Mrtvý muž přichází. Heggieho úspěšný operní thriller teď uvedli také v Madridu

Teatro Real v Madride uviedlo na prelome januára a februára v šiestich reprízach produkciu Opera Lyric v Chicagu Dead Man Walking. Opera skladateľa Jakea Heggieho (1961) bola premiérovaná v Opera House San Francisco 7. novembra 2000 a odvtedy ju ako jednu z najúspešnejších amerických opier uviedlo niekoľko operných domov (New York, Houston, Sydney, Adelaide, Viedeň, Dublin, Montreal, Calgary a iných). Libreto opery spracoval Terrence McNally na motívy rovnomennej novely sestry Helen Prejean. Verejnosti môže rezonovať známa adaptácia novely vo filme Tima Robbinsa s hviezdnym obsadením: Susan Sarandon a Seana Penna v hlavných úlohách. Novela sa odohráva v súčasnosti situovaná v Louisiane, ale jej téma je univerzálna, či už z pohľadu času alebo priestoru. Vďaka výbornému obsadeniu hlavných úloh, fantastickému zneniu orchestra Teatra Real pod taktovkou Marka Wiggleswortha a dielu slúžiacej réžii bolo pondelkové predstavenie hlbokým zážitkom.

Počas opernej predohry réžia vykreslí udalosť samotnej vraždy. Na miernej plošine javiska je zaparkované auto, pri ňom mladý nahý párik, ktorý v milostnej scéne vyrušia dvaja muži. Z nich jeden je Joseph de Rocher, ktorý dievča znásilní a zavraždí; chlapec je zastrelený tiež, a tak sa hneď v úvode stráca jedna línia napätia z filmu, či je de Rocher naozaj vrahom, alebo nie, keďže vo filme sa dozvedáme pravdu až na konci.

De Rocher je stvárnený americkým barytónom z Texasu, Michaelom Mayesom, ktorý vizážou ani zďaleka nepripomína svojho filmového kolegu. Kým Pennovi by divák veril nevinu, keďže skôr vyzerá ako niekto, koho na strednej šikanovali a on sa na sebaobranu zakuklil do masky arogantného frajeríka, Mayesova statná vytrénovaná postava, do ktorej či už prirodzene, alebo uvedomele vdýchol necitlivý polobrutálny pohybový prejav, spĺňala všetky vizuálne atribúty násilníka. Tie dopĺňal farebný, podmanivý, voľne sa nesúci hlas a samotná herecká výstavba charakteru bola veľmi dobre zvládnutá.

Sestra Helen Prejean v podaní Joyce DiDonato bola dokonalým obrazom čistého nepokriviteľného charakteru, súcitná a milostivá, no zároveň tvrdo obhajujúca svoju vieru a morálne zásady z nej vyplývajúce. Farba hlasu DiDonato má všetky tieto vlastnosti: sýtosť, mäkkosť, no aj razantnosť a silu, s ktorou podľa potreby s prehľadom narába.

Zo ženských charakterov ma však absolútne presvedčila americká mezzosopranistka Maria Zifchak v roli DeRocherovej matky. Vizuálne perfektne stelesňovala Američanku nižšej pracujúcej triedy, matka niekoľkých detí, prostá, trpiaca za hriechy svojich detí, z ktorých sa snažila vychovať dobrých katolíkov, no sama bola obeťou domáceho násilia, čo sa chtiac-nechtiac vtlačilo do genómu jej detí. Zifchak rolu herecky držala v jednej polohe, dokonca aj výraz jej tváre bol ako zo skaly vytesaná grimasa povykrúcaná trýzňou a hanbou, charakter dejovo v priebehu opery nezaznamenal emočný vývoj. Jej hlas by človek počúval donekonečna, taká rozsiahla je jeho emočná nosnosť.

Hlas Meashy Brueggergosman (sestra Rose) mi je známy, v lete spievala Hannu – hlavnú ženskú hrdinku v opere Miroslava Srnku Make no noise počas Ostravských dní novej hudby. Tam preukázala schopnosť vystavať psychologicky náročný charakter. Rola sestry Rose bola priamočiarejšia, vokálne poskytla istý priestor a výborne dopĺňala hlas Joyce DiDonato svojou mäkkou tmavou farbou. Herecky nie celkom jednoznačný, no povedzme neškodný, bol Damián del Castillo stvárňujúci Georga Bentona, čo vo svojej podstate mohol byť aj režisérsky zámer. V jednej línii s ním reprezentoval Roger Padullés pádra Grenvilla. Vokálny výkon oboch spevákov spĺňal nadštandardné kvality.

