Mahlerova Devátá se Slovenskou filharmonií a Emmanuelem Villaumem

  1. 1
  2. 2

9. symfónia D dur (1909) je spoveďou človeka, ktorý sa síce celý život tváril sebavedome („… Všetky moje diela sú anticipáciou budúceho veku“), no pritom bolestne znášal odmietavé stanovisko spoločnosti. Je to vnútorná bilancia vlastnej tvorby a postavenia v umení, pripomenutie viacerých životných prehier i rodinných tragédií (smrť staršej dcérky r. 1907), no najmä umeleckých konfliktov v prostredí meštiackej Viedne. Mahler tu prehodnotil aj vlastné ahasverovské komplexy („Som trojnásobný vyhnanec: ako Čech v Rakúsku, Rakúšan v Nemecku a Žid na celom svete.“). Nad týmito témami kraľovala jeho najväčšia otázka: hádanka neúprosnej smrti. Mahler ju posledné roky života priam osudovo cítil pre dlhodobo zlý zdravotný stav z vyčerpania, pre rodinné udalosti a nutnosť, uživiť rodinu „kapelníckym“ povolaním. R. Rolland – hoci zomrel až r. 1944 – sa už širšie nevyslovil k uzavretému dielu G. Mahlera, hoci ho ňiste pozorne sledoval aj po r. 1905. Možno neskôr prehodnotil názory o „chýbajúcej herkulovskej sile“ Mahlerovej hudby. Ťažko totiž vyjadriť pojem Herkula v hudbe. V plnom zmysle tohto pojmu možno hovoriť azda iba o Beethovenovi. Mahler bol nesmierne citlivým seizmografom rozpoltenej doby, ktorá stratila jas Mozarta, pátos a formovú symfonickú precíznosť Beethovena či nekonečné rozvíjanie utkvelej wagnerovskej témy… Jeho hudba je viac menej kladenie jednej témy k druhej, množstvo hudobných obrazov, v ktorých sa prelína éterická jemnosť so sarkazmom, ländlerovsky jednoduchá tanečnosť s nečakanou iróniou, zverenou flautám i ďalším plechovým nástrojom, vzápätí detsky prostá melódia s berliozovsky vypätými inštrumentálnymi sabatmi, v ktorých znejú tympany a ostatné orchestrálne sekcie vo vybičovanej zvukovosti, alebo nadpozemská vesmírna hudba podporená harfou, no zverená zvlášť husliam, violám, violončelám, alebo mäkkým drevám, zamyslenia, ktoré ústia do otázok o nevyhnutnej smrti a zmierenia s odchodmi, z toho (aj z toho) plynúca tonálna menlivosť. To všetko Mahler nasýtil hudobným secesným „zlatom“ v úžasne pestrej inštrumentácie. Na jednu z posledných strán partitúry 9. symfónie napísal v predtuche smrti: „Do videnia, lutna moja…“
***Dve pomalé časti štvorčasťovej Mahlerovej Deviatej ohraničujú 2. časť – v „tempe pokojného ländleru, niečoho nemotorného až drsného“ a 3. časť – „vo forme ronda, v burlesknom štýle – quasi výsmechu či vzdoru“. Ale ani Úvodné Andante comodo – trvajúce pol hodinu – sa nevyhne typickým kontrastom, ktoré sú živou pôdou celej symfonickej stavby Mahlera. Napätie, očakávanie, exploatácie zvukových vĺn, grandiózo s bicími a dychmi sa strieda s tíšinami, do ktorých znejú zvony. A nad tým sa vznáša akoby echo ländlerovej nálady. Elegické husľové sólo je korunkou tohto prekrásneho hudobného orchestrálneho prúdu 1. časti. Druhá časť s „nemotorným“ a drsným ländlerom je však celkovo svieža, radostná hudba. Napriek všetkému je v nej dostatok elegancie – ale aj vybičovanej zvukovej orgiastiky. Žiaden nástroj a skupina u Mahlera v symfónii nezaháľa – každá je dôležitá – a v podaní Slovenskej filharmónie v ten večer znela ako vyladený kolektív. Filigránsky záver druhej časti s pianissimovým efektom bol nečakaný – napriek búrkam stredu. Aj 3. Rondo prekvapilo. Úporným bojom o osud, cieľ, vzdorom voči osudu a smrti, s karikatúrami, ktoré ponechal skladateľ dychovým nástrojom a ironicky vyznievajúcej flaute i gradáciou v čarodejníckom sabate. Krásna, velebná téma 4. časti, v zdržanlivom Adagiu, vyznela ako maximálne introvertná hudba, no plnozvučná, so všetkými orchestrálnymi farbami a zdvihmi, ktoré kládli „do nebies“ otázky o bytí ľudskej existencie. Vrúcnosť a spev violončelovej a violovej sekcie sa s následným husľovým sólom vyrovnali s osudom. No u Mahlera sú viacnásobné závery, vzopnutia, grandiózne vrcholy, pokiaľ sa duch hudobného génia celkom nepoddá osudu v nehmotnom stíšení. Posledný tón prekročil predpis piana pianissima… Bol priam nehmotný – hodený do vesmíru.

Čo povedať na záver?
Slovenská filharmónia hrala vynikajúco, inšpirovaná a inšpirujúca, jednotná, bez akejkoľvek poznateľnej technickej alebo výrazovej chyby, vedená rukami dirigenta, ktorý aj bez typickej paličky, iba rukami a výrazu plným pohybom doviedol svoj orchester k odpovedi na to, prečo sme tu, kam kráčame a aký je osud človek.Hodnotenie autorky recenzie: 100%

Slovenská filharmónia
Dirigent: Emmanuel Villaume
22. a 23. januára 2015 Koncertná sieň Slovenskej filharmónie Bratislava
(napísané z 23.1.2015)

program:
Gustav Mahler: Symfónia č. 9

Foto SF, Peter Brenkus

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2

Hodnocení

Vaše hodnocení - Mahler: Symfónia č. 9 (SF-E.Villaume, Bratislava 22./23.1.2015)

[yasr_visitor_votes postid="147772" size="small"]

Mohlo by vás zajímat