Na BHS 2019: fascinace filharmoniky z Londýna a kvalita z Mnichova

Bratislavské hudobné slávnosti sa prehupli do druhej polovice, dosahujúc viacero umeleckých vrcholov. Každú z doterajších top udalostí je možné prekonať, aj keď pomyselný hodnotový rebríček si návštevník vytvára podľa vlastných preferencií. A vlastne ani o to na festivale nejde. Podstatná je fascinácia hudbou a interpretácia, ktorý zasiahne, ide pod kožu, vyvolá emócie, zastaví čas. K takýmto chvíľam patrilo v piatok vystúpenie Philharmonia Orchestra London. Vysokú festivalovú kvalitu a kultúru ponúkla v sobotu Mníchovská filharmónia.

Philharmonia Orchestra je už v poradí druhým zo špičkových symfonických telies z britskej metropoly (pritom disponujú ďalšími s nemenej zvučnými menami ako London Symphony Orchestra či BBC Symphony Orchestra), ktoré k nám v týchto dňoch zavítali. Súbor, založený roku 1945, sídliaci v Royal Festival Hall, pracuje už jedenásť rokov pod umeleckým vedením fínskeho dirigenta Esu-Pekku Salonena. Jedným z ich hlavných hosťujúcich dirigentov je Jakub Hrůša. Na programe piatkového koncertu bola jediná skladba, veľkolepá a dojemná rozlúčka Gustava Mahlera s pozemským životom a hudbou. Deviata symfónia (nebýva označovaná ako D dur, hoci v nej sa začína), je posledným dokončeným symfonickým opusom skladateľa, zanechávajúceho ľudstvu úchvatné kompozičné dedičstvo. Hudba, odrážajúca okrem spoznateľného čarovania inštrumentáciou a schopnosti nespočetnými a cielenými kontrastmi oživovať aj najrozsiahlejšie plochy, zrkadlí tiež Mahlerove vnútorné duševné pochody. 9.symfóniu komponoval v roku 1909, no prvého uvedenia Viedenskými filharmonikmi pod taktovkou Bruna Waltera sa dočkala až rok po skladateľovej smrti. Po deviatej sa Mahler pustil v poslednej fáze života aj do desiatej symfónie, tú však nedokončil.

Esa-Pekka Salonen s londýnskymi filharmonikmi oživili partitúru s hlbokým prienikom do jej unikátnej poetiky. Hoci ide o akýsi sumár, resp. výberov prostriedkov, na ktorých staval Mahler svoje dominantné skladby, prináša tiež intuitívny náčrt budúcnosti a smerovania hudby. Osobitosťou architektúry Deviatej symfónie je, že rýchlejšie časti sa nachádzajú v dvoch stredných vetách a o čosi vláčnejšie ich obopínajú. Salonenovo Andante comodo pramenilo z ticha, otváralo motívy, témy, dialógy nástrojov. Ak úvodná veta ako celok sugeruje v spomienkach a túžbach pochmúrnu náladu, tak dirigent ju vystaval v citlivo vytvarovaných kontrastoch. Opieral sa o technické majstrovstvo orchestra, o brilantnosť každej sekcie, vrátane fascinujúcich dychov (trombóny, lesné rohy, flauty), ktorých skvelo disponovaní hráči vynášali na povrch dialógy nástrojov v sugestívnej sile.

Nebol by to Gustav Mahler, keby sa popri dramatických vzopätiach a gradáciách do trojnásobného forte, nevracal aj k obľúbeným, k nadľahčenému parodovaniu smerujúcim prostriedkom. V 2.vete In Tempo eines gemächtlichen Ländlers, prechádzajúcej z tanečného ländleru do kontrastne búrlivejšej nálady i do rozlúčkového motívu prvej vety, vzišilo napokon posolstvo rezignácie. V nasledujúcom Ronde – Burleske dirigent Esa-Pekka Salonen presne vystihol plánovité prepojenie istých fraškovito-chaotických fragmentov s barokovým kontrapunktom. Úchvatne vyznela posledná veta Adagio, ktorú Mahler nepoňal ako apoteózu, ale naopak, ako intímnu, transcendentálnu reflexiu pocitov. Strácajú sa v nej extatické vrcholy z predchádzajúcich častí (či z celej tvorby), nahrádza ich dominujúca rozlúčková atmosféra, ktorú partitúra na viacminútovej ploche formuje v dynamickej rovine medzi pianom a trojnásobným pianissimom. To, čo dokázala Philharmonia Orchestra London na čele s Ekom-Pekkom Salonenom, bolo len výnimočne počuté tónové chvenie celého orchestrálneho pléna v pavučinovo jemnej a zároveň emocionálne obsažnej rovine.