Zo štvorice rodičov bol najvýraznejší – aj vďaka dramatickej línii príbehu – Toni Marsol v roli Owena Harta, otca zavraždenej. Tento charakter prechádza jednou z najvýraznejších premien (hneď po DeRocherovi) vďaka uvedomeniu, že ani smrť vraha jeho detí mu neprinesie pokoj.

Scéna predstavovala niekoľko priestorov: hájik pri jazere na začiatku opery, kam sa vraciame aj pri Josephovom priznaní sestre Helen, školu, väzenie, celu smrti, súdnu miestnosť, izbu sestry Helen a nakoniec miestnosť, kde prebiehala poprava. Celá scéna Michaela McGartyho bola zavesená na ťahoch, a tak jej premeny dynamicky dopĺňali vývoj diela a prenášali nás plynule z miesta na miesto za pomoci zadného nasvietenia.

Réžia Leonarda Fogliu uvedomele a pokorne pracovala s príbehom dbajúc na to, že tak silný príbeh nepotrebuje ďalšie umocňovanie vonkajšími efektami. Režisér pravdepodobne so spevákmi pracoval najmä na drobnokresbe charakterov, čo bola tá správna investícia. Najsilnejším momentom príbehu bolo, keď sa DeRocher konečne priznáva a v intímnom priestore vznikajúcim medzi ním a Helen Prejean prerozpráva všetko, čo sa danú noc udialo. V momente pravdy, ktorý bol silne umocnený orchestrom, sa však scénicky neudeje nič. Svetlo je zamerané na tieto dve osoby, no vizuálne sa neudeje žiadne rozžiarenie pódia, nepustia sa trblietky z vrchu ani fontány z portálov. A práve toto „nič“ ma absolútne utvrdilo v tom, že sa jedná o režiséra, ktorý nejde po povrchnom efekte, ale hĺbke príbehu.

Kompozične ide o viac-menej neskororomantický štýl, v kompozícii sú použité funkčné dramatické postupy, citácie, partitúra je „hrateľná a spievateľná“. Podľa môjho názoru úspech tohto diela spočíva najmä v jeho prístupnosti širšiemu publiku a silne rezonujúcej téme (čo v USA ešte umocňuje fakt existencie trestu smrti v 31 jeho štátoch, zakázaný je len v devätnástich).

Aj vrah konal v danom momente to najlepšie, čo vedel. Máme právo stotožniť človeka s jeho činom? Pre matku bol Joseph synom, nie vrahom. Pre sestru Helen božím dieťaťom. Je oko za oko, zub za zub riešením civilizácie dvadsiateho prvého storočia (respektíve dvadsiateho storočia)? Sestra Helen nesie posolstvo poškodeným: Nesúďte, aby ste neboli súdení. Lebo ako budete súdiť vy, tak budú súdiť aj vás, a akou mierou budete merať vy, takou nameria aj vám (Mt7, 1–2). A rovnako silné posolstvo aj vrahovi: Odpustenie začína pravdou. Pravda ťa vyslobodí. Opera končí vykonaním popravy v tichu (tma v orchestrálnej jame) a a capella spirituálom He will gather us around.

Hodnotenie autorky recenzie: 90 %

Jack Heggie:
Dead Man Walking
Dirigent: Mark Wigglesworth
Réžia: Leonard Foglia
Scéna: Michael McGarty
Kostýmy: Jess Goldstein
Svetlá: Brian Nason
Video: Elaine J. McCarthy
Coro y Orquestra Titulares del Teatro Real
Zbormajsteri: Andrés Máspero, Ana González
(koprodukcie Teatro Real Madrid / Lyric Opera de Chicago)
Premiéra 26. januára 2018 Teatro Real Madrid
(napísané z predstavenia 29. 1. 2018)

Sister Helen – Joyce DiDonato
Joseph DeRocher – Michael Mayes
Mrs. DeRocher – Maria Zifchak
Sister Rose – Measha Brueggergosman
George Benton – Damián del Castillo
Father Grenville – Roger Padullés
Kitty Hart – María Hinojosa
Owen Hart – Toni Marsol
Jade Boucher – Marta de Castro
Howard Boucher – Vicenç Esteve
A Motor Cop – Enric Martínez-Castignani
Sister Catherine – Celia Alcedo
Sister Lilliane – Marifé Nogales
First Prison Guard – Enric Martínez-Castignani
Second Prison Guard – Tomeu Bibiloni

www.teatro-real.com