Litevská surovost a americký minimalismus

Litovská surovosť a americký minimalizmus

Teleso pod vedením skvelého Karolisa Variakojisa prednieslo ukážky z tvorby štyroch autorov: Davida Langa, Lenky Novosedlíkovej, Michaela Gordona a Andriusa Arutiuniana. Nedávno zosnulého Michaela Gordona litovskí umelci predstavili v dvoch skladbách: acdc a for Madeline.

Počas celého prednesu úvodného diela acdc vykazoval Synaesthesis Ensemble mimoriadnu schopnosť preraďovať tempové zmeny v krátkych okamihoch. Acdc nie je skladbou, ktorá dokáže poskytnúť relevantnú odpoveď na otázku, čo definuje súčasnú klasickú hudbu. Pre poslucháčov, ktorí na koncert prišli vnímaví voči novým pohľadom, je acdc skvelým dôkazom, že možnosti súčasnej hudby dokážu byť nekonečné – ako aj napríklad jazz sa stáva stále rastúcou kontinuálnou hudbou.

V neobvyklom metre 11/8 zaznieva akoby popový harmonický postup so zaujímavo vystavanými melódiami a pravidelným basom vo violončelovom pizzicate. Spolu s ozvučením všetkých nástrojov, ktoré by za normálnych okolností ozvučené byť nemuseli, poslucháčov to mohlo priviesť k uvažovaniu o využití elektrických prvkov v hudbe – u autora článku dokonca o samotnej elektrickej energii. Asi tak, ako dokážu vedľa seba fungovať dve nezávislé tempové zmeny a rytmy, funguje aj striedavý prúd. Súčasní autori sa snažia v poslucháčoch vyvolať emócie najrôznejšími spôsobmi, no edukatívny mimohudobný rozmer je predsa len výnimočný.

Druhou Gordonovou skladbou bola mrzutá a smutná for Madeline. Autor opäť vyzdvihuje nezvyčajné postupy v inak usadenej hudbe minimalizmu. V komplikovanej harmónii, ktorá sa presúva medzi violončelo a gitaru, zdôrazňuje temnejšie a vážnejšie aspekty minimalistickej tvorby. V kontraste s jemným klarinetom nám Synaesthesis Ensemble predstavil minimalistický zvukový svet, ktorý je podstatne odlišný od iných diel tohto autora a celého minimalizmu zároveň. Litovskí mladí hudobníci ukázali, ako remeselne dokážu narábať s neobvyklými kompozíciami (hoci vlastnosť “neobvyklý” je pre súčasnú hudbu východiskom a cieľom zároveň). Sekvenciu gauzových textúr, prerušovanú sériovými líniami, predniesli s humorným nadhľadom a gitarista s oceľovým slideom vytiahol z gitary neobyčajne pekné žiarivé tóny. Opäť zapôsobil amplifikovaný zvuk, ktorý skladbu nenechal so statusom ďalšieho čísla programu, ale vytvoril impresionistické zvukové štruktúry.

Sweet air predstavuje poslucháčom Davida Langa, ktorý odložil svoju mladícku nerozvážnosť, aby sa vnoril do hudobne meditatívnych oblastí, nečakane introspektívnych, možno duchovných. Lang jednoznačne čerpá z opakovaných vzorov a statických harmonických polí minimalizmu, vo sweet air znižuje hmotu zvuku do nepokojného šumu. Synaesthesis Ensemble verne zobrazil aj jemnú intoxikáciu zubného rajského plynu cez vlniace sa zvuky drevených dychových nástrojov. Zjednodušenú a lyrickú povahu tejto kompozície predniesli intímnym, no artikulovaným zvukom.

Vrcholnou skladbou prvej časti bola cheating, lying, stealing, vynikajúca ukážka postminimalizmu neskorého 20. storočia. Ak minimalizmus poukazuje na možnú odbočku z mŕtveho bodu totalistického serializmu, skladby ako táto využívajú základy minimalistickej techniky ako spôsob oživenia klasických foriem. Je v nej rozpoznateľná harmónia a azda najviac do popredia ju posúva príťažlivý rytmus najmä v náročnom parte perkusionistu (v istej chvíli v rukách držal zároveň štyri paličky a dva sláky). Prvý koncertný blok predstavil počúvateľné beaty a chytľavé riffy, ktoré nezneli vo zdvorilom konformizme. Synaesthesis Ensemble do nich vdýchol opozičnú energiu a pevný postoj, ktorý súčasnú elektrickú hudbu jednoznačne oddeľuje od minimalistických vetiev klasickej hudby.

Aj druhú časť koncertu predznamenala fúzia hudobného a vizuálneho umenia, prieniky s inými žánrovými oblasťami. Takou bola aj kompozícia Lenky Novosedlíkovej, Seven:twenty:seven, v ktorej už autorka odhaľuje zrelú skladateľskú osobnosť a zmysel pre intímnosť v komornej hudbe.  Vzhľadom na dramaturgiu koncertu bola skladba možno až príliš veľkým vybočením z načrtnutej línie, to ju však nestavia do zlého svetla, a z poslucháčskeho hľadiska môžeme byť radi, že súčasných slovenských autorov hrá o.i. aj litovský súbor.

Záujmy Andriusa Arutiuniana sú obzvlášť široké: jeho kompozície sú často podobné konceptuálnemu umeniu, s ktorým máme na Slovensku dostatok skúseností. V jeho tvorbe možno cítiť vplyv štúdia v Haagu – spôsob konfigurácie ansámblov, ich využitie a textúry pripomínajú skôr nizozemskú hudbu. Aj Arutiunian má blízko k americkému minimalizmu, ale nie ako Gordon a Lang, skôr v podobe, ktorá vznikla pod vplyvom Louisa Andriessena. Rozpoznateľný je aj vplyv jazzu, keďže jazzová scéna v Holandsku patrí medzi najvýznamnejšie na starom kontinente. Experimentálna hudba, vplyvy rockovej a postpunkovej hudby – to všetky sú vplyvy, ktoré možno nájsť v tvorbe litovského autora. Väčšinu týchto znakov vykazovala aj kompozícia Atomic Butterfly, v Bratislave uvedená vo svetovej premiére.

Synaesthesis Ensemble nie je ansámblom v pravom slova zmysle, môžeme skôr hovoriť o kapele, ktorá hráva súčasnú klasickú hudbu. Ich odhodlanie a navonok viditeľné dobré vzťahy vytvárali vzájomnú synergiu, ktorá sa prirodzene odrazila aj v dielach. Možno aj to je vhodná cesta, ako poslucháčom súčasnú hudbu predstavovať – cez charakter starých foriem v modernej elektroakustickej fúzii.

Hodnotenie autora recenzie: 90 %

Festival Melos-Étos 2017
Bang on Can (and Beyond…)
Vytautas Oškinias (flauta)
Artūras Kažimėkas (klarinet)
Arminas Bižys (saxofón)
Diemantė Merkevičiūtė (husle)
Gunda Baranauskaitė (violončelo)
Marta Finkelštein (klavír)
Džiugas Daugirda (bicie)
Donatas Butkevičius (kontrabas)
Pranas Kentra (el. gitara)
Dirigent: Karolis Variakojis
Synaesthesis
13. novembra 2017 Malé koncertné štúdio Slovenského rozhlasu Bratislava

program:
Michael Gordon:
– acdc
– for Madeline
David Lang:
– sweet air
– cheating, lying, stealing
Lenka Novosedlíková: Seven:twenty:seven (skladba na objednávku festivalu)
Andrius Arutiunian: Atomic Butterfly (svetová premiéra)

hc.sk/melos-etos/