Mnichov: Konwitschného Tristan a Isolda v obnoveném nastudování

Tristan a Izolda, archetyp milencov proti svojej vôli, legenda zhudobnená Wagnerom, ktorá je prelomovým dielom operného repertoáru v réžii renomovaného Petra Konwitschného, ktorého scénické stvárnenie Židovky malo nedávno premiéru v Slovenskom národnom divadle, bolo neodolateľnou kombináciou pre milovníkov operného žánru. Austrálska dirigentka Simone Young tiež láme rôzne predsudky, keďže za dirigentským pultom zvykneme vidieť v oveľa väčšej miere mužov, a postaviť sa pred také rozsiahle dielo vyžaduje nielen konceptuálne myslenie, schopnosť výstavby a hudobnej perspektívy, ale doslova mužskú fyzickú energiu.

Je neľahké vydržať dielo sústredene počúvať, keďže vrátane prestávok diváci v opere strávili okolo šiestich hodín. Otvorenie sa Wagnerovej opere má po prekonaní tejto obavy aj množstvo ducha rozvíjajúcich plusov. V dobe, keď sme neustále vyrušovaní internetom, kde sa naša pozornosť sústreďuje na jednu informáciu nie viac ako 30 sekúnd, je takýto kontrast veľmi prínosný. Konwitschného koncept Tristana bol práve z hľadiska času veľmi dobre vystavaný. Bol nesmierne úsporný v prostriedkoch a gestách, nezasypal divákov množstvom detailov, nevyrušoval hudobný priebeh, len ho mierne animoval. Jeho poňatie nebolo nevyhnutne zasadené do nejakého konkrétneho obdobia. Dalo by sa povedať, že práve takýto koncept vyjadril nadčasovosť diela. Kostýmy aj scénu navrhol Johannes Leiacker. Kostýmy mali najviac náznakov dobovosti. Scéna vyzerala ako veľké kartónové divadlo, kde sa odohrávala táto hra s postavičkami z papiera.

Prvé dejstvo prebiehalo na lodi, tak ako je to aj v origináli legendy, loď bola celá biela, sťaby vystrihnutá z papiera, a krásne vystupovala v kontraste k pozadiu svetlomodrej farby naznačujúcemu jasnú oblohu na mori. Tá sa konštantne pomaly posúvala zľava doprava a naznačovala tak pohyb lode, čo bolo pomerne jednoduché a efektné riešenie. Tiež zaujímavým spôsobom scénograf vyriešil vylodenie v závere dejstva, kedy sa modré pozadie úplne jasnou líniou zmenilo na sýtohnedú. Rekvizity na druhej strane neboli dobové, ale zo súčasnosti – nápoj lásky Izolda Tristanovi podala v kokteilových pohároch.

Druhé dejstvo bolo opäť aranžované ako divadlo v divadle, polkruhová scéna predstavovala les, plátno lemujúce scénu bolo pomaľované stromami, a svetelný dizajn nasvecoval plátno zozadu v závislosti od deja na javisku. V správnom zmysle rušivým vizuálnym prvkom bola rampa s reflektormi, ktorá sa spustila nad scénu a nasvietila ju načerveno. Veľmi osviežujúcim momentom bolo, keď na scénu prišiel Tristan a pred sebou tlačil gauč, na ktorom sa milenci začnú vášnivo objímať. To prinieslo do celej ťarchy diela trochu odľahčenia, ktoré bolo úplne na mieste a predstavovalo výkrik: „Neberte to zase až tak tragicky!“

Tretie dejstvo bolo celkom odlišné. Výhľad z obecenstva bol do rohu pomerne modernej miestnosti, ktorá znázorňovala celu, v ktorej bol Tristan zavretý. Zvrchu visí lampa, na ľavej stene je okno, pod ktorým je radiátor, na opačnej scéne sa premietajú diapozitívy v sépiovej farbe, akoby náznak 30. rokov. V závere scény vyjdú Tristan a Izolda von zo scény a pozorujú dianie v neutrálnych čiernych kostýmoch. Počas záverečnej árie Izoldy Mild und leise sa pomaly zatvára opona na malom divadielku a milenci ostávajú pred ním, akoby mimo celého diania.

Réžia nebola nijako prevratná, vystavaná na niekoľkých inteligentných ideách absolútne nechala vyniknúť hudbe a tiež poskytovala spevákom priestor sústrediť sa na nesmierne náročné dielo.

Stefan Vinke zažiaril v úlohe Tristana, heroický tenor nikdy nebol pohltený orchestrom, a to aj napriek faktu, že dirigentka orchester nikdy dynamicky nebrzdila, evidentne to pri Winkeho hlasovom volumene nebolo nutné. Len samotné 3. dejstvo je pre tenor ako malá opera v opere. Neustále sa stupňujúce napätie a nekonečne dlhé frázy ústiace do excitovaných momentov vyžadujú veľkú sebadisciplínu a prácu s energiou.