Jeden z najsilnejších zážitkov tohtoročných Bratislavských hudobných slávností nebolo ľahké prebiť ani orchestru s takou tradíciou, akú má Mníchovská filharmónia. Existuje od roku 1893 a formoval ju celý rad osobností svetového mena. V súčasnosti je ich šéfdirigentom Valery Gergiev a čestným dirigentom Zubin Mehta. Do Bratislavy sa dostavili s dvojicou skladieb, pripravených dirigentom Thomason Hengelbrockom, Symfóniou č.41 C dur KV 551, Jupiterskou od Wolfganga Amadea Mozarta a Symfóniou č.2 B dur, op.52 Chválospev od Felixa Mendelssohna Bartholdyho. Nemeckého dirigenta Thomasa Hengelbrocka sme na BHS uvítali aj v lanskom ročníku na čele Orchestre de Paris s programom z tvorby Berlioza, Prokofieva (klavírny koncert s Igorom Levitom) a Beethovena.

Jupiterská symfónia je poslednou Mozartovou skladbou svojho druhu a má zakotvenú osobitosť, ktorou sa líši od predchodkýň. To bol zrejme aj jeden z dôvodov, ktoré trocha zneistili publikum interpretačnou koncepciou. V Hengelbrockovom poňatí a v interpretácii Mníchovskej filharmónie znel Mozart veľmi energicky, v plnom tónovom objeme a v takmer závratných tempách okrajových viet. Je neodškriepiteľné, že úvodné pompézne Allegro vivace, alebo záverečná gradácia Molto Allegro si túto dimenziu vyžadujú (nuansy v tempách a dynamike idú na vrub koncepcie dirigenta), no dôvodom k zamysleniu boli skôr vnútorné vety. Azda Andante cantabile azda mohlo pod rukami bez taktovky dirigujúceho Thomasa Hengelbrocka priniesť aj istý kontrast dynamicky jemnejšej spevnej vláčnosti a Menuetto: Alegretto o čosi viac transparentnej „vzdušnosti“. Na druhej strane nemožno opomenúť, že celá posledná Mozartova symfónia má svojský charakter a ctí si špecifický interpretačný názor.

Druhá symfónia Felixa Mendelssohna Bartholdyho B dur Lobgesang (Chválospev) je svojou štruktúrou symfóniou – kantátou, opierajúcou sa o slová Svätého písma. S výnimkou rozsiahlej prvej, čisto orchestrálnej časti Sinfonia, do všetkých ďalších deviatich vstupuje zbor (v chorále à capella), vokálni sólisti a využitý je aj organ. Dielo vzniklo na počesť 400.výročia Guttenbergovho vynálezu kníhtlače a premiéru malo v Lipsku roku 1840. Ak sa toto dielo spomína v istej súvislosti v Beethovenovou Deviatou symfóniou, tak je to skutočne len chabé formálne podobenstvo, sotva porovnateľné v hudobnej zložke a už vonkoncom nie v humanistickej esencii Ódy na radosť. Texty Chválospevu sú monotematicky biblické a žalmové.

Thomas Hengelbrock vybudoval z Mendelssohnovej Bartholdyho symfonickej kantáty vygradovaný monument, v ktorom zaujala nielen kvalita a tónová jednoliatosť Mnínovských filharmonikov, ale aj farebné a dynamické bohatstvo Mníchovského filharmonického zboru, pripraveného zbormajstrom Andreasom Herrmannom. V sólistických partoch sa najpresvedčivejšie presadil anglický tenorista Andrew Staples, schopný svoje výstupy predniesť kultivovaným, mäkkým, ale aj dostatočne nosným materiálom. O čosi útlejšie, ale farebne okrúhlo pôsobil soprán Christiny Landshammerovej, ktorej na malom priestore sekundoval druhý soprán maďarskej speváčky Ágnes Kovács.

 

Hodnotenie recenzenta:
Philharmonia Orchestra London: 95 %
Mníchovská filharmónia: 85 %

Bratislavské hudobné slávnosti 2019
Koncertná sieň Slovenskej filharmónie 4. 10. 2019

Philharmonia Orchestra London
Esa-Pekka Salonen, dirigent
Gustav Mahler: Symfónia č.9

Koncertná sieň Slovenskej filharmónie 5. 10. 2019

Mníchovská filharmónia
Mníchovský filharmonický zbor
Thomas Hengelbrock, dirigent
Andreas Herrmann, zbormajster
Christina Landshammer, soprán
Ágnes Kovács, soprán
Andrew Staples, tenor

Wolfgang Amadeus Mozart: Symfónia č.41 C dur, KV 551, Jupiterská
Felix Mendelssohn Bartholdy: Symfónia č,2 B dur, op.52 Chválospev