Na závěr Rigoletto, potom už přijde léto

Na záver Rigoletto, potom už príde leto

Za libretom spoločensko-kritickej hudobnej drámy charakterov Giuseppe Verdiho Rigoletto, ktorá odštartovala stredné obdobie skladateľovej dráhy, stojí literárna predloha francúzskeho básnika, dramatika, prozaika, esejistu a estetika romantizmu Victora Huga Kráľ sa zabáva (Le roi s´amuse).Spisovateľov otec bol generálom Napoleonovej armády. Matka zase presvedčenou rojalistkou, ktorá svojho syna vychovávala v duchu katolicizmu. Literátove prvé básne boli inšpirované monarchisticky. V roku 1822 dostal penziu od kráľa Ľudovíta XVIII, ktorá ho hmotne zabezpečila natoľko, že mohol žiť iba pre literatúru. Ľudovíta XVIII. na tróne vystriedal Karol X. Victora Huga vyznamenal stužkou Čestnej légie ako oficiálneho básnika Reštaurácie. (1) Reakčného kráľa zvrhla júlová revolúcia potom, ako absolutistický vládca vykonal dovtedy najostrejší útok na konštitučnú monarchiu – zrušil slobodu tlače a vykonal zmenu volebného systém, čo vyvolalo povstanie robotníkov, študentov a drobných mešťanov. Kráľ nasadil proti povstalcom vojsko, ktoré rebeli 29. júla 1830 porazili. Povstanie ľudu síce spočiatku zvíťazilo, ale chýbala koncepcia republikánskej vlády, čo využila veľkoburžoázia a na trón dosadila Ľudovíta Filipa, vojvodu z Orleánsu, schopného zadržať európske mocnosti pred intervenciou do Francúzska. Karol X. abdikoval 2. augusta. Vojvoda z Orleánsu sa žezla oficiálne ujal 9. augusta. Ministerským predsedom sa najprv stal bankár Jacques Lafitte, v marci 1831 ho vystriedal bankár Casimir Pierre Périer. (2)

Dráma Kráľ sa zabáva vznikla v roku 1832. Zaznamenáva osudy Tribouleta – otca Blanche, ktorá záverom skoná – šaša renesančného kráľa Františka I., v kontexte s osudmi vládcu, dvoranov, karieristických „vtierok“, nohsledov, nájomného vraha Saltabadila, jeho sestry Maguelonne… Možno ju vnímať aj ako spisovateľove občianske popretie dovtedajších monarchistických tendencií. V šašovi Tribouletovi teda vidieť projekciu Victora Huga, ktorý bol načas vystavený rozmarom absolutistických mocipánov. Spisovateľ sa síce neskôr zblížil aj s liberálnou monarchiou Ľudovíta Filipa (zastával hodnosť paira Francúzska), postupne sa však stále viac orientoval na republikánsku ľavicu, stal sa poslancom zákonodarného a ústavodarného zhromaždenia, napokon bol najnekompromisnejším odporcom Napoleona III. Po 18-ročnom exile stál až do smrti na pozíciách liberálneho demokratizmu a humanizmu. Na pozadí častokrát rozporuplných vrstiev, sa v Hugovom diele odráža celý zložitý historický proces, ktorým prechádzala francúzska spoločnosť v 19. storočí.Spomínaná dramatická predloha zamestnávala skladateľa Verdiho už od roku 1845. Téma otca ktorému skoná vlastné dieťa, mu bola bytostne blízka – niekoľko rokov pred predtým, počas prác na druhej opere Un giorno di regno, mu zomrela žena i obe deti. Skladateľove životné peripetie tiež harmonizovali s osudmi šaša Tribouleta – počas „rokov galejí“ bol vystavený na milosť a nemilosť impresáriom divadiel, diváckym rozmarom, či tlaku kadejakých „vtierok“. Operu so zamýšľaným názvom La maledizione (Kliatba) uviedol v roku 1851 v benátskom divadle La Fenice. Najväčšie potiaže spôsobila rakúska cenzúra. Dielo chcela zakázať úplne. Absolutistický vládca František I. predsa nemôže byť zobrazený čoby spustlík, naviac ešte aj ohrozený vražedným útokom. Po obtiažnych rokovaniach sa predsa len našiel kompromis. Dej bol preložený na dvor historicky nevierohodného mantovského vojvodu a z šaša Tribouleta sa stal Rigoletto (podľa tvaru Triboletto). (3)

Opera napokon dostala názov po svojom hlavnom hrdinovi Rigoletto. Za úpravy vďačí libretistovi divadla La Fenice Francescovi Maria Piavemu. Verdi sa v diele priblížil svojim predstavám o novej forme veľkej hudobnej drámy, v ktorej sa prvky číslovanej opery úzko prepojujú. Orchester vymanil z prevažne doprovodnej funkcie a poveril ho úkolom vyjadrovať náladu. (4) Bezradné slová scény a árie hlavnej postavy „La ra, la ra… Vy cháska z pekla, vy chamraď, vy zberba…(5)“ možno vnímať aj ako skladateľovu kliatbu všetkým bezcitným kreatúram, ktoré doposiaľ diktovali okolnosti jeho bytia. O kompozícii opery sa vyjadril: „Svoje noty, nech už znejú krásne či škarede, nikdy nepíšem náhodne. Vždy sa usilujem vyjadriť charakter postavy.“ (6)