Wagner je rozhodne beh na dlhé trate, kde je ale žiadúci neustály intenzívny výkon, čo je skutočne nebezpečná kombinácia. A aj napriek všetkým týmto zaťažkávajúcim aspektom spevák nemal zaváhania.

Petru Lang som mala možnosť vidieť dvakrát ako Ortrúde v Lohengrinovi. Záporný charakter jej veľmi dobre sedel, v roli Izoldy som ju až tak nenašla. V prvom dejstve jej hlas mierne zanikal vo farbe orchestra, čo ale v tomto prípade nie je nedostatkom jej hlasového volumenu, ale orchestráciou, ktorá zrejme obsahovala veľké množstvo podobných alikvotov, ktoré sa navzájom pohlcovali. V porovnaní s Tristanom som mala pocit, že mierne zápasí s energiou, no v druhom dejstve excelovala najmä v intímnejších pasážach, kde vynikla mäkkosť jej hlasu. V záverečnej árii Mild und leise išla na istotu a neriskovala piana, skôr áriu držala v strednej dynamike, čo je viac než pochopiteľné.

Brängane v podaní Okky von der Damerau bola príjemným hlasovým kontrastom k Izolde. Aj herecké stvárnenie tejto postavy pôsobilo vyvážene. Jej hlasovou výhodou v Tristanovi je, že farebnosť jej hlasu je v porovnaní s orchestrom veľmi žiarivá a kovová, čo napomáhalo jeho nosnosti a zrozumiteľnosti. Kurwenal Iaina Patersona má výraznú charizmu a výborne vystihoval charakter tejto postavy. Na scéne veľmi maskulínne pôsobiaci spevák tiež nenechal publikum ani raz na pochybách a s istotou sa pohyboval vo svojej roli.

René Pape má rozsahom menšiu rolu ako jeho predchádzajúci kolegovia, no vyrovnanosť farby a technická spoľahlivosť tak sýteho basu je výnimočná. Tiež nobilita, s akou predstavoval charakter kráľa Markeho, bola dojemná. Melot v podaní Francesca Petrozziho znel hlasovo mierne opotrebovane a herecky síce energicky, no dosť jednotvárne. Dean Power má ako námorník len jeden vstup, no je celkom dôležitý. Prichádza hneď v prvom dejstve po predohre do úplného ticha. Ír mal za sebou excelentný koučing nemeckého jazyka, záverečné konzonanty boli až na hrane vyrážania, čo veľmi napomáhalo zrozumiteľnosti spievaného textu. Tu by som sa ešte vrátila k Tristanovi: Winke pozná zvukovú a deklamačnú úlohu konzonantov v speváckom prejave, niektorým konzonantom nechával skutočne dlhé znenie, čo bravúrne podčiarkovalo aktuálny hudobný výraz.

Za všetky hlavné role – pri predstave, že prídete do práce o druhej poobede a odchádzate o desiatej večer a medzitým podáte nadľudský výkon, si uvedomíte, koľko talentu, hudobnej inteligencie a fyzickej kondície Tristan vyžaduje.

Simone Young je dirigentka veľkého, zrozumiteľného, elastického gesta, ktorým bezpečne držala v rukách toto masívne dielo, ktoré napriek rozsahu pod jej vedením vyznievalo ako jednoliaty celok.

Tristan a Izolda, milenci proti svojej vôli, spoločenským normám a povinnostiam. Dielo, ktoré Wagner písal vystavený podobnej dileme. Nakoľko ho trápila a nakoľko ju ignoroval, je otázne. No isté je, že Tristan zásadne zmenil hudobný svet. Zažiť Tristana je ako zahryznúť do jablka poznania a stratiť hudobnú nevinnosť. Buď ho odmietneme, alebo nás posadne, no počúvať hudbu už nebudeme nikdy tak ako predtým.

Hodnotenie autorky recenzie: 90 %

Richard Wagner:
Tristan und Isolde
Hudobné naštudovanie a dirigent: Simone Young
Réžia: Peter Konwitschny
Scéna a kostýmy: Johannes Leiacker
Zbormajster: Sören Eckhoff
Svetlá: Michael Bauer
Dramaturgia: Werner Hintze
Bayerisches Staatsorchester
Chor der Bayerischen Staatsoper
Premiéra 30. júna 1998 Nationaltheater Mnichov
Obnovené naštudovanie 14. apríla 2017
(napísané z reprízy 21. 4. 2017)

Tristan – Stefan Vinke
König Marke – René Pape
Isolde – Petra Lang
Kurwenal – Iain Paterson
Melot – Francesco Petrozzi
Brangäne – Okka von der Damerau
Ein Hirte – Kevin Conners
Ein Steuermann – Christian Rieger
Ein junger Seemann – Dean Power

www.staatsoper.de