ani nie je kostrbatý či lámavý v agogike pohybu medzi jednotlivé figúry či vrcholy. Je svoj. A jeho súbor dokáže vyťažiť z choreografie maximum pre demonštráciu svojich schopností. Pre akési symetrickejšie rozloženie svojho pôdorysu bohato doplňuje variácie pre dôležité postavy. Okrem hlavných protagonistov pridáva postavu Zulméy, ktorá sa zamiluje do Birbanta. Naopak škrtá Aliho, ktorý je akousi visačkou korzára. Jeho úlohu a variáciu preberá v Pas de trois – do Pas de deux Konrád. Nie je to novinka. Variáciu, ktorá je vizitkou mnohých pánskych tanečníkov a ozdobou súťaží po svete, mu už napríklad prisúdil aj Ivan Liška v svojej verzii.

Tým pozornosť aj konanie v rámci príbehu smeruje ku Konrádovi. Nemá sa za koho schovať. Proti tradícii nevidí napríklad Seid Pašu ako chlipného starca, ale zrelého muža, ktorému by rozhodne každá z jeho háremu rada poslúžila. Niečo v deji tým splošťuje a zároveň nevyužíva motív konfliktu vo vnímaní Gulnary a Medory, čo ich s takým mužom čaká. Svoju variáciu v I. dejstve dostáva Zulméa, Birbanto s pirátmi v II. dejstve, Lankedem v III. dejstve, Gulnara v III. dejstve ešte v paláci. Zároveň si Legris našiel záľubu v sólach za účasti zboru. Gulnara v prológu dominuje ôsmim dievčatám. Birbanto dominuje medzi pirátmi a ruchom východného bazára. K slávnemu Pas d’esclave pridáva štyroch pomocníkov Lankedema, ktorí umožňujú obchodníkovi celkom iným štýlom prezentovať jeho luxusný tovar – Gulnaru.

Legris sa usiloval o dominantnú pozíciu Adolpha Adama medzi skladateľmi Korzára v nánosoch času. S celým svojim tímom hudobných poradcov vytvorili novú zvukovú partitúru, preskupili, doplnili, doaranžovali, preinštrumentovali, zostrihali. Teraz je ťažko porovnať, či verzia Ratmanského s Burlakom, či verzia Vasilyho Medvedeva, či verzia Jeana-Guillauma Barta, Kadera Belarbiho, Anny-Marie Holmes má prím. Legrisov Korzár je ťažko postaviteľný proti inému Korzárovi pre svoj osobitý rys celkovej premeny. Od muzikálnej cez choreografickú až k výprave Luisy Spinatelli, ktorú si Legris obľúbil a vybral za spolupracovníčku. A tak miera pozornosti publika uľpie na tanečníkoch.

Prvá premiéra sa stala oslavou hviezd súboru, ktoré budú zaznamenané aj na nahrávke pre DVD. Priestor dostali aj mladí talentovaní tanečníci: Nina Tonoli ako Gulnara, Francesco Costa ako Lankedem. Výborná technická príprava a mladícke nasadenie zmaže niektoré herecké rozpaky. Súbor a mladá generácia majú technicky náročný titul, na ktorom môžu rásť. Hviezdy súboru ako Liudmila Konovalova naopak majú titul, kde môžu ukázať a priamo demonštrovať svoje zrelé majstrovstvo. Takže inscenácia skôr než divadelnú účinnost stavia na obdiv technické majstrovstvo prvých sólistov.

Robert Gabdulin z prvého obsadenia sa ako Konrád vynikajúco vyrovnal s nástrahami choreografa. V každom dejstve má dôležitú a efektnú variáciu. Po variácii v I. dejstve na bazáre zaujme najmä ústredné Pas de deux baletu v II. dejstve. Gabdulinova variácia je technicky skvele zvládnutá – stredná rotačná časť tours à la seconde prekladaná double tour à la seconde a kombinácia zakončená piatimi pirouettes je strhujúca. Je vhodné spomenúť aj tanečníkove precízne predvedené double assemblé en tournant päťkrát za sebou po obvode kruhu – krásny výskok a čistý dopad do piatej pozície bez nejakého poskočenia alebo zašmodrchania dopadu. Rovnako dobre sa mu darilo aj v kóde spomínaného Pas de deux. Bola to prehliadka tanečnej techniky, tak ako má byť, a vygradovala celé Pas de deux. Gabdulin na začiatku dvomi skokmi preletel celé javisko Štátnej opery – najprv výskok do á la second s postupným prevedením pracujúcej dolnej končatiny behom skoku do arabesque, druhá dolná končatina sa ohýba v kolene. Veľmi efektný a vzdušný skok. Alebo v rotačnej pasáži tours à la seconde, na ktorú všetci diváci netrpezlivo čakajú. Pridaná variácia v III. dejstve pri prepadnutí pašovho paláca vyšla tiež vynikajúco.

Denys Cherevychko je podobne „rozkošným“ pirátom. Oproti elegantnému Gabdulinovi je viac zemitý, temperamentný a dravý. V individuálnych tancoch je technicky ekvilibristický. Jeho piruety krížené attitudami a rôznymi blinšíkmi nôh sú dych berúce, akoby tancoval na ľade. Tak ako to má byť, hviezdou bola pirátova milenka Medora v precíznej a oduševnenej interpretácii Liudmily Konovalovej. Tá sa usilovnosťou vypracovala na pomyselný Olymp súboru. Jej technika – zdá sa, že nepozná limity, v hereckej sfére je uveriteľná, priamo hypnotická. Jej ženskosť a javisková charizma hýbu dejom a uhranú vnímavého diváka. Od prvej variácie v prológu si podmaní celé javisko aj hľadisko. Nádherná linka nôh v arabeskách a attitúdach, vysoký skok a rotačná technika, ktorá odporuje fyzikálnym zákonom. Ďalšie rafinované finesy predvádza v scéne bazára ako hviezda ansámblového tanca. Pozornosť sa sústredí na Pas de deux v jaskyni. Jej promenády, vysoká noha, nekonečný balance sú oslavou klasického tanca. Vo variácii Konovalova dokonale muzikálne a štýlovo strieda krásne výdrže v pózach, aby na konci variácie vo veľmi rýchlom tempe predviedla až diabolské picqué en tournant en dedans. Kóda je už čerešničkou na pomyselnej torte. Vynikajúce fouetté, kedy prvé štyri boli double, predvádza s istotou a až športovým nasadením tak, ako sa dnes od svetovej baleríny očakáva. A následne v allegre vo veľmi rýchlom tempe picqué en tournant po obvode kruhu. Efektná je aj v adagiu pred finále II. dejstva, kde rozžiari svoje ženské kúzlo a koketériu do nového dramaturgického rozmeru a tak zhmotní pohybové kreácie ako intímnu milostnú ženskú scénu. V pôsobivej scéne Oživeného sadu v dokonalom adagiu vedie hlboko muzikálne pohyb, port de bras ako poetické ornamenty. Kompaktný výkon, triumf talentu a tvrdej práce, javiskovej inšpirácie i miest javiskového stotožnenia sa s hrdinkou.

Mihail Sosnovschi si v premiérovom obsadení strihol Seid Pašu. V inej zostave sólistov je výborný Lankedem. Charakterizuje ho vysoký skok (zreteľný a typický pri variácii Pas d’esclave – známe grand assemblé), celú variáciu odtancoval precízne a záverečné sissonne tombé en tournant, ktoré sa stáva často nástrahou tanečníkov v tejto variácii, predviedol čisto – v jednej linke. Choreograf Legris doprial Lankedemovi aj druhú variáciu v III. dejstve ako odmenu, že pašovi získal Medoru. Tri odalisky – Eszter Ledán, Natascha Mair, Anita Manolova – predviedli miniatúry v podobe variácií, adagia a kódy na úrovni prvých sólistov. Hlavne prostredná variácia slečny Mair je ešte o dva stupne ťažšia než zvyčajne.

Na publiku, ktoré je vo Viedni tradične pri baletoch zdržanlivé, bolo vidieť, že je výkonmi svojich favoritov celkom hypnotizované. Inscenácia by si zaslúžila serióznu kritickú reflexiu. Ale podľa akého kľúča? Akých meradiel? Kde sú nastavené univerzálne estetické, choreografické parametre? Kde a kým? Korzár na rozdiel od iných diel cárskej éry mal šťastie, že prežil aj Veľkú októbrovú socialistickú revolúciu, lebo boj pirátov proti pašovi sa dal svorne vysvetliť ako boj utlačovaných voči establišmentu. Autorský počin Manuela Legrisa s jeho tímom je ich osobným príspevkom k dlhej reťazi interpretačnej tradície a inscenovania. Vymyká sa stopercentnému klasickému odkazu už samou podstatou, že to pridané od Petipu či od ďalších tvorcov, ako Alexander Chekrygin, Vakhtang Chabukiani, Konstantin Sergejev, Pyotr Gusev, Oleg Vinogradov, je tu minimalizované a je to choreograficky suverénny počin Legrisa. Lepšie než hodnotiť či čítať je vidieť a urobiť si vlastný názor.

Aktuality
Ceny Thálie poznajú svojich majiteľov. Čo ma však príjemne potešilo, bola zvláštna cena kolégia pre dnes skoro zabudnutého Petra Weigla. Radosť mi opäť skazili druhý deň Události v kultuře, ktoré sa venovali všetkým laureátom s výnimkou Petra Weigla, pričom práve Česká televízia by mala teraz v slobodnej dobe splatiť veľký dlh a uviesť filmy Petra Weigla, ktoré ocenil svet, ale ktoré Československo žijúce v neslobode a totalite nesmelo vidieť.

Pozorným divákom pripomínam knihu Hledání smyslu, ktorá ešte zdobí niektoré pulty kníhkupectiev a pripravil ju samotný ocenený režisér. Tým, ktorí si vážia tvorbu tohto všestranného génia a chápu jeho mimoriadny žánrový presah, obrazovú genialitu, ktorú dal do služieb hudobnej drámy a samozrejme práve aj baletu a tancu. Milada Motlová na prebale knihy veľmi výstižne napísala o tvorbe Petra Weigla: „V jeho hudebních vizualizacích – ať ztvárňují operu, melodrama, balet či hudbu neprogramní – se rozehrávají příběhy vypjatých emocí a trýznivých vášní v osudech bytostí poznamenaných lidskou nedokonalostí i odhodlaných k oběti nejvyšší. Smrt je ve velkých příbězích přítomná, a ani Weigl se jí nevyhýbá. Je mu mírou života a důvodem zvažování nejvyšších hodnot lidského konání a bytí.“ Viac o Petrovi Weiglovi v budúcom diele Panorámy.

 

Dojemnú aktivitu vyvinuli členovia Baletu Národního divadla. Pre svojho kolegu, ktorý má zranené koleno, Dmytryho Tenytského, na stránke gofundme.com usporiadali zbierku, aby vyzbierali finančnú čiastku potrebnú na operáciu. Tanečníkovi, ktorý nie je z Európskej únie, navzdory jeho pracovnému pomeru tu poisťovňa operáciu neuhradí. A tak sa záchrany zdravia a tanečnej kariéry priateľa chopili kolegovia.

 

Oceňovaná inscenácia Anny Kareniny (tu) baletu Štátneho divadla Košice sa predstaví 12. apríla v Bratislave na scéne SND. Čo je ideálna možnosť aj pre české publikum, dostupnejšia než cesta do ďalekých Košíc. Mladý ruský režisér a choreograf Kirill Simonov, držiteľ najvyššej ruskej ceny Zlatá maska, si tento titul vybral exkluzívne pre košický súbor. Ako Anna sa predstaví Eva Sklyarová, s ktorou priniesla Panoráma v minulom dielu rozhovor (tu). Ako prvá slovenská balerína v histórii slovenskej divadelnej ceny Dosky bola nominovaná na toto ocenenie práve za rolu Anny.

Kirill Simonov v rozhovore pre Panorámu k predstaveniu povedal: „V danom prípade som si nedával za úlohu vytvoriť na scéne reálny svet Anny, sú to jej sny, fantázie, do ktorých máme možnosť nahliadnuť. Chceli sme vytvoriť svet nereálneho priestoru; aj keď v scénografii sú určité reálne prvky, dominujú abstraktné plochy, sklá, zrkadlá, imitácia nástupišťa, koľaje… Každý divák má priestor pre svoju fantáziu a môže to chápať rôzne. Neuvidíme tam žiadne architektonické stavby ani žiaden nábytok, nič konkrétne, pretože to nebolo našim cieľom.“ Celý rozhovor nájdete tu.

 

Ak by ste napriek ťažkostiam a obavám vycestovali do Ruska, v Petrohrade sa v dňoch 16.–25. apríla koná ďalší ročník medzinárodného baletného festivalu Dance Open. Keď si však pozriete program, zistíte, že stačí zájsť do Viedne či do blízkych Drážďan. Maximálne do Mariboru. Riaditeľka Ekaterina Galanova vybrala balety, o ktorých písala aj Panoráma. Ekmanove Cacti v dokonalej interpretácii Drážďanského baletu (tu) a Thossovho Modrofúza z Viedne (tu). Program doplňuje Romeo a Júlia z Permského baletu s hosťami z Kráľovského baletu v Londýne Sarou Lamb a Matthewom Goldingom a Peer Gynt Slovinského národného baletu z Mariboru od tamojšieho riaditeľa a choreografa Edwarda Cluga, v titulnej role s obľúbeným Denisom Matvienkom. O Clugovi a jeho stúpajúcej hviezde sa tiež zmieňujem (tu). Balet SND chce v roku 2017 prevziať jeho pôsobivé Svätenie jari (tu). Festival ukončí baletný galavečer so svetovými hviezdami: Olga Smirnova, Semyon Chudin, Ruslan Skvortsov a Kristina Kretova z Bolšovo divadla, Alicia Amatriain a Jason Reilly zo Stuttgartu, Sarah Lamb a Matthew Golding z Kráľovského baletu v Londýne, Viktorina Kapitonova a Alexander Jones z Baletu Zürich, Iana Salenko, Marian Walter a Dinu Tamazlacaru z Berlínskeho štátneho baletu, Yuan Yuan Tan zo San Francisca a ako bonus zatancuje aj Manuel Legris. Spomeňte na minuloročné gala Filipa Barankiewicza v Štátnej opere, kde niektoré hviezdy Prahe zatancovali. Zaujímavé, že v kuloároch sa začína hovoriť, že Barankiewicz možno na post šéfa Baletu Národného divadla v Prahe nenastúpi. Tak uvidíme.

14. apríla v Ľubľane čaká premiéra Jiřího a Otta Bubeníčka. V Slovinskom národnom divadle opery a baletu bratia pripravujú autorský celovečerný balet Doktor Živágo. Spolu sú podpísaní pod adaptáciu, Jiří plus choreografia a Otto scéna. Kostýmy navrhla slávna francúzska kostýmová výtvarníčka Elsa Pavanel. Hudbu tvorí výber skladateľov ako Dmitrij Šostakovič, Sergej Rachmaninov, Alfred Schnittke, Nikolaj Mjaskovskij a Peteris Vasks.

Čo sleduje

Z dnešnej rubriky mám obzvlášť radosť, lebo po desiatkach tanečníkov prezentuje človeka z baletného sveta, dokonca zahraničného, ale doma úplne neznámeho, ktorý nie je tanečník, ale je baletu veľmi blízko. Hosťom rubriky je klavirista Ondřej Rudčenko, ktorý roky pôsobí v Hamburskom balete Johna Neumeiera (od roku 1995) a v mnohých prípadoch ako hudobný asistent legendárneho choreografa spolupracuje na vzniku nových baletov (napríklad Smrť v Benátkach).

Nesedí len na baletných sálach v baletnom centre u klavíru, ale usadá ako sólista ku koncertnému krídlu aj v mnohých predstaveniach, kde dominuje sólový klavír; Čajka, Nijinsky, Desir, Duse, Fenster zu Mozart a ďalšie. Nielen v Štátnej opere, ale aj napríklad s Hamburg Symphoniker alebo s orchestrom Mariinského divadla v Petrohrade. „Vzpomněl jsem si na jednu věc z YouTube, která nevím jestli mě charakterizuje, ale každopádně se mi líbí: Je to hudební duo Igudesman & Joo, na YouTube je toho spousta, tady link,“ odkazuje Ondřej Rudčenko, ktorý napríklad spoluvytvoril aj počítačový audio systém pre baletné skúšky, ktorý teraz používa napríklad aj slávny Stuttgart Ballett